Dostávala si počas štúdia otázku, čo chceš po škole robiť?

Všetci sa ma to pýtali! A ja, že niečo bude, veď uvidím. Asi som mala vždy nejaké šťastie. Dostala som sa na vysokej škole v Trnave do perfektného kolektívu, pedagógovia nás mali veľmi radi. Boli sme ako rodina. Keď som doštudovala, bolo mi smutno. Na úrade práce mi povedali, aby som vyskúšala absolventskú prax. Keď ma najprv na pamiatkovom úrade odmietli, išla som do galérie, kde mi povedali: jasné, poďte, akurát niekoho potrebujeme. O mesiac ma už zamestnali natrvalo.

Vedela si, do čoho ideš?

Vôbec. Prijali ma v roku 2009 na stredoškolskú pozíciu lektorky s tým, že budem robiť okrem iného aj asistentku riaditeľke. Posadili ma na sekretariát, a tak som sa dostala do centra diania a stala sa jej pravou rukou. Brávala ma všade so sebou. Boli sme napríklad v rakúskom Grazi inštalovať Bazovského, čo bol pre mňa vtedy obrovský zážitok. Všetko som sa učila úplne od základov a stále sa učím.

Teraz si v galérii kurátorkou? Čo je náplňou tvojej práce?

Organizovať a riešiť výstavné projekty podľa výstavného plánu. Robiť to tak, aby to malo svoj koncept, chystať k tomu sprievodné podujatia a vlastne všetko, čo treba.

Je niečo z toho, čo máš najradšej?

Neviem to jednoznačne povedať. Najviac ma asi bavila digitalizácia, tá sa však netýkala kurátorskej práce. Bolo to niečo, s čím som sa dovtedy nestretla, a prešiel mi rukami kompletný zbierkový fond. Bol to súčasný pohľad na moderné digitálne technológie a pre mňa to bolo zaujímavé. Som technický typ. Nemám rada obkecávanie, skôr jasné a výstižné veci. Digitalizačnému tímu sme z depozitára nosili selekcie, ktoré jeho členovia skenovali na obrovských skeneroch, následne digitálne upravovali a to ma fascinovalo. Trvalo to skoro rok.

Mení sa, čo a ako galéria ponúka svojim návštevníkom?

Keď som nastúpila, boli tu zaužívané postupy, pohoda, ale aj stagnácia. Po prvej zmene vedenia sa vytýčili štandardy a najdôležitejšia bola návštevnosť. Sprievodné podujatia však často nemali veľa spoločné s kultúrou. Predháňali sme sa, kto privedie do galérie viac ľudí, pričom nešlo o to ukázať im niečo kvalitné a sprístupniť im súčasné umenie. Teraz sa to s novou riaditeľkou snažíme lepšie vyvažovať. Výstavy, tvorivé dielne, komentované prehliadky a iné sprievodné podujatia zameriavame priamo na návštevníkov, ale nerobíme to tak, aby sme mali ľudí len do počtu. Chceme, aby prišli a zároveň niečo z toho aj mali, aby sa niečo nové naučili.

Má nám umenie spríjemňovať život alebo má aj provokovať?

Aj ja mám, na jednej strane, rada pekné obrázky. Do bytu by som si asi nedala nejaký drastický alebo depresívny výjav, hoci aj to je vec vkusu. Lenže to je stále pohľad konzumenta, ktorý si zútulňuje svoj vlastný priestor. Umenie v galérii má niečo povedať. Môže to byť nejakým spôsobom dokonca provokujúce, to mi neprekáža. V dnešnej dobe je možno lepšie, ak ti umenie vyrazí dych, ako keď si povieš, je to pekné, a rýchlo na to zabudneš. Ak ti to v hlave zarezonuje, možno si povieš, toto má ozaj niečo do seba, a zamyslíš sa nad tým.

Popri práci už piaty rok robíš Halu – týždeň súčasného umenia…

Po nástupe do galérie ma oslovili kurátorovať v trenčianskej synagóge kolektívnu výstavu mladých trenčianskych výtvarníkov Legenda o Omarovi a Fatime. Veľmi ma to naštartovalo. Spoznala som Luciu Černayovú, Pavlu Pádivú, Natáliu Okolicsányiovú a ďalších ľudí. S Luciou a Natáliou sme sa skamarátili. Videli sme, že súčasné umenie nie je kde prezentovať. Galéria vtedy nebola príliš naklonená novým trendom. Lucia bola hlavnou iniciátorkou myšlienky pripraviť sympózium. Napadlo nám robiť ho v industriálnom prostredí v Merine. Prvý ročník bol pankáčsky. Ani jedna z nás nevedela, čo všetko treba zabezpečiť. Nie je to však iba o tom týždni. Celý rok píšeme granty, zháňame výtvarníkov, vyberáme, potom zase riešime priamo s nimi, čo potrebujú, kedy prídu atď. Stále sa ešte učíme a získavame skúsenosti.

Aká bude Hala 2017?

Hoci naším prvotným zámerom bolo oživovať nefunkčné miesta, urobíme tohoročnú Halu bez sympózia a bez prenajímania industriálneho priestoru. Nechceme, aby ľudia nasilu prišli niekam, kam sa im nechce. Naopak. Chceme, aby s umením prišli do kontaktu tam, kde sa prirodzene pohybujú. Počas septembra preto umiestnime v centre mesta rôzne inštalácie, obrazy, sochy a diela tak, aby si ich človek všimol. Už sme v minulosti skúsili dať diela do verejného priestoru a boli sme zvedaví, ako na ne ľudia zareagujú. Prišli rozporuplné reakcie, na sociálnych sieťach aj veľmi emotívne. A vtedy sme si povedali, že to je dobrá cesta, to sme chceli. Nie hádky, ale formovanie postoja. Výstava je na krátky čas a ľudia si urobia názor, čo chcú a čo nie.

Stojí ti to za to?

Každý rok bývam unavená a pýtam sa sama seba, či to naozaj chcem. Keď však počúvam reakcie, že je to super akcia, aby sme vytrvali, vydržali, tak mám veľkú radosť. Kultúra nie je pre inštitúcie, ale pre ľudí. Na spolupráci je pekné práve to, že sme rôzni. Iba tak sa môžeme navzájom obohatiť.

Pracuješ v Galérii M. A. Bazovského, aký máš k nemu vzťah?

Bazovský už v začiatkoch svojej tvorby vedel krásne realisticky kresliť a maľovať. V obrazoch z obdobia vrcholu jeho tvorby je však zase cítiť jednoznačné vplyvy z Francúzska a z rôznych umeleckých štýlov, ktoré bolo vtedy ťažké dostať na Slovensko. My sme síce boli srdcom Európy, ale boli sme najmä v období štyridsiatych a päťdesiatych rokov akoby zabarikádovaní veľkými múrmi. Pre mňa je úžasné, ako je on čisto slovenský, no zároveň svetový. V tom je pre mňa unikátny. Bol mimoriadne aktívny. V stálej expozícii vystavujeme asi 50 jeho diel, v zbierkach ich však máme neuveriteľných 1 183. A to nie je všetko. Medzi ľuďmi sa nachádzajú ďalšie jeho obrazy. Keď s nejakým prídu, tak si ho pozerám a porovnávam ho s našimi zbierkami. Bazovský sa mi tak stále viac a viac vrýva do môjho vnútra. Myslím, že ho zbožňujem. Veď už sa mi o ňom aj sníva. 🙂

Máš s ním aj nejakú čerstvú príhodu?

