Narodili ste sa v Trenčíne počas druhej svetovej vojny. Váš otec bol priamym účastníkom Slovenského národného povstania, vás a vašu dvojičku videl až po viac ako polroku. Aké bolo potom vaše detstvo?

Boli sme štyria súrodenci a hoci to boli ťažké časy, detstvo sme mali veľmi pekné. Prežili sme ho na mieste, kde stojí teraz Dom armády. Pocítili sme autoritatívnosť politického režimu. Sokol v tom čase neexistoval, komunita tu však stále bola a žila spoločne. Ako rodina sme žili možno navonok utiahnuto, ale boli u nás vždy jasne prítomné hodnoty ako demokracia, čestnosť, láska k športu a literatúre, medziľudské vzťahy.

Kníhkupectvo vášho otca Vlada Chovana bolo miestom rôznych stretnutí, všelikto chodieval tam, ale aj k vám domov.

Áno. Otec bol priateľský, vzdelaný a širokospektrálne založený. Bol filatelista, numizmatik, vodák, lyžiar, turista. Robil v kníhkupectve, ktoré mal ešte po svojej mame. Veľa čítal, sledoval spoločenské dianie, prichádzal do kontaktu s ľuďmi, bol akýmsi spojivom medzi nimi. Vedel nadľahčiť problémy, veľa žartoval. Jeho vzorom a priateľom bol známy fotograf Janko Halaša. Jednoducho žil v spoločnosti kvalitných ľudí.

Čím boli kvalitní?

Predovšetkým tým, že žili čestný a zmysluplný život, neodflákli žiadne veci. Všetko, čo robili, robili naplno, od srdca a pre druhých. Nezáleží na tom, či je človek vzdelaný, alebo jednoduchý. Ide o to, či si svoju prácu poctivo odvediete. Zdravý základ všetkého robila sokolská myšlienka. Zakladateľ Sokola Dr. Miroslav Tyrš nebol len priateľ telovýchovy a národa, ale najmä filozof, estetik a historik umenia. Vychádzal z myšlienok starých Grékov a prirodzene spájal krásu ducha a tela. Ľudia si dnes možno neuvedomujú veľký prínos Sokola pre zapojenie žien do spoločenského diania – všetky tie stretnutia, oslavy, spevokoly, ochotnícke divadlá. Vďaka fyzickej zdatnosti, vzpriamenému držaniu tela a zdvihnutej hlave boli ženy zrazu omnoho sebavedomejšie.

Prečo ste si vybrali povolanie učiteľky?

Učila som slovenčinu a telesnú výchovu a asi to bolo tým, že odmalička sme doma veľa čítali a v telocvični sme prakticky vyrastali. Otec trénoval gymnastiku v Športovej škole dorastu, ako jeho deti sme boli toho súčasťou, brával nás aj na preteky, všetko sme nasávali, robili to, čo ostatní. Vedeli sme, že človek sa má neustále vzdelávať a má sa hýbať, každý deň aspoň jednu hodinu cvičiť alebo chodiť peši.

A bavilo vás učiť?

Bavilo. Zažila som však ročníky so štyridsiatimi žiakmi v triede a osemdesiatimi v telocvični a to boli pre mňa skôr galeje. Počas režimu to boli ťažké časy osobnostne aj profesne – pre nás pedagógov, pre deti… Po obnovení činnosti Sokola po revolúcii som veľa času trávila v Sokolovni. Zabezpečovala som organizačné záležitosti a viedla gymnastiku pre deti a mládež a podľa potreby aj zdravotnú gymnastiku pre ženy. Postupne sme dávali Sokolovňu do poriadku, zveľaďovali vnútorné priestory a plánovali rekonštrukciu. Celé moje snaženie bolo, aby budova Sokolovne slúžila občanom Trenčína. Nikdy to nebol zárobkový podnik. Ani v minulosti – sedemnásť rokov sa zbierali peniaze, aby sa mohlo začať stavať. Sokol je v Trenčíne od 20. februára 1919, no budova bola postavená až v roku 1935. Dovtedy sa divadlá hrávali v hoteli Tatra (dnes Elizabeth), cvičilo sa v hostinci Fajka na dvore, volejbal sa hral na školách v telocvični.

Šport a telovýchova boli od začiatku prepojené s kultúrou?

To bolo úzko prepojené. V Trenčíne hneď od roku 1919 popri telovýchovných odboroch aktívne fungovali hudobný, dramatický, spravodajský a prednáškový. Po rozpade Rakúsko-Uhorska významne pomáhal Sokol vytvárať slovenskú občiansku spoločnosť. Oslavy Štefánika či Jiráskove hry, spevokol, bábkové divadlo, stavba drevených schodov ku kostolu, kurzy Červeného kríža pre mesto a priľahlé obce, opravy po povodniach, tam všade bol Sokol prítomný a výrazne prispel k oživeniu verejného života v Trenčíne.

Prečo bol Sokol za bývalého režimu zakázaný? Komunisti nevideli, koľko dobrého priniesol?

Žiadny autoritatívny systém nás nepotreboval. Sokolská myšlienka je popri hesle „v zdravom tele zdravý duch“ založená na demokratických zásadách – rovnosť, voľnosť a bratstvo. To bolo pre Slovenský štát i pre komunistov neakceptovateľné. Ústretové to nie je ani teraz. Obetavosť, nezištnosť, čestnosť a snaha spájať to nemajú nikdy ľahké, o to viac stojí za to sa o ne usilovať.

Ako spomínate na deväťdesiate roky? Bolo príjemné oficiálne obnoviť činnosť?

Áno, jasné. Ešte žil môj otec a celá skupina ľudí, ktorí to posunuli. V októbri 1990 bola ustanovujúca schôdza. Bolo nás asi sto zakladajúcich členov. Prvého februára 1991 nám vrátili budovu Sokolovne. Budova bola v čase prevzatia naozaj v katastrofálnom stave, zariadenie zničené alebo rozkradnuté, ale hneď vo februári sme začali cvičiť asi v šiestich oddieloch. Do leta sme nabrali ďalších ľudí a od septembra začal riadny cvičebný rok.

A fungujete dodnes.

Áno. Len vďaka konkrétnym ľuďom. Svojpomocne tu odviedli neskutočný kus práce, veľmi si to vážim. Vyhadzovali sme zdemolované veci, drhli dlážku, natierali steny. Chceli sme, aby sem ľudia chodili radi, a chápali sme, že prostredie nebolo príjemné. Nikdy sme nerobili nábory a napriek tomu sme vždy mali dostatok detí aj dospelých. Dnes, po tridsiatich rokoch postupných prác, z vlastných zdrojov a bez dotácií už máme dôstojnejšie prostredie.

Čím to je, že tradícia pokračuje?

Okolo Tyršovej myšlienky „v zdravom tele zdravý duch“ vznikla prirodzene komunita, ktorá nemala záujem o výkonnostný šport. Športovala a športuje pre zdravie, kondíciu a zážitky. Súťaživosť a porovnávanie nie sú jej podstatou. Deti pretekajú, aby si budovali popri fyzických i morálno-vôľové vlastnosti. Kto je dobrý, môže si potom klásť vyššie ciele a robiť aj výkonnostný šport.

Má byť telovýchova dostupná pre každého?

Presne tak, pre každého. Každý občan mesta by mal mať možnosť zacvičiť si. Dospelí by sa mali vedieť o seba postarať, ale deťom a starším ľuďom by sme mali vytvárať na to lepšie podmienky. Malým deťom sa vytvárajú nervovo-svalové prepojenia a prepojenia mozgových hemisfér, im môže cvičenie veľmi pomôcť uvedomiť si a vnímať svoje telo, naučiť sa sústrediť na nejakú činnosť. Zrelým ľuďom zase pomáha udržať sa v telesnej kondícii a spoločným cvičením aj v sociálnom kontakte. Stretnúť sa a porozprávať sa je nesmierne prínosné, preto chodíme pravidelne na Javorinu, na Bradlo alebo aj do Prahy. Pozrieme si kultúrne pamiatky, ale si aj zacvičíme, uvoľníme sa.

Vekom ste niekde medzi sedemdesiatkou a osemdesiatkou, stále však sama cvičíte a pracujete. Nechce sa vám oddychovať?

Mám toho veľa, čo by som chcela. Musím to korigovať. Sedieť a odpočívať viem až po tom, čo podám energetický výkon. Vtedy mi prichádzajú nápady. A s deťmi cvičím veľmi rada. Myslím, že viem, čo im treba. Rada sledujem, ako sa deti postupne formujú a získavajú potrebné návyky a skúsenosti.

Prečo práve s nimi?

Deti sa dnes nevedia dobre koncentrovať. Niektorí rodičia ich, bohužiaľ, majú ako hračky. Nechcem byť negatívna, ale dieťa nie je plyšový macko. Mamy poletujú okolo svojich detí, akoby nedokázali nič urobiť, a neuvedomujú si, že im svojou prehnanou starostlivosťou skôr ubližujú. Často vravím rodičom, aké šikovné a inteligentné deti majú, nech ich nepodceňujú, berú ich ako rovnocenných ľudí, nechajú im príležitosť rozvíjať sa. Snažím sa nájsť vždy vhodný moment na takú diskusiu a, našťastie, moje rady zväčša prijmú pozitívne.

Podporovali vás manžel a rodina?

Veľmi. Môj manžel Alan, aj keď už bol neskôr chorý, mi robil tajomníka. Všetko mi na internete pohľadal, pomáhal mi. Celý život sme dobre vychádzali, rozumeli sme si, boli sme na jednej lodi. Bol vášnivým lyžiarom, aj s deťmi z Detského mestečka sme chodievali. Hocikedy sme ich mali aj tridsať či štyridsať, mnohé z nich prvýkrát na lyžiach. Ale on nás vedel zorganizovať! Prvý deň prednáška, druhý deň každá trošku skúsenejšia dvojica dostala k sebe jedného začiatočníka a hneď sme išli na vlek. Vtedy ešte boli kotvy, deti sme dávali väčším aj na kolená, len aby sme ich vyviezli hore. Jeden vyberal, druhý dole nakladal. A potom jazda šikmo svahom, jeden z nás čakal na jednej strane, druhý na druhej a cik-cak všetci dole. Deťom sme povyšívali na čapice krstné mená, tak ich rozlíšili a oslovovali aj cudzí ľudia a pomáhali nám. A tie deti? Tie boli neskutočne vďačné. Veľmi pekné časy to boli.

Veľa dovoleniek pri mori ste si neužili.

Nie, to vôbec, ani my, ani naše deti. Hádam mi to nemajú za zlé. Veru, ja som bola prvýkrát na pracovnej dovolenke pri mori minulý rok v Pesare – na pohybovom festivale Golden Age s trenčianskym Sokolom. V lete sme zase chodievali s partiou na chatu, bolo to sokolské stredisko. Robievali sme dlhšie viacdňové túry. Išli sme trebárs do Tatier, v stane sme prespali a vrátili sme sa naspäť.

V roku 2009 sa vám s otcom podarilo dať dohromady históriu Sokola v Trenčíne.

Otec robieval príspevky vždy, keď mesto robilo nejaké publikácie. Pri príležitosti deväťdesiatich rokov Sokola v Trenčíne sme chceli pripraviť niečo informačne bohatšie a vďaka Trenčianskemu neformálnemu združeniu sa to podarilo. Otec so slzami v očiach ďakoval pánovi Milanovi Fabiánovi za to, že sa to podarilo. O rok otec zomrel a malo preňho obrovský význam, že stihol, čo potreboval, a ja som rada, že som to absolvovala s ním. Tento rok na jeseň pri príležitosti 100 rokov vyjde rozsiahlejšia publikácia.

