Maťo, bol si odmalička nejako špeciálne ohľaduplný voči prírode?

Myslím, že ani nie. Z mojej povahy vyplývalo, že som sa snažil šetriť. Vždy som rozmýšľal, či si nejakú vec kúpim, či ju naozaj potrebujem. Odpad som separoval odjakživa, takže asi vo mne niečo driemalo, ale environmentálne ladený som nebol. Tieto vrátka mi postupne otvárala Maťka. Ukazovala mi, že to, čo robím, je fajn, ale dá sa robiť oveľa viac. Často som sa nad tým dlhšie zamýšľal a potom som si povedal, áno, dá sa to aj takto.

Ako si sa vlastne rozhodoval, keď si si vyberal magisterské štúdium?

Vždy som si myslel, že skončím v nejakom biznise, kde budem robiť obchod. Keď som si na fakulte manažmentu volil špecializáciu, vedel som len, čo nechcem robiť. Vylučovacou metódou som prišiel k strategickému manažmentu. Vlastne ma zaujímal, ale pre absolventa je ťažké nejako naň nadviazať v praxi. Končil som v roku 2015 a počas štúdia som asi rok pracoval pre nadnárodnú firmu. Zaujímavé je, že som celý čas bol v odvetví marketingu, hoci som si na škole hovoril, že budem robiť hocičo, ale nikdy v živote to nebude marketing. A teraz? Celá moja kariéra sa točí okolo marketingu. Aj tento obchod som si vybral preto, že chcem čo najlepšie využiť poctivý prístup a marketingové znalosti. Tie som však paradoxne získal až v praxi, nie na škole, tam ma to tak nebavilo.

S Maťou ste naraz nastúpili do jedného zamestnania. Poznali ste sa už vtedy?

Nie. Chodila na tú istú školu, bola o ročník či dva vyššie. Spoznali sme sa v robote. Až potom sme zistili, ako boli naše životy cez spoločných známych poprepletané už dávno predtým.

Padli ste si do oka hneď?

Úplne hneď nie. Keďže sme nastúpili v rovnaký deň, mali sme všetky školenia spoločné. Najprv som si hovoril, že si s ňou nebudem mať veľmi čo povedať. To našťastie trvalo len krátko. Behom mesiaca sa z nás stali naozaj dobrí kamaráti. Ľudia nás však dávali dokopy už po dvoch týždňoch. Šírili sa fámy, že sme spolu, čo nebolo príjemné, lebo Maťa mala priateľa a ja priateľku. Kamarátmi sme boli dlhšie obdobie a až posledný rok sa z nás stal pár. Celkom vtipné je, že sme aj výpoveď dali v ten istý deň.

Čo ti vo firme nevyhovovalo?

Zo začiatku som bol spokojný. Podporoval som protikorupčné aktivity a bolo mi sympatické, že u nás nehrozila korupčná ani politická kauza. Neboli sme totiž napojení na žiadnu domácu finančnú skupinu či politickú stranu. Postupne som však lepšie spoznal spôsob fungovania korporácie a to ma odrádzalo. Na jednej strane sa od človeka očakáva, aby bol kreatívny, proaktívny, no na druhej strane mu dávajú úzke mantinely alebo mu dokonca prikážu, čo musí spraviť. Dobrý marketér pozná svojho zákazníka, jeho uvažovanie aj cítenie. Ak od začiatku viem, že nedokážem jeho potreby naplniť, nie je to príjemné. Naša frustrácia stúpala a vyústila k tomu, že sme museli skončiť.

Tak vznikal nápad s bezobalovým obchodom?

Áno. Práca nás nenapĺňala, robila nás až nešťastnými. Vedeli sme, že musíme skončiť. Chceli sme robiť niečo, čo by nás uživilo, ale zároveň bolo v súlade s našimi morálnymi hodnotami. Rozmýšľali sme nad rôznymi projektmi. Jeden nápad sme museli zastaviť z finančných dôvodov ešte v procese plánovania. Keď sme si robili prieskum, zaujalo nás, že v Trenčíne by sme boli prví. A Maťka tu má rodinu, máme tu kde bývať, takže nám to padlo dosť do rany.

Čo ste sa museli naučiť, keď ste sa rozhodli ísť do takéhoto projektu?

Nechcem, aby to vyznelo namyslene, ale robíme takmer všetko tak, ako sme boli zvyknutí. Snáď len s tým rozdielom, že teraz stopercentne podľa seba. Predaj, marketing, rokovania s dodávateľmi a prístup k zákazníkom sme mali zvládnuté vďaka tomu, že sme už v biznise boli. Určite nám chýbali niektoré elementárne poznatky, napríklad o práci s pokladňou, rýchle dopočítavanie, koľko vydať, ale zlepšujeme sa a pomáhajú nám programy, ktoré sme si spravili. Nemáme ešte úplne zvládnuté znalosti z agrosektora, čo kompenzujeme tým, že sa osobne stretávame s našimi dodávateľmi, navštevujeme farmy, políčka…

Podporujete cielene lokálnych pestovateľov a dodávateľov?

Určite. Predávanie bez obalu je podstatné, ale náš koncept je širší. Snažíme sa ekologickú stopu znižovať na minimum úplne všade, kde sa to dá. Preferujeme výrobcov z Trenčína a okolia, radšej podporíme malého remeselníka alebo farmára, ako by sme dotovali našimi peniazmi veľké reťazce. Aj ekologický vplyv dopravy na prírodu je takto oveľa nižší. V snahe byť čo najviac lokálni sa chceme ďalej zlepšovať a posúvať.

Čo sa dá u vás kúpiť?

Keďže sa zatiaľ učíme, základ tvoria trvanlivé potraviny – strukoviny, cestoviny, raňajkové zmesi, sušené ovocie, oriešky… Máme aj dražované orechy a ovocie, akoby cukrovinky. Potom máme zrniny, obilie, semiačka, trochu začíname s dochucovadlami ako vegeta, soľ, kakao. To všetko sú sypké potraviny. Okrem nich sa ešte dajú u nás čapovať sirupy a oleje. Druhú hlavnú kategóriu tvorí doplnkový tovar, teda najmä praktické veci do bezodpadovej domácnosti (pomôcky do kuchyne či kúpeľne) a nejaké dizajnové vecičky ako sviečky alebo šálky. Všetko sú to slovenské, ručne vyrábané remeselné produkty.

Bolo by asi ľahšie predávať menej výrobkov?

Áno, ale ak chceš mať kamennú retailovú predajňu, inak to nejde. My sa na to pozeráme takto: nepredávame produkt, ponúkame riešenie. Ak človek chce žiť ekologicky a chce znížiť množstvo svojho odpadu, príde k nám a na jednom mieste nájde väčšinu toho, čo potrebuje. Nepredávame teda jeden produkt, ale jedno riešenie.

Je slovenský spotrebiteľ pripravený na váš koncept?

Keďže sme obaja marketéri, urobili sme si v rámci možností prieskum trhu. Vyšlo nám, že teraz je najvhodnejší čas, pretože vlna záujmu sa práve dvíha. Od otvorenia, kedy ľudia ešte nemali kontakt s naším obchodom, polovica z nich chodí so svojimi vlastnými nádobkami. Niektorí ich majú dokonca doma dopredu zvážené. Myslím, že spotrebitelia sú pripravení a bude to mať ešte stúpajúcu tendenciu. Navyše cítim, že v Trenčíne ľudia chcú kvalitné služby a uvažujú nad tým, aký vplyv majú na okolie. Sú v tom vzdelaní a premýšľaví.

Ako máte s Maťou rozdelené povinnosti?

Zatiaľ nijako. My vlastne nie sme dvaja ľudia, ale jeden a pol človeka. Väčšinu vecí robíme spoločne a delíme si iba exekutívu tých, ktoré máme naplánované dopredu. Všetky strategické rozhodnutia, všetky hodnotové veci, výber produktov či dodávateľov, všetko to, na čom obchod stojí a padá, robíme spoločne.

Líšite sa v niečom?

Určite áno. Maťka je šikovná v konverzácii s ľuďmi, je priateľská a otvorená. So zákazníkom v obchode to vie lepšie ako ja. Ja som pragmatický človek zameraný na čísla, množstvá a ceny. Takže jednanie s dodávateľmi riešim skôr ja. Beriem si na triko aj všetky prípadné nepríjemné záležitosti.

Čo robíte, keď nepracujete?

Teraz je voľný čas ozaj obmedzený. Obidvaja radi cestujeme, pričom razíme udržateľný spôsob cestovania. Aj prvý projekt, ktorý som spomínal, bol zameraný na cestovný ruch, hoci len tu, lokálne. Veľmi radi máme turistiku. Ako veľké pozitívum Trenčína vnímam to, že sú tu kopce a okolie je pre mňa krajšie ako okolie Bratislavy. Takže turistika, stanovanie a tiež klasické veci ako kniha, radi pozeráme filmy, som náročný divák. Moja záľuba, ktorej sa už skoro vôbec nevenujem, je hra na počítači.

Verím, že teraz je času málo. Pomáhal vám niekto, aby ste mohli otvoriť?

Bolo by naivné myslieť si, že sme všetko robili my dvaja. My sme tí, ktorým to patrí, ktorí to financujú a riadia, ale podporovali nás priatelia a rodiny. Keď sme kamarátovi, ktorý má s ďalším kamarátom ateliér, povedali, do čoho ideme, bolo to úplne bez debaty. Povedal dobre, pošlite mi pôdorys a my vám spravíme interiér. Venovali sa tomu tak podrobne, ako by to bola dobre platená zákazka. Iné kamarátky právničky nám pomohli v právnej oblasti, keď sme riešili rôzne zmluvy alebo ochrannú známku. Rodiny nám dovolili urobiť si na prechodné obdobie zo svojich bytov skladisko. To bola veľká pomoc, lebo sme u nich skladovali všetky regály a aj niektoré produkty. Pomohol nám kamarát grafik a veľa ďalších ľudí. Sme za to veľmi vďační.

Aký by mal BEZOBALiS byť o rok, aby si bol spokojný?

Ja som spokojný už teraz. Veľké pozitívum je, že to neberieme ako prácu a to sa podľa mňa dá v zamestnaní len zriedka dosiahnuť. Po mesiaci nemám pocit, že by som pracoval, pritom sme tu od rána do večera. To je preto, že to robíme s nadšením. Ale rozumiem, čo sa pýtaš. Bol by som isto rád, keby si ľudia zvykli sem chodiť a keby sa im tu páčilo. Bol by som šťastný, keby mali pocit, že to nie je o Maťke, o mne alebo o obchode, ale o tom, že tento priestor vytvárame spoločne s nimi. Už teraz pravidelne zbierame spätnú väzbu a budeme prispôsobovať produktové portfólio tomu, čo chcú. A nielen to, ale napríklad aj dispozičné riešenia alebo proces nakupovania. Chceme, aby ľudia mali pocit, že ide o niečo komunitné a že aj oni sami sa na tom podieľajú. Budem veľmi spokojný, ak to samo seba uživí a nebudeme to musieť dotovať z vlastných úspor ako teraz na začiatku. Čaká nás ešte veľa práce, ale myslím, že to pôjde.

Pomáha ti, že ste na všetko dvaja?

Som opatrný človek a som zaťažený na čísla. Z tej kombinácie bohužiaľ vyplýva, že žiadne dáta nie sú pre mňa dosť dobré. Zdá sa mi, že aj keď si spravím tú najpodrobnejšiu analýzu, nedokážem prísť k dostatočne racionálnemu rozhodnutiu. Do podnikania by som preto nikdy nešiel sám. Nešiel by som doň však ani s kamarátom a už vôbec nie s niekým cudzím. Som presvedčený, že jeden človek je na podnikanie málo a dvaja sú už veľa. Preto vnímam ako veľkú výhodu, že sme do toho išli spolu s Maťkou. To je presne jeden a pol človeka. Sme úplne totožní v tom, akým štýlom pracujeme, s akou stratégiou a hodnotami to chceme robiť, a dopĺňame sa zase v iných veciach. Ak treba byť vecnejší, racionálnejší, tam prídem ja, a to, čo treba riešiť srdcom a slovom, vyrieši Maťka. Takto si navzájom pomáhame a učíme sa jeden od druhého.

Ďakujem.

S Martinom Gajdošom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Matej, odkiaľ máš svoje tvorivé a umelecké sklony?

Ani neviem. Myslím, že som odvždy zbožňoval vôňu fotografií. Vieš, že kedysi sa fotili pohreby? Keď som prvýkrát videl fotku môjho pradeda, ako chcel skočiť do hrobu za svojím synom, ktorý mal haváriu, všimol som si, ako zozadu cez jeho šedivé rozfúkané vlasy svietilo slnko. Povedal som si, že je úžasné, čo fotka dokáže. Fascinovalo ma vidieť na fotkách svojich starých rodičov alebo rodičov na miestach, kam v Púchove chodím aj ja. Miesta vyzerali inak a oni ma na ne svojím spôsobom prenášali. Asi to ma priviedlo k fotografii. V Anglicku som neskôr robil projekty, v rámci ktorých som sa snažil zachytiť niečo s rovnakou ohniskovou vzdialenosťou a z toho istého miesta v rôznom čase, pred a po.

Čo najradšej fotíš? Ľudí, objekty alebo krajinu?

Pre mňa je krajina nádherná sama osebe. Ak ju niekto zachytí zaujímavo pre ľudí, ktorí sedia doma, je to super. Ísť však priamo do hôr, zažiť to a nechať si myšlienku v hlave, to je pre mňa omnoho dôležitejšie ako ísť niečo odfotiť a ponáhľať sa domov to spracovať. Na street fotografii milujem pocit vystihnutia nejakého pohybu človeka. Nemusíš byť extra kreatívny, musíš len vedieť zachytiť pohyb, uhol, situáciu, musíš vedieť, v ktorom momente stlačiť tlačidlo na fotoaparáte. Baví ma, keď niekto ide fotiť jednu fotku a fotí ju trebárs mesiac. Mám teraz napríklad sen, že si vyrobím z dreva obrovský kríž, na ňom bude Ježiš, ale bude ženou. Ešte to nemám domyslené. Je to nápad, s ktorým sa možno budem pohrávať celý rok. Potom začnem z dreva vyrábať kríž, zoženiem si človeka, nejako ho oblečiem, nájdem deň, kedy to budeme fotiť. A prvýkrát sa to ani nemusí podariť.