Pred pár týždňami som sa o ňom rozprávala s jedným výtvarníkom a ten mi otvoril celkom nový pohľad. Pozerali sme si stálu expozíciu a on mi zrazu hovorí, pozri, tu namaľoval v oblaku psa. Odpovedám, že to nie. A on, ale vážne, Bazovský bol symbolista. A potom mi ukazoval ďalšie a ďalšie symboly. A tak som si povedala, že naozaj, na jednom z jeho obrazov je červený strom, jasná narážka na obdobie komunizmu, to som si doteraz nevšimla. Typické symboly ako lastovička, holubica, slnko alebo mesiac sú v jeho tvorbe známe. Ale so skrytejšími významami som sa ešte nestretla. Občas sa chodím na toho psa teraz pozrieť a naozaj tam je.

Ďakujem.

S Radkou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Sú teraz mladí v škole iní, ako ste boli vy?

Neviem. V podstate sú takí ako my. Aj my sme boli neporiadni a občas sme blicovali. Vidím však väčšie sebavedomie a odvahu. Niektorí akoby už poznali, čo chcú robiť. My sme len vedeli, či chceme ísť na vysokú, alebo nechceme, to bolo všetko. Na nich vidím, že majú ambície. Určite je to aj príležitosťami. Digitálny svet im otvára odmalička veľa možností.

Aké predmety učíš?

Dejiny výtvarnej kultúry, čo je v podstate história umenia. Výtvarnú prípravu, kde sa študenti prvé dva roky učia dobre zvládnuť kresbu a postupne od realistických štúdií prechádzajú k štylizáciám, pri ktorých rozvíjajú svoju tvorivosť. A počítačovú grafiku, kde učím Adobe programy podľa toho, ktorý odbor žiaci študujú. Niekedy vyučujem video, inokedy fotku, mení sa to každý rok. Momentálne sa chcem naučiť 3D programy. V dnešnom digitálnom svete to považujem za potrebné.

Bol tvorivý človek v tebe odvždy?

Stále som niečo skúšala a vymýšľala. Na strednej som študovala odevný dizajn. Získala som dokonca ocenenie najlepší maturitný odev v ročníku. Počas štúdia som viac inklinovala ku grafike a fotke, ale nemala som s nimi veľa skúseností. Povedala som si, že idem do Trnavy na Pedagogickú fakultu na animáciu výtvarného umenia a potom sa uvidí. Nič lepšie som nemohla spraviť. Príjemní učitelia, rodinné prostredie. Každý semester sme prešli jedným ateliérom, textil, socha, grafika, video, fotka, maľba a veľa iných, tam som zistila, že ma baví vlastne všetko. Sú tam pedagógovia, ktorí učia aj tvoria, podobne ako ja teraz. Vytvorili nám dobrý základ na to, aby sme sa mohli ďalej rozbehnúť.

A šperk, fotografia?

Šperk som vnímala cez módu a chýbal mi tu. Uvedomovala som si, že ľudia sú konzervatívni. Išla som na kurz a vytvorila niečo pre seba a svojich blízkych. Potom vzniklo Sashe – internetový handmade obchod – a tam som začala predávať vlastné šperky. Ľudia ma nakopli. Aj moja bakalárska práca bola, paradoxne, šperk. Teraz sa mu venujem sporadicky, skôr keď mam chuť si niečo vyrobiť pre seba, ale chcela by som sa k nemu raz vrátiť. Postupne som sa nadchla pre fotenie. Vlastne už svoje kolekcie som si sama fotila a učila sa na tom. Potom prišla práca, prvý poriadny foťák a už to šlo. Teraz najviac fotím svadby. Hoci som sa ich dlho stránila, bavia ma. Fotím vlastne všetko, čo sa naskytne. Mám rada výzvy a najlepší pocit mám, keď sú ľudia spokojní.

Vnímaš šírku záujmov skôr ako výhodu?

Pravdaže, napadla mi už dávnejšie myšlienka, že by som sa mala konečne naplno venovať jednej veci a byť v nej naozaj dobrá. Ale nebola by som to ja. Mám vzory a obdivujem ľudí, ktorí sa venujú jednej činnosti a sú v nej výborní. Ak však dosiahnem nejakú „svoju“ métu a vidím, že sa neposúvam ďalej a moje nadšenie slabne, potrebujem začať niečo nové.

Ako vznikol váš projekt s Petrou Pršovou a Veronikou Kostkovou?

Zoznámili sme sa na škole. Peťa bola moja aj Veronikina pedagogička. Keď sme sa stali kolegyňami, spriatelili sme sa. Zistili sme, že máme spoločné názory aj záujmy, vytvorilo sa kamarátske puto. Veronika s Peťou sa rovnako ako ja pohybujú okolo svadieb. Veronika prišla s nápadom začať vyrábať originálne veci, ktoré dopĺňajú to, čo je pred svadbou a počas nej. S Peťou navrhujú netradičné strihy a šijú tričká, župany a iné veci z kvalitných materiálov pôsobiacich luxusnejšie ako bežné bavlnené tričká s potlačou. Mojou úlohou je vytvoriť na tričká originálne grafiky symbolizujúce svadobný deň. Takisto vyrábame rôzne doplnky pre družičky a pomaly rozširujeme náš svadobný sortiment. Chceme to robiť poctivo a s nadšením. Vnímam to ako posun, dáva mi to priestor niečo nové vytvoriť a rozvíjať sa.

Má značka už svoj názov?

Voláme sa MY a tento názov sa môže rôzne pretvárať, ide o takú slovnú hračku. My day, my wedding alebo len my, my dvaja, alebo aj ako máj, MY_lásky čas. Chceme, aby si v tom každý našiel niečo svoje, ale aby bolo jasné, že sa to spája s láskou, pretože o tom je svadba. Zatiaľ máme iba facebookovú stránku a zopár vecí sme nahodili na Sashe. Uvidíme, ako sa to vyvinie. Chceli sme sa najskôr prezentovať na svadobnej výstave v Kursalone v Trenčianskych Tepliciach a to vyšlo. Ponúkame rôzne milé veci, ktoré sú vizuálne lákavé, originálne a hlavne ručne robené, žiadny fast fashion.

Máme všetci potenciál byť kreatívni?