Máte nejaké odporúčania pre rodičov, ktorí vychovávajú malé deti?

Myslím, že nám dospelým chýba vo výchove viac pokory, deťom voľnosť pohybu, samostatnosť a sloboda myslenia. Na druhej strane treba deti viesť k vnútornej disciplíne. Netreba sa báť nastavovať hranice. Treba, samozrejme, pri tom hľadať správnu formu. Žiadny extrém nie je dobrý. Mali by sme viac tráviť čas spolu s deťmi, debatovať s nimi, dopriať im aj sebe každý deň čo najviac pohybu.

Ste občas na deti prísna?

Som. A ako. Hovorím im: zdvihni hlavu, spevni brucho. Zvýšim hlas. Ale ony vidia, že ich mám rada, a tešia sa, že každý z nich o päť centimetrov narastie, keď sa vystrie. Napríklad keď deti mali niekedy ruky za chrbtom, nebolo to len o zabezpečení poriadku, ale malo to svoj zdravotný význam.

Čo vám popri kultúrnom rozhľade, fyzickej kondícii a priateľstvách dal Sokol?

Cvičenie s deťmi mi dobíja baterky a drží ma vo švungu. Najdôležitejší je však pocit užitočnosti pre celok. Sokol mi dal nadhľad, vďaka nemu som zvládla všetky ťažké obdobia. Obohacuje ma o okruh ľudí, s ktorými prichádzam do styku. Teraz aj v minulosti. Môj otec, ktorý bol kníhkupcom, zažil na vlastnej koži množstvo režimov, keď sa zakazovalo predávať knihy významných spisovateľov. Ale všetko sa vyvážilo peknými stretnutiami s ľuďmi. Chodievali k nám básnici, výtvarníci, spisovatelia zo širokého okolia, Dominik Tatarka, Alfonz Bednár či Kornel Földvári. Stále som presvedčená, že aj počtom ľudí skromnejšie národy sú platnou súčasťou ľudstva, jeho obohatením. Slovensko je malé a o to viac potrebuje mať väčšiu koncentráciu kvalitných a vzdelaných ľudí. Ak budeme veľa čítať, veľa sa hýbať a ak sa budeme usilovať o súlad telesného, duševného a mravného rozvoja ľudí, bude svet v poriadku.

Ďakujem a prajem vám všetko dobré.

S Jelou Sovovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Čím sú pre teba festivaly zaujímavé?

Baví ma kultúra, atmosféra a neuveriteľná sociálna dynamika, skrátka všetko, čo ľuďom umožňujú. Odosobnia sa od každodenného života, vďaka zážitku sa pretransformujú, stanú sa na pár dní niekým alebo niečím iným, fungujú iným spôsobom ako bežne. Hudba je pri tom dôležitá, beriem ju však skôr ako nástroj na vzájomnú komunikáciu medzi ľuďmi, ktorí sa nepoznajú. Vďaka nej si nájdu niečo spoločné na rozhovor. Rýchlo som prichádzala na to, že hudba pre mňa nie je zaujímavá z pohľadu tvorby, ale že ma láka a baví vytvárať podnetné prostredie pre ostatných. Tí, čo majú talent, ktorý ja nemám, sa môžu realizovať, a tým, ktorí sa len prídu pozrieť, môžem vytvoriť príjemný zážitok.

Ovplyvnilo to tvoj výber vysokoškolského štúdia?

V maturitnom ročníku na gymnáziu som vôbec netušila, čo chcem študovať. Robila som s kamarátkami ohňovú šou, bavili ma rôzne subkultúry, v ktorých som asi hľadala miesto, kam sa môžem začleniť. Vždy ma priťahovali tie najbizarnejšie veci. Nikdy ma nezaujímal tento svet a táto realita, hľadala som únik. Vedela som iba to, že chcem robiť niečo kreatívne. Nebola som však žiadna umelkyňa, nemohla som ísť na VŠVU alebo VŠMU, tak som išla na marketingovú komunikáciu do Trnavy. Tam som sa ale akosi nenašla. Nebavilo ma vymýšľať, ako predáme nejaký jogurt, ktorý vlastne nikto nechce. Chýbali mi hodnoty. Už som tušila, že hľadám niečo okolo kultúrneho manažmentu, a keď sa nejakí moji kamaráti rozhodli ísť do Anglicka, povedala som si, že sa pozriem, či v Londýne niečo také nie je. A bolo. Na Goldsmiths, University of London som vyštudovala magisterské štúdium podnikanie v kreatívnom priemysle a kultúre.

Naplnilo štúdium tvoje očakávania?

Som vďačná rodičom, ako to všetko so mnou zvládli. Rozhodla som sa tak, ako by som išla do Dubnice. Išla som s jedným kufrom, nemala som nič zabezpečené, ani ubytovanie. Mamina si aj poplakala, ale pravidelne som s ňou telefonovala a hovorila som jej, že som v poriadku. Spočiatku som si myslela, že to bude najmä o škole, že sa v nej naučím veľké veci. Retrospektívne to vnímam tak, že oveľa väčším prínosom bol pre mňa život v Londýne. Na školu som nebola úplne pripravená. Štúdium bolo viac pre tých, ktorí už mali rozbehnutý nejaký projekt, rozvíjali sme biznis plány a podobné veci, ktoré som nevedela úplne uchopiť. Pre mňa však bolo neuveriteľné, oči otvárajúce a inšpiratívne žiť v takej multikultúrnej spoločnosti. Keď ma zobrali na Čínsky Nový rok na večeru, bola som jediný človek pri stole, ktorý nikdy predtým nejedol paličkami. Objednala som si jedlo s nejakými slizkými hubami a vôbec som sa nenajedla, lebo mi úplne utekalo z paličiek. Ale, samozrejme, naučila som sa to. Skúšať nové jedlá ma bavilo, ale podstatnejšie boli možnosti na škole. Postupne som sa dostala k úžasným odborom, o ktorých som predtým ani netušila, že existujú. Bola som veľkou fanúšičkou nového cirkusu, umeleckého fenoménu, ktorý je v Londýne populárny, a mala som napríklad možnosť písať eseje o cirkusovej hudbe.

Aké pracovné skúsenosti si následne získavala?

V mojom odbore bolo štandardom najprv robiť pracovnú stáž, získať skúsenosti a až potom hľadať zamestnanie. Mne sa to podarilo vo vysnívanej agentúre, ktorá robila vo Veľkej Británii dva festivaly, The Secret Garden Party a Wilderness Festival. Tieto britské festivaly boli inšpirované práve legendárnym americkým festivalom Burning Man, ktorý má niekoľko svojich menších foriem v Európe a inde vo svete. Popri hudobnom programe majú vždy nádherný vizuálno-umelecký koncept, pracuje sa na nich s veľkými dekoráciami a spolupracuje s rôznymi iniciatívami a klubmi v celej krajine, čím sa dosahuje obrovská rozmanitosť programu.

Čo tam bolo tvojou úlohou?

Mala som pocit, že viem málo o tom, ako zorganizovať niečo veľké a komplexné, a povedala som si, že najlepšie by bolo naučiť sa čo najviac. Pozíciou, na ktorej človek nahliadne do všetkého, je produkcia. Tá musí vedieť o všetkom a je akýmsi spojovacím faktorom. Robila som teda stážistku hlavnej produkčnej festivalov. Ona mi priebežne posúvala menšie úlohy a popri nich som mala na starosti svoj projekt, ktorým bolo riadenie dobrovoľníkov na festivale, čo bolo asi 300 ľudí. Pomáhala som jej so zabezpečením stanov, svetelnej a zvukovej techniky, ale zaoberali sme sa spolu aj tým, ako znížiť negatívny ekologický dopad, či, naopak, spríjemniť ľuďom zážitok napríklad nádhernými ornamentálnymi marockými stanmi. Pochopila som projektový manažment, zlepšila som si anglický slovník v špeciálnych témach a ďalej spoznávala zaujímavých ľudí.

V Londýne si zostala nakoniec takmer štyri roky. Robila si aj iné práce?

Príjem som kombinovala, ako sa dalo. V Impact Hub London som koordinovala eventy, niekedy som robila v kaviarni a dosť často som opatrovala deti. Spoznala som kreatívnu časť produkcie a prišla som na to, že ma zaujíma scénografia. Jeden čas som chodila aj na kurzy scénografie a potom som robila asistentku jednej scénografke a snažila som sa spätne využiť scénografiu aj v produkcii. Veľakrát som vstávala o pol piatej ráno, aby som všetko stihla.

V roku 2015 ste založili kreatívne štúdio Unfold Collective. Pamätáš si to ešte?

Nie celkom presne. Viem len to, že jedného dňa som dostala nápad robiť na Slovensku festival digitálneho umenia. Predchádzalo tomu to, že som v Londýne chodila na výstavy, podujatia a miesta, kde sa stretávali hackeri, digitálni umelci a počítačoví nadšenci, zoznámila som sa s digitálnou fabrikáciou, s modernými výrobnými technológiami ako laserové rezanie či gravírovanie. Môjho vtedajšieho priateľa Phila, ktorý bol programátorom a študoval kognitívnu stránku vecí, zaujímalo využitie výpočtových procesov a technológií na niečo kreatívne. Oboch nás inšpirovali rôzne intenzívne workshopy na belehradskom Resonate Festivale. Fascinovala nás myšlienka skúšať spracovať veľké množstvo dát a zmeniť ho na unikátne zmyslové zážitky. Z našich konverzácií s priateľmi vzniklo niekoľko menších projektov a spoluprác. Spolupracovali sme s výskumnými centrami, anglickou University of Warwick, FabLabom v Bratislave aj festivalom Pohoda. Najkrajší pre mňa bol asi projekt pre Slovenskú národnú galériu. Robili sme pre nich interaktívnu hru pre výstavu o gotickom umení Majstra z Okoličného, kde sme rozobrali jeho obrazy na pozadia, figúry a zlaté reliéfy. Ktokoľvek, kto prišiel na výstavu, sa mohol zahrať na učňa toho majstra a vytvoriť si svoj vlastný obraz. Malo to obrovský úspech, tisícky nahraní tých tvorieb na Instagrame. Ja sa už dnes venujem naplno Sensoriu a o súčasných aktivitách štúdia Unfold Collective až tak neviem.

To sme si povedali o Unfold Collective, ale čo samotný festival Sensorium?

Rozmýšľali sme, kde by sme mohli žiť, a nejakou náhodou sme sa ocitli na Slovensku. Keď sme tu začali s našimi projektmi, chýbala nám komunita ľudí a profesionálny rozvoj. Digitálna gramotnosť verejnosti a klientov bola slabá, mali sme pocit, že ľudia tu o tých témach veľa nevedia. A keďže sme mali obrovskú inšpiráciu v Resonate Festivale v Belehrade, tak sme si povedali, že niečo podobné spravíme. Medzičasom sme sa lepšie spoznali s organizátormi a oni nám pomohli s pozvaním hostí na prvý ročník v roku 2016. Bola to vtedy len menšia konferencia, tohoročný štvrtý ročník má už úplne iné rozmery.

Ako by sme vysvetlili čitateľom, čo je Sensorium Festival?