Takže ťa baví skôr plánovanie alebo aj rád improvizuješ?

Asi by som nebol dobrý filmový režisér, ten musí mať poriadok. Kedysi som aj natočil veľa filmového materiálu v nádeji, že z neho niečo vyjde. Ale nevedel som sa z toho vymotať. Vo fotografii sa to dá spojiť. Raz som doma fotil ženu oblečenú do hrubého lana. Zrazu prišli do izby cez žalúzie svetelné pruhy, ktoré som mohol použiť. Dopadali kolmo na jej telo a krásne vytvárali jeho línie, tak som ich pridal, hoci som to nemal v pláne. Aj keď si niečo naplánujem, takmer vždy mi počas tvorby niečo napadne a dostanem sa do inej polohy, ako som pôvodne chcel.

Máš to tak aj v hudbe?

Väčšinou skladám, keď mám ťažšie obdobie. Keď sa mám dlho dobre, začne ma štvať, že nič nezložím. V hudbe sa to našťastie dá robiť tak, že prídeme s kapelou na skúšku a začneme niečo džemovať. Do toho začneme spievať, nejako tam ten spev napasúvame. To ma baví zo všetkého najviac, lebo je to improvizačné a je to spoločná tvorba. Rád robím v tíme, potrebujem cítiť podporu ostatných, vnímať ich energiu, vtedy dokážem ísť na sto percent. Ďalšia podoba tvorenia hudby pre mňa je, že si sadnem sám doma s gitarou, nič nerobím a zrazu si uvedomím, že hrám nejakú pieseň a mám aj slová. Nie som asi najlepší textár, s tým trochu bojujem, ale baví ma to.

S kapelou striedate intenzívnejšie a pokojnejšie obdobia…

No, to sú riadne sínusoidy. Na vysokej som kvôli kapele opakoval ročník, lebo som sa viac venoval hudbe ako štúdiu. Prišiel som do kapely Musica deLuxe, keď hrali len inštrumentálne skladby. Obdivoval som ich, páčilo sa mi, že išli trochu aj do džezu. Videli ma na koncerte hrať s inou kapelou a opýtali sa, či by som nechcel s nimi spievať. Tak sme začali spolu robiť pesničky. Lenže potom som odišiel do Anglicka. Oni chceli v tom čase hrať len v skúšobni, a ja som chcel ísť s pesničkami aj von. Bol som na vážkach, kapela bola jediná vec, ktorá ma tu držala. Určitú dobu sa na mňa trochu hnevali, ale keď sme sa znova dali dokopy, vedeli, že ak nebudeme hrávať vonku, nebudeme hrávať vôbec. Všetkých nás to posunulo.

A začali ste teda znova hrávať?

Áno. Časom sme si povedali, že priberieme nástroje ako husle, flauta, niekedy trombón a mandolínu. Keďže nejakí členovia odišli a išli sme skôr do akustického štýlu, premenovali sme kapelu na Acustica deLuxe. V Anglicku som videl, ako sa kapela jednoducho postavila na ulicu a začala hrať. Veľmi to spríjemňovalo atmosféru. Milujem ľudí, ktorí hrajú na stanici na husliach. Vždy ich podporím, lebo si myslím, že to mestu dodáva kultúru a život. Či je to podchod alebo námestie v nedeľu, je to pre mňa niečo fantastické. Snažil som sa to skúsiť aj na Slovensku. Vzali sme nástroje, ktoré nebolo treba nikam pripojiť, a vyšli sme na ulicu. Náš bubeník si napríklad zobral cajón (kachon), špeciálnu krabicu z preglejky, inokedy zase len nejaké paličky a „hrkátka“.

Aké si mal prvé skúsenosti so zamestnaním?

Ako odevák som po strednej škole nastúpil v Makyte. Každá hodina pri páse mi pripadala ako jeden deň normálneho života. Keď som si predstavil, koľko ľudí na svete tak žije, bolo mi smutno. Boli to však skúsenosti a začali ma posúvať. Uvedomil som si, že nechcem tak žiť a podal som si prihlášku na Fakultu priemyselných technológií v Púchove. Počas štúdia som na fakulte pracoval ako technický asistent pre vedu a výskum.

Tri roky si potom strávil v Anglicku. Čomu si sa tam venoval?

Keď som vyštudoval, mal som angličtinu, ktorú som pochytil z textov piesní, ale nevedel som dobre rozprávať. Tak som sa rozhodol odísť na nejaký čas študovať do Anglicka. Aby som si mohol platiť školu a strechu nad hlavou, musel som sa zamestnať. Zažil som jednu z najkrajších prác, aké si človek môže priať, a to záhradníctvo. Pochopil som to známe porekadlo, ak chceš byť šťastný jeden deň, kúp si fľašu vína, ak chceš byť šťastný jeden rok, ožeň sa, a ak chceš byť šťastný celý život, založ si záhradu. Bola to krásna práca, ale nedávala mi žiadnu angličtinu. Postupne som ubral zo záhradníckych džobov a zamestnal som sa vo fotolabe. Tam bola komunikácia na dennom poriadku, zlepšil som sa v angličtine aj vo fotografii. Ak by som si teraz mohol rozdeliť svoj pracovný týždeň, tak by som jeden deň robil záhradníka, druhý hudobníka, tretí fotografa, a potom lektora a koordinátora pre zahraničných študentov – čo momentálne aj robím. V poslednej dobe sa mi to kombinovanie celkom darí, ale ten koordinátor, samozrejme, prevláda.

Čo ti to obdobie dalo?

Dennodenne som zažíval pocit šťastia. Je pravda, že keď človek žije určitý čas mimo domova, je ako na výlete, necíti tlak zodpovednosti, nerieši bývanie ani budúcnosť, akoby bol v nejakej rozprávke. Okrem toho, že som sa lepšie naučil cudzí jazyk, vnímam to obdobie ako prelomovú časť svojho života. Zmenil sa môj pohľad na svet a na život. Myslím, že každý človek by mal na určitý čas odísť zo svojej krajiny, spoznať iné kultúry a spôsoby života.

Fotografovanie bolo tvojím veľkým koníčkom. A čo bolo po návrate?

Chcel som sa živiť fotografiou, ale nešlo to. Miloval som ju ako oddychovú činnosť. Dokázal som ostať na jednom mieste v poli niekoľko hodín, až kým sa nezotmelo. Bol to pre mňa oddych, únik od všetkého. Keď som to začal robiť ako prácu, stalo sa to nočnou morou. Ak sme išli niekam na výlet alebo turistiku, vždy niekto povedal, či nezoberiem foťák. Keď som ho zbadal na poličke, najradšej by som ho hodil do koša. Povedal som si, že nesmiem dopustiť, aby som zničil niečo, čo ma baví a pri čom relaxujem, tým, že to budem robiť profesionálne niekoľko hodín denne. Zavesil som pracovné fotenie na klinec. Fotím síce aj teraz na univerzite, ale iba v rozsahu, ktorý mi vyhovuje.

Už sme postupne v Trenčíne. Povedz nám ešte niečo o doktorandskom štúdiu.

V Púchove na fakulte bola vypísaná téma o sublimačnej potlači športových membránových textílií, ktoré sa využívajú hlavne na výrobu odevov pre extrémne športy. Zaujalo ma to, lebo som pôvodne textilák, milujem zimné športy a aj v Anglicku sme vo fotolabe využívali sublimačnú potlač. Nakoniec som robil pre českú firmu Kalas v Tábore, ktorá predáva materiály a oblečenie do celého sveta. Snažil som sa im nastaviť výrobu tak, aby sublimačná potlač, ktorá sa robí na dresy teplom, ich čo najmenej ničila. Po skončení doktorandského štúdia som začal pracovať na Trenčianskej univerzite Alexandra Dubčeka v Trenčíne ako vedeckovýskumný pracovník. Robili sme rôzne zákazky, napríklad pre sklárne v Lednických Rovniach.

Si ešte stále na tejto pracovnej pozícii?

Nie. Keď som nastúpil, zistil som, že na univerzite máme miestnosť, v ktorej sa nachádzal mixážny pult, počítač a tri mikrofóny. Ako hudobník som vedel, že rádiá môžu mať pre študentov zaujímavý prínos, a tak som sa snažil rozbehnúť internetové študentské rádio TrenchTown. Keď odišiel z univerzity človek, ktorý mal na starosti styk s verejnosťou, s rektorom sme sa dohodli, že to na dva mesiace vyskúšam. Z dvoch mesiacov sú tri roky. Nerobím však len styk s verejnosťou, ale v rámci projektu internacionalizácie mám na starosti zahraničných študentov.

Máš teda rozmanitú prácu tak, ako si chcel?

Presne. Prídem niekde na Ukrajinu na výstavu, rozložím stenu, musím ju fyzicky zmontovať, vyžijem sa aj graficky, lebo robím plagáty a rôzne prospekty, som v styku s angličtinou. Navyše sme perfektný kolektív. Nikto nemá s nikým žiadny problém. Je to pestré a deň mi uteká rýchlo.

Je rozmanitosť kultúr pre univerzitu dobrá?

Miešanie kultúr na pôde univerzity ponúka mladým možnosť uvedomiť si, že nie všetko, čo je iné alebo čomu nerozumieme, je dôvodom na strach, z ktorého môže plynúť aj nenávisť. Máme zatiaľ dokopy asi 30 študentov z Indie, Turecka, Španielska, Portugalska či Ukrajiny a myslím, že to dobre funguje.

Čo máš doma v Púchove rád?

Niektoré veci si uvedomím, až keď sa ma na ne opýtaš. Mám veľmi rád hory. Ak by mi prišla návšteva a mal by som jej ukázať, čo je Púchov, tak ju zoberiem na Holíš, vrch nad kúpeľmi Nimnica. Je tam nádherne a je odtiaľ krásne vidieť celý Púchov. V meste máme príjemnú kaviareň Podivný barón. Je v nej veľká polica s knihami a platňami, organizujú folkové večery a rôzne iné sympatické akcie.

A Trenčín? Je pre teba len mestom, kam chodíš do roboty, alebo aj niečím iným?

Mesiac pred nástupom do Trenčína som bol s priateľkou na hrade. Ako som sa tak z neho pozeral, hovoril som si, toto je mesto, kde budem pracovať, nájdem si záľuby a stanem sa jeho súčasťou, áno, to chcem, nielen tú robotu, ale aj mesto Trenčín. Lenže v tomto som úplne pohorel. Trávil som v robote priveľa času a to ma teraz trochu mrzí. Chcel by som byť trochu aj Trenčanom. Rád chodievam s priateľkou do Artkina Metro. Vďaka nemu som si uvedomil, že nemám blízko ku komerčným filmom. Viac ma nadchýnajú tie, ktoré sú ťažšie, niekedy možno aj nie úplne pochopené. Robota ma baví, ale teším sa domov do Púchova. V lete chodím domov na bicykli. Vyhovuje mi, že si môžem pri tom zašportovať.

Minulý rok ste sa zapojili do kampane Do práce na bicykli. Aká to bola skúsenosť?

Bol som rád, že sme na univerzite vytvorili zamestnanecké tímy, ktoré boli ochotné jazdiť mesiac do práce na bicykli. Budeme v tom pokračovať aj o rok. Držím palce organizátorom kampane, lebo nám ukazujú, že je dôležité chodiť peši alebo na bicykli, ak chceme mať naše mestá pekné. Zvýšením počtu parkovacích miest niekomu na chvíľu pomôžeme, ale dopravnú situáciu nevyriešime, lebo každá rodina si kúpi ďalšie auto. Musíme zväčšovať podiel zelene v meste a vytvárať podmienky na to, aby sa dalo chodiť viac peši a na bicykli. V Dánsku aj premiér ráno sadne na bicykel a ide do roboty.

Nemal si, Matej, niekedy chuť robiť len jednu vec a naplno?

Viem, že robím veľa a možno nič naplno. Ak však chcem robiť veľa rôznych vecí, tak žiadnu nemôžem robiť na sto percent. Asi to tak chcem. Myslím si, že v hudbe alebo vo fotografii by nemalo existovať súťaženie. Kapely sú niekedy tlačené do toho, že ich zoberú na festival až vtedy, keď budú mať na Facebooku určitý počet lajkov, alebo sa v nejakej hitparáde umiestnia na takom a takom mieste. Lenže tak sa dostaneš do kolotoča. Začneš zháňať hlasy a potom si uvedomíš, že to si vlastne nechcel. Motivácia je fajn, ale súťaž niekedy umenie zabíja. Ja som začal hrať sám pre seba kvôli hudbe, a nie kvôli tomu, že som chcel byť hudobníkom. Niekedy som hral aj deväť hodín denne. Keď som počul pesničku, hneď som zobral kazeťák a snažil som sa počúvať, čo hrá gitara, basgitara, bicie, chcel som si to pekne rozdeliť. Možno až po ôsmich rokoch ma na nejakej akcii vyzvali, aby som niečo zahral. Dnes mnoho ľudí chce byť hudobníkmi a pracujú na tom. Je to jedna z ciest. Mne sa zdá úprimné, že ma hudba predovšetkým baví a mám z nej radosť.

S Matejom Drobným sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Čo si si myslel, že budeš robiť, keď vyštuduješ?

Nepredstavoval som si nič presné a stále si myslím, že nie je dobré, aby predstava nejakého zamestnania bola určujúcim ťahúňom pri rozhodovaní o charaktere vzdelania. Chcel som si rozšíriť rozhľad a poznanie. Mal som pocit, že filozofia v kombinácii s literatúrou a jazykom najlepšie naplní moje očakávania. Vybral som si podivný, azda najnepraktickejší odbor na zemeguli, vedome už s relatívnym predstihom a dodnes sa z tejto voľby teším.