Záleží na tom, ako kreativitu definujeme. Čo to znamená? Vedieť kresliť? Pre mňa je kreativita o nápade. O tom, či človek vymyslí niečo nové a chce to niekam posunúť. Už tú myšlienku považujem za kreativitu. Myslím si, že sa dá nájsť v každom z nás. Už dávno to nie je iba o tom, že niekto vie pekne maľovať. Všetko sa dá predsa naučiť. Na výtvarnej príprave sa stretávam aj s tým, že žiaci kresliť nevedia, ale nie je to pohroma. Ak majú chuť tvoriť, my musíme zistiť, v čom sú dobrí, a to v nich rozvíjať. Ak ale nechcú, my im v tom nepomôžeme.

Nechcela si žiť inde ako v Trenčíne?

Vždy ma lákalo ísť von, niekam do sveta. Som fanúšik cestovania, chcem veľa spoznávať a rozširovať si obzory. V Bratislave aj v Trnave bolo veľa pracovných aj spoločenských možností pre mladých ľudí. No môj muž mal prácu v Trenčíne, tak sme zostali tu. Máme tu svoju rodinu, priateľov, takže to berieme pozitívne. Bratislava je blízko. Chodíme tam pomerne často na výstavy, koncerty, rôzne podujatia. Ale všetko je otvorené. Možno sa nakoniec aj niekam presťahujeme, ale zatiaľ to neplánujeme. Trenčín má potenciál byť pekným miestom na život a momentálne sa snažíme byť jeho spolutvorcami.

V čom sa to tu mení?

Keď som chodila na vysokú, ľudia, ktorí chceli niečo v živote dosiahnuť, z Trenčína utekali. Študovali v iných mestách, vytvárali tam komunity, poznali sa navzájom a už im bolo ťažké sa vracať niekam, kde nikto nie je a kde to nežije. Ani dnes nie je v Trenčíne práca, ktorá by prilákala mladých kreatívnych ľudí. Postupne sa to však mení. Niektorí sa vrátili a ďalší s niečím začínajú. Vznikajú coworkingové centrá, prebúdzajú sa galérie, formujú sa nové organizácie, rodia sa dobré kaviarne a kvalitné reštaurácie. Trenčín je iný ako pred piatimi rokmi. Vnímam to ako prebúdzanie a mám z neho radosť.

Ďakujem.

S Ivanou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Zaujíma ťa ekologické poľnohospodárstvo. Čo to je?

Je to vlastne tradičný spôsob hospodárenia v krajine. Založený je na spolupráci s prírodou, láske k pôde, zvieratám a rastlinám. Pestujem a chovám tak, aby to bolo zdravé a aby moja poľnohospodárska činnosť nezaťažovala životné prostredie. Je to zodpovedný spôsob hospodárenia, kolobeh, v ktorom všetko zužitkujem, všetko vrátim. S múdrosťou našich predkov a využitím moderných technológií sa to dá. Človek nie je odkázaný na používanie ťažkej chémie v poľnohospodárstve.

Robíš toho veľa. Ktorá aktivita ti zaberá najviac času?

Teraz sú to Mladí reportéri pre životné prostredie. Je to partnerský projekt Zelenej školy a koordinujem ho piaty rok. Páči sa mi, lebo je to práca s mladými, ktorí chcú niečo robiť. Je to pekný príklad, ako spolu s pedagógmi učiť mladých udržateľnému spôsobu života. Deti si samy v mieste bydliska vyberú tému, ktorá ich trápi, a snažia sa nájsť riešenie. Program má metodológiu logických krokov: skúmaj, navrhni riešenie, kontaktuj kompetentných, spracuj príspevok (článok, reportáž, video) a šír do sveta. Spolupracujeme s profesionálnymi fotografmi, novinármi a filmármi. Všetci sa niečo učíme.

Čo deti prácou získavajú?

Predovšetkým investigatívnosť a komunikatívnosť. Neboja sa ísť za starostom, získať podklady, napísať reportáž. Naučia sa pracovať so zdrojmi, správne citovať, osloviť regionálne médiá a publikovať v nich svoje príspevky. Celosvetová súťaž, kde máme každý rok vynikajúce úspechy, je ďalším bonusom.

Akí sú podľa teba mladí ľudia?

Stretávam krásnych mladých ľudí. Tí z programu Mladí reportéri pracujú na sebe, učia sa jazyky a majú svoju víziu. Veľa sa od nich učíme. Mne napríklad pomáhajú lepšie pracovať so sociálnymi médiami. Najväčšími učiteľmi sú pre mňa naše tri deti. Vnímam občas medzi mladými aj netolerantné hlasy a úprimne neviem, kde sa berú. Mne skepticizmus nie je blízky. Verím, že svet je miestom pre lásku a radosť. Tadiaľ idem.

Čomu okrem Reportérov sa venuješ?

Všeličomu, čo nám pomáha šíriť príklady dobrej praxe: Klubu priateľov bioproduktov a biopotravín, občas výstavám, súťaži Slovenská biopotravina roka, redakčnej práci, jarmokom, webu www.biospotrebitel.sk – ten dokonca beriem ako svoje štvrté dieťa. Trochu času vkladám do krásneho projektu Prírodná záhrada, v ktorom ponúkame poradenstvo pre záhradníkov, ako pestovať bez pesticídov a hnojív, rešpektovať prírodné procesy a podporiť biodiverzitu. Najnovšie sa nám v Trenčíne podarilo uviesť do života verejnú semienkovňu, odkiaľ si na jar každý môže zadarmo zobrať semienka s tým, že na jeseň z vlastnej úrody donesie niečo späť.

Je o ňu záujem?

Áno, až ma to prekvapilo. Prvá akcia bola spojená s burzou vrúbľov. Komunity záhradníkov a ovocinárov sa tu navzájom prepojili a podporili. Prišlo k nám v ten deň asi 100 ľudí. Mám radosť, že je veľa mladých, ktorým záleží na zachovaní starých odrôd ovocia.

Klaudia, a ako vnímaš vzťah miest k parkom a zeleni?

Rozvoj miest sa často spája s urbánnou ekonómiou a výlučne s finančnou rovinou, ale mestá nie sú firmy, nemali by primárne napĺňať peňaženky. Mne viac imponujú kvalitné verejné priestory, zeleň, čistota, kultúra, blízkosť človeka k človeku. Trenčianska Zátoka pokoja je pekný príklad. Spočiatku bola nápadom ako zabrániť, aby na nábreží vyrástli vysoké bytovky. Nechceli sme ďalší betón. Povedali sme si, že najlepšie bude ju upratať. Prvý rok tam bolo veľa brigád, ťahali sme odtiaľ kočík, pneumatiky, strašne veľa vriec s odpadom. Som rada, že veľa ľudí sa dnes k nej hlási. Myslím, že pochopili, že je to krásne miesto, na ktoré radi chodíme, a verím, že už si ju nedajú vziať.

Čo sa ti v práci a komunikácii osvedčilo?