To je ťažká otázka, odpoveď sa mení s tým, ako sa festival rozvíja. Zjednodušene sa dá povedať, že na začiatku to bola konferencia o digitálnom umení a dnes je to festival digitálneho umenia a digitálnej kultúry. Začínali sme ako odborné podujatie pre ľudí, ktorých zaujíma, akými spôsobmi vieme byť kreatívni zapojením výpočtovej techniky. Postupne sa približujeme k všeobecnejším témam, ako sú komunikácia, každodenný život či sociálne nastavenie spoločnosti, festival je teda stále viac o kultúre. Aj tento rok budeme mať napríklad hosťa, ktorý založil laboratórium pre občianske médiá, v ktorom sa skúma, ako médiá zasahujú do spoločnosti. Bude hovoriť o tom, ako nás ovplyvňujú technológie, umelá inteligencia, ako sa v rôznych oblastiach spoločnosti čoraz viac spoliehame na technológie, ale pritom sa málo sústredíme na fakt, že technológie nie sú objektívne a zapracovávajú do nášho každodenného života veľa predsudkov a zovšeobecnení. Dá sa to ľahko ukázať na rozpoznateľnosti tvárí. Technológie rozpoznajú rasový pôvod, ale nedokážu rozpoznať, že niekto žije už trebárs päť generácií v USA a je Američan. Pre mňa je to príklad toho, prečo organizujeme Sensorium a o čom Sensorium je. Vnímame dôležitosť komunikácie a diskusie o týchto témach na profesionálnej úrovni, a preto stále robíme konferenciu pre ľudí, ktorí technológie vytvárajú alebo ktorí na ne majú či mohli by mať nejaký vplyv, ako sú dizajnéri, umelci, vedci, akademici, psychológovia, sociológovia. No zároveň budeme mať tento rok prvýkrát aj program pre širokú verejnosť, lebo chceme vytvoriť priestor, kde o rovnakých témach komunikujeme oveľa prístupnejšie a priamočiarejšie, jednoduchšie. Podujatie nám takto pomáha vytvárať pre tieto témy slovník v slovenčine, odborný aj hovorový.

Popri etickom rozmere toho, čím sa odborne zaoberáš, ostáva pre teba teda stále zaujímavé to vzájomné prepojenie kreativity, inovácie a praxe?

Presne. Veľa moderných technológií totiž vychádza pôvodne z umeleckých experimentov a až neskôr sa prišlo na to, že ich vieme prakticky využívať. Umenie a kultúra nám otvorili úplne nové kontexty. Sú zároveň dobrým nástrojom pre komunikačne zrozumiteľné metafory. Ak to vezmeme z druhej strany, umelci a dizajnéri získavajú vďaka novým technológiám ďalšie nástroje pre nové umelecké a dizajnérske formy vyjadrovania sa. Príkladom môže byť generatívny dizajn, kde autor netvorí priamo samotný dizajn, len rôzne ovplyvňuje nejaké parametre, napríklad chce mať tisíc paličiek, z ktorých každá má iný odtieň modrej a pohybujú sa do kruhu doľava. Dizajnér ovplyvňuje proces, ale vizuál sa generuje sám, preto sa volá generatívny. Manuálne by niečo také bolo takmer nemožné. Podobne sa to vyvíja v architektúre. Architekt už netvorí všetko od nuly po budovu. Zadá si nejaké parametre, napríklad chce stoličku, ktorá má byť kancelárska, ekologická a má spĺňať určité zadanie, a program mu dá sto možností, ktoré to všetko spĺňajú, len sa ešte v niečom inom líšia – v komforte, mieste výroby alebo v cene – a dizajnér je skôr akýsi selektor.

Keď rozprávaš, zdá sa, že ťa baví najmä tá obsahová stránka festivalu. Kto ti však pomáha s celou produkciou?

Prvé dva roky som robila takmer všetko len s Philovou pomocou. Minulý rok som ešte zabezpečovala produkciu, ale prvýkrát sme mali v tíme kolegyňu, ktorá sa starala o hostí, vybavila im letenky a ubytovanie, a mali sme ľudí, ktorí pomáhali s marketingom a komunikáciou. Veľmi nám pomáha Baša Janáková, ktorá zabezpečuje, aby všetkým bolo dobre. A ľuďom je dobre, keď sa bavia, sú najedení, napití, majú si kam sadnúť a je tam pekne. Zároveň spolupracujeme s partnermi, s ktorými máme dlhoročné dobré vzťahy, či už je to Slovenské centrum dizajnu, BRaK, Cvernovka, Progressbar alebo Mladý pes. Teraz máme prvýkrát produkčnú, takže ja sa môžem viac venovať programu, a veľmi nám pomáha mesto Bratislava, lebo najmä pri verejnom programe musíme s nimi úzko spolupracovať. V rôznych krajinách v Európe aj mimo nej máme veľa ďalších partnerov, s ktorými sa navzájom inšpirujeme, pomáhame si pri zabezpečení umelcov či komunikácii programu svojim lokálnym komunitám. Je to celá sieť spolupracujúcich ľudí.

Kedy si povieš, toto som chcela, teraz som spokojná?

Z hľadiska dosahu festivalu na jednotlivca sa vždy poteším, ak sa realizuje nejaký nový projekt alebo vznikne nová spolupráca. Alebo obyčajné drobnosti. Nedávno som sa stretla s kamarátom architektom, ktorý pravidelne chodí na Sensorium, a hovoril mi, že pri jednom projekte využili program, ktorý sa naučil na jednom našom workshope. To má pre mňa obrovský zmysel. Ľudia sa o niečom nielen dozvedia, ale dokonca to využijú.

Baví ťa zapájať publikum. Nie sú však ľudia u nás príliš plachí a opatrní?

Áno. Niekto môže povedať, že u nás sa neoplatí vystavovať interaktívne inštalácie, lebo v zahraničí sa ľudia idú pobiť, a tu ľudia často iba postávajú obďaleč a pozerajú sa na to so strachom. Ale podľa mňa to chce čas. Ľudia majú odstup, lebo sú to komplexné veci. Všetci používame internet, ale mnohí si nevieme predstaviť, ako je niečo naprogramované, ostáva to neprístupné. A čo je neprístupné, to je nám cudzie. A čo je nám cudzie, toho sa bojíme. Vychádza to z našej prirodzenosti. A keď si toto premyslím z opačnej strany, tak mi z toho vychádza, že musíme o tom komunikovať otvorene, prístupne, verejne a jazykom, ktorý je každému zrozumiteľný. Ak demystifikujeme tieto témy, pozdvihneme všeobecnú digitálnu gramotnosť a odbúrame rešpekt a strach. Ideálnym efektom by bolo, aby viac ľudí malo pocit, že môžu zasahovať do toho, ako sú technológie vyvíjané a ako nám ovplyvňujú život.

Je práve skúsenosť cestou k zodpovednosti?

Áno, a ešte by som dodala, robiť to čo najhravejšie. Keď je niečo hravé, nie je to strašidelné, neberie sa to tak vážne. A pre nás je to výzva. Tým, že sme zahryznutí do zložitých tém, vidíme hlboko a strácame ľahkosť. Aj preto program pre verejnosť nekoordinujem ja, ale kolegyňa, ktorá má väčší odstup, a myslím, že bude oveľa lepšia ako ja.

Nech sa vám, Lucia, štvrtý ročník vydarí. Premýšľaš aj o tom, čo ďalej?

Dúfam, že budeme ďalej robiť Sensorium a budeme stále zrozumiteľnejší pre ľudí. Veľmi by som chcela, aby sa na Slovensku vytvorila možnosť riešiť témy digitálnej kultúry s nejakými inštitúciami na strategickej úrovni, možno aj s väčším presahom do kreatívneho priemyslu. To by ma veľmi zaujímalo. Ako to napríklad už začali robiť v Košiciach. Predstavujem si, že by sme to mohli robiť na národnej úrovni, a tým sa zapojiť do medzinárodného diania. Bolo by skvelé, ak by Slovensko malo kreatívny priemysel, malo ho aktuálny a ak by bol ozaj priemyslom, teda aby ľudia naozaj mali možnosť sa v ňom udržateľne realizovať.

Maturovala si na trenčianskom Piaristickom gymnáziu Jozefa Braneckého. Má Trenčín miesto v tvojej budúcnosti?

Určite. Pre mňa bol Trenčín vždy dôležitý najmä kvôli ľuďom a myslím, že výrazne ovplyvnil moje životné smerovanie. Mám tu veľa kamarátov, najmä v umeleckej oblasti, ale nielen v nej. V spolupráci s Aj Ty v IT tu pomáham organizovať Coding Cluby, kde neformálne podporujeme stredoškoláčky v objavovaní sveta vedy, techniky a informačných technológií. Mám rada toto mesto.

Ďakujem a prajem ti všetko dobré.

S Luciou Dubačovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Vraciaš sa na pár rokov alebo navždy?

Neviem. Veľakrát sa mi potvrdilo, že som typ človeka, ktorý, keď sa zamiluje, je ochotný zbaliť sa a odísť na druhý koniec sveta, aj keď vie, že to nemusí vyjsť. Pred rokom by som neverila, že sa budem sťahovať z Bratislavy do Trenčína. Nastali však rôzne životné situácie, ktoré ma k tomu doviedli a vytvorili mi zázemie, aby som tu mohla byť. V lete sme sedeli s kamarátmi v Paddocku na terase a frflali sme, že sa tu nič nedeje, nemáme kam ísť, iba tu sedíme a pijeme pivo a keby sme boli inde, ideme na nejaké prednášky. A ja som sa zrazu prichytila pri myšlienke, že vlastne nemáme právo niečo také hovoriť, lebo všetci sa v nedeľu zbalíme a ideme do Bratislavy, Brna alebo Prahy a vôbec sa nesnažíme niečo s ľuďmi v Trenčíne rozvíjať. Tak som sa aj zahanbila sama za seba. Vtedy som už vedela, že sa sťahujem naspäť, a tak som si návrat sama v sebe ospravedlnila tým, že tu začnem niečo robiť.

Dostaneme sa k tomu, poďme však, prosím, poporiadku. Ako si spomínaš na študentské rádio TLIS?

Bolo to veľmi skoro, v druhom ročníku na škole. Ako redaktorka som tam mala rozhlasovú šou, do ktorej som si pozývala zaujímavých hostí a hudobné kapely. Zoznámila som sa s celou komunitou ľudí, od ktorých som sa veľa naučila a ktorí mi otvárali dvere ďalej. Toto obdobie ma hudobne vyformovalo a zároveň mi umožnilo spoznať priateľov, čo stáli pri zrode viacerých úspešných projektov, napríklad Urban Marketu, ktorý vtedy iba začínal. Zistila som, čo sa mi páči a čo nie, a aj to, že chcem byť v kultúrnej alebo marketingovej oblasti, ale nechcem robiť len s tabuľkami a číslami, že som trochu ten rojko, ktorý potrebuje niekoho druhého, aby ho držal v realite.

Kde si končila školu?

Bakalára som dokončila na Paneurópskej vysokej škole v Bratislave a hneď nato som odletela do Londýna, kde som asi pol roka pracovala. Potom som išla do Prahy, kde som si urobila magisterské štúdium. Od začiatku som vedela, že potrebujem robotu, ktorá ma uživí. Vedela som aj to, že marketing mi ide prirodzene, preto som si inštinktívne hľadala zamestnania na marketingových oddeleniach. Robila som najprv pre Siemens a potom viac ako štyri roky online marketing pre poisťovaciu spoločnosť AXA. Našťastie chápali, že potrebujem lietať hore-dole. Rozumeli, že ak by ma chceli niekde držať, zviazali by ma a bol by to boj.

Mala si popri škole a práci aj nejaké svoje aktivity?