Aká bola téma tvojho doktorandského štúdia?

Venoval som sa svojej veľkej vášni, ktorou sú mestá, znaky a významy v architektúre a urbanizme. Mal som obrovské šťastie, že spojenie mesta a filozofie žilo na katedre už počas mojich štúdií v osobe a akademickom pôsobení môjho profesora Miroslava Marcelliho. Na jeho pozvanie som sa stal jeho doktorandom a tá skúsenosť patrí k tým, ktoré by som nazval kľúčové. Dodnes mám šťastie, že moje dve najväčšie vášne, knihy a mestá, sa mi darí spájať aj v profesijnom prostredí.

Ktoré rozhodnutia výraznejšie ovplyvnili tvoj život?

Veľmi zásadné bolo rozhodnutie, čo ísť študovať. Tam si stále viac uvedomujem význam rodinného zázemia, ktoré ma podporovalo v akejkoľvek voľbe. Hoci naša rodinná tradícia je inde, mal som absolútnu slobodu a podporu. To považujem za dôležité. Moje ďalšie pôsobenie ovplyvnili aj rozhodnutia pre viaceré malé vycestovania. Výrazne ma ovplyvnili cesty do Krakova, v ňom som strávil dokopy takmer rok života.

Často navštevuješ susedné krajiny. Ako sa rozhoduješ, kam ideš?

Teraz majú moje cesty do veľkej miery pracovnú náplň. Sú to najmä návštevy knižných a kultúrnych festivalov, ktoré chcem spoznať a kde chcem získať podnety pre to, čo robím. Pokiaľ ide o vydavateľskú činnosť, sú to konkrétne stretnutia s autormi, ilustrátormi či prekladateľmi. Občas je to zámienka na výlet, inokedy je to naopak – idem na výlet a objavím niečo zaujímavé z pracovnej stránky. Svojho času som zistil, že sa veľmi dobre cítim v strednej Európe a považujem ju za svoj mentálny a myšlienkový domov. Ide o priestor veľmi turbulentný, ale neskutočne bohatý. Literatúra, hudba, mestá, všetko, čo sa tu zrodilo a stále rodí, je mi veľmi blízke. V celom stredoeurópskom priestore sa cítim doma, a preto mám pocit, že ho treba stále objavovať a viac spoznávať.

Viac ako päť rokov buduješ Bratislavský knižný festival BraK. Čo ho vystihuje?

Pre mňa a pre celý okruh ľudí, s ktorými na BRaKu spolupracujem, bolo od začiatku veľmi dôležité rozšírené vnímanie knihy. Cez knižnú ilustráciu, typografiu, prácu s písmom, prekladateľské aktivity, ale aj cez samotný vydavateľský proces, teda čo sa deje s knihou pred tým, než sa dostane na kníhkupecké pulty, ako funguje kníhkupecká politika, marketing, celý ten svet, ktorý súvisí s knihou a z ktorého spravidla bežný čitateľ pozná iba moment, keď si knižku niekde zadováži a prinesie domov. Od začiatku sa snažíme robiť festival, ktorý celý tento tematický vesmír otvára pre širšie publikum.

Podľa čoho vieš, či sa vám nejaký ročník vydaril?

Možno to v dobe zameranej na merateľné dáta nie je najsprávnejšie kritérium, ale je to pocit. Nie môj vlastný, ale celkový sumár pocitov tých, ktorí nám nejakú reakciu dajú. Uvedomujem si riziká, keby som mal svoje aktivity vyhodnocovať len na základe svojho pocitu. Snažím sa vždy získať odozvu od všetkých aktérov, vystavujúcich vydavateľov, hostí, návštevníkov, médií či spolupracovníkov.

Z ktorých festivalových stretnutí s hosťami si sa tešil najviac?

Som rád, že napriek relatívne krátkym dejinám podujatia sa nám podarilo dostať na festival naozaj výrazné svetové osobnosti rôzne spojené s knihami. Veľmi sa teším zo stretnutia s pánom Albertom Manguelom, vynikajúcim spisovateľom, svetoobčanom, esejistom, riaditeľom argentínskej národnej knižnice a blízkym priateľom Jorge Luis Borgesa, ktorý patrí k mojim najobľúbenejším spisovateľom. Sú to aj vzácni hudobní hostia, ako napríklad kanadský skladateľ a klavirista ukrajinského pôvodu Lubomyr Melnyk. Teším sa aj zo stretnutí, ktoré sa ešte len uskutočnia. Už teraz mám pomerne konkrétnu predstavu o ďalšom ročníku a mám v hlave stretnutia, ku ktorým verím, že príde.

Aké máš s festivalom plány?

Hoci je najmä oslavou knižného umenia, pre nás je dôležitá práca s celou infraštruktúrou, v ktorej knihy vznikajú. Aj preto v roku 2018 spúšťame rezidenčný program. Pre mladých knižných tvorcov s vizuálnym zameraním, teda ilustrátorov, grafikov a dizajnérov, otvárame v spolupráci s Novou Cvernovkou možnosť, aby mohli rozvíjať svoje „šuflíkové“ projekty. Budeme spolu podnecovať vznik nových knižných diel a možno vzniknú aj nové výstavné projekty spojené s knihami. Ďalšou oblasťou, v ktorej chcem byť pod hlavičkou BRaKu aktívnejší, je väčší ťah na zahraničné prostredie. Súvisí to s mojím zamestnaním, od septembra pracujem v zahraničnom oddelení Literárneho informačného centra. Staráme sa tam o čo najintenzívnejšiu a čo najpozitívnejšiu prítomnosť slovenskej literatúry v zahraničí.

Prečo si sa ako slobodne rozmýšľajúci človek stal zamestnancom?

Sám som bol z toho rozhodnutia prekvapený a po štyroch mesiacoch pracovnej činnosti som zase prekvapený z toho, ako hladko som to prijal. Aj to každodenné chodenie do práce. Literárne informačné centrum som poznal a považoval som ho za inšpiratívne a príjemné prostredie. Moja motivácia bola v tom, že som videl priestor na ďalší rast, ale aj na vlastný vklad do toho, čomu sa centrum venuje. Veľká časť mojej agendy nie je pre mňa nová. Venoval som sa jej aj v minulosti a teraz sa to podarilo aj inštitucionalizovať. Keď sa teraz na moje aktivity pozriem, mám pocit istej harmónie. Veci do seba pekne zapadajú.

Prial si si od začiatku, aby BRaK bol aj vydavateľstvom?

Táto idea pri vymýšľaní BRaKu nebola, ale keď sa objavila, nebolo to nič neprirodzené ani prekvapivé. BRaK vznikol ako festival pre malé vydavateľstvá a skutočnosť, že sme sa nakoniec sami vydavateľstvom stali, vnímam ako dôsledok prirodzeného procesu. Prišlo to úplne spontánne. Dostala sa nám do rúk kniha od našich priateľov z Ukrajiny, z Ľvova, a zrazu sme si kolektívne v jednej sekunde pomysleli a v druhej sekunde povedali, že to je kniha, ktorú by sme mohli vydať. Tam sa to začalo.

Podľa čoho sa rozhodujete, ktoré knihy vydáte?

Sám nad tým niekedy rozmýšľam. Žánrový alebo tematický kľúč nemáme. Spoločné majú to, že sme pri nich mali pocit, že tu majú alebo dávno mali byť. V prekladovej literatúre sú krásne diela niekoľkých významných postáv európskej, prípadne svetovej literatúry, ktoré v slovenčine doteraz nevyšli. Tak sme ich preložili a vydali. Je to napríklad dielo Vysťahovalci nemeckého spisovateľa Sebalda, ktorý tragicky zahynul, ale vnímame ho ako súčasného autora. Nedávno sme vydali knihu Walden alebo život v lese od amerického filozofa Thoreaua, čo vnímam ako ďalší splatený dlh. Pri iných tituloch sme zase mali pocit, že hovoria o súčasných témach natoľko zaujímavo, že bude dobré ich podporiť a vydať. No a ešte vydávame knihy, ktoré nám robia radosť. Jedna, pre mňa výnimočná, bol ilustrovaný Kafka a jeho Poviedky. Priali sme si, aby sa opäť dali kúpiť v slovenčine, a zároveň sme chceli trochu pokúšať obraz Kafku ako temného autora a trochu sa s tým pohrať.

Vaša kniha Útek od ilustrátorky Danky Olejníkovej a spisovateľa Mareka Vadasa vyšla už v Česku, Španielsku, Južnej Kórei a Číne. Ako sa to podarilo?

Je to najmä výsledok poctivej práce jej tvorcov. Daniela Olejníková za ňu získala prestížne ocenenie Zlaté jablko na Bienále ilustrácií Bratislava a kniha bola zaradená do katalógu White Ravens, čo je 200 najlepších a najkrajších detských titulov z celého sveta. Zoznam robí raz za rok Mníchovská knižnica. Pri vyhlasovaní na veľtrhu vo Frankfurte mi organizátori okrem iného povedali, že vyberajú každý rok z 10 až 12 000 kníh.

Peťo, máš rád súčasnú slovenskú literatúru?

Áno, veľmi, a povedal by som, že čoraz radšej. Ak človek od literatúry očakáva, že mu otvorí cesty, obzory, že ho trochu viac zoznámi s prostredím a reáliami, v ktorých žije, tak tam je úloha domácich autorov absolútne nenahraditeľná. Rád objavujem dávnejšie podoby slovenskej literatúry, ale myslím si, že aj aktuálne sa môžeme tešiť z inšpiratívnej spisovateľskej scény. Je to zaujímavé prostredie, v ktorom ešte aktívne fungujú bardi ako páni Vilikovský, Mitana a pod. Je tu tiež stredná generácia výrazných autorov a zároveň zaznievajú výrazné a inšpiratívne mladé literárne hlasy. Podľa mňa je slovenská literatúra na tom dobre.

Čo je na nej pre teba zaujímavé a príťažlivé?

Mne na súčasnej literatúre najviac imponuje spôsob písania alebo skôr uvažovania, ktorý je akýmsi filozofovaním zo záhradky vlastného domčeka. Veľké témy uchopené cez bežné veci a situácie. Túto líniu považujem pre slovenskú literatúru za typickú. Ukážkovým príkladom je Rudolf Sloboda, ktorý dokázal písanie o zdanlivo banálnych situáciách spojiť s „veľkými“ úvahami o človeku, o jeho prítomnosti vo svete, o prítomnosti v istom kultúrnom kontexte. Tá línia sa tiahne dielami viacerých autorov. Hoci Slovensko nie je krajina, národ, kultúra, ktorá by modelovala dejiny a civilizačné zmeny, máme tu niečo ozaj svoje, vieme to nenapodobiteľným spôsobom vnímať, pretvárať a vieme o tom veľmi zaujímavo písať. To je pre mňa silné.

Máš popri práci čas učiť sa niečo nové? Ako to robíš?

Motivačné príručky nečítam, ale jednu vetu si pamätám: kedysi sa ľudia v nejakej práci zamestnali a dnes si prácu ľudia vytvárajú. Túto vetu som prijal a snažím sa podľa nej správať. Myslím, že je na každom, aby sa ďalej vzdelával a nepovažoval proces učenia sa za uzavretý. Niektoré veci sa snažím naučiť od skúsenejších, iné sa zase učím tým, že ich spravím a potom znášam dôsledky toho, že som ich nespravil úplne dobre.

Je niečo, čo ťa baví a priatelia kníh by to o tebe nepredpokladali?

Občas musím zatajiť, že sa rád hýbem, chodievam behať a prechádzať sa. Zbožňujem dlhé prechádzky, hoci práve tie by som ešte obhájil, lebo sú spravidla v mestách. Ja vlastne kombinujem vysedávanie v kaviarni s prechádzkami okolo kaviarne. 🙂 Mám rád aj žánrovú literatúru a žánrové filmy. Zbožňujem symfonické koncerty a súčasnú vážnu hudbu. Mojím najobľúbenejším hudobníkom je však James Brown, ktorého nahrávky treba v obchodoch hľadať pod označením soul a funk.

Peťo, žiješ v Bratislave. Čo ty a Trenčín?

Trenčín je stále môj domov vďaka rodičovskému domu aj rodinnému zázemiu, žije tu aj môj brat s rodinou. Mám odtiaľto aj viacerých z najbližších priateľov. Spolu s Bratislavou a Krakovom považujem Trenčín za jedno z trojice „mojich“ miest, mám to tu veľmi rád a sám dobre vieš, že sa stále pohrávam s myšlienkou, že sa sem vrátim. Nateraz to nie je aktuálne, na najbližší rok alebo možno niekoľko rokov, ale neviem si predstaviť, že by táto téma nebola živá do budúcna. Cítim sa tu dobre z mentálneho, osobného aj praktického hľadiska.

S Petrom Michalíkom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Po maturite si mal v štúdiu prestávku. Prečo?

Najskôr som vôbec nechcel ísť na vysokú. Lepšie povedané, vedel som, že tam nechcem ísť hneď. Už na strednej som sa veľa ulieval, najmä kvôli bedmintonu. Taká fáza rebelstva. Všetci išli študovať a nikto poriadne nevedel, čo tam bude robiť. Ja som to tak nechcel. Po maturite som sa vybral na letnú brigádu do Anglicka. Išiel som na päť týždňov a ostal pol roka. Chcel som cestovať a musel som si najprv zarobiť. Medzitým som si vybral školu, no ešte pred ňou som bol päť mesiacov v Indii.

Poďme poporiadku. Ako si si vybral školu?

V Anglicku som si písal s kamarátkou, ktorá študovala medzinárodné vzťahy, a spomínala mi predmet o rozvojovej spolupráci. To ma zaujalo. Je to práca, ktorá dáva zmysel a dokonca by som pri nej mohol cestovať. Našiel som školu v Olomouci, kde sa rozvojová spolupráca študuje ako bakalársky odbor. Povedal som si, že pred tým, ako budem tri či štyri roky tam, chcem rozvojovú krajinu zažiť, a išiel som do Indie. Nakoniec som sa tak dostal k životnému prostrediu. V Indii som totiž bol zapojený najmä do environmentálnych projektov.