Ľudia nemajú radi, ak niekto niekde niečo vymyslí a oni sa potom môžu prísť pozrieť na výsledok. Nemajú vtedy k tomu vzťah. Veci fungujú lepšie, ak sme súčasťou celého procesu. V Trenčíne to platí pre Zátoku pokoja, ale aj pre Čerešňák. Ak si donesieme hrable, rukavice a spravíme malé brigády, výsledok možno nepríde tak rýchlo, ale dlhšie trvá. Navyše sa príjemne spolu pozhovárame a navzájom skamarátime.

Veľa pracuješ?

Veľa, ale baví ma to. Doobeda sa zvyčajne venujem environmentálnym projektom, poobede vstupujem do voňavého sveta biočajov a korení a pomáham s obchodom. Keď som dlho za počítačom, idem sa pohýbať do skladu. Potrebujem rovnováhu. V posledných rokoch sa mi, našťastie, všetky projekty začali navzájom dopĺňať. Na Biospotrebiteľa píšu články už aj Mladí reportéri a mám aj iné prepojenia. Kedysi som snívala o aktivitách v cestovnom ruchu šetrnom k životnému prostrediu a teraz mi prichádzajú ponuky, ktoré s ním súvisia. Keď necháš veci prirodzene plynúť, niekedy sa samy pekne spoja a to je čistá radosť.

Nájdeš si, prosím, čas aj na oddych?

Jasné. Som milovníčka slnka a pohybu na čerstvom vzduchu. Od jari do jesene trávim veľa času na bicykli a v prírode. Večer mi dobre padne previezť sa na inline korčuliach. Rada chodím na chalupu čerpať silu z pôdy.

Máš do budúcna nejaké prianie?

Záleží mi na tom, aby bol Trenčín mestom pre ľudí, kde sa dobre a udržateľne žije. Občas premýšľam nad svojím prvým projektom Paradigma 21, z ktorého sa zrodil občasník Trenčín 21. Bolo v ňom niekoľko dobrých myšlienok, tak zvažujem, či niečo z neho neobnovím. Stále som presvedčená, že svet sa môže rozvíjať len malými krokmi a že lídrami v tomto procese by mali byť občania. Priala by som si, aby sme spolu kultivovali to dobré, čo sa v meste deje, aby samospráva bola bližšie k ľuďom a ľudia bližšie k mestu. Ak sa dobrí ľudia spoja, dokážu šíriť svoju energiu a pritiahnu k sebe ďalších.

Ďakujem.

S Klaudiou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Martin, kde a čo si študoval?

Chodil som na Obchodnú akadémiu v Trenčíne a potom na Ekonomickú univerzitu v Bratislave na informatiku. Nebavilo ma to tak, ako som si predstavoval, preto som po dvoch rokoch odišiel najprv do Prahy a neskôr do Anglicka. Chcel som sa osamostatniť, zažiť reálnu prácu. Farmárskym životom som sa tam prepracoval k skladníkovi, potom vedúcemu skladníkov … a spoznával som veľa ľudí.

Čo bolo ďalej?

Začal som chodiť na jazykovú školu. Pochopil som, že nechcem rozprávať len jednoduchým jazykom. Skladníci boli fajn ľudia, ale bolo to predsa len menej intelektuálne prostredie. Dal som si prihlášku aj na účtovníctvo. Nešlo mi o získanie papiera. Chcel som sa zdokonaliť v obchodnej angličtine. Potreboval som dobehnúť stratu vysokej školy a mať čo ponúknuť. Po návrate do Prahy som pracoval pre rôzne korporácie z oblasti logistiky, ktoré nehľadeli na inžiniersky či magisterský titul, pozerali sa skôr na životopis a skúsenosti.

S Jankou ste sa spoznali tam?

Áno, ona je z Nimnice a stretli sme sa, paradoxne, v Prahe. U mňa je inak všetko prepojené nejako už od základnej školy. Boli sme na sedmičke partia, sedeli sme v laviciach okolo seba. Veľa z nich má tvorivé zamestnania a kreatívcami som bol obklopený v Prahe aj v Bratislave. Postupne som zistil, že ekonomický svet mi je v podstate ukradnutý. No, možno nie celkom. Ak riešime v Coffee Sheep interné procesy, je veľkou výhodou, že to ovládam.

Ako si sa dostal ku Coffee Sheep?

Coffee Sheep vznikol tak, že dvaja kamaráti si popri svojej práci našli hobby, ktoré sa pretavilo do komunitnej kaviarne a pražiarne. Mali potrebu vytvoriť niečo, čo v Trenčíne nebolo, a dostali výborný nápad v správny čas. Ja som sa pridal neskôr. Dnes máme celoslovenské pôsobenie, dokonca dodávame kávu aj na Moravu a chystáme sa v blízkej budúcnosti na pražský trh.

Kedy ste dostali s Jankou nápad založiť Novú vlnu?

Vyvinulo sa to až v Trenčíne. Možno sme si podvedome chceli domov priniesť kúsok Prahy. Mali sme tam radi rôzne centrá, galérie a komunitné priestory nepriamo ovplyvnené Berlínom či Hamburgom. Po návrate z Prahy sme mali s Jankou a ešte s jedným výtvarníkom veľkorysý podkrovný byt – ateliér. Vznikol nápad spraviť malú výstavu. Lenže prišlo až 100 ľudí. Odchádzali spokojní a usmiati a ten pocit bol na nezaplatenie. Úplne nás to vtiahlo.

Ako by si Novú vlnu opísal?

Sme skupina ľudí, ktorí sa venujú organizácii výstav. Väčšinou sa špecializujeme na klasické médium – maľba, kresba, grafika, prípadne fotografia. Tie prežijú všetky trendy a umelecké línie a autori sa k nim väčšinou vrátia. Ide nám o nový dych a názov sme spojili s areálom Merina, kde sídlime. Kedysi sa tu spracúvala vlna. Umelcom ponúkame výstavný a coworkingový priestor. Chceme sa postupne viac profesionalizovať, mať pripravený dramaturgický plán na rok dopredu, spraviť 5-6 výstav za sezónu, ako to robia profesionálne súkromné či štátne galérie. Je tu veľa šikovných ľudí prinášajúcich stále niečo nové a originálne a každopádne ich treba vystavovať aby boli videní.

Je pre teba dôležité, koľko ľudí si výstavu príde pozrieť?

Určite. To prežívam citlivo. Najviac ma poteší, keď vidím medzi stálymi návštevníkmi nové tváre. Návštevnosť pre nás znamená prepojenie a životaschopnosť. Robiť samotné výstavníctvo je ťažké, o našich autorov zatiaľ nie je až taký záujem, pretože sú buď na začiatku alebo uprostred svojej kariéry. Robili sme aj komentované prehliadky cielené na študentov základných a stredných umeleckých škôl.

Fungujete ako občianske združenie. Sú financie veľkou témou?

Určite. Rozbeh je nevyhnutné dotovať. Využívame peniaze od súkromných nadácií, od mesta, z Fondu na podporu umenia. Bez toho by sme nemohli ponúknuť pravidelnosť, ktorú treba udržiavať.