Už v TLIS-e sme pomáhali pri rôznych podujatiach. Neskôr som sa zapojila do trenčianskeho projektu HALA, potom ma Lucka Dubačová zavolala do tímu, ktorý robí Sensorium – festival s konferenciou zameraný na témy umenia, dizajnu a kreatívnych technológií. Na ňom je najlepšie, že vôbec nerobím marketing. Moju pozíciu voláme servítková manažérka a vlastne sa starám o to, aby sa ľudia cítili dobre, mali čo jesť, pekne sedeli a aby to celé dobre vyzeralo. Som tá, ktorá zháňa káble, ak niekde chýbajú, a ak čosi nefunguje, pobehuje a rieši. Komunikácia s divákmi, médiami či partnermi nestojí na mne, čo je pre mňa veľké odľahčenie, až akási dovolenka.

V Pucle je tvoja rola už zásadná. Fungujete vo dvojici s Lenkou Kuricovou, vyrábate originálne, ekologické, viacgeneračné a relaxačné puzzle. Grafické motívy slovenských ilustrátorov si ľudia môžu poskladať do ručne vyrobených rámov. Ste spokojné s tým, čo ste za dva roky dokázali?

Je to zatiaľ najlepší zážitok v mojom živote. Podarilo sa nám miliónkrát viac, než sme si na začiatku stanovili. Na tom projekte vidím, ako veci na seba nadväzujú a každá naša chyba či rozhodnutie ovplyvňuje ďalšiu vec. Rozišla som sa s frajerom, odsťahovala som sa z Londýna, chcela som ísť naspäť do Bratislavy, ale vracala som sa do korporátu. Mala som pocit, že potrebujem robiť niečo svoje a nevedela som to nájsť. Aj som si vždy niečo vymyslela, ale chýbal mi človek, ktorý by ma potiahol a celé to so mnou rozbehol. V tom je Lenka úžasná. Ona dokáže moje bublinky a vesmírny pocit vymýšľania pretaviť do niečoho reálneho. Boli sme obe v zložitej životnej situácii. Bola ma pozrieť v Bratislave a boli sme obidve deprimované z toho, ako sme zo dňa na deň dospeli. Zrazu sme chceli, aby bolo niečo za nami vidieť, aby sme ráno rady vstávali a robili prácu, ktorá nás napĺňa. Kráčali sme okolo obchodu Remini, kam som išla bratovi kúpiť zápisník. Karol Prudil tam má stroj, v ktorom ručne viaže zápisníky a diáre so slovenskými ilustráciami na obaloch. Odchádzala som úplne ohúrená. Zdalo sa mi, že by bolo super mať kanceláriu a v nej niečo také krásne. Do piatich minút sme s Lenkou vymysleli Pucle. Lenka mi povedala, ako jej v ťažšom období skladanie puzzle pomáhalo a mne napadlo, že by sme mohli prezentovať slovenské umenie. Potom sme si uvedomili, že by bola škoda, keby sme puzzle museli strčiť naspäť do škatule, a cestou autom z Bratislavy do Trenčína sme vymysleli celý koncept. Bolo to akoby tá myšlienka na nás čakala a iba potrebovala na nás skočiť.

O Pucle by sme mohli urobiť aj samostatný rozhovor. Aké máte plány?

My sa s Lenkou smejeme, že sme protipóly. Ja chcem zachrániť planétu a ona chápe, že je to biznis. Dobre sa dopĺňame. Cítime, že máme na to, aby sme Pucle posunuli do zahraničia a niečím tak samy prispeli k prezentácii slovenského umenia. Ohlasy máme pozitívne, tak si myslím, že sa to podarí. Zároveň by som si priala, aby sa nám darilo pomáhať. Máme plány viac vzdelávať verejnosť o tom, že je to hra, ktorá pomáha proti demencii, rozvíja jemnú motoriku, pomáha deťom pri vývoji a dospelých dokáže upokojiť. Snažíme sa o tom rozprávať a písať a trochu dúfame, že puzzle zažijú vďaka nám renesanciu.

Ako ti napadlo robiť všetko s čo najmenšou produkciou odpadu?

Niekedy sa stanú veci, s ktorými nerátaš. Nemali sme peniaze. Na začiatku sme mali Lenkine úspory na cestovanie a moje na život. Obe sme rozmýšľali, ako neplytvať. Nechceli sme, aby sa puzzle pri posielaní poštou obúchali, a nechceli sme kupovať ďalšie obaly. Oslovila som pár ľudí, či nemajú zostatkové bublinkové fólie. A mali. Raz mi cestou autobusom napadlo vytvoriť na Facebooku skupinu Zodpovedné podnikanie, kde sa spojíme a pomôžeme si. Prvoradý bol zámer ušetriť, chcela som však tiež zabrániť zbytočnému vyhadzovaniu vecí. Až postupne som si uvedomila, koľko ľudí u nás nevie, čo má robiť s odpadom, a aké je to dôležité. Mnohí by ho chceli niekomu posunúť, ale nevedia ako. Výsledok ma prekvapil. Podarilo sa nám za pol roka vybudovať komunitu skoro tisíc ľudí, ktorí si ochotne navzájom a často aj na vlastné náklady posúvajú rozličné veci. Odvtedy som sa už viackrát dostala do situácií, že som niekomu pomáhala zamyslieť sa nad tým, ako by mohol produkovať menej odpadu. Je dobré, že to nie je len krátkodobý módny trend, ale stalo sa to témou. Spoznala som vďaka tomu veľa ďalších šikovných ľudí a ktovie, možno sa degradovateľným veciam a tomu, ako niečo využiť ešte pred odhodením, budem venovať viac.

Zapájaš sa do expertného dobrovoľníctva. Kedy si o ňom prvýkrát počula?

Aj Gallup testy mi potvrdili, že potrebujem stále začínať, niečo sa naučiť a potom zase začať niečo nové. Dobrovoľníctvo ma vždy lákalo. Ešte počas bakalára som pomáhala s nakrúcaním videí pre Vagus – združenie pracujúce s ľuďmi bez domova. Hoci sme neskôr už mali Pucle, stále mi to dobro chýbalo. Vyskakovali na mňa na Facebooku reklamy z LEAFu. Neziskovky im píšu, kto koho potrebuje. Jedna hľadá právnika, druhá marketéra, tretia fotografa a expertní dobrovoľníci si zase môžu vybrať, komu by radi pomohli. Navyše si človek mohol navoliť svoju časovú kapacitu. Ja som si najprv dala dve hodiny týždenne, čo je nič, to si vždy viem ukrojiť a ak niekomu pomôžem, budem len rada. Pracovala som tak pre Aj Ty v IT. Už na prvej káve sme mali s Petrou Kotuliakovou medzi sebou spoločný vesmír. S grafičkou Barborou Rozložníkovou sme im minulý rok urobili úspešnú kampaň na hľadanie dobrovoľných lektorov. Expertné dobrovoľníctvo je o tom, že sme mladí ľudia, máme šťastie, robotu aj zázemie, niečo už vieme a máme kapacitu niekomu pomôcť, tak prečo nie.

Čo je hlavným poslaním organizácie Aj Ty v IT?

Ukázať dievčatám, že IT nie je iba pre chlapcov. Robia kurzy od najmenších dievčat až po ženy, ktorým napríklad pomáhajú získať kvalifikáciu, aby mohli byť analytičkami dát. Celý koncept je založený na tom, že dievčatá sa často boja alebo hanbia spýtať. My sa niektoré radšej tvárime, že nás to nezaujíma. Dnes našťastie fungujú kluby, kam sa dá prísť vyskúšať si rôzne programy, pochopiť fungovanie dizajnu, naučiť sa čokoľvek, čo sa týka počítača. My sme sa spojili s Petrou z Aj Ty v IT, Luckou zo Sensoria a začali s klubmi aj v Trenčíne.

Už sa začína hovoriť o tom, že súčasťou Trenčína na korze 25. mája večer bude prvá PechaKucha Trenčín. Ako sa ti to podarilo?

Už pred ôsmimi či deviatimi rokmi som si priala, aby bola v Trenčíne PechaKucha. Lenže išla som do Londýna, a tak som čakala, či sa toho niekto chytí. Keďže sa to nestalo a teraz sa vraciam, požiadala som o licenciu a dostali sme ju. PechaKucha je zameraná najmä na umenie, dizajn, architektúru a dáva priestor ľuďom stretnúť sa, porozprávať sa a možno vďaka tomu vytvoriť nové veci. Máme úžasný tím. Peťo Štuller bude robiť grafický dizajn. Vidím, ako ho to baví, a mám z toho radosť. Maťo s Maťou z BEZOBALiSu sú zase tými, ktorí sú nohami na zemi a dokážu uchopiť veci, v ktorých ja ulietam. Áno, prvá PechaKucha bude súčasťou Trenčína na korze, čo je veľmi milé. Celý deň tam všetci budeme, potom si spolu oddýchneme a vypočujeme si príspevky. Mám sen, aby sa práve na prvej PechaKucha stretli zástupcovia rôznych komunít a umeleckých zoskupení a povedali, prečo sa v Trenčíne oplatí robiť kultúru a prečo je dôležité, aby sme na to nezabudli.

PechaKucha Trenčín bude isto predmetom viacerých rozhovorov. Teším sa na ne. Povedz nám ešte, prosím, aká si, ako oddychuješ?

Som knihomoľ a čítanie je pre mňa správny relax. Ale začnime prácou. Neviem robiť niečo, čo ma nenapĺňa. Baví ma veľa vecí a myslím, že mám viacero zručností na celkom dobrej úrovni. Pri hľadaní uplatnenia je to dobré, ale zároveň je tak ťažšie nájsť jednu správnu prácu. Cítim stále ešte nejaký veľký otvorený priestor v mojom živote. Ale ono to príde, verím tomu. Sama si uvedomujem, že potrebujem mať vedenie, potrebujem si sama sebe dávať tvrdý režim a hľadať si projekty, ktoré ma nútia stále sa učiť niečo nové. Takže veľa čítam a tiež veľmi veľa cestujem.

A je Londýn stále tvojím favoritom?

Už nie. Teraz ma to viac ťahá smerom na Ukrajinu. Pred štrnástimi dňami som sa vrátila z Berlína, minulý rok som si prechodila Izrael, Mexiko. Som impulzívna nakupovačka leteniek, neviem si veľmi plánovať veci. Keď vidím nejakú peknú letenku, tak si ju kúpim a niekoho so sebou zoberiem. Som tá, ktorá si prezerá galérie, motá sa len tak po uličkách, obzerá si veci a počúva rozhovory.

Takže si trochu flanérka, zbieraš v meste zážitky a inšpirácie?

Som mestský človek. Avšak čím som staršia, ťahá ma to viac do prírody. Začínam si uvedomovať všetko za tým, čo robím, a aj to, že niekedy mi to veľmi nejde. Vtedy sa snažím vypnúť, nájsť vnútorný pokoj, možno si aj odpustiť veci z minulosti a posúvať sa ďalej bez toho, aby som ťahala za sebou zbytočný náklad. Pomáhajú mi ľudia, s ktorými bližšie spolupracujem. Za posledný rok to je predovšetkým Petra Kotuliaková, ktorá mi ukázala, že žena môže byť úspešná a zároveň ženská. Jej zmýšľanie o svete mi postupne otvára pohľad na to, čím by som chcela byť a čo by som chcela robiť.

Ďakujem a prajem ti všetko dobré.

S Bašou Janákovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Zaujímala ťa hudba odmalička?