Keď si tam cestoval, vedel si, čo budeš robiť?

Ani nie. Bol som predtým cez Workaway na dobrovoľníctvach v Európe a myslel som si, že to bude ľahké aj v Indii. Hneď prvé miesto, kam som chcel ísť, nevyšlo. Prišiel som na dohodnutú lokalitu a ten človek tam nebol. Bol to menší šok, ale potom išlo všetko celkom v pohode. Našiel som si jedno, potom druhé. Nič som dopredu neplánoval a počas piatich mesiacov som bol nakoniec asi na piatich miestach.

Čo ti India dala?

Stretol a spoznal som cestovateľov, ktorí žili podľa seba. Takí ľudia boli pre mňa predtým neviditeľní. Všetkých som vnímal zaradených v systéme. Študujem, idem na vysokú, potom manželka, deti, práca… Zrazu som si uvedomil, že človek si môže hocikedy urobiť pauzu a pár mesiacov alebo rokov cestovať. Sám, s deťmi, v štyridsiatke alebo aj šesťdesiatke. To mi dodalo sebavedomie, že áno, život si môžem spraviť po svojom. Veľký zážitok mám z 10-dňového meditačného kurzu. Desať hodín denne sme meditovali. Vstávali sme o štvrtej, nemohli sme rozprávať a nikomu sme nesmeli pozerať do očí, málo sme jedli. Bola to pre mňa skúsenosť, z ktorej doteraz čerpám. Ďalšia vec bol jednoduchý život, ktorý som tam žil. Dobrovoľníčil som väčšinou mimo miest a často som spal v prírode na zemi. Zažil som život bez hodiniek, bez zrkadla, niekedy aj bez normálneho záchoda. Uvedomil som si, že mnohé veci sú v našich životoch zbytočné, prinášajú zbytočný stres, berú nám čas a peniaze.

Tam si sa rozhodol pre životné prostredie?

Tam niekde v horách prišiel zlom. Pomáhal som na alternatívnej škole, ktorá mala štatút najzelenšej strednej školy v Indii. Prekvapilo ma, ako živo sa tamojšie decká zaujímali o svet. Uvedomil som si, akí sú mladí a ako veľa už vedia. To ma inšpirovalo a povedal som si, že vzdelanie môže byť aj dobré. Možno by som mohol v budúcnosti podnikať, ale určite chcem byť v niečom expert. Keďže sa všetky dobrovoľníctva týkali životného prostredia, presedlal som na odbor environmentálne štúdiá a udržateľný rozvoj. Zistil som, že pomáhať ľuďom je ťažké, pokiaľ nerozumieš ich kultúre. Niekedy môžeš viac ublížiť, hoci si myslíš, že pomáhaš. Prenášaním riešení zo Západu sa často stráca diverzita, a to nie je ozajstný pokrok.

Si spoluzakladateľom študentského spolku Udržitelný Palacký. O čo sa usilujete?

Vzdelávacie inštitúcie nemajú, podľa nás, vzdelávať iba v jednotlivých odboroch, ale majú aj spoločenskú zodpovednosť a majú mladých vychovávať k morálnym hodnotám. A my práve environmentálnu udržateľnosť vnímame ako dôležitú tému. Univerzita s tisíckami študentov by k nej nemala byť ľahostajná. S kamarátkou sme si povedali, že usporiadame nejaké štyri premietania o zodpovednej spotrebe. Na každé prišlo 200 ľudí, zaplnili sme celú aulu, všetci vrátane nás boli veľmi prekvapení. Mysleli sme si, filmy o plastoch nebudú ľudí zaujímať. Keďže to malo úspech, vedel som, že v niečom podobnom chcem pokračovať, a napísal som o tom na Facebook. Ľudia sa našli a už fungujeme tretí rok. Popri osvete medzi študentmi sú naším hlavným cieľom systémové zmeny, aby univerzita bola environmentálne udržateľnejšia.

Znie to zaujímavo. Čo by bolo takou systémovou zmenou?

Naša univerzita má asi 25 000 študentov, tisícky pedagógov a ďalších zamestnancov. Témou je napríklad odpad, momentálne ho riešime na internátoch. Na každej bunke je jeden kôš a doň všetci všetko hádžu. Vonku síce sú nádoby na recyklovanie, teda kto chce, môže recyklovať, ale robia to iba tí najproaktívnejší, pre ktorých je kvalita životného prostredia naozaj dôležitá. Snažíme sa teraz na všetky bunky na všetkých internátoch implementovať štyri triediace tašky, na kov, plast, papier a sklo. Mieru recyklovania by sme tým podstatne zvýšili.

Čo sa vám už v Olomouci podarilo?

Určite Freeshop. Naň sme hrdí. Viem si ho predstaviť aj v Trenčíne. Funguje ako miestnosť, kam ľudia prinášajú veci, ktoré už nechcú, aby ich nemuseli vyhadzovať. Doniesť môžeš hocičo, len sa to tam musí zmestiť. Ľudia väčšinou nosia riad, panvice, knihy, oblečenie, čistiace prostriedky, jedlo. Kto príde, môže si čokoľvek zadarmo alebo za dobrovoľný poplatok odniesť. Mnohým ľuďom sa podarilo ušetriť peniaze, a to len tým, že necháme veci kolovať. Projekt má v Česku veľkú odozvu a chcú ho replikovať na ďalších univerzitách. Dnes málokto verí, že ľudia spravia niečo bez peňazí, že niečo môže fungovať len na solidarite. Ale keď tomu dajú šancu, sú prekvapení. Máme napríklad organizované premietania s dobrovoľným príspevkom a vždy vyzbierame slušnú čiastku. Tak si môžu dovoliť prísť aj tí, ktorí by na to nemali. Solidarita je niečo, na čom môžeme popracovať. Stačí iba veriť, že ľudia sú dobrí a chcú nezištne dávať aj bez toho, aby ich niekto nútil.

Stretávate sa v komunitnej záhrade Václavka. Sú pre teba rozhovory dôležité?

Určite. Ciele, pre ktoré všetko robíme, sa postupne trochu menia. Na začiatku nám išlo hlavne o environmentálny dopad, no teraz vieme, že zároveň chceme vybudovať silnú študentskú komunitu. Po premietaní dokumentu o plastoch ľuďom nestačí mať len diskusiu s hosťom. Lepšie je stretnúť sa pri menšom raute a navzájom sa porozprávať. Vtedy príde oveľa viac ľudí, ostanú dlhšie a viac si podujatie užijú. Organizujeme aj raňajky alebo vianočný punč, čo nie sú environmentálne zamerané akcie, ale keď sa povedalo, aby si každý priniesol svoju vlastnú šálku, skoro všetci si ju priniesli. Pred Vianocami sme púšťali koledy a bolo vidieť, že ľudia sa bavia. Neprišli sa iba dozvedieť, ako svet putuje k zániku, prišli sa zabaviť a spoznať. Všetko je to poprepájané a holistické. Životné prostredie sa nedá riešiť bez vzdelávania a bez dobrých sociálnych vzťahov. Nejde totiž iba o krízu environmentálnu, ale zároveň aj o sociálnu a ekonomickú. Treba pracovať na všetkých frontoch a vidieť širšie prepojenia.

V jednom článku píšeš, že zodpovedná spotreba je fajn, ale nespasí nás. Prečo?

Zodpovedná spotreba sa stáva trendom. Na jednej strane je to dobré. Ľudia sa napríklad zaujímajú o to, aby zelenina bola zdravá, organická, bez chemikálií. Často si však neuvedomujú, že predpokladom k tomu, aby si mohli kúpiť kvalitnejší a šetrnejší produkt je mať dostatok peňazí a dobré vzdelanie. Zodpovedná spotreba sa tak stáva elitárskou a je len pre vyvolenú menšinu. Je správne znižovať svoju ekologickú stopu, no musíme myslieť aj na tých, ktorí túto možnosť nemajú a smerovať k systémovým riešeniam. Škodlivé chemikálie by sa mali zakázať celoplošne, a nie tak, že ich budú mať iba chudobní, ktorí si nič lepšie nemôžu dovoliť. Problém zodpovednej spotreby je v tom, že ľudia, ktorí sa o tieto problémy zaujímajú, sa často sústredia len na riešenia, ktoré môžu spraviť cez svoj nákupný košík. Zaplatím viac a môžem sa cítiť dobre, že robím niečo pre životné prostredie. Ak však chceme dosiahnuť systémovú zmenu, musíme sa spojiť, a to nie len ako konzumenti, ale najmä ako občania. Nakupovať zodpovedne je teda dobrým prvým krokom, ak sa však chceme dostať od hladkania vlastného ega ku skutočnej zmene, treba zdôrazňovať dôležitosť politickej a občianskej angažovanosti.

Ty si sa rozhodol prispieť aj inak. Prezradíš viac?

Áno, chceli by sme v Trenčíne založiť bezobalový obchod. Verím totiž tomu, že máme nielen recyklovať, ale aj minimalizovať odpad. Bezobalové obchody sú prvé kroky k zmene. Ten model nevymýšľam ja, v Čechách, aj vo svete to celkom dobre funguje. Organizácia Bez obalu otvorila prvú predajňu v Prahe, teraz sú už vo viacerých menších mestách, ako Zlín, Olomouc, Opava, Ostrava či České Budějovice. Stále viac ľudí si uvedomuje, že nechcú kupovať bio produkty zabalené v plaste. Mojím snom je, aby ľudia nemuseli chodiť do hypermarketu a základné veci by nakúpili u nás. Boli by tam strukoviny, ryža, sušené ovocie, oleje, koreniny, čistiace prostriedky, drogéria, kozmetika.

Čo ti dali tvoje pobyty v Nórsku a USA?

Vždy sa mi čosi v hlave utrasie. V Nórsku som bol šesť mesiacov na výbornej univerzite v Oslo. Hoci robím bakalára, študoval som tam magisterské predmety. Veľa som sa naučil a uvedomil som si, že nechcem len čítať a písať články o tom, aké je všetko zlé. Pochopil som, že zmenu nechcem robiť vo vede, ale v spoločnosti, medzi ľuďmi. V Amerike som bol nedávno na štyri mesiace a bola to celkom iná skúsenosť. Liberálna škola, žiadne známky, len slovné hodnotenia, sebaevaluácia a individuálny prístup. Každý študent mal oveľa väčšiu slobodu a zodpovednosť vybrať si, čo chce robiť. Stále menej sa mi teraz páči náš klasický princíp – ja prednášam, ty počúvaj. Pri sociálnych vedách skoro nikdy neexistuje jedno správne riešenie, je to o diskusii, a na tú je, bohužiaľ, u nás malý priestor.

Čo je pre teba na výletoch stále zaujímavé?

Mňa by nebavilo cestovať za pamiatkami alebo umením. Teší ma spoznávať život niekoho iného. Vidieť, ako žije človek, ktorého som nikdy nevidel, má inú prácu, rodinu, kultúru, zázemie. To je pre mňa najprínosnejšie. Sú to zážitky, na ktoré nepotrebujem peniaze, a odnesiem si veľa. Možno menej fotiek, ale viac skúseností. Bol som napríklad na výlete v Poľsku a na týždeň som išiel na farmu k Pakistancovi, ktorý dovtedy žil v Anglicku. Býva sám, ale na večeru sa vždy pekne oblečie a má z nej radosť. Zažil som si to a teraz to sám občas praktizujem. Pred pár týždňami sme v New Yorku s kamarátkou premýšľali, kam sa pôjdeme najesť. Navrhol som, aby sme sa pekne obliekli a najedli doma, bude to pekné a ušetríme. Pustili sme si vážnu hudbu a z večere, ktorú sme mohli zjesť tak obyčajne, sme mali super zážitok a nepotrebovali sme ani vystrčiť päty z domu. To je len jedna z vecí, ktoré som sa naučil u iných, samému by mi to nenapadlo. A preto tak rád vidím životy iných.

Uvidíme ťa, Tadeáš, v Trenčíne častejšie?

Určite. Chcel by som sa tu viac zapájať. Chcem lepšie spoznať ľudí a láka ma vytvoriť priestor na diskusiu o tom, ako by sme sa mohli posunúť spolu, ako by sme mohli lepšie zdieľať skúsenosti a všetky naše technické, finančné a ľudské zdroje. Bezobalový obchod vidím ako mostík k spájaniu ľudí. Taká je moja vízia. Čím viac som preč, tým viac si uvedomujem, že Trenčín je mesto, ktoré mám veľmi rád. Mám v pláne tu minimálne najbližších pár rokov byť.

S Tadeášom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Hanka, čím je vaša kaviareň v Trenčíne iná?

Ak má niekto chuť na dobrú kávu, nejakú dobrôtku alebo horúci nápoj, môže si tu príjemne posedieť. Iné je, že ho obsluhujú ľudia s mentálnym znevýhodnením zamestnaní v chránenej dielni. Na otvorenom pracovnom trhu nemajú uplatnenie, preto sme im vytvorili špeciálne, podporované prostredie. Manuálne sú zruční, vedia pripraviť nápoje či pochutiny a dokážu ich aj rozniesť. Len pri preberaní objednávky potrebujú pomoc asistentky.

Ako to v praxi funguje?

Máme dve dvojice klientov Domova sociálnych služieb v Adamovských Kochanovciach. Dochádzajú sem a pracujú tu na polovičný úväzok. Obsluhujú spolu so svojimi asistentkami, ktoré majú traja z nich pridelené vzhľadom na sedemdesiatpercentný postih. Okrem nich tu dobrovoľnícky pomáhajú viacerí členovia nášho Rotary Clubu Laugaricio. Je to pre nás všetkých ohromne príjemná skúsenosť.

Čo klienti prácou získavajú?