Čo by vám ešte pomohlo?

Chceli by sme sa viac vzdelávať v tom, čo robíme. V prvých rokoch je podpora fajn, aj by to tak malo byť nastavené, ale nedá sa tak fungovať dlhodobo. Hľadáme cesty, ako byť životaschopní, nezávislí a úplne bez dotácií. Veľa ľudí si teraz robí webové stránky, virtuálne predajné galérie a pod.

Skúšaš tvoriť aj ty?

Nie, ale chcel by som. V detstve som maľovanie a kreslenie miloval. Ale mám rád aj hudbu. V podstate som taký zberateľ vinylov, ktoré z času na čas aj pustím na verejnosti. A o to radšej sa venujem dramaturgii a realizácii podujatí v Coffee Sheep. Tam riešim všetko, od výberu umelcov až po ozvučenie.

Ako sa rozhoduješ, koho pozvať?

Podľa toho, čo to prinesie firme, či to má svoju originalitu, či to zaujme. Je to taký pozitívny kalkul pre všetkých. Od víkendov sme tiež prešli na podujatia v týždni.

Aký máš pocit z občianskeho diania v Trenčíne?

Napreduje to v každom aspekte a vytvárajú to práve ľudia, akčné skupiny, komunity. Je to pozitívne. Stačí si vygúgliť možnosti, na čo všetko sa dá každý mesiac ísť. Čo mi tu chýba, je profesionálne divadlo. Hoci tu historicky nikdy nebolo, krajské mesto by ho malo mať. Mesto potrebuje kultúru a kultúrnosť. To, že jazdíme v super autách, ešte neznamená, že sme kultúrni. Celá demokratická spoločnosť na Slovensku je stále na začiatku. Kultúra a správanie sa ľudí k sebe navzájom sú pre vývoj a napredovanie dôležité.

Čo by teba a Novú vlnu najviac potešilo?

Bol by som rád, keby to tu reálne žilo umením. Aby sme mali pravidelnú vysokú návštevnosť. Chceme mať dobré vzťahy s umelcami, ktorí tu vystavovali a budú vystavovať. Tešiť sa, že robia to, čo ich baví a zároveň živí. Aby sa umenie nedehonestovalo tým, že to je len voľnočasové hobby.

Ďakujem.

S Martinom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Dominik, čím si chcel byť ako malý?

Páčili sa mi filmy s nindžami skákajúcimi po strechách. Vnímal som to tak, že vedia lietať. Aj ja som sa chcel naučiť lietať. Pár pokusov aj bolo, ale stále nie som spokojný. Baví ma hľadať, čo je možné dokázať s vlastným telom.

Kedy si začal s parkourom a freerunningom?

Mal som dvanásť rokov a pretlak energie. V škole som musel sedieť, čo mi nešlo. Chcel som tráviť čas podľa seba, vonku. Keď za mnou prišiel kamarát a porozprával mi o videu, na ktorom chalani skákali, docvaklo mi, že presne to chcem.

Učil si sa sám, alebo si mal niekoho, kto ťa učil?

Celé naše začiatky sme sa učili sami na sebe a jeden od druhého. A niečo z videí. Neskôr sme sa spoznali viacerí a učili sa od seba navzájom.

Zúčastnil si sa viacerých súťaží. Ešte stále pretekáš?

Prvá súťaž v parkoure a freerunningu v Česku a na Slovensku bola v roku 2012. Všetci sme chceli ukázať, v čom sme dobrí, a bavili sme sa pri tom. Kým som sa na súťažiach cítil fajn a nebral som to vážne, prišiel aj úspech. Máme však s chalanmi momentálne pred sebou iné výzvy.

V roku 2012 ste rozbehli aj akadémiu. Ako vznikol ten nápad?

Zistenie, že to, čo ma tak napĺňa, môžem mať ako živobytie, považujem za životný zlom. Náš prvý tím Freerun Slovakia bol už vtedy zložený z ľudí, ktorí to brali ako svoju životnú náplň. Mali sme vtedy 14, 15, 16 a 17 rokov.

Ako sa odvtedy zmenil záujem ľudí trénovať s vami?

V zošitku ešte z nejakých štrnástich rokov mám zapísané plány, ako by to celé mohlo fungovať, aby to bolo životaschopné. Koľko ľudí by muselo chodiť, aby sa zaplatila telocvičňa, aby tréner dostal na preplatenie autobusu a na kávu. Vyšlo to na 10 chlapcov a také boli aj naše začiatky. Potom som si predstavoval, aké by to bolo, keby nás bolo 30 a mohli by sme niečo investovať do budúcnosti. A jedného dňa som sa pozeral na tých 30 ľudí. Tak som si to v predstavách navýšil na raz toľko a minulý rok ich bolo už 80.

V projekte Castle Run vzniklo osem dokumentárnych filmov. Predvádzali ste v nich svoje umenie a pritiahli pozornosť k slovenským hradom. Čo ti projekt dal a čo vzal?

Nevzal mi nič. Len som doň niečo investoval. Tým pádom mi veľa dal. Najskôr musím v živote do niečoho investovať čas, energiu a aj svoje peniaze a potom môže vzniknúť niečo, z čoho môžem niečo mať. Skúsenosti, ktoré sme získali, sú úžasné. Dalo nám to veľa, a preto pokračujeme ďalej. Už dlhšie pripravujeme niečo nové.

Chceš o tom povedať viac?

Ešte počkajme. Ale veľmi sa na to teším.

Ako vznikol nápad s parkom na pravom brehu Váhu?

Už od začiatku bolo naším snom postaviť si miesto, kde sa môžeme stretávať. Pred piatimi rokmi moja mamina Ingrid Souhradová iniciovala a aj realizovala víziu vybudovať pre verejnosť Prírodný park pri Váhu. Keďže vedela o našom sne, ponúkla nám možnosť angažovať sa, spojiť sily. A už to išlo. Nasledovalo vypracovanie projektu, dostali sme grant… Bez našich rodičov a priateľov by to bolo nemožné.

Park je verejne dostupný? Kto sa oň stará?

Presne tak, park je pre všetkých. Občianske združenie Pre prírodu má v správe Prírodný park pri Váhu a my sa staráme o jeho športovú časť – Born to Trick Park. S ľuďmi zo združenia Pre prírodu si navzájom pomáhame.

Kedy ste dostali nápad spojiť fyzický prejav s oblečením? Ako vznikla značka Born to Trick?

Od začiatku sme chceli mať svoju značku oblečenia Freerun Slovakia. Zháňali sme krajčírky, látku, partnerov, vznikol e-shop. Potom sme sa zhodli, že musíme nadchnúť väčšiu skupinu ľudí, než len fanúšikov freerunu na Slovensku. Chceli sme spraviť niečo, čím oslovíme viacerých a bez škatuliek, niečo, čo môže mať potenciál byť v budúcnosti medzinárodným a v každej krajine možným. A tak vznikol nový názov Born to Trick. Pod touto značkou sme začali s oblečením a neskôr sme s týmto názvom spojili všetky naše aktivity.