V archíve mojich rodičov je fotka, na ktorej sedím asi dvojročný v obývačke na zemi a obhrýzam starú platňu. To bol pravdepodobne môj prvý fyzický kontakt s hudbou. Na klavír som štandardne chodil do zušky, to bola pre našich povinná jazda. Zďaleka som však nebol najlepší klavirista. Dokonca som si párkrát zablicoval a radšej som šiel hrať futbal. Mama potom doma dávala pozor, či a ako cvičím. Motivovala ma, ale mne sa nechcelo. V štrnástich som začal hrať na gitare. S chalanmi sme hrávali trampské pesničky, dievčatám sa to páčilo. Pamätám si, že som si sám niekde zohnal gitaru, prepisoval som spevníky, ktosi mi vonku ukázal, ako sa chytí G-dur, a bolo to.

Kedy ťa klavír začal baviť?

V pätnástich rokoch. Na prekvapenie všetkých, vrátane mňa. Pred absolventským koncertom sa ma pani učiteľka Petrová spýtala, čo tam chcem hrať. Odpovedal som, že isto nie Mozarta ani Bacha, a požiadal som ju, aby mi našla niečo súčasnejšie. Ponúkla mi skladbu od Bélu Bartóka, úpravu nejakej ľudovej piesne, a to bol pre mňa prelom. Vážna hudba, 20. storočie, a on mal vo svojej hudbe prvky džezovej harmónie. Vtedy som tomu vôbec nerozumel, ale veľmi sa mi to páčilo. Odvtedy som zháňal a počúval rôznu hudbu a začal som skúšať hrať na klavíri iné veci.

Tam začalo tvoje priateľstvo s džezom?

S ozajstným džezom som sa zoznámil o čosi neskôr vďaka kamarátovi Ľubovi Horňákovi. Vyštudoval teológiu a odišiel do Anglicka na ročný študijný pobyt. Namiesto teológie tam ale hral na klavíri. Keď prišiel domov, pustil mi Petra Lipu a Andreja Šebana a tam už bol aj džez. Mal som vtedy šestnásť alebo sedemnásť rokov a bol som z toho úplne vedľa.

Ako to pokračovalo?

Absolútny zlom prišiel, keď som vo februári 1991 odcestoval do amerického Texasu. Býval som u jedného kamaráta, ktorý ma brával do džezových klubov. Každý pondelok sme chodili na Open Mike, bol tam totiž voľný vstup. Schádzali sa tam miestni muzikanti, aby si spolu zahrali. My sme si mohli dovoliť kúpiť za celý večer dve pivá, ale mohli sme počúvať chlapov, ktorí proste prišli a hrali. Pre mňa to bolo ako zjavenie. Vedel som, že hrajú voľne, nevidel som žiadne noty, ale nerozumel som, keď mi vysvetľovali, že oni normálne spolu vôbec nehrávajú, že sa len tak stretli, aby si zahrali. Znelo to profesionálne.

Deväťdesiate roky. Tam sú začiatky kapely Aurelius Q.?

Áno. Prišiel som z Ameriky a vedel som, že to chcem robiť. Nevedel som ako, ale chcel som to robiť. Niekde na hrade som stretol Peťa Beláka, rozprávali sme sa o hraní a o džeze a neskôr sme začali všeličo skúšať. Doteraz spolupracujeme v rôznych zoskupeniach a hrad, ten je v mojom životnom príbehu jedinečným magickým miestom.

Ako skladáš hudbu?

Odvtedy až doteraz prvotné nápady dostávam najčastejšie vtedy, keď sedím sám pri klavíri a skúšam. Odjakživa sa vyhýbam kopírovaniu. Nebaví ma to. Neviem si predstaviť, že by som niečo trocha upravil a vydával to za svoju prácu. Hoci som vtedy o plagiátorstve nič nevedel, cítil som, že to nie je moja cesta. Samozrejme, občas niečo zahrám a niekoho mi to pripomenie. Cielene to ale nerobím. Džez je úžasný v tom, že je to hudba, ktorá vzniká v komunikácii. Často hudobné kompozície vznikajú pri džemovaní, priamo na vystúpení alebo dokonca pri nahrávaní.

Kde si sa tieto veci učil?

Za bývalého režimu bol džez vo veľmi zvláštnej polohe. Na jednej strane sme mali skvelé Bratislavské džezové dni a komunisti dovolili, aby sem chodili veľké hviezdy. Vraj to bolo aj preto, že súdruh Chruščov si myslel, že džez je hudba černošského utláčaného ľudu. Na druhej strane sme však nemali noty, školy ani skúsenosti. Našej partii pomohlo, že sme sa prihlásili na džezový workshop do Bratislavy. Odtiaľ sme prišli múdrejší, s notami a aj s nejakou teóriou. Potom sme si to zopakovali a tak to začalo. Peťo chodil k Andrejovi Šebanovi, Ivan Letaši objavil Jura Grigláka, ja Borisa Urbánka z Ostravy, ktorý vtedy hrával s Peťom Lipom, čo bola džezová elitka. Bolo to nádherné obdobie.

Ako si spomínaš na stretnutia s Janou Koubkovou?

S Janou to bolo výnimočné. Pozvali sme ju na prvý ročník festivalu, ktorý sme v Trenčíne organizovali. Bola plná energie a top profesionálka. Skoro týždeň sme skúšali každý deň a doslova sme potili krv. Vystúpenie dopadlo úžasne. Pozvala nás potom na festival Vokalíza, ktorý organizovala ona v Prahe. Pamätám si, ako sme tam išli po diaľnici piati ľudia v jednej škodovke, za ktorou bol prívesný vozík a v ňom naše nástroje. V motoreste Devět křížů sme sa zastavili na kávu. Vojdeme dnu a tam sedia pri stole Andrej Šeban, Oskar Rózsa, Marián Jaslovský a Dežo Ursíny. S Andrejom sme sa poznali, bol na krste nášho cédečka, tak sme sa pozdravili. Spýtali sme sa, kam idú, a oni že do Prahy, idú hrať. Tak sme skromne povedali, že aj my ideme hrať do Prahy. Na to sa Andrej spýtal, kam idete, chlapci, hrať, a my odpovedáme, Jana Koubková nás zavolala na Vokalízu. Tak sa stretneme na jednom pódiu, dodal Andrej. Už ten rozhovor bol pre nás zážitok. Čo je však ešte zvláštnejšie, bol to posledný koncert Deža Ursínyho. Necítil sa už dobre. Keď sme dorazili, chcel odohrať svoje vystúpenie čím skôr, tak sme si vymenili poradie. Pozreli sme si jeho posledný koncert a vystúpili na samom konci. Potom sa kontakt s Janou prerušil, išli sme každý svojou cestou. Jano Babič mal však skvelý nápad a pozvali sme ju na dvadsiate piate výročie džezového festivalu. Vedeli sme, že má svoj vek a jej životná cesta nebola ľahká. Boli sme v očakávaní, ako to dopadne. Prišla s klaviristom a mala taký koncert, že dovidenia. Pre mňa určite jeden z piatich top zážitkov toho roka. Predtým z nej išla čistá energia a teraz životná zrelosť, múdrosť, skúsenosť. Bolo to neuveriteľné, nádherný koncert.

Tvoj voľný čas vypĺňa hudba, ale čo pracovný? Máš priemyslovku, dokonca rok stavebnej fakulty v Košiciach, krátko si pracoval vo vodných elektrárňach, ako si sa odtiaľ dostal k angličtine?

Angličtinu som sa učil skôr, v robote sa mi za to aj smiali. Nechápali, na čo mi to bude. Po revolúcii otec navrhol, aby sme si obaja spravili štátnicu. Jeden rok sme spolu sedeli v lavici. On to bral vážne, nakoniec to ale vzdal, nemal odvahu ísť na skúšku. Medzitým som robil na Štátnom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody. Bolo to výborné, robil som stavebný dozor na hrade Trenčín, aj v Beckove, len potom reformou prešiel hrad pod správu múzea a ja som prišiel z večera do rána o robotu. Myslím, že som už mal štátnicu, keď zrazu prišla ponuka, aby som učil angličtinu na základnej škole v Trenčianskom Jastrabí. Pani riaditeľka ma zobrala do triedy a povedala, ukáž, ako by si učil angličtinu. Niečo som skúsil, jej sa to zapáčilo, dala mi kontrakt a odvtedy som od učenia neodišiel.

Popri práci si v Nitre vyštudoval anglický jazyk a literatúru, učil si zase nejaký čas na stavebnej priemyslovke, potom na City University a v iných jazykových školách. Čo ťa na tom baví?

Je to podobné ako džez, kreatívny priestor a komunikácia. Je to len o čosi zložitejšie v tom, že keď hráš džez, tak ho hráš s ľuďmi, ktorí ho chcú hrať, a keď učíš v škole, je menšie percento ľudí, ktorí sa naozaj chcú učiť.

A prečo si človek, ktorý hrá džez a učí angličtinu, rozširuje vedomosti z dejepisu? Najprv UK v Bratislave a potom rigorózna skúška na UCM v Trnave…

Som asi divný. Mám viac záujmov a od ranej puberty je jedným z nich história. Prvé knihy, ktoré som čítal, neboli romány, ale napríklad Zamarovský. Dejiny boli pre mňa ešte zaujímavejšie ako angličtina. Časom som zistil, že som aj v tejto oblasti chcel bližší kontakt s akademickým svetom. Navyše bolo pre mňa zážitkom byť po rokoch opäť študentom. Odporučil by som to každému učiteľovi. Vrátiť sa späť a pozerať sa na veci z druhej strany. V rigoróznej práci som potom spojil anglický jazyk a literatúru s dejinami.

Po Aureliuse Q. si spoluzakladal aj skupinu Fascination band. Prečo vznikla a čo hráva?

To sú zvláštne príbehy. Niečo ti napadne, ale nevieš si ani predstaviť, že by sa to mohlo stať, a ono sa to predsa stane. S príbehom je spojený Jožko Brindzák. Keď sme s Aureliusom občas hrávali v Tatre, Brindzákovci tam mali stále angažmán a občas sa stalo, že sme sa stretli. My sme hrávali hore na poschodí a oni dolu v Slovenskej reštaurácii. Zoznámili sme sa, oni sa prišli pozrieť na nás, my na nich. Popri ľudovkách famózne hrali evergreeny, aj džezové štandardy. Jožko hral na kontrabase a mne napadlo, aké fajn by bolo zahrať si s týmto kontrabasistom. Bol to však len záblesk myšlienky, na ktorú som vzápätí zabudol. Keď moja dcéra Žofka začala hrať v zuške uňho na zobcovú flautu, znova sme sa stretli. Do toho sa ozval bubeník Paľo Harár z Kubrej, že aj on oslovil Jožka Brindzáka, či nechceme spolu spraviť džezovú kapelu. Stretli sme sa uňho na skúške ešte s jedným mladým saxofonistom, doteraz si pamätám, ako som niesol nástroj hore dedinou, zahrali sme si, ale nešliapalo nám to dobre. Pri kofole v krčme U Cíbika mi potom Jožko navrhol skombinovať husle, kontrabas a klavír, my dvaja s jeho priateľkou Veronikou, ktorá hrá na husliach. Keď sme to skúsili, bolo to zase nádherné zjavenie. Nebol to džez, boli to šlágre, evergreeny, ale bolo to príjemné. Veronika potom išla na materskú, tak sme začali s Peťom Blahákom, chvíľku sme aj s Kristínou Hlístovou hrali a teraz občas hráme s Peťom, občas s Veronikou alebo aj všetci štyria spolu.

Je to rovnako potešujúce ako džez?