Nabrali skúsenosti, sebavedomie, sebaúctu, vedia sa porozprávať s ľuďmi. Tešia sa zo života. Nikdy som ich nevidela toľko sa smiať ako teraz. Poznám ich viac ako štyri roky. Päťdesiatroční ľudia, ktorí prakticky celý život neodišli z ústavu. Všetko sa učili od základu. Pre nás je to nepredstaviteľné, ale pre nich bola aj cesta autobusom niečo nové. Dnes dochádzajú sami, čo je obrovský pokrok. V starých papieroch bolo napísané, že nie sú schopní samostatne sa pohybovať mimo ústavu. Pre istotu nosia kartičku s osobnými údajmi, ale zvládajú to výborne, aj pán šofér autobusu ich pozná. Za svoju prácu dostávajú peniaze. Zrazu môžu ísť do obchodu, kde sami povedia, čo sa im páči a čo chcú. Hoci nevedia s peniazmi úplne sami disponovať, vedia sa rozhodnúť a pre ich pocit samostatnosti je to veľmi dobré.

A čo opačná otázka, čo to dáva návštevníkom?

Všetci tu majú šancu naučiť sa čosi nové a búrať svoje predsudky. Niektorí si uvedomia, aké šťastie je byť zdravý a mať zdravé deti. Iní začnú uvažovať nad tým, čo všetko okolo nich existuje a že drobnou prácou navyše je možné zmeniť život niekoľkým ľuďom.

Aká je tvoja rola v celom projekte?

Snažím sa prispieť, ale sama by som nič nedokázala. Sme dobrovoľnícka organizácia a za každého človeka, ktorý sem chodí a niečo urobí, som vďačná. Nie je to úplne bežná vec. Hoci máme takmer tridsať rokov po revolúcii, pokiaľ ide o dobrovoľníctvo, v porovnaní so západným svetom sme v plienkach. Ale rodí sa to a ľudia v ňom vidia zmysel. A moja generácia, ktorá má deti už odrastené a kariéru postavenú, sa toho postupne chytá. Určite sa to nedá direktívne, je to čisto na priateľskej báze. Ak máš chuť niečo robiť, príď. Tak fungujeme.

Pamätáš si, kto a kedy dostal tento nápad?

Vedela som, že v Olomouci bola a možno stále je kaviareň, kde obsluhujú nevidiaci. A Janka Pondušová, riaditeľka domova v Kochanovciach, zase poznala Radničku v Bratislave. A tak skrsla medzi nami myšlienka, že by sme s Rotary mohli urobiť niečo ešte užitočnejšie ako sa chodiť raz za mesiac pohrať s klientmi, že keď to len trošku pôjde, mohli by sme ich zapojiť do normálneho života. Jedného zmoknutého dňa asi pred rokom sme náš plán dali na papier, začali hľadať priestory a dnes sme tu.

Kedy a ako si sa vlastne dostala k Rotary?

To bolo cez výmenné pobyty. Ich princíp je taký, že tvoje dieťa vycestuje a sem príde niekto zo zahraničia. V roku 2012 ma oslovili priatelia Samekovci, keď mali dieťa v Mexiku. Poprosili ma, či by sme nezobrali niekoho domov na tri mesiace. Povedali sme si s partnerom prečo nie a prijali sme Deny z Mexika. Bola to obrovská skúsenosť, dodnes sme v kontakte. V lete tam ideme a veľmi sa tešíme. Je to taká naša ďalšia dcéra. Neskôr sme mali Taiwanku Josi a Argentínca Manuela. Každé dieťa bolo svojské a prostredníctvom nich k nám prichádzal svet. Páčilo sa mi, že sa všetko robilo bez veľkých peňazí, nezištne. Cez Rotary Club Trenčín som si našla veľa nových priateľov a začala som chodievať do Adamovských Kochanoviec. Postupne sme zistili, že máme ďalšie nápady, a založením Rotary Clubu Trenčín Laugaricio sme si vytvorili priestor na ich realizáciu.

Pokračujete popri prevádzkovaní kaviarne v návštevách klientov v Kochanovciach?

Áno, chodievame raz mesačne na dve-tri hodiny. Niekedy štyria, piati, inokedy aj šiesti, ako sa nazbierame. Minulý mesiac sme vyrábali vianočné ozdoby, teraz budeme robiť nejaké masky. Vždy sa s nimi zahráme, potancujeme, oni sa tešia. Keď som tam pred viac ako štyrmi rokmi prišla prvýkrát, myslela som si, že to nerozdýcham, že tam predsa nemôžem chodiť, lebo mi to odoberá energiu. Dnes to cítim inak. Keď tam idem, teším sa, je to pre mňa relax. Nie je to z mojej strany žiadna obeta.

Zmenilo sa ešte niečo?

Keď tam ľudia prídu prvýkrát, zvyčajne sa zamerajú na to, čo všetko klienti nemôžu, a prevládajú v nich smútok a ľútosť. Keď tam chodievajú častejšie, uvedomia si, že klienti sú šťastnejší ako mnohí zdraví ľudia zaťažení všelijakými inými vecami. Dnes mám skôr tendencie hľadať, čo všetko by klienti mohli, a vidím predovšetkým priestor, čo sa s nimi dá robiť. Beriem ich ako kamarátov.

Popri tom všetkom, čo robíš tu, si chirurgička…

Hej, chodím do roboty, ošetrujem ľudí. V Trenčíne mám svoju ambulanciu a tri dni v týždni operujem v nemocniciach s poliklinikou v Ilave a Bánovciach nad Bebravou.

Lekársku kariéru si začínala ako jediná žena na chirurgii v Trenčíne. Neskôr si prešla do nemocnice v Púchove. Aké to boli roky?

Úžasné. Chirurgiu som veľmi chcela robiť. Prvý primár ma spočiatku nechcel, ale zmieril sa s tým, že som žena, a potom mi to už nikdy nedal pocítiť. Boli sme rovnako tepaní, či chlap, či žena, to bolo jedno. Spoznala som veľa fajn ľudí, ktorí sú dnes rozpŕchnutí po celom svete. Rada spomínam aj na Púchov. Primárom tam vtedy bol pán Smatana a to bol úžasný človek, ktorý mi úplne inak otvoril cestu k chirurgii. Pracovala som pod jeho vedením päť rokov. Pánboh zaplať za to, čo ma naučil, z toho žijem dodnes. A keby to bolo vydržalo ešte desať rokov, tak som sa mohla posunúť ešte ďalej. Bohužiaľ, Púchov sa zavrel a museli sme si hľadať zamestnanie. Nemala som cieľ osamostatniť sa, to vôbec nie. Chcela som robiť veľkú chirurgiu, len život ma hnal iným smerom. Už som sa niečo naučila, tak som si povedala, že to skúsim a začnem robiť na chirurgiách, ako sú Bánovce a Ilava. Rozhodne som nikdy nechcela robiť ambulanciu, v podstate ju ani nerobím, som tam len pár hodín a hlavne som na operačke. Medicína ma stále bavila a baví.

A čo tvoje cestovateľské sny?

Vždy som chcela ísť s jednodňovou chirurgiou aj niekam von. Medzinárodné tímy Hernia International chodievajú na kratšie pobyty do afrických či ázijských krajín, kde je veľa pacientov s brušnými prietržami. Lekári tam pricestujú, nejaké dva týždne operujú a potom sa vrátia naspäť. S jedným českým kolegom už dlhšie máme predstavu, že vytvoríme česko-slovenský tím, ale neviem, či sa to niekedy podarí, pretože nie som stotožnená so svojou angličtinou. Celý život s ňou bojujem. Môžem navštevovať tisíc hodín a nebudem vedieť dobre hovoriť anglicky. Alebo mám málo odvahy. Neviem si proste predstaviť, že by som niekam išla a nevedela perfektne po anglicky. Mojou ďalšou brzdou je to, že nedokážem dlhšiu dobu nemať okolo seba svojich ľudí. Hneď mi je smutno. 🙂

Ako najradšej oddychuješ?

Čítam. Skoro dvadsať rokov som nečítala a teraz konečne čítam. Najviac ma baví literatúra faktu. Ešte chodievam rada na prechádzky a na bežky. Máme radi Velké Karlovice v neďalekých Beskydách.

Urobila by si niečo vo svojom živote inak?

Asi nie. Vždy som do všetkého v živote vplávala tak nejako po hlave a vždy sa mi to oplatilo. Ak som niečo chcela, tak som do toho skočila. Či už do svojho druhého partnerského vzťahu alebo do medicíny, aj keď sa ma všetci pýtali, či mi nešvitorí. A nakoniec aj Rotary bolo také. Naozaj nerozmýšľam príliš dlho. A asi mi to tak vyhovuje. A vo výsledku bolo viac plusov ako mínusov.

Vráťme sa, prosím, ešte ku kaviarni. Popri službách tu ponúkate zaujímavé podujatia. Čo by ste si priali, aby tu bývalo?

Chceme spájať ľudí. Aby ľudia, ktorí si myslia, že sú v niečom sami, neboli v tom sami. Sociálne siete majú svoje pozitíva, ak sa však ľudia stretnú naživo a diskutujú, je to úplne iné. Bola by som rada, keby sme boli vnímaní ako živý priestor. Ľudia si tu môžu urobiť posedenie s kamarátmi, pripraviť podujatie či krúžok. Stačí kontaktovať kaviareň, mňa alebo kohokoľvek z našich členov. Nemáme v úmysle pýtať poplatok za prenájom a dokonca nie je podmienkou niečo si objednať. Dvere máme otvorené.

S Hanou Tisovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Diana, predstavovala si si svoju palacinkáreň už ako dieťa?

Asi nie, neviem to tak povedať. Keď som mala desať rokov, naučila som sa robiť palacinky. Hoci môj dedko nikdy nepodnikal, mal vždy plno nápadov. Raz mi zo žartu povedal: „Ty robíš také dobré palacinky, že ti tu otvoríme bránu a budeš ich predávať.“ Síce sa už MAKu nedožil, ale určite by bol rád.

Ako to pokračovalo?

Vždy som chcela niečo vlastné. V Berlíne mi prvýkrát vážnejšie napadlo, že by to mohla byť palacinkáreň, lebo na ulici, kde som bývala, jedna bola. Robili aj wafle, celé to bolo spravené tak punkovo. Keď som prišla na Slovensko, rozmýšľala som, čo ďalej. S mojím odborom sa nedá ľahko zamestnať. Možno v Košeci, je tam nejaké laboratórium, lenže to som nikdy nechcela. Som skôr akčný typ, rada komunikujem s ľuďmi. Nechcela som sa zavrieť do laboratória. Vtedy som si povedala, že palacinkáreň tu nie je a ak nájdem vhodný priestor, prečo nie. Ale všetci ma odrádzali, že palacinkáreň je blbosť, že to nepôjde a dokonca na námestí, kde sú vysoké nájmy a nikto sem nechodí.

Čo ti pomohlo nájsť odvahu?

To, že som našla tento priestor. Oproti mám kamaráta, tiež mladý človek, ktorý začal podnikať, otvoril si servis s mobilmi a počítačmi. Len tak som mu povedala, že som sa vrátila a neviem, čo mám robiť, že mám nápad a hľadám nejaký menší priestor. Povedal mi, že tu oproti jeden je. Vtedy na dverách bola mreža a bolo vidno iba jedno okienko. Hovorím si, úplne zabitý priestor, nejaká diera. O druhom okne som nevedela. Vošla som sem a chytilo ma to za srdce. Uvidela som tie klenby a hneď som vedela, že tu chcem byť. Mám rada budovy, ktoré majú dušu. Nemala som nič vymyslené, žiadny koncept, iba som vedela, že možno palacinkáreň. Keď som toto našla, všetko bolo jasné.

Aké boli mesiace pred otvorením?

Pôvodne som chcela otvárať už v marci, ale ono sa to vždy trochu posunie. Priestor bol krásny, len vo veľmi zlom stave. Robili sme obrovské prerábky, išli sme na základnú omietku. Bolo to úplne šialené, chodievala som sem každý deň ráno okolo siedmej. Trvalo to dokopy štyri mesiace. Všetko, čo tu je, prešlo mojimi rukami.

Dokáže sa každý naučiť urobiť dobrú palacinku? Čo je pri tom dôležité?

Všetci sa pýtajú, ako je možné, že mám cesto jemné a netrhá sa. Treba doň dať správny pomer surovín. Zistila som, že je to aj múkou a mliekom. Používam najčerstvejšie potraviny. Ak sa niekedy stane, že do mliekarne ešte nepriviezli tovar a musím to riešiť iným typom mlieka, rozdiel je už poznať. Našťastie máme v okolí naozaj kvalitné suroviny. Aj múku beriem z trenčianskeho mlynu a je lepšia ako v supermarketoch.

Aké palacinky ľuďom najviac chutia?

Čokoládové. Každý si rád zamaškrtí. Obľúbené sú aj s čučoriedkami, malinami alebo tvarohom. Ľudia však radi občas experimentujú. Ak chcú ísť do niečoho zaujímavého, dajú si pokojne aj bryndzovú.

Robievaš aj výborné polievky. Prečo?

Je to spolu s palacinkou dobrý variant ľahkého obeda. Robím ich prevažne zo sezónnej zeleniny. Dodáva mi ju lokálny farmár, kamarát. Je to kvalitná zelenina bez chemických hnojív. Väčšinou varím poctivé vegánske polievky. Vegáni sa nemajú veľmi kam ísť najesť. Takisto, ak niekto nemôže laktózu alebo lepok. Ak si nedáte vývar, väčšinou sú polievky zahusťované múkou, ale nie pohánkovou, ktorá je prirodzene bezlepková. Preto mám trebárs aj palacinky z pohánkovej múky ako ďalší variant. Veľmi si potrpím na kvalitu surovín a čerstvosť, preto tá lokálnosť. Mám veľa zákazníkov, pre ktorých to je rovnako dôležité. Prídu a dajú si slanú palacinku bez toho, aby sa báli, že bryndza je po záruke alebo je nekvalitná.

Vraj k tebe chodia aj ľudia zo zahraničia.