Máš plány vo filmárskej oblasti či skôr v trénerskej?

Moja najväčšia životná výzva je vytvárať stále väčšie hodnoty. To sa dá len s pracovitými ľuďmi, s ktorými si najlepšie sadneme. Moja vízia je celý život sa s nimi spájať, dávať ich dokopy, spoločne snívať, niečo budovať a vytvárať spoločnosť, akú by sme chceli mať. A nikdy s tým neprestať 🙂

Prečo si v Trenčíne? Čo ak tí najlepší ľudia pre teba sú v Londýne alebo v Ázii?

To je možné. Zatiaľ však cítim, že to má byť takto. Či to tak bude zajtra, to neviem.

Neláka ťa žiť niekde inde?

V krajinách, kde už sú veci zabehané, ma to neláka. Tam to už je. Mňa viac baví tá fáza snívania, vymýšľania a tvorenia. Pre mňa má Trenčín najväčší potenciál stať sa nádherným mestom. Verím, že našimi aktivitami už teraz dávame mestu nejakú hodnotu. Čím väčšie osobnosti budeme, tým budeme vytvárať väčšie hodnoty.

Čím si najviac? Športovcom, podnikateľom či občanom?

Vediem si denník. Píšem si doň myšlienky, rozhovory so sebou, Bohom a vesmírom. Tam som si raz písal aj to, kto si myslím, že som, a kto si myslím, že by som chcel byť. Ale úprimne, neviem. Som tréner, športovec, dnes podnikateľ, zajtra zase kaskadér či herec, syn aj priateľ. Netreba škatuľkovať, kto sme.

Čo robíš, keď si chceš od všetkého oddýchnuť?

Som sám so sebou. Zaznamenávam si myšlienky alebo len tak rozmýšľam. Rád spoznávam uličky Trenčína. Pozerám sa na ne iným pohľadom. Najlepšie si oddýchnem tým, že niečo robím ináč, po novom.

Ďakujem.

S Dominikom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Je ťažké dať dohromady TEDxTrenčín?

Áno, to je. Najväčší problém je nájsť ľudí, ktorí to budú robiť bez finančnej odmeny, ale budú sa tomu venovať naplno. Veľakrát to pohorí na nezodpovednosti. Máme termíny a ak ich niekto nedodrží, môže padnúť celý tím. Práca jedného priamo závisí od činnosti druhého.

Prečo si do toho pred tromi rokmi šla?

Vieš prečo? Keď som študovala na vysokej škole, stále som mala pocit, že by som mala niečo robiť. Tak sme založili Eskalátor. Volali sme ľudí z praxe, aby nám prezentovali niečo zaujímavé z marketingu a reklamy a posúvali nás tak vpred. Keď som po skončení školy prišla späť domov, začala som pracovať a zrazu som mala útlm. Nevedela som, čo so sebou. Vtedy som zistila, že v Trenčíne bude TEDx. Prihlásila som sa a teraz je to moja druhá veľká láska.

Čo je tvoja rola v tíme?

Mám na starosti občianske združenie Projekt slamka, ktoré zastrešuje TEDxTrenčín. Okrem scény a konečnej vizualizácie miesta mám aj posledné slovo. Ak sa v niečom tím nezhodne, môžem rozhodnúť, ako to bude. Alebo ak treba niekoho v tíme nahradiť, som tá, ktorá musí o tom rozhodnúť.

Z čoho máš pri tej práci radosť?

Minule som práve nad tým rozmýšľala a zistila som, že ma baví celý ten proces. Ako sa stretávame, ako to vymýšľame, ako tie malinké kúsky dáme dokopy a nakoniec príde október a my stojíme na hrade, vítame rečníkov, vidíme, čo všetko sme spravili a mám z toho neskutočne skvelý pocit, som nabitá energiou a šťastná.

Ako vznikla tohoročná téma Rezonancia?

V tíme máme šikovné dievča, volá sa Peťa. Má skvelé nápady na témy a názvy. Vždy nám prinesie blok a v ňom plnú stranu tém. Na tento ročník sme si vybrali Rezonanciu. Príde plno zaujímavých rečníčok a rečníkov, informácie zverejňujeme na webe. Chceli by sme, aby prednášky a podujatie v ľuďoch ozaj rezonovali dlhší čas, aby ich to motivovalo.

Máš z minulých ročníkov príbeh, ktorý rezonuje v tebe?

Stále si spomínam na Matúša Kováčika, ktorý minulý rok hovoril o našich vzťahoch, slobode a práci. Boli to veci, o ktorých sme možno vedeli, ale vďaka nemu sme si ich opäť pripomenuli. Uvedomila som si znovu, že ozaj všetko je o vzťahoch. Pre mňa to bola silná prednáška. Každá ale má niečo do seba.

Môže sa uživiť grafička v Novom Meste nad Váhom?

Áno. Z ktoréhokoľvek miesta na svete sa dá uživiť, len musíš vynaložiť väčšiu námahu a hľadať klientov. Mám klientov z Prahy aj Bratislavy. Ak sa chcú častejšie stretávať, máme Skype a iné vymoženosti. Je to náročnejšie ako robiť vo firme, lebo si klientov musíš aj udržať. Konkurencia grafických dizajnérov je veľká.

Kto ťa inšpiroval alebo ti pomáhal v tom, čo robíš?

Martin Gross zo štúdia Monokel bol môj hlavný motivátor, keď som na škole začínala s dizajnom. Jeho práce boli pre mňa wau. Hovorila som si, že na túto úroveň sa raz chcem dostať. Veľakrát mi pomohol, keď som niečo nevedela alebo potrebovala radu. Taktiež Lukáš Majzlan z Art4web. U nich som nejaký čas stážovala a veľmi mi pomohol hlavne vo webovom dizajne. A celá práca v reklamných agentúrach. Tam to ide ako na bežiacom páse, človek sa veľa učí.

Vieš povedať, čo ťa v práci baví najviac?

Najradšej kreslím, robím ilustrácie. Mám však pocit, že teraz je po nich menší dopyt. Našťastie ma baví, že tá práca je pestrá. Bežne sa mi naskytne možnosť robiť niečo, s čím som nemala predtým skúsenosť, napríklad obalový dizajn. Tak sa to naučím. Človek nikdy nevie, čo príde, a to je dobre.

Čo by so poradila študentom alebo začínajúcim grafikom?

Nech pracujú na vlastných projektoch a začnú čím skôr. Veľa študentov si myslí, že skončia školu a firmy ich s otvorenou náručou prijmú. Ale tak to nie je. Človek musí mať niečo za sebou. Takže nech skúšajú, vymýšľajú, píšu nejakú knihu, robia na hocijakých projektoch, úplne hocičo, čo ich baví. Ak sa im nepáčia prednášky, tak nech hľadajú svoje cesty, ako sa dozvedieť viac, tak ako sme hľadali my s Eskalátorom.