Áno. Naučilo ma to mnohým veciam. Hrali sme viac ako s Aureliusom, až som začínal mať pocit, že som profesionálny muzikant. Naučilo ma to zodpovednosti, dôrazu na prípravu, hre z nôt, lepšiemu zvládaniu kritických situácií. Pamätám si, ako sme raz v Žiline hrali tri kórejské pesničky z vytlačených nôt. V živote sme ich predtým nepočuli, ale zahrali sme to. A to je profesionálny prístup, ktorý som sa od Jožka musel naučiť. On hrával s otcom, fungoval ako profesionálny hudobník, ktorý musí hrať v každej situácii a pre ľudí. V džeze je to iné. Ideš na pódium a prezentuješ seba.

Potešilo ťa, keď začal tvoj Šimon hrať na basgitaru?

Bola to čistá radosť. Hoci som už starší, nepoznám všetko, neviem, či je hudba najväčšia vec v živote. Pre mňa je to mágia. Nedá sa ľahko opísať, čo znamená, keď hráš. Neviem, ako to majú muzikanti vážnej, klasickej hudby, ale v džeze hudbu do veľkej miery tvoríš a výsledok je založený na spolupráci. To prináša neuveriteľné pocity. Samozrejme najviac vtedy, keď sa to podarí a komunikácia je dobrá. Občas hrávame aj spolu. Asi nemusím hovoriť, aký je to pre otca zážitok, že si zahrá spolu so synom. To je veľká vec. Zo začiatku sme mali možno päť vecí, čo sme vedeli spolu zahrať, potom desať a teraz už možno dvadsaťpäť štandardov.

Aká musí byť skladba, aby si ty o nej povedal, že je dobrá?

Prvé, čo mi napadlo, je pravdivosť. Ako skladateľ som napísal aj veci, ktoré som trochu konštruoval, ale mám aj veci, ktoré proste zrazu išli zo mňa von. Mám pocit, že to sú tie správne. Rovnako to cítim ako poslucháč. Mám hudobné zážitky, keď som na dvoch koncertoch počul top americkú kapelu a nepáčilo sa mi to. Bolo to geniálne technicky, ale nemal som z toho nič. Naopak, napríklad americký spevák Gregory Porter, ktorého sme videli pred dvoma rokmi v Bratislave na Džezákoch a ktorého počúvam, kde len môžem a kedykoľvek môžem, hral džezovú hudbu, ktorá je skôr pieseň. On spieval, mal džezových muzikantov a ja som mu to veril. Ak má hudba príbeh a je spravená tak, že nerozmýšľam, či je technicky dobrá, ako muzikanti hrajú, aké majú tempo, akordy a harmonické postupy, to je pre mňa najväčšia vec. Ak na Slovensku niekto robí hudbu, v ktorej toto dokážem vycítiť a nikdy ma to nesklamalo, tak to je Andrej Šeban.

Povedz nám ešte, prosím, o LadyMoon a tvojich plánoch.

Začalo to náhodne. Aďo Vitaloš ma oslovil, či by sme spolu neodohrali nejakú akciu. Zahrali sme jednu, po nej zrazu druhú, tretiu a začali sme systematickejšie skúšať. Potom sme zostavu rozšírili, hrali niečo so Šimonom, niečo s Jankom Babičom. Teraz hľadáme, ako ďalej. Mám aj niekoľko vlastných vecí, už by to mohlo byť na koncert alebo album. Je to aktuálne najväčšia výzva, ktorú vidím. Chcel by som pod svojím menom robiť vlastnú hudbu, ktorá nie je len mainstreamový džez, štandardy, ako som robil doteraz. Bavia ma aj tie a určite ich budem ďalej hrať, ale priťahuje ma autorstvo. Chlapci ma ešte v lete po odohraní koncertu nahovárali, že možno je čas na to, aby som kapelu nazval Erich Vladár a niečo. Takže pracovný názov je Erich Vladár and friends, Erich Vladár a priatelia, Dušan Rozenberg, Tomáš Jurica a Martin Horný. Možno ozaj nastal čas, aby som nabral odvahu a neskrýval sa za iné názvy. Samozrejme s veľkým rešpektom a úctou voči všetkým, ktorí to spravili predo mnou.

Ďakujem a želám veľa úspechov. 

S Erichom Vladárom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Alex, bola antropológia tvoj vysnívaný odbor?

Neviem. Bola som tá nenápadná žiačka, o ktorej učitelia v škole ani nevedia. Bavili ma prírodné aj humanitné vedy. Nemala som jasnú predstavu, čo chcem robiť. Nakoniec som si vybrala antropológiu, ale ani v nej som sa celkom nenašla. Po bakalárskom štúdiu som si povedala, že sa vrátim domov, dám si pauzu a zistím, čo ďalej.

Vtedy vznikol nápad otvoriť reštauráciu?

V rovnakom období končil školu môj brat a spolu sme rozmýšľali, čo ďalej. Vegánkou som možno tri roky, ale dlho som bola vegetariánkou. Vnímala som, že po celom Slovensku pribúdajú dobré reštaurácie, no v Trenčíne to bolo ešte v plienkach. Nemala som sa kam ísť najesť, keď sa v centre niečo dialo. Možno nejaké hranolky, inak nič moc. Doma som vždy rada experimentovala pri varení, a tak brat navrhol, aby sme išli práve do toho.

Ako si prišla k vegánstvu?

Prirodzeným prechodom od vegetariánstva, ktoré bolo pre mňa dôležité najmä z etickej stránky. Nechcela som jesť zvieratá, žiadne mäso. Mlieko, vajíčka, o tom som začala premýšľať až neskôr. V šestnástich sa mi zdalo, že vegánstvo je trochu extrémne a nie je to nič pre mňa. Ale vidíš, človek mieni, život mení. Dnes je vegánstvo môjmu srdcu blízke.

Chceli ste byť s reštauráciou v centre?

Pozreli sme sa na rôzne miesta. O tomto sme sa dozvedeli od Diany z Maku a hneď nás zaujalo. Hoci tu boli škaredé koberce a pod nimi asi dvadsať vrstiev linolea, priestor bol krásny a zo všetkých najvhodnejší. Výhľad na hrad je odtiaľto neskutočný. Pred otvorením sme museli urobiť veľa vecí. Podlahy, stenu na chodbe, kuchyňu, sklad, dvere, celý interiér. Nebolo tu kúrenie, tak sme inštalovali krby. Otvárali sme 30. januára a riešili sme to asi deväť mesiacov vopred.

Čo ťa po roku od otvorenia na tom najviac baví?

Keď sú tu ľudia radi a vracajú sa k nám. Mám rada našich stálych zákazníkov. Teším sa, samozrejme, aj vtedy, keď nás nájdu noví klienti a sú spokojní. Baví ma, keď sa zaujímajú o jedlo a sú otvorení vegánskej strave, ale aj to, keď občas zavtipkujú a povedia, že mohla byť k tomu nejaká klobáska.

Čo je tvojou hlavnou pracovnou úlohou?

Navariť. Som predovšetkým kuchárka. Na starosti mám aj každodenný manažment práce. Sledujem, čo treba dokúpiť, čo treba urobiť, a dohliadam na to, ako to tu funguje.

Varíš podľa receptov? Musela si sa niečo naučiť?

Všetko robím podľa seba. Aj keď si nájdem nejakú inšpiráciu, prispôsobím si ju. Musela som sa hlavne naučiť variť rýchlo. Keď človek varí doma pre seba, je to o niečom úplne inom. Keď máš zrazu navariť päť rôznych jedál, tak je efektívna práca dôležitá. Mala som celkom dobrý prehľad, ale občas ma niečo prekvapilo. Nečakala som napríklad to, aký úspech bude mať vegánska variácia bryndzových halušiek. Tie som predtým doma nikdy nerobila. Bryndza sa v nich nahrádza zmesou tofu, sójového jogurtu a korenín.

Akí zákazníci k vám chodia?

Študenti, mladší aj starší dospelí, všetky vekové kategórie. Minule prišiel pár sympatických dôchodcov. Chceli niečo nové vyskúšať a odchádzali veľmi spokojní. Cestu sem si nájdu rôzni ľudia a z toho sa veľmi teším. Ja som väčšinou v kuchyni, tak sa sama s nimi nerozprávam. Od dievčat, čo roznášajú jedlo, viem, že medzi pravidelnými zákazníkmi sú najmä vegáni, ktorí nechcú každý deň variť doma, ale veľkú časť tvoria ľudia, ktorí len hľadajú pestrosť a kvalitu v stravovaní.

Bolo ťažké postaviť sa na vlastné nohy?

Keď som maturovala, netušila som, že budem podnikať. Sama by som do toho určite nešla. Hnacím motorom bol môj brat, je skvelé, že ho mám. Vôbec som sa nevyznala v komunikácii s úradmi, všetko ohľadom hygieny som si musela naštudovať, pozisťovať. Teraz sa mi zdá, že to nebolo nijako desivé, len som o tom nič nevedela a musela som sa to učiť. Pomáhajú nám sociálne siete. Ak zverejním peknú fotku, vyvolá v ľuďoch záujem, prídu sa najesť alebo aj opýtať sa na recept.

Okrem jedného týždňa dovolenky celý rok varíš. Otvorené máte aj v sobotu. Ako to zvládaš?

Pomáha mi, že to nevnímam len ako prácu, skôr je to náplň môjho dňa. Ale je to fyzicky náročné, nebudem popierať. Keď sme v lete o hodinu skrátili otváracie hodiny, pomohlo mi to. Myslím si, že do budúcna budem hľadať niekoho, kto sa so mnou bude striedať v kuchyni. Raz za čas aj ja musím mať nejaké voľno.

Chystáte nejaké novinky?

Vymyslieť sa dá všeličo. Ľudia sa pýtajú na donášku, chcú recepty či dokonca kurzy varenia, zvažujeme dlhšie otváracie hodiny, možno budeme robiť nejaké menšie večerné podujatia. Sú to zatiaľ len nápady.

Na gymnáziu si bola vo francúzskej bilingválnej sekcii a jeden rok si strávila v kanadskom Quebecu. Aké to bolo?

Výborné. Stále som v kontakte s ľuďmi, s ktorými som tam bola. Moja „hosťovská sestra“ z rodiny, u ktorej som bývala, ma už dvakrát prišla pozrieť na Slovensko. Dalo mi to predovšetkým samostatnosť. Bola som sama vo veľkom svete, preč od rodiny, všetko som musela nejako zvládnuť. Hoci ma bilingválne štúdium dobre pripravilo, dennodenné rozprávanie mi pomohlo. Keď ma sem prišli pozrieť profesori a lektorka z gymnázia, hovorila som trochu po francúzsky. Smiali sa, že mi ostal prízvuk, ktorý som pochytila v Quebecu a ktorý je úplne iný, ako majú francúzski Francúzi. Ešte by som sa tam rada niekedy dostala.

Nerozmýšľala si nad tým, že budeš žiť inde ako na Slovensku?

Keby si sa ma opýtal na strednej škole, asi ti poviem, že budem niekde v zahraničí. Teraz je to takto a neriešim to. Aj počas štúdia v Brne som často chodievala na víkendy domov a nikdy som to nebrala tak, že som sa z Trenčína odsťahovala. Som tu rada, ale ktovie, možno niekedy v budúcnosti budem v zahraničí.

Spoliehate sa s bratom predovšetkým sami na seba?