Áno, turisti z celého sveta. Niekto im o nás povie alebo si všimnú tabuľu a zaujme ich. To je samostatná kapitola, lebo mi ľudia občas hovoria, že nás nemôžu nájsť, že si máme dať väčšiu tabuľu. Lenže podľa mňa je najlepšia reklama to, že si ľudia o nás navzájom povedia. Aj keď možno by som tam mohla dať niečo väčšie. Veľa ľudí zase prišlo a povedalo, že už hodinu krúžia po námestí a hľadajú nás, a to je úžasné, lebo viac vyhladnú. Takže je to možno podvedomý taktický ťah. 🙂

Manažuješ, robíš palacinky, zháňaš dodávateľov. Vnímaš fakt, že si sama, ako výhodu?

Ťažká otázka, ale veľmi dobrá. Výhodou je, že mám veci pod kontrolou. Zo začiatku som nevedela, či musím mať dodávateľov alebo môžem ísť do obchodov a vybrať si produkty. Neskôr som zistila, že môžem, ale dovtedy som mala dodávateľov. Raz mi doniesli debničku a v nej bolo všetko nahádzané, citróny s rajčinami. Nechcelo sa mi tomu uveriť. Toto mám predávať ľuďom? Podobnú skúsenosť mám s džemami, trikrát prišli plesnivé. Tak som im napísala, že spoluprácu ruším. Nevýhoda je v tom, že vstávam ráno o šiestej alebo siedmej, dám si raňajky a idem na nákup do svojich obchodov. Potom som do večera v robote. Šesť dní v týždni. Samozrejme, uvažujem nad tým, ako to pôjde ďalej.

Koľko palaciniek denne robíš?

Spravím ich denne okolo päťdesiat, možno aj viac. Nedávno som zrátala, že som tu urobila vyše 16 000 palaciniek. Niektorí moji zákazníci zjedli za ten čas, čo mám otvorené, viac palaciniek ako ja za celý život. Daktorí sú tu každý druhý deň. Až sa zľaknem a úprimne im hovorím, veď sa prejete a prestanete chodiť. A oni, že nie, že toho sa ozaj nemám báť.

Darí sa ti vyjsť s financiami?

Pomer pracovný čas a príjem nie je ideálny, ale áno, uživím sa. A navyše ma to veľmi baví.

Máte na námestí dobré vzťahy?

Určite. Mňa to až hreje pri srdci, také to je príjemné. Sládkovič Café, Coffee Sheep, Kuki, Paddock, mäsiarstvo, mliekareň a ďalší. So všetkými mám dobré vzťahy, sú to kamaráti. Predtým sme sa osobne nepoznali, ale ja som za nimi prišla, že sme teraz susedia, a bolo. Chodí mi sem pár policajtov, aj s nimi sa už poznám.

Bývaš unavená? Ako oddychuješ?

Mám výhodu v tom, že stíham dosť vecí naraz. Na telesnej si zo mňa robievali srandu, že aj volejbal by som odohrala sama na obidvoch stranách. Ale cítim, že fyzické sily mám len jedny. Niekedy mi telo povie dosť a na pár dní ma vypne. Viem, že raz určite rutinné veci prenechám niekomu inému. Nateraz sa snažím aspoň občas oddychovať. Mám veľmi rada prírodu, baví ma architektúra, cestovanie, vtedy najlepšie relaxujem. Nie je ani podstatné kde. Nájdem lacnú letenku a ideme.

Ďakujem.

S Dianou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Bol Edinburgh dobrá voľba? Čo ti rok na škole v zahraničí dal?

Zaujímali ma filozofické aspekty toho, ako psychológia ovplyvňovala súčasnú kultúru. Je to zriedkavý odbor. Vyberal som si možno z troch-štyroch univerzít. Do Edinburghu ma lákali dobrá škola a Škótsko ako také. Bola to pre mňa výborná skúsenosť. Kvalita štúdia sa nedá porovnať s tou, čo máme u nás. Zároveň to bolo ťažké z finančného hľadiska. Na väčšinu štúdia som si musel zarobiť sám a doteraz niečo splácam. Naučil som sa však učiť sa a uvedomil som si, že dobré vzdelanie mi stojí aj za veľa peňazí.

Ako si si poradil s angličtinou?

Nebolo to ľahké, ale oťukal som sa a nejako som to zvládol. Keď je človek v tom prostredí hodený rovno do vody, tak sa do toho dostane. Veľa zadaní bolo písomných, takže bolo treba najprv počúvať a potom písať, takže to bolo v pohode.

Nelákalo ťa ostať v zahraničí?

Lákalo. Môj profil mi v tom ale nepomáhal. Psychológovia predsa len potrebujú ešte nejaké akreditácie a filozofi to tiež nemajú jednoduché. Nechcel som robiť niečo neodborné. Radšej som si povedal, že si vybudujem expertízu a budem doma robiť veci, ktoré ma bavia.

Zmenilo štúdium tvoje názory na to, čomu sa chceš pracovne venovať?

Pred odchodom do Edinburghu som mal skúsenosti s ľudskými zdrojmi a personalistikou. Bavilo ma to. Hoci mojou srdcovkou bola vtedy filozofia, bolo fajn čítať a počúvať ľudí. Po príchode späť som dostal možnosť vrátiť sa, čo som aj využil. Začal som sa však motať okolo LEAFu, písal som im, či nechcú dobrovoľnícky pomôcť. Asi o rok a pol ma oslovili a som tam.

Čo je v LEAFe tvojou pracovnou náplňou?

Chceme pomáhať písať inšpiratívne príbehy budúcich osobností. Vždy sa nám do programov hlási viac ľudí, ako môžeme zobrať, a preto ich nejakým spôsobom musíme vyberať. Mojou úlohou je zisťovať, kto má potenciál stať sa osobnosťou. Ten človek by mal byť v niečom excelentný, charakterný, podnikavý a angažovaný. Mojou úlohou je spolu s kolegami zabezpečiť celý výberový proces. Učíme sa to spolu. Od nastavovania prihlášky, teda čo sa budeme pýtať, až po rozhovory, ktoré máme s každým, kto sa dostane do druhého kola, a nakoniec samotné rozhodovanie. Chceme vybrať slušných ľudí, ktorí sú v niečom dobrí a zároveň sú podnikaví, nerobia však veci len pre svoj zisk, ale nezištne aj pre druhých.

A máme takých na Slovensku?

Veľmi veľa. Myslím, že ich je viac, ako sa k nám hlási. V niečom máme úzku definíciu. Máme napríklad dôraz na podnikavosť. Nechápeme ju však len tak, že človek bude podnikať. Zaujímajú nás ľudia, ktorí prinášajú zmeny a chcú vylepšovať veci okolo seba.

Prečo máte popri dotazníkoch aj rozhovory?

Ich najväčšia pridaná hodnota je, že nám pomôžu odhadnúť potenciál ľudí, ktorý sa možno skrýva vo veciach, kde by to človek nečakal. Pri podnikavosti to môže byť to, že človek, keď bol malý, bol kapitánom vo futbalovom mužstve alebo mal kapelu alebo si vymieňal nálepky a rozmýšľal nad tým, čo má akú hodnotu.

Ako mladí ľudia skúšajú pomôcť?

Robia toho veľa. Sú školy, kde majú veľa príležitostí zapájať sa do rôznych projektov, a inde si ich sami vytvárajú. Festival na škole, pomoc ľuďom vo svojom okolí, klubovňa na stretnutia. V jednom meste dievča predáva svoje výrobky a zo zisku kupuje detským onkologickým pacientom hračky a materiál na tvorbu, inde chalan vyvíja špeciálne online učiace hry pre deti s hendikepmi. Príbehov je veľa a to je podstatné.

Je vnímanie talentu u vás ešte v niečom špecifické?

Ako talentovaní sa zvyčajne označujú ľudia so študijnými predpokladmi alebo niekto, kto má športový či hudobný talent, teda nejaké nadanie. Nám sa ukazuje, že veľmi dôležitá je vytrvalosť. Ak človek niečo robí dlhodobo, snaží sa v tom zlepšovať, nenechá sa odradiť neúspechmi, to je veľmi dôležité. Sú to podľa mňa základné návyky, ktoré dostávame od rodičov v skorých štádiách nášho života, možno do desiatich rokov. Je to niečo, čo je formované, ale je to nevyhnutný predpoklad toho, aby sa talent mohol prejaviť.

Akými programami rozvíjate ľudí?

Máme napríklad LEAF Award pre deti od 10 do 16 rokov. Je nielen ocenením, ale aj rozvojovým programom. Potom okrem školy LEAF Academy máme aj mentoringový program pre stredoškolákov TalentGuide. V ňom študenti dostanú mentora, ktorý im pomôže zorientovať sa pri výbere vysokej školy. Ak má niekto biznis nápad, tak človek, ktorý už je v biznise, mu pomáha konzultáciami. Zopár stredoškolákov posielame na programy priamo na zahraničné univerzity. Toto leto sme napríklad mali dvoch chalanov v Kalifornii v USA. Jeden Slovák ich pozval na týždeň k sebe do práce a ďalšia Slovenka, ktorú tam poznáme, ich zase sprevádzala po rôznych startupoch, ktoré tam fungujú. Programov je viac, dajú sa nájsť na www.leaf.sk.

Aké je to pre teba? Čo ťa na tom baví?

Zážitok. Priznám sa, mám teraz obdobie, že veľa uvažujem nad tým, čo vlastne robíme. Vyberáme a niekedy musíme o niekom povedať, že si nemyslíme, že má až taký potenciál. To nie je jednoduché a ani príjemné. Vždy je to len porovnanie s ostatnými. Veľa rozmýšľam nad tým, či sa vôbec dá vyberať, či máme správnu metodológiu a či to viem dobre robiť. Čo ma však vždy vráti k pozitívnym myšlienkam, je cieľ, pre ktorý to robíme, niečím prispievame k tomu, aby sa zmenil ekosystém na Slovensku. Dúfam, že sa snažíme robiť niečo podobné ako v knihe Muž, ktorý sadil stromy. Pomalou prácou a pomáhaním konkrétnym ľuďom, ktorí budú rásť, vytvoríme pekný les, ktorý zmení životné podmienky pre všetkých.

Veríš skôr na systémové zmeny alebo na iniciatívy zdola?

Podľa mňa by to malo ísť ruka v ruke. Iniciatívy sú skvelé, ale budú mať vždy iba lokálny dosah na určitý okruh ľudí. Dokonca nimi môžeme trochu škodiť tým, že znižujeme verejný tlak na potrebu systémových zmien. Takže ja si to predstavujem tak, že príde dostatočne osvietený minister. Zoberie si ľudí, ktorí majú také iniciatívy za sebou, spraví z nich tím, ktorý pripraví reformy, a úžitok budeme mať všetci. Hovorí sa to ľahko. 🙂

Je niečo, čo by sme mohli realizovať všetci bez peňazí a bez systémovej zmeny?

Asi dve veci. Povzbudzovať aj tých žiakov, ktorí nie sú premianti, aby robili to, čo ich baví a boli v tom aktívnejší. A zároveň viac podporovať všetkých žiakov, aby robili projekty nielen ako prezentácie, ale aby spravili pre svoje okolie čosi konkrétne. Niečo, čo sa skutočne deje a nie je to len na papieri.

Na čo nám je dnes podľa teba filozofia?

Ide o to, čo si pod filozofiou predstavíme. Pre mňa to znamená poznať, v akej kultúre sme vyrastali a aké otázky nám tá kultúra položila. Musíme, a možno ani nemusíme na ne mať odpovede, ale je lepšie, keď nad nimi porozmýšľame a ujasníme si ich. V niečom je to praktické, lebo vieme, čomu potom venovať svoju pozornosť a energiu. Mám otázky, nad ktorými rozmýšľam, a je super, že nad nimi niekto rozmýšľa už tisíce rokov, a tak môžem svoje odpovede s niekým konzultovať.

Dokážu sa študenti filozofie uplatniť v praxi?

Neviem presne, ako je to na Slovensku. V zahraničí sú o čosi viac žiadaní. Možno nie pre ten obsah, čo sa učili, ale dôležitá je ich disciplína myslenia. Absolventi prestížnych škôl v zahraničí sú žiadaní v biznise, vo veľkých spoločnostiach a, samozrejme, v politike.

Si aktívny v pedagogickej práci v LEAFe?

Čiastočne. Na LEAF Academy sa decká naučia veľa užitočných vecí a vedieme ich k tomu, aby boli dobrí ľudia. Na konci puberty si kladú otázky, čo je správne a čo nie, formujú svoj charakter. Myslím, že premýšľať v tom veku nad etickými problémami je dôležité. Zatiaľ vediem filozofický krúžok a možno bude raz súčasťou osnov. V rámci LEAFu máme program pre mladých profesionálov, ktorí sú už na vyšších manažérskych pozíciách. Jeho súčasťou je etické líderstvo. Rozprávame sa tam aj o dilemách, ktoré majú v práci pri rozhodovaní, s kým ísť do spolupráce a s kým nie.

Si skôr introvert?

Rozhovor, aký vedieme teraz, ma nevyčerpáva, ale byť s ľuďmi, ktorých nepoznám, áno. Je to pre mňa čas, do ktorého musím investovať veľa energie. A najlepšie načerpám energiu, keď som sám. Takže, áno, som introvert.

Ako oddychuješ?

Poflakujem sa. Som pohodlný človek. Keď som s priateľkou, často sa len prechádzame alebo ideme na pivo. Veľmi rád čítam, rád sa hrám. Žiaľ aj hry, ktoré ma vedia pohltiť na dlhý čas. Nie som na to hrdý, ale pre mňa je to oddych. Moja úloha v práci je počúvať. V niečom je to oveľa ťažšie ako rozprávať. Počúvať a rozmýšľať nad tým, čo druhý človek hovorí, stojí veľa energie. Je to vyčerpávajúce, preto potrebujem byť potom sám a jednoducho vypnúť.

S Andrejom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Bolo to pred štyrmi rokmi dobré rozhodnutie?