Ozaj, nelákali ťa veľké mestá? Prečo si sa vrátila žiť domov?

Kvôli rodine a priateľovi, teraz už manželovi. Mám vzťah k Novému Mestu nad Váhom, mám ho rada. Neviem si predstaviť ísť žiť do Bratislavy alebo Prahy. A za rohom mám Trenčín, kde sa už všeličo deje. Som spokojná.

Ďakujem. S Ninou Bohušovou sa v Café Sládkovič v Trenčíne rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Čo máš ako event manažér v pracovnej náplni?

Impact Hub Praha je súčasťou medzinárodnej siete www.impacthub.net. Je to pracovný priestor na stretnutia, inovácie a rozvoj podnikania. Okrem otvoreného priestoru a kancelárií máme aj dve veľké konferenčné miestnosti a päť zasadačiek. Práve flexibilnosť konferenčných miestností a značný záujem o ne si vyžaduje človeka, ktorý klientom odporučí, ako tam ich akciu čo najlepšie zorganizovať. Náplňou mojej práce je čiastočne aj predaj – nájdenie klientov, ale najmä produkcia – komplexné zabezpečenie priebehu akcie. Pre klienta som pravou rukou. Zodpovedám mu za to, aby jeho podujatie dobre dopadlo.

Máte ako hub aj vlastné podujatia?

Akcie u nás delíme do troch skupín. Podujatia With Hub sú tie, kde sme dodávateľom, partnersky ich pripravujeme pre iné organizácie. Na podujatia In Hub poskytujeme klientom len prenájom priestoru. No a podujatia By Hub sú práve tie, ktoré sami vytvárame pre našich členov a ďalších účastníkov.

Podieľaš sa aj ty na príprave By Hub podujatí?

Áno. Máme teraz asi 550 členov platiacich poplatok za využívanie coworkingového centra. Chceme im ponúknuť ďalší benefit – akcie, kde sa zoznámia so zaujímavými ľuďmi, alebo sa môžu niečo naučiť. Okrem toho máme raz za šesť týždňov podujatia MashUp. Je to na princípe PechaKucha night – dvestosekundová prezentácia desiatich slajdov, kde ľudia ukazujú svoj tvorivý nápad alebo inovatívny projekt. Pri tomto evente tvorím produkciu, teda celkové zabezpečenie eventu.

Čo máš na svojej práci najradšej?

Ľudí. Ak sa ma niekto spýta, prečo tam rád pracujem a prečo tam chcem zostať, je to tím. Nemôžem to s ničím porovnať, okrem brigád som inde nepracoval, ale viem povedať, že práve tím mi dáva veľkú motiváciu pracovať. Keď ideš do práce s úsmevom, pretože sa tešíš na kolegov, a uvedomíš si, že to nie sú len kolegovia, ale skôr priatelia, je to dobrý pocit. Je nás spolu dvadsaťsedem. Nemáme vlastné kancelárie, len veľký open space, v ktorom pracujeme, ale kedykoľvek sa s čímkoľvek môžem na nich obrátiť a pomôžu mi. Druhá vec, ktorá ma baví, je, že sa môžem stále niečo učiť. Začínal som tým, že som varil kávu, nosil stoličky a stoly a pripravoval zasadačku. Teraz zadám inštrukcie do systému a kolegovia juniori sa o to postarajú.

Udržiavaš kontakt s rodným mestom?

Trenčín je priestor, kam sa veľmi rád vraciam. Už na vysokej škole ma školiteľka bakalárskej práce označila za lokálpatriota, pretože som si vybral tému manažment kultúrnych centier. Mal som strašnú chuť niečo v Trenčíne vytvoriť. Našiel som na internete článok o Lucke, Radke a Natálii a o sympóziu vizuálnych umení Hala. Odvtedy ma Hala s mestom spája. Aspoň raz za rok sa sem na týždeň-dva opäť nasťahujem a snažím sa robiť nejakú kultúru.

V čom vidíš najväčší prínos Haly pre mesto a ľudí?

Ten najväčší je komunita. Fungujeme štyri roky a vidím, že nemáme len fanúšikov, ale vytvorila sa partia ľudí, ktorí pravidelne prichádzajú, spolu sa rozprávajú a niečím prispievajú. Pre mňa je podstatné, že vzniká nejaké spoločenstvo ľudí, ktorých spája chuť niečo zmeniť, niečo robiť. Myslím, že toto v Trenčíne ešte trochu chýba. Ľudia sa stretávajú, ale väčšinou bez zámeru niečo spraviť, niečo zlepšiť, hoci výnimky sú. To by som veľmi rád niekedy v budúcnosti pomáhal meniť.

Čo by ešte mohlo pomôcť?

Lepšiemu prepojeniu komunít by pomohol priestor na stretávanie, v ktorom by ľudia mohli spolu niečo aktívne vytvoriť. Nemyslím si, že by ho malo zabezpečovať mesto. To môže dať nejaké základné minimum podpory, ale potom by to už mali byť ľudia, neziskové organizácie, ale aj súkromný sektor, ktorý má k tomu čo povedať. Takže živý priestor na stretávanie, podujatia a diskusie je to, čo tu chýba.

Prečo si sa po strednej rozhodol študovať kulturológiu?

Vždy som dokázal prekvapiť svojich rodičov. Otec je strojár a mal predstavu, že pôjdem na elektrotechnickú. Ja som mu ale povedal, že sa tam nevidím a pôjdem radšej na gymnázium. Keď som našim po gympli povedal, že idem študovať kulturológiu, nechápali. Tri roky to slovo nevedeli vysloviť. Nápad ako taký vznikol, keď som počas strednej školy u Tona Šeptáka vo firme Tonas robieval ozvučenie a osvetlenie. Prišiel som prvýkrát do styku s kultúrou z druhej strany. S kolegyňou kulturologičkou Zdenkou Konečnou sme sa vtedy veľa rozprávali. Povedal som si, že to je niečo, čo chcem ísť študovať a nakoniec sa to podarilo.

Rozumejú ľudia, čo manažovanie kultúrnych podujatí znamená?

Je to už lepšie, ale pred pár rokmi takmer nikto v mojom okolí nechápal, prečo má byť kultúra manažovaná. Veď predsa urobím nejaký koncert a je to. Nič na tom nie je. Dospelí si zase mysleli, že je to nejaká charita či dobrovoľníctvo, že sa tým človek nemôže živiť. Postupne však vznikajú príklady, na ktorých sa to dá vysvetliť. Marek Adamov zo Stanice Žilina-Zárečie je bývalý kulturológ. Vďaka dlhoročnej trpezlivej práci a úžasným výsledkom je známy a rešpektovaný v rôznych ziskových aj neziskových sférach. Tí ozaj úspešní kulturológovia sú pekné príklady, vďaka ktorým môžem povedať, toto a takto má zmysel.