Väčšinu vecí sme riešili po vlastnej osi. Nechceli sme napríklad len tak niekde kúpiť stoly, chceli sme, aby tu bolo niečo z nás, tak sme ich vyrábali sami. Svoju rolu hrá aj finančná stránka, je to tak lacnejšie. Spolupracovali sme s dizajnérkou aj so stolárom, logo a vizuálnu identitu nám robil Peťo Štuller, grafický dizajnér a bratov kamarát. Pomáhajú nám rodičia. Ak treba, prídu napríklad zakúriť. Niekedy stihnem navariť presne na jedenástu a hodí sa mi, ak je tu ešte niekto iný a postará sa o to.

Je prevádzkovanie reštaurácie finančne náročné?

Stále sa ukazujú nové veci, ktoré treba urobiť. Vždy je niečo, do čoho treba investovať. Vôbec to nie je tak, že by som si mohla sadnúť a vyložiť nohy. Neberiem to ako trápenie, proste to tak je a pomaly sa to zlepšuje. Myslím, že nie sme nejaká bublina, ktorá sa nafúkla a o chvíľu praskne. A to je dobrý pocit.

Je to niečo, čomu sa chceš venovať dlhodobo?

Áno, ale vôbec neplánujem, čo bude o 10 rokov. Je to otvorené. Teraz robím toto a budem to robiť, dokedy ma to bude baviť a bude to fungovať. Stále sa tu mám čo učiť.

Vieš si predstaviť aj ďalšie štúdium?

Vôbec to nevylučujem. Bolo by to však už niečo premyslenejšie, čo chcem pre seba spraviť. Ak končíš gymnázium, stále sa akosi očakáva, že pôjdeš na vysokú školu. Mňa antropológia bavila, ale odrádzal ma systém fungovania ústavov. Dnes by som si vybrala skôr niečo s environmentálnym zameraním alebo jazyky.

Venovala si sa thajskému boxu. Ako si sa k nemu dostala?

Prvý kontakt s boxom som mala počas vysokej školy, keď som si ako telesnú výchovu vybrala klasický box. Nešli sme do hĺbky, ale zaujalo ma to. Potom niekto na Facebooku zazdieľal, že v Trenčíne robí Monika Chochlíková thajský box pre ženy. Povedala som si, že to skúsim. Nešlo mi o adrenalín ani sebaobranu, ale bavilo ma hýbať sa. Cítila som sa fit a fajn. Chodievali sme aj s maminou, ale neskôr nám to už časovo nevychádzalo. Rada by som sa k boxovaniu aspoň raz týždenne vrátila kvôli radosti a kondícii. Neberiem to ako kariéru, žiadne zápasy, nič také. Som skôr individuálna športovkyňa. Aj behávať chodím najradšej sama. Dobre si tak oddýchnem.

Ďakujem.

S Alexandrou Lochmanovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Vyrastal si v Trenčianskej Turnej. Aké si mal detstvo?

Veľmi zážitkové. Rodičia nás viedli k folklóru a turistike. Ako štvorročný som začal chodievať do folklórneho súboru. Vysoké Tatry som precestoval ešte v detskej sedačke, lebo ma otec vláčil po skalách. Rodičia nám ukazovali správne hodnoty, ako by možno aj oni radi vyrastali, len nemali takú možnosť. S odstupom času to vnímam tak, že by som rád podobne vychovával svoje deti. Viedol by som ich k tomu, aby sa začlenili do kolektívov, aby sa naučili existovať medzi ľuďmi.

Vo folklórnom súbore si bol spevák, tanečník či hráč na hudobný nástroj?

Bol som tanečník. Keď si zapadol do skupiny ôsmich párov, bolo to ľahké. Ak si bol lepší, dostal si sólo. Aj mne sa to stalo. Vystúpiť iba s partnerkou z polkruhu dopredu a byť na očiach publiku, to už bola väčšia zodpovednosť. Možno tam bol prvý moment, keď som zistil, že mi je na pódiu dobre, že mi je prostredie kultúry a umenia blízke.

Takže si sa na vystúpenia tešil? Nemal si trému?

Tešil som sa, lebo to bolo vždy spojené s výletom. Išli sme všetci kamaráti zo súboru autobusom niekam, kde sme ešte neboli. Samotné vystúpenie bolo len vyvrcholením dňa. Určite som mal trému, ale nebolo zložité ju prekonať, keďže sme ju zažívali všetci skupinovo. Navzájom sme sa podporovali. Ako mladí chalani sme robili rôzne hlúposti, naháňali sme sa, človek nad sebou tak nepremýšľal. Až neskôr, keď sme boli asi v ôsmom ročníku, začali sme si viac uvedomovať samých seba, svoje osobnosti a viac sme sa kontrolovali. Pocit trémy som zažíval viac až v stredoškolských časoch, keď som bol v ďalšom súbore.

Bol si vzorné dieťa alebo rebel?

Nebol som rebel ani vzorné dieťa. Chodil som na základnú školu, kde učila moja mamina, takže som bol pod drobnohľadom všetkých, učiteľov aj spolužiakov. Nemohol som zatajiť žiadnu známku, niekedy ju vedela mamina skôr ako ja. Celých deväť rokov som cítil tlak. Nevnímam to obdobie ako jednoduché, ale snažil som sa mať záujmy, folklór, basketbal, a dobrých kamarátov. Moja prvá učiteľka doteraz spomína na to, že som mal zrátaných všetkých pavúkov po stenách, ale nevedel som, čo sa deje pri tabuli. Bol som nepozorný, nevedel som sa sústrediť, taký snívajúci typ, a to ma prenasleduje doteraz. Ak riešim veci, ktoré ma nebavia, premýšľam nad tými, ktoré ma bavia alebo by som ich chcel robiť.

Po základke si bol na stavebnej?

Krstná mama mi povedala, aby som išiel na geodéziu, to sú vraj samé mapy a bude ma to baviť. Lenže na stavebnej mi matematika nešla napriek tomu, že moja mamina je úžasná učiteľka matematiky a každý deň sme sa spolu hodiny a hodiny učili. Snažila sa, vysvetľovala mi niečo a ja nič. Moje sústredenie bolo katastrofálne a rovnako skončilo moje štúdium matematiky. Mal som vtedy problém veriť sám sebe, a preto som mal problém aj s učiteľmi. Cítil som, že neveria, že niečo dokážem, a strašne rýchlo som všetko vzdal.

Čo ti pomohlo viac si veriť?

Začal som premýšľať nad tým, čo mi ide, a nie nad tým, čo mi nejde. V roku 2010 som prvýkrát oslovil Klub Lúč s tým, či u nich môžem niečo zorganizovať. Počas celej strednej školy som bol dídžej. Boli sme zoskupenie kamarátov, mali sme gramofóny, skúšali sme, hrávali sme v kluboch. Zistil som, že prostredie organizovania akcií a hudba mi sedia, pri nich sa cítim prirodzene a nie som tam v strese.

Ako si sa dostal k skladaniu vlastnej hudby?

Chodili sme vystupovať ako dídžeji, ale zozačiatku sme hudbu neprodukovali. Vytvárali sme nejaké nové zvukové celky, ale stále to boli produkcie iných autorov. Zlom pre mňa nastal, keď som spoznal v súčasnosti môjho veľmi dobrého kamaráta, ktorý vtedy skladal hudbu. Mal hardvérové nástroje na to, aby vedel hudbu vyskladať. Mňa to okamžite zasiahlo, chcel som to skúsiť. Nestačilo mi už prejaviť sa iba formou púšťania hudby, chcel som byť kreatívny, lebo som vždy tú tvorivosť v sebe cítil. Cez leto som si zarobil na domáce štúdio a začal som pod menom Abnormal skladať prvé pesničky. Povzbudilo ma, že mám sluch a melódie počujem. Ľudia, ktorí muzike rozumejú, mi dali pozitívnu spätnú väzbu a to ma motivovalo, že to má zmysel a je to niečo, čoho by som sa mohol držať. Neskôr som sa začal venovať aj druhému svojmu projektu Detekm.

Čo ťa viedlo k tomu názvu?

Detek bola jedna z prvých techno pesničiek, ktoré som zložil. Síce som ju nikdy nevydal, ale doteraz z nej čerpám nové podnety. Mala skoro hodinu, bol to taký zvukový džem. Skrátka, sedel som za svojimi mašinkami v štúdiu a nahrával som jeden zvuk za druhým. Do názvu projektu som pridal emko, aby v ňom bola stopa po mojom krstnom mene.

V čom sa pre teba líšia hranie a skladanie hudby?

Najväčší rozdiel je, že na to, aby si zložil pesničku, musí prísť impulz kreativity a pocit, že chceš byť kreatívny, nie je jednoduché vyvolať. Je to čosi, čo príde zrazu, a vtedy treba ísť skladať a neriešiť okolitý svet. Kreativita nie je zadarmo a nie je na povel. Ak si aj poviem, že idem skladať, väčšinou sa iba motkám, skúšam, nikdy z toho nevyjde nič úžasné.

Hral si na festivaloch Pohoda, Colours Of Ostrava, Wilsonic, Waves Bratislava a všelikde inde. Ktoré pozvanie si obzvlášť ceníš?

Najviac si vážim hranie na vynikajúcom festivale Wilsonic, ktorý už, žiaľ, neexistuje. Usporadúval ho Tibor Holoda, ikona slovenskej elektronickej hudby. Ako návštevník som na ňom získal inšpirácie aj kamarátov. Keď som dostal pozvanie hrať, zavolal som aj rodičov. Tí dovtedy vnímali moje hranie ako zmes ruchov vychádzajúcich z mojej izby a vôbec mu nerozumeli. Keď prvýkrát videli výsledok, pochopili, že to má zmysel, a aj to, prečo som býval nervózny, keď mamina vtrhla do izby a niečo chcela. Človek v tvorivom procese potrebuje pokoj. Z vystúpenia mám videá a nezabudnem naň práve preto, že som videl, ako sa rodičia tešili a boli na mňa hrdí.

V bratislavskej Novej Cvernovke robievaš akciu Nočná. Prečo?

S organizovaním kultúrnych podujatí som začal v roku 2010, keď som v Klube Lúč robil prvú akciu Interior Sounds. Chcel som do klubu, kam som roky chodieval, dostať kapely, ktoré mám rád. Mamina dlhé roky robieva folklórny festival a mňa odmalička zaujímalo, čo sa deje za pódiom, odkiaľ, kedy a kto naň príde, všetky tie produkčné veci. Cvernovka zase bola logickým vyústením toho, že som sem chcel dostať muziku, o ktorej viem, že je dobrá, a ktorú poznám z klubov a festivalov, kde som hral ako interpret. Bratislavu a Cvernovku som si vybral preto, lebo muzika okolo zvuku techna, ktorá sa hrá na Nočnej, v Trenčíne nemá fanúšikovskú základňu.

Nočná sa motá okolo techna. Ako sa za dvadsať rokov zmenilo?

Zmenilo sa príchodom technológií. Kedysi neboli počítačové softvéry na jeho vytváranie. Existovali len hardvérové zariadenia, tie však boli drahé. Od nástupu softvérov a rozmachu internetu môže tvoriť každý. Stačí trochu talentu, inšpirácia a ešte potrebuješ techno cítiť. V akejsi sínusoide sa mení aj zvuk, pretože veci spred dvadsiatich rokov sa znovu vracajú. Každý má v tvorbe slobodu, môže využiť zvuk, aký chce.

Nedávno si mi spomínal, že chceš dať dohromady album.