Áno. Som zaň vďačná a som šťastná. Veľa ľudí sa ma aj teraz pýta, či sa nechcem k právu vrátiť, ale ja mám pocit, že išlo mimo mňa. Pamätám si, ako som raz išla nešťastná autom z práce domov, plakala som a bolel ma žalúdok. Vtedy som si povedala, že to nemusím robiť, a z jedného dňa na druhý som sa rozhodla, že musím a chcem hľadať niečo iné. Pohybovala som sa medzi tvorivými ľuďmi a túžila niečo spraviť pre umenie a kultúru.

Ako si rozbiehala Primát?

Bola som na rodičovskej dovolenke so starším synom a nepotrebovala som sa hneď zamestnať. Všetci mi dávali nejaké rady. Môj brat, ktorý mal vtedy malé dieťa, mi povedal, že nie sú náhradné diely na kočíky. Navrhol mi otvoriť e-shop a tam ich ponúkať. Do toho prišla kamarátka, ktorej priateľ mal e-shop s detským oblečením. Ponúkol mi, aby som sa oň starala a zároveň riešila svoje veci. Postupne som prichádzala na to, aké všelijaké obchody existujú, a že je ich veľa. Zistila som tiež, že je ťažké meniť niečo, čo už existuje, a že je ľahšie začať niečo nové. Natrafila som na jeden český obchod s detským oblečením, ktorý pracoval s vtipnými nápismi. Vtedy som dostala nápad pracovať s obrazom. S nápismi a vtipom pracuje dnes viacero ľudí, mňa zaujalo dostávať na oblečenie umenie cez obraz.

Odkiaľ sú vaši dodávatelia?

Prevažnú časť našej produkcie tvorí oblečenie zo stopercentnej nefarbenej bavlny, ktoré je plátnom pre umelcov alebo ľudí, ktorí chcú sami tvoriť. Nechceli sme používať niečo dovezené zo vzdialenej krajiny len preto, že je to lacné. U nás sa predsa tkali a tkajú kvalitné látky. Rozhodli sme sa vyrábať oblečenie, ktoré vzniká do sto kilometrov od Trenčína. Všetko máme blízko. Látku nám tkajú v Moraviatexe vo Vsetíne, dielňu, s ktorou spolupracujeme, máme v Starej Dubnici a ateliér v Trenčianskych Tepliciach. Všetko od strihu cez látku, šitie až po aplikáciu grafického dizajnu vzniká v našom regióne. Dodávateľov môžem kedykoľvek navštíviť, podieľať sa na procese výroby a zaručiť sa tak za kvalitu výrobkov.

Čo sú vaše hlavné produkty?

Oblečenie na voľný čas – tričká, mikiny, ženské šaty, detské oblečenie. Za tri roky sme prešli štyrmi dielňami a s každou sme sa učili spolupracovať. Sme nároční na detaily, no nezadávame veľké objemy zákaziek. Občas ľudia nevedeli pochopiť, prečo máme také veľké očakávania, keď im nedávame možnosť veľa zarobiť. Natrafili sme však na pani v Starej Dubnici, ktorá to pochopila. Vidí v tom zmysel a je nám veľmi nápomocná. Začíname pracovať so strihmi. Základné oblečenie chceme ozvláštniť tak, aby okrem motívov už ono samotné bolo trošku iné. Máme niekoľko ďalších nápadov. V Starej Dubnici vyrábajú a do sveta vyvážajú veci pre wakeboarding, uvažujeme teda o oblečení pre túto skupinu ľudí. Chceme napríklad spraviť pončo, v podstate dlhý župan, ktorý bude slúžiť aj ako prezliekareň. Stále sa s niečím hráme.

Kto robí návrhy vašich výrobkov?

Hlavným konceptom našej práce je propagovanie umenia prostredníctvom bežného oblečenia. Oslovujeme preto umelcov, ktorí sú nám blízki ľudsky aj svojou tvorbou, a tí vytvoria sériu motívov, ktorými potláčame naše oblečenie. Okrem nej navrhne každý z výtvarníkov jedno dielo, ktoré potom tlačíme presne tak, ako ho sám navrhol. Celé to naštartoval môj muž, výtvarník Pavol Prekop. Prvé návrhy sú lastovičky, linajky, anténa. Jeho dielom bolo vysvedčenie z 1.A, ktoré poskladal do lietadielka a tlačí sa ako lietadielko. Ďalším, kto sa podujal na spoluprácu s nami, bola naša kamarátka, výtvarníčka a šperkárka Radka Kovačiková. Najradšej spolupracujeme s ľuďmi, ktorí majú názor, neboja sa ho povedať a hovoria ho cez vizuálno. Nie je jednoduché nájsť takých ľudí, ale sú a v našom okolí je ich dosť, čo mňa osobne veľmi teší.

To je ten ďalší koncept?

Áno. Chceme poukazovať na rôzne veci v spoločnosti. Nemusia to byť len politické záležitosti, pokojne čosi obyčajné, čo nás na spoločnosti hnevá alebo teší. V tomto prípade väčšinu návrhov robí môj muž, ktorý je hlavným dizajnérom značky a je naozaj veľmi dobrý. Myslím, že umenie by malo poukazovať na veci, ktoré sa dejú, ale nedejú sa podľa nás úplne správne, hoci ich ľudia viac či menej akceptujú. Chceme trochu prispieť k tomu, aby bolo v spoločnosti lepšie. Máme aj ďalšie koncepty. Zabezpečujeme napríklad realizáciu malých reklamných sérií podľa priania zákazníka. Na základe ním poskytnutých informácií vytvárame vizuál priamo jemu na mieru.

Popri lokálnej tradícii a umeleckom prístupe sa Primát usiluje o detský uhol pohľadu. Čo to znamená?

Mám čosi po tridsiatke a zdá sa mi, že moji rovesníci sa často zaškatuľkujú v jednom spôsobe života. Idú vo vyjazdených koľajach a zabúdajú na to detské, čo v nich bolo, na hravosť a nebojácnosť. Nemusíme sa predsa brať tak vážne a môžeme aj ako dospelí v živote skúšať nové veci. Snažíme sa ľuďom vrátiť odvahu a pocit ľahkosti. Na našich workshopoch ľudia kreslia, vyrezávajú, vytvárajú niečo vlastnými rukami.

Ako reagujú? Baví ich to?

Sú šťastní. Tešia sa, že zrazu tvoria niečo vlastné, že sami dokážu obrazom niečo povedať. A to je pre nás krásne, dáva nám to energiu. Často na začiatku vôbec nečakajú, že niečo pekné vznikne, myslia si, že nevedia kresliť. Kamarátka mala s manželom výročie a vytvorila mu na poslednú chvíľu osobné tričko s rôznymi názvami. Bolo vidieť, akí boli šťastní. Obyčajné tričko, ale urobí ti veľkú radosť.

Koľkí sa Primátu venujete?

Sme dvaja s manželom. Dizajny a tlačenie robí on, zabezpečovanie výroby, riešenie zákaziek a manažovanie je moja práca. Pomáhame si vo všetkom, som ešte na materskej.

Aká si manažérka? Ako to celé riadiš?

Intuitívne. Keby videl môj spôsob manažovania človek, ktorý vie, ako biznis funguje, tak by sa zamyslel. Neviem robiť veci podľa tabuliek alebo pravidiel. Musím si vytvárať vlastný systém a to je časovo náročné. Skúšam, veľakrát pochybím, učím sa na vlastných chybách, často aj padnem, ale je to pre mňa jediná cesta. Nikdy som sa nedokázala učiť, keď mi niekto povedal, toto si prečítaj. Odkladala som to a pristupovala k tomu povrchne. Ak však sama mám vnútornú potrebu niečo robiť, viem byť zodpovedná a vytrvalá a funguje to.

S ľuďmi sa veľa rozprávaš nielen na workshopoch, ale aj na trhoch. Prečo?

Asi je to tým, že mi nejde len o propagovanie umenia, ale aj o samotnú výrobu. Ak si niekto kúpi lacné tričko, lebo nemá peniaze, chápem to. Niekedy si však neuvedomujeme, že kým my ušetríme, niekto inde stráda. Snažím sa ľudí učiť, že poctivá krajčírka má dostať toľko, koľko si vypýta, aby mohla byť spokojná so svojou prácou. Musíme sa, samozrejme, niekde stretnúť, ale ceny nikdy veľmi neznižujem. Chcem, aby sa im dobre robilo, lebo viem, že vtedy budú robiť dobre. Ľudia to so záujmom počúvajú a mám skúsenosť, že si dokonca kúpia výrobok aj preto, lebo pochopia tieto súvislosti.

Povieš nám aj niečo, čo ti nevyšlo a čo si sa na tom sama naučila?

Mali sme zákazku, ktorú sme do konca vytvorili, a pred jej odovzdaním sme obe strany zistili, že to nepôjde a od spolupráce sme odstúpili. Najskôr som sa zrútila, lebo som už počítala s peniazmi, ktoré sme mali na nej zarobiť a mali ísť na chod firmy. Aj napriek tomu, že som si stála za vytvorenou prácou, som klientke dala na výber, že buď nám zaplatí celú sumu, na ktorej sme sa dohodli, alebo nič. Ona si vybrala nič a ja som to akceptovala. Prežili sme. A neskôr som si uvedomila, že si musím stáť za svojím a vtedy to bude fungovať. Ak človek začne ustupovať, môže to byť na chvíľu dobré, niečo získa, ale do budúcna ťa kompromisy môžu priviesť niekam, kde nechceš byť. Na tejto skúsenosti som si uvedomila, že nemôžeme robiť veci len kvôli peniazom, nemala by to byť hlavná motivácia našej práce, iba jej súčasť. Hlavné je robiť niečo, o čom ste presvedčení, že má zmysel a pomôže aspoň trošku k tomu, aby sme sa tu mali lepšie.

Kto v blízkom okolí je pre teba najväčšou oporou?

Manžel. Je aj oporou, ale aj veľkým kritikom. On je výtvarník telom aj dušou, rieši vlastné veci. A robí to dlho a dobre. Ja pracujem na Primáte zhruba tri roky, takže som na začiatku a niekedy ho, podľa mňa, rozčuľujem svojimi zisteniami a nadšením a potom pádmi. Ale on je ten, ktorý ma ťahá a vďaka ktorému som prišla na túto cestu, a za to som mu veľmi vďačná. A samozrejme naši rodičia, tí nám pomáhajú najmä finančne, pretože na začiatku by to bez ich pomoci nebolo možné rozbehnúť a starajú sa nám o deti, keď sme na cestách 🙂

Na čo sa v najbližších mesiacoch tešíš?

Prihlásila som nás do Národnej ceny za dizajn 2017 a predstav si, vybrali nás do finále. Som vďačná za to, že sme to dotiahli tam, kde sme. Keď sa pozriem späť, z ničoho sme vytvorili projekt, ktorý si ľudia všímajú a berú ho vážne. Byť v Národnej cene za dizajn je potvrdením, že aj odborná verejnosť v tom vidí zmysel. Takže 27. septembra začína v Bratislave výstava a 13. októbra bude vyhlásenie výsledkov. To je vec, ktorá ma povzbudila a pohladila. V septembri budeme robiť kreatívne workshopy na výstave Trenčín – mesto módy aj na mestskom trhu Trenčín na korze. Teším sa na to. Sme odtiaľto, tak chceme robiť aj niečo tu.

Ak niekto premýšľa nad podobným projektom, čo by si mu alebo jej poradila?

Ja som pri svojich začiatkoch cítila silnú vieru, že to vyjde. Napriek tomu, že sme nemali žiadne financie ani možnosť si veľa požičať, bola som vnútorne presvedčená, že to bude fungovať. Ak má človek také presvedčenie, treba za ním ísť. Všetko sa vždy nejako utrasie, len sa treba pripraviť na to, že to trvá dlhšie. Rozbehnúť vlastný nápad väčšinou nie je rýchla vec. Sama som občas nedočkavá, ale pri firme sa učím veľkej trpezlivosti.

Ďakujem.

S Miškou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Mala si rada psov odmalička?

Áno. Ako dieťa som poznala všetkých psov v okolí po mene. Keď som mala štyri roky, ušla som z domu, aby som mohla byť so psom od susedov. Pes prebehol cez ulicu a ako som bežala za ním, zrazilo ma auto. Ležala som dva mesiace v nemocnici, ale dobre to dopadlo. Odmalička sme boli vychovávaní k láske k zvieratám a prírode. Potrebu mať svoje zviera som však ako dieťa nemala naplnenú. Možno preto všetky mačky a ježkovia z ulice končili potajme u nás doma.

Kedy ťa zaujal pozitívny účinok psa na človeka?

Fascinovali ma psi záchranári, slepeckí psi, dokonca aj kone, ktoré sa využívajú v prospech človeka. Ako tínedžerka som sa dozvedela, že neexistuje iba kynológia, ten takmer vojenský režim, ale je aj kanisterapia, kde je človek na prvom mieste. Hneď som vedela, že to je ono. Pre mňa je pes ako pre niekoho krásna hudba. Doslova. Pustíš si hudbu a tá ti ulahodí. Majú to tak aj niektorí moji klienti.

Ako dlho sa venuješ kanisterapii?

V roku 2009 som absolvovala vzdelávanie pod hlavičkou ministerstva školstva. Aj môj pes úspešne spravil skúšky a odvtedy tvoríme kanisterapeutický tím. Spolu pracujeme a pomáhame. Na Slovensku je pomerne málo organizácií, ktoré majú akreditáciu ponúkať také vzdelávanie, v Čechách je ich viac. Slovenská legislatíva zatiaľ striktne nevyžaduje skúšky pre psa, ale myslím si, že je dobré, ak ich pes má. Sú pomerne náročné a musia sa obnovovať najprv každý rok, neskôr každé dva roky.

Aké vlastnosti má mať dobrý kanisterapeut?

Najdôležitejšia je trpezlivosť a jeho schopnosť empatie, ego musí ísť úplne do ústrania. Na terapeutickom stretnutí sme všetci v rovnováhe. Ten, pre koho sa to robí, a niekto, kto je zaňho zodpovedný, a ešte náš tím – ja a pes. Ja ako kanisterapeutka a môj pes ako koterapeut sme partnermi na jednej úrovni. Ani jeden z nás sám nič nezmôže.