Máme v tejto profesii málo alebo už veľa ľudí?

Neviem, či je kulturológov a kulturologičiek veľa alebo málo. Úspešných je určite málo, hoci presadiť sa nie je až také zložité. Ťažké je udržať zmysel toho, prečo to robíš. Viacero mojich spolužiakov to vzdalo, išli do ziskovejšej sféry. Ale tí, ktorí našli niečo, čo im dávalo zmysel, ostali pracovať v kultúre. Pokiaľ sa ti to podarí, tak dáš do toho srdce a máš radosť aj úspech.

Ďakujem. S Petrom Šedivým sa v priestore Barbar rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt rozhovorov so zaujímavými ľuďmi Choices podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Stanči, ako si sa dostala k fotografovaniu?

Ešte na gympli som začala chodievať do Klubu Lúč na koncerty. Môj otec fotí a jedného dňa kúpil nový foťák. Povedala som mu, aby ten starý nepredával, že sa naučím fotiť aj ja. Začala som si ho brávať so sebou na koncerty a skúšala som fotiť. O nejaký čas ma oslovil Dávid Majerský z redakcie MusicPress. Ponúkol mi, že mi vybaví vstupy na koncerty v Lúči a ja mu budem dodávať fotky. Pre mňa to v osemnástich bolo proste wau. Teraz mám fotenie ako hobby a sčasti je to aj bočný zdroj príjmu, ktorý ma baví.

Koľko času mu venuješ?

Momentálne mám sezónu svadieb a hudobných festivalov. Môj deň vyzerá tak, že ráno idem do práce, večer, keď prídem z práce, editujem fotky, cez víkend fotím. Tak to mám do októbra.

Čo fotíš najradšej?

Koncerty. Potom eventy. A začala som robiť aj svadobné fotky. Tým som sa najprv veľmi bránila, že to je niečo načančané a gýčové, že to nie je pre mňa. Úplne prvá nevesta, ktorú som fotila, oslovila našu spoločnú kamarátku s tým, že videla moje fotky z Pohody a chce zo svadby také fotky, ako som nafotila na Pohode. Proste zachytiť tú atmošku. Hovorím dobre, môžeme to vyskúšať, ale neručím za nič, môže to aj nevyjsť. Ale vyšlo. Dala som fotky na Facebook a začali sa ozývať nevesty. Najprv spomedzi kamarátok a teraz aj klienti, ktorých nepoznám.

Ako sa dostaneš k foteniu koncertu?

Koncerty fotíš buď pre hudobnú redakciu, s ktorou spolupracuješ a ktorá ťa vypláca raz mesačne podľa počtu urobených reportov, alebo ťa osloví priamo organizátor. To však na Slovensku nie je bežné, lebo organizátori vedia, že na koncerty chodia ľudia z redakcií a fotiek majú dosť. Platené to je symbolicky. Vlastne to tam rovno minieš.

Fotky z ktorého koncertu máš ozaj rada?

Mám rada fotky z minulého roku z festivalu Grape, z vystúpenia dánskej speváčky MØ. Bola búrka a koncert raz mal byť, potom nemal byť. Polhodinu som čakala zmoknutá pri zábranách a pýtam sa esbéeskára, či to bude, a on, že stále nevie. Naštvaná som si povedala, že kašlem na to, idem naspäť do davu. Keď som sa vracala so svojím frajerom, začala hrať prvú pesničku a on mi hovorí, čo tu robíš, otoč sa, okamžite tam choď. Hovorím nie, mne sa nechce. A on že choď, dobré to bude, choď fotiť. Išla som a začalo zase brutálne liať a práve s tým dažďom mi vyšli dve fotky (1, 2) tak perfektne, že ich považujem za jedny zo svojich najlepších.

Chcela by si sa fotením živiť?

Hudobnou fotografiou sa u nás nedá uživiť. Je to hobby. A fotografiou sa ani nechcem živiť, pokazila by som si koníček.

Ako sa stalo, že si externou členkou tímu Impact Hub Bratislava?

Úplnou náhodou som našla tweet od Bašky Klimek, že rozbieha novú vec, Impact Hub, ak chceš vedieť viac, poď s nami na pivo. Tak som si naklikala, čo je impact hub, lebo som predtým o tom nepočula. Zapáčilo sa mi to a išla som na pivo.

Baví ťa to?

Okrem toho, že ma baví zachytávať momenty, tak aj samotné eventy sú obsahom veľmi podnetné. Spoznávam ľudí, ktorí majú rozbehnuté zaujímavé projekty. Je to fajn. Človek sa veľa dozvie. Nie je to firemka, kde človek príde, pocvaká a je to nuda. Má to pre mňa pridanú hodnotu.

Fotky ktorých fotografov sa ti páčia?

Z koncertných Zdenka Hanouta. Je to výborný fotograf. Z eventových špeciálne nikoho nemám. A zo svadobných fotografov Matej Kmeť. On je vynikajúci.

Považujete sa s inými fotografmi navzájom za konkurenciu?

Naopak. S ostatnými koncertnými fotografmi máme aj facebookovú chatovú skupinu, kde si okrem smutno-smiešnych skúseností s klientmi navzájom zdieľame aj ponuky na fotenia, ktoré práve nestíhame zobrať. A keď sa stretneme pod pódiom, sú to vždy kamarátske debaty.

Čo by si poradila niekomu, kto začína s fotením?

Nebáť sa výziev. Keď som dostala svoj prvý lepší job niekedy v roku 2011, vôbec som si neverila. Ale povedala som si, vyskúšam to, vypýtam si patričný honorár. Ak povedia áno, dobre, a ak nie, tak nevadí, vyskúšala som. A vyšlo to. Takže nezľaknúť sa. Ak sa ľuďom páčia vaše fotky, vypýtajte si peniaze za odvedenú prácu.

Pozeráš si niekedy svoje staršie fotky a čuduješ sa, ako si to nafotila?

No jasné. Že to je hrozné, ako som to mohla dať von! Ale zase je dobre, že sa človek rokmi zlepšuje, nie? Keby sme sa nezlepšovali, to by bolo smutnejšie. Taká stagnácia.

Stanči, čím je pre teba teraz Trenčín?

Pre mňa je Trenčín rodina. Prídem sem pozrieť babky, prídem na rodinnú oslavu, stretnúť sa s kamarátmi, ktorí tu ostali. A občas zbehnúť do Lúču, keď je dobrý koncert. A Pohoda.

Vieš si predstaviť vrátiť sa sem žiť?

Viem, ak by som si tu našla dobrú prácu. Sledujem, že posledné roky sa to v Trenčíne rozbieha. Napríklad Café Sládkovič je výborný priestor, veľmi sa mi tu páči. Potom podujatia, ako bolo Víno pod hradom, to sme tu boli a bolo to perfektné. Je viac takýchto podujatí, zdá sa mi, že to tu ide dobrým smerom.

Ďakujem. So Stanislavou Karellovou sa v Café Sládkovič rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.