Áno, album som ešte nevydal. Mal som niekoľko pesničiek na rôznych kompiláciách, ale ucelený album s mojimi vecami je hotový asi na 90 %. Nechcem ho dať iba internetovému vydavateľstvu. Chcel by som, aby vyšiel na vinyle a aby to bol pekný artefakt. Jeho dôležitou súčasťou bude turné v rámci Slovenska a Európy. Pracujem na jeho organizovaní a to ma nakopáva dokončiť štúdiové veci načas, niekedy na prelome kalendárnych rokov.

A prečo až teraz?

Musel som sám k tomu dospieť. Ak vydám album, ponesie sa so mnou. Stopu, ktorú ním v hudobnej a umeleckej spoločnosti zanechám, už nezmažem. Páči sa mi viac štýlov hudby a chcel som sa posadiť do muziky, ktorú viem, že by som chcel robiť možno aj o niekoľko rokov. Hoci aj to sa ťažko predpovedá. Asi som len potreboval, aby hudba vo mne dozrela.

Si zapojený do viacerých projektov. Pomáhaš Grape festivalu, Klubu Lúč, Trenčínu na korze a aj nám vo Voices. Záleží ti na tom, aby sa ľudia prepájali?

Je správne, aby sa ľudia, ktorí pracujú v kultúre alebo majú úprimný úmysel robiť niečo pre kultúru, stretávali, aby sa poznali, aby si vymieňali skúsenosti, aby sa rozprávali o tom, aké majú organizačné problémy, aké majú radosti. Ak chceme niekomu sprostredkovať kvalitný umelecký zážitok, mali by sme to robiť zo správneho dôvodu. Nemali by sme chcieť, aby sme zarobili peniaze, ale to, aby sme videli, že ľudia sú na podujatí spokojní a odchádzajú z neho šťastní. Mali by sme vedieť prijímať kritiku aj sa navzájom inšpirovať. Je dôležité, aby sa komunity prepájali, aby navzájom navštevovali svoje podujatia a nevnímali sa silou-mocou ako konkurencia.

Riešiš nejako rozdiel medzi kultúrou podľa masového vkusu a alternatívou?

Som zástanca toho, že ľudia by mali mať otvorenú myseľ a nemali by sa hanbiť za to, čo sa im páči. Veľakrát sa stretávam s názorom ľudí, ktorí prezentujú iba svoj štýl, pričom doma počúvajú niečo iné. Je to smutné spoločenské pozérstvo a niečo, čo tým ľuďom neverím. Ak robíš veci úprimne a s čistým svedomím, ľudia ťa príjmu skôr ako niekoho, kto kalkuluje. Ako organizátor by som nevedel kúpiť nejakú kapelu a predať ju fanúšikom iba preto, aby som vygeneroval zisk. Musím mať ku kapele vzťah. Ak aj potom za mnou niekto príde a povie, že kapela bola otrasná, môžem s pokojným svedomím povedať, ale vieš čo, mne sa ľúbi. Ja za tou kapelou stojím a je to odraz toho, ako hudobnú scénu vnímam ja.

Aký projekt by si v Trenčíne rád ešte niekedy robil?

Rád by som vytvoril ľuďom možnosť spoznávať interpretov aj z inej ako hudobnej stránky. Na koncerte vidíš iba výsledok ich práce. Oni by boli radi, keby mohli o svojich problémoch či bežných záležitostiach fanúšikom porozprávať, aby lepšie pochopili, prečo vznikla táto skladba a prečo má práve taký text. Predstavujem si to ako koncert spojený s rozhovorom s interpretom. Mám nápad aj na víkendový festival so zahraničnými a slovenskými kapelami v centre mesta. Páčilo by sa mi, keby ľudia vnímali Trenčín ako kultúrne mesto vhodné na usporadúvanie koncertov.

Máš 28 rokov. Čo vnímaš ako výzvu pre mladých v dnešnom svete?

Myslím, že záleží na tom, ako jednotlivec uchopí vlastný život a či sa naň pozerá z hľadiska toho, čo je dôležité preňho, alebo rieši, čo si o ňom myslí okolie. Žijeme vo svete sociálnych sietí a tie v mnohých vyvolávajú pocit, že všetkým naokolo sa darí a sú šťastní, len oni nie. Chýba mi živá interakcia medzi ľuďmi. Tá sa nedá ničím nahradiť. Dnes si človek klikne na profil kamaráta, vidí, kde všade bol, a domýšľa si, čo tam robil, a už sa ho na nič neopýta. Nerozprávame sa, vôbec nehovoríme o svojich pocitoch a to je škoda.

Čo s tým? Vytvárať príležitosti na stretnutia?

Presne tak. Ak na akcii nikto netancuje a ľudia za barom diskutujú, nevadí mi to. Naopak, teším sa, že sa naživo rozprávajú, dnes je to veľká vzácnosť. Je to dôležité, veď iba tak sa navzájom naozaj spoznávame a môžeme zdieľať svoje radosti aj starosti.

Ďakujem.

S Marošom Sabom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Kedy si sa začala venovať písaniu a blogovaniu?

Už v škole ma bavilo písať slohy a básničky. Dokonca som si pre seba a pre kamošov vydala knižku, v tridsiatich kusoch. Verejne sa to prejavilo, keď som išla do Anglicka. Posielala som odtiaľ ľuďom e-maily o tom, čo zažívam. Hovorili mi, že sú zábavné a mala by som ich publikovať. Patrila som k vlne imigrantov v čase, keď sme vstúpili do Európskej únie. Mali sme otvorený pracovný trh a ľudí na Slovensku zaujímalo, čo sme prežívali, lebo každý mal v rodine niekoho, kto takto odišiel. Začala som písať na blog denníka SME. Bolo nás len okolo 100-150 a bolo pomerne ľahké dostať sa medzi najlepších. Bola to príjemná online komunita ľudí. Ale poznali sme sa aj osobne, organizovali sa stretnutia. Doteraz si veľakrát s niekým povieme, že sa poznáme z blogu alebo sme sa videli na blogovom stretku. Dobrú partiu sme mali aj v Londýne. Bloger Branko Štefanatný bol dokonca mne a môjmu mužovi, ktorý bol tiež bloger, svedkom na svadbe. Blogovanie mi teda ovplyvnilo aj osobný život.

Ako vzniklo písanie článkov pre .týždeň? Máš ho rada?

Na blogoch ma objavila Eva Borušovičová a oslovila ma na písanie pre T-Station. Tam bola šéfredaktorkou Elena Akácsová, ktorá má teraz na starosti lifestylové témy v .týždni. Keď sa mi narodil Matúš, každý mesiac som písala o nejakej téme. Námety som mala z britského časopisu Psychologies. Ľuďom sa príspevky páčili, zdieľali ich a komentovali. Elena poznala moju prácu, tak ma oslovila s ponukou písať do lifestylovej rubriky .týždňa. Keď mi zavolala, práve som kočíkovala, bolo to vo februári a bola mi strašná zima. Prišla som domov a povedala manželovi, predstav si, Peťo, Elena mi zavolala, či by som nechcela písať do .týždňa! S obrovskou radosťou prišla zodpovednosť. Najprv som si hovorila, že dám do článkov vlastný pohľad. Potom som si povedala, koho zaujíma pohľad Mirky Gúčikovej, ľudia chcú čítať niečo seriózne. Tak som rešeršovala. Až Elena, ktorá mi je mentorkou, ma naučila, že existuje stredná cesta, že ľudia chcú niečo odborne podložené, ale zároveň pôvodné a osobné, chcú rozumieť, prečo práve ja prichádzam s touto témou a čo hmatateľné mi dala do života. Píšem o tom, čím žijem. Mám čitateľov, ktorí mi napíšu, že majú radi moje články, a dokonca raz čitateľka napísala do .týždňa, že má nápad a chce, aby som ho spracovala práve ja. To sú odozvy, ktoré ma posilňujú, lebo občas si myslím, koho to všetko zaujíma, veď je to len jedno prečítanie a časopis skončí v koši. Na základe spätnej väzby zisťujem, čo ľudia chcú a čo na tom baví mňa.

Externe spolupracuješ s portálom Ženy v meste.

Tam by som mala písať skôr dedinské príbehy. V praxi to je tak, že im niečo pošlem a spýtam sa, či sa im to páči. Mala by som písať každý mesiac, ale som perfekcionistka a to mi bráni produkovať články pravidelne. Dám niečo von až vtedy, keď cítim, že je to správne. Píšem menej, ale necítim to ako problém.

Minulé leto si s Voices viedla letnú školu blogovania. Bola to dobrá skúsenosť?

Bolo to super. Opäť som mala pochybnosti. Čo môžem tých ľudí naučiť? Prečo chcú prísť v lete tráviť tri dni práve so mnou? Potom som si to ozrejmila. Mám skúsenosti a sú rôzne, môžem o nich rozprávať. A ďalšia vec, že aj druhí majú v sebe veľa múdrosti a ak je skupina malá a vnímavá, môžeme veľa spolu vytvoriť. Aj tak bolo. Mala som pocit, že sme prišli na úžasné nápady. Keďže bežne robím z domu a sama, uvedomila som si, aké inšpiratívne je robiť s ľuďmi, a že to ku svojej spokojnosti potrebujem. Druhá vec, ktorú som pochopila, je, že ma ozaj baví učiť. Neviem, či je to učenie, možno skôr spoločné objavovanie. Nie som tá jediná najmúdrejšia. Radšej navrhujem, poďme sa o veciach rozprávať a premýšľajme, čo vieme robiť. Tiež som zistila, že ma nebaví byť s ľuďmi iba krátko. Mám rada, keď si vytvoríme vzťah, máme spoločný cieľ a cítime pracovné súznenie. To na letnej škole s Voices fungovalo a bavilo ma asi najviac.

Časť tvojej pracovnej identity tvorí moderovanie. Bol to detský sen?

V ôsmej triede na základnej škole som moderovala miss školy. Mala som aj spolumoderátora, ten však už potom nechcel ísť na pódium, lebo som všetko hovorila ja. Takže niečo vo mne zrejme bolo. Vystupovala som od detstva. Mám však problém s moderovaním podujatí, ktoré sa ma akoby netýkajú. Niečo sa o hosťoch naučiť a robiť zabávača, to nie som ja. Keď som moderovala podujatia TEDxTrenčín, užívala som si to. Stála som na pódiu a ľudia tlieskali. Nebola som tam zďaleka hlavný človek, ale bola som súčasťou toho všetkého a bola som šťastná. Byť stredobodom pozornosti nie je pre mňa to hlavné. Rada moderujem podujatia, kde sa cítim s obsahom bytostne spätá, napríklad Cesty k dobrej škole. Vzdelávaním žijem, v rámci koučingu veľa pracujem s učiteľmi a organizáciami, ktoré sa tomu venujú.

Moderovala si nielen konferencie, Trenčín na korze, ale aj pár podujatí Choices a diskusie na Pohode. Je to iné?

Úplne. Na Pohode robím vždy svoju tému. Pripravím si otázky a rozprávam sa s ľuďmi o tom, o čom chcem. Je to v niečom náročnejšie. Vždy sa v priebehu diskusie môže niečo zmeniť, musím byť v strehu. Pamätám si, že na prvých Choices som bývala unavená. Spýtala som sa a občas som nevedela, čo hosť odpovedá, lebo som si už pripravovala v hlave ďalšiu otázku. Predtým som si ani neuvedomovala, aká vyčerpávajúca je práca moderátorky, ak ju robíš poriadne. Kontroluješ čas, sleduješ niť diskusie, počúvaš odpovede, vnímaš náladu publika a snažíš sa sama prispieť… Zaujímavé pre mňa boli diskusie s nepočujúcimi, kde bolo všetko