Môže sa z každého psa stať takýto partner?

So psami je to ako s ľuďmi. Každý je individualita. Niekto je na seba háklivejší, niekto chvíľku neposedí, niekto je flegmatik, niekto je ťažko motivovateľný až apatický. Je to o tom, že aj pes musí byť rád s ľuďmi, musí byť dotykuchtivý a musí si to užívať. Nemôže to byť preňho utrpenie, musí pracovať rád. Je to najmä o vzťahu a komunikácii medzi človekom a jeho psom.

Sú tvoji psi po stretnutiach unavení?

Sú, pravdaže. Veď oni sú normálne v práci. Po intenzívnej terapii na individuálnych stretnutiach alebo pri kombinovaných postihnutiach vždy veľa pijú a spia. Potrebujú dočerpať energiu.

Ako dlho vlastne môže psík byť terapeutom?

Kým vládze, aj to je ako u ľudí. Niektorí dôchodcovia sú vitálni, iným dochádzajú sily už v produktívnom veku. Na kanisterapiu ani nie je potrebná žiadna rasa. Obaja moji psi sú z útulku. Je to viac o povahe a ovládateľnosti psíka ako o rodokmeni.

Kde nájdu ľudia informácie o službách, ktoré so psíkmi Neri a Suri poskytujete?

Máme webovú stránku www.educanis.sk, sú tam informácie o našej činnosti, ale aj všeobecné informácie o prínosoch a formách kanisterapie.

Ktoré liečebné účinky sú v praxi najčastejšie využívané?

To je ťažké povedať. Kanisterapia je pozitívne pôsobenie psa na fyzickú, psychickú a sociálnu pohodu človeka. Je to široké spektrum možností a záleží na tom, akú pomoc klient alebo pacient potrebuje. Markantné to je u dlhodobo ležiacich. Sú smutní, v bolestiach, v kŕči a po dvadsaťminútovom stretnutí sú uvoľnení a spokojní. Občas mám aj ja zimomriavky. Jedna pani v hospici sa po prebratí z kómy pýtala na sestričku, ktorá chodí s tým psom. Alebo mi niekto z personálu povie, že tá pani je u nás už skoro rok a ešte sme ju nevideli sa ani pousmiať, a teraz sa nahlas smeje a úplne žiari. Mala som aj dievča z detského domova, vzaté zo zlých podmienok. Bola agresívna na deti, vychovávateľov aj psychiatrov. P terapeutickom stretnutí sme skoro nechápali, čo sa stalo. Dostavila sa abreakcia a bola ako vymenená, začala komunikovať a dokonca ľudí objímať. Sú to veci, ktoré menia životy.

Ako je kanisterapia vnímaná medzi ľuďmi?

Myslím, že sú stále opatrní a neistí. Pre mnohých je to len hranie sa so psom. Mám však za sebou niekoľko dlhoročných profesionálnych spoluprác. Sú skvelé. Vidíme, ako veľmi sme pomohli napríklad v hospici, v centre sociálnych služieb alebo v materskej škôlke.

Päť rokov v Trenčíne dobrovoľnícky koordinuješ Zónu bez peňazí. Prečo?

Celý život mám potrebu byť užitočná. Páči sa mi myšlienka, že moja existencia môže mať pridanú hodnotu pre druhých ľudí. Keď ma oslovili do Zóny bez peňazí, neváhala som. Je to úžasný nápad. Videla som v tom príležitosť realizovať sa pracovne v niečom hodnotnom aj počas materskej.

Chceš sa po materskej venovať len kanisterapii?

Chcem sa veľa naučiť, ale robiť len terapiu sa v mojom prípade nedá. Psi majú svoje limity. Ak by som sa tým chcela živiť, musela by som mať viac psov alebo nejaké centrum. Baví ma robiť kanisterapiu popri niečom inom. Láka ma komunitné vzdelávanie a zážitková pedagogika. Rada by som tiež obnovila detský klub, kde si deti, ktoré chcú mať psa, môžu vyskúšať, čo všetko si starostlivosť o psíka vyžaduje. Chodievali k nám aj deti, ktoré už mali svojho psa a on vôbec neposlúchal, alebo deti, ktoré mali zo psa strach. Spolu sme ho prekonávali a postupne odbúravali.

Príde občas za tebou po radu niekto dospelý?

Určite. Chodia ľudia, ktorí majú nejaký problém alebo by chceli byť terapeutmi. Vždy mám radosť, ak sa nám u niekoho podarí odbúrať strach zo psov. Alebo sa prídu poradiť rodičia, ktorých deti chcú psíka, ale oni nevedia, či už sú na to zrelé. My potom ideme k nim domov a veľa sa rozprávame o praktických situáciách, ale aj zodpovednostiach, o tom, že psík nie je hračka na týždeň ani na dva.

Robíš toho veľa. Ako oddychuješ?

Vždy, keď robím, čo ma baví, mám pocit, že oddychujem. Takých činností mám našťastie v živote čoraz viac. Stále musím niečo tvoriť, športujem, behávam. Rada som s deťmi v prírode a úplne najradšej im nahlas čítam. Toho sa momentálne neviem nabažiť.

Ďakujem.

S Máriou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Už rok bývate v Trenčíne. Bolo to správne rozhodnutie?

Vrátili sme sa, lebo sa tu cítim doma. Dlhé prechádzky po hrádzi s Dorotkou v kočíku ma upokojujú. Chcel by som tu raz žiť aj pôsobiť, len zatiaľ to nie je celkom reálne. Aj Bratislavu mám rád, hoci sa mi zdá v permanentnom pohybe.

Chodíš do práce každý deň?

Väčšinou áno. Mám na starosti ľudí a chcem im byť k dispozícii. Z domu idem na bicykli o pol siedmej na železničnú stanicu, ďalej vlakom, z bratislavskej stanice zase na bicykli do kancelárie. Poobede o pol štvrtej odchádzam na bicykli na vlak a krátko po pol šiestej som doma. Vo vlaku môžem pracovať a to mi vyhovuje.

Pracuješ vo webhostingovej firme. Čo vo WebSupporte robíš?

Marketing, produkty a vediem tím ľudí, ktorý mi to pomáha zabezpečiť. Je nás teraz spolu so mnou šesť a máme aj pár externých spolupracovníkov.

Akú chybu robia pri marketingu malé a stredné firmy najčastejšie?

V prvom rade to, že ho nerobia. To je asi najväčšia chyba. A druhá najväčšia chyba je, že sa snažia opakovať to, čo robia iní. Je dôležité nájsť si svoju cestu.

Prečo by teda mali do marketingu investovať čas a energiu?

Neustály rast je teraz akousi mantrou. Neuznávam ju. Chápem, že niekto nechce rásť do objemu, nechce viac zákaziek ani zamestnancov či väčší obrat. Ale aj tomu marketing pomôže, a to rásť do kvality. Bude si môcť vyberať zákazníkov a spolupracovať s tými, s ktorými mu to najviac dáva zmysel. Zlepší si svoje meno, získa viac slobody.

Robíš po piatich rokoch aj ty niečo inak?

Určite áno. Učím sa skôr hrou a skúsenosťami, neviem preto vypichnúť konkrétnu vec. V praxi však isto konám inak ako kedysi. Asi som dospel a zmenil sa. 🙂

Je niečo pre teba v práci stále ťažké?

Byť trpezlivý. Nechcieť zmeniť a opraviť všetko naraz, udržať si nadhľad, riešiť jedno po druhom. Asi to je pre mňa najzložitejšie.

Si v seniorskej pozícii. Máš nejaké pracovné plány?

Láka ma angažovať sa v samospráve, rozprávať sa s ľuďmi. Uvedomujem si, že to nie je ľahké a môže to byť aj nevďačné. Ale láka ma to. Na tímovej práci sa mi páči, že si vďaka nej poradím s niečím, čo by som sám nezvládol. Spolupodieľam sa na niečom, čo by som sám nedokázal. Talenty ľudí sa pospájajú a vytvoria niečo, čo presahuje každého jedného z nás. V meste by sa to znásobilo a navyše v reálnom prostredí, kadiaľ človek denne chodí.

Čím si vlastne chcel byť, keď si bol malý?

Chcel som byť ítečkárom. Mal som asi niekde zafixované, že veľa zarábajú. Potom som robil programátora a zistil som, že ma to nebaví, že neviem ísť dostatočne do hĺbky a zdokonaľovať sa. Nebavilo ma hrabať sa v kóde. Obdivoval som kreativitu. Sledoval som svetové reklamy, ktoré vedeli človeka rozosmiať, pričuchol som k tomu cez blog Michala Pastiera. S Marošom Bebjakom sme v Zlíne s jedným návrhom vyhrali súťaž a išli do Slovinska na festival. Tam som nakukol do sveta reklamy a to sa mi páčilo.

Čo máš na súčasnej práci rád?

Mám rád voľnosť a dôveru, aká mi je zverená. Firma má už významné postavenie na trhu, ale zároveň mám stále slobodu robiť veci tak, ako považujem za správne. To je pre mňa ideálna kombinácia. Mohol by som ísť do firiem, ktoré majú väčší záber, ale mal by som tam menšiu slobodu a to nechcem.

Na čo si v kariére špeciálne hrdý?

Najpyšnejší som na tím, ktorý máme. Hoci ho vediem, snažím sa, aby sme boli v jednej rovine, všetci majú svoje oblasti, za ktoré sú zodpovední. Nehovorím im, čo nemajú robiť.

Bolo pre teba prirodzené dať ľuďom toľko samostatnosti?

Bolo to v prvom rade nevyhnutné. Nebolo však ľahké nestarať sa im do toho, nechať ich a radšej si zahryznúť do jazyka. Ešte v tom robím veľa chýb, ale potvrdzuje sa mi, že je to správna cesta. Je dobré, že zažívajú slobodu a radosť.

Čo sa zmenilo, keď si sa stal otcom?

Nie som už pánom svojho času. Na prvom mieste je Dorotka, hneď za ňou Dáška a potom všetko ďalšie. Najprv nech sú ony dve spokojné, potom ja a až ďalej sú ostatné veci. Sú to neskutočne krásne momenty. Napríklad keď Dorotka zíva, je to rozkošné. Alebo keď si len tak niečo ševelí popod nos, len tak žasnem. Ona je super. Neschopnosť rodičov bola vyvážená schopnosťou dieťaťa. Ona nám spí, ona nám je. Boli sme s ňou na Pohode ako s desaťmesačnou. Večer sme jej dali na uši slúchadlá, pokojne spala v kočíku a my sme si mohli niekde zozadu vypočuť koncert.

Ako si najlepšie oddýchneš?

Najradšej mám, keď môžem ísť niekam na kopec. Som ako pes, ktorý potrebuje niekedy vyvenčiť. Kým nebola Dorka, chodieval som občas do Vrátnej, vybehol popod lanovku hore a nejakou cestou zišiel dolu. Boli to možno tri-štyri hodinky, pokochal som sa výhľadom a išiel domov šťastný a spokojný.

A s bicyklom si kamarát odvždy?

Nie, to sa mi všetko udialo neskôr. Na strednej som najradšej sedel doma a hral sa na počítači. Nerád som chodil na turistiku. Veľmi na sebe cítim, ako sa hovorí, že človek je taký ako päť jeho najbližších ľudí okolo. Kamaráti bicyklovali alebo išli na turistiku a ja som nechcel ostať doma. Tak sa to vyvinulo.

Prečo si sa zapájal do vecí mimo školy a práce?

Škola ma nevyťažovala na sto percent, tak som si povedal, že sa chcem venovať iným veciam, aby som získal skúsenosti. Zúčastnili sme sa rôznych súťaží, snažil som sa učiť viac praxou. A to mi zostalo. Nesnažil som sa pozerať v prvom pláne na to, čo mi to dá, skôr som sa snažil ja dať tomu čo najviac a potom sa mi to vrátilo. Napríklad v Artfilme som mal na starosti tlmočníkov, prekladateľov, titulky, vlastne som organizoval všetko, čo sa dávalo do slovenčiny. Bola to super skúsenosť, robil som to dva roky.

Vnímal si neskôr radosť z užitočnosti viac ako to, že si sa sám niečo naučil?

Áno. Keď nemáš prax, tak ti to dáva skúsenosti, a vedľajší efekt je to, že si užitočný. A keď už máš skúsenosti, tak ťa zase baví to, že si prospešný druhým. Mne sa to zmenilo pri TEDxTrenčín. Tam som sa tešil najmä z toho, že pomáham.

Ako sa učíš nové veci?

Ak mám v práci tému, ktorú neovládam, robievam dve veci. Pýtam sa ľudí, o ktorých viem, že sa s ňou stretli a nejakým spôsobom ju riešili, a potom hľadám čo najlepšiu knihu o danej problematike. Neviem vychádzať z blogov a článkov, zdajú sa mi plytké. Knihe som vďačný za to, že sa môžem ponoriť hlbšie do témy, zostať v nej pár hodín a premýšľať.

Čítaš aj teraz nejakú dobrú knihu?

Kamaráti sa mi smejú, že som posadnutý efektivitou. Teraz čítam niečo k predaju. Nechcem to ovládať, chcem byť v obraze. Ale kniha, ktorá bola pre mňa osobne teraz najzaujímavejšia, bola Hlboká práca od Cala Newporta. Tá je strašne dobrá. Veľmi vo mne rezonovala. Vidím na sebe, priateľoch a aj v širšom okolí, akí sme rozptýlení a nevieme byť duchom prítomní a sústredení.

Udržuješ si kamarátske vzťahy ešte zo školy?

Áno. Aj v tom sa však snažím ísť skôr do kvality ako do kvantity. Môže to byť aj nevýhoda. Keď potrebujem niečo vybaviť, nemám známych, vždy idem formálnou cestou ako trúd. Mám teda pomerne málo, ale, našťastie, veľmi dobrých kamarátov. Tak je to v poriadku.

Ďakujem.

S Ľubošom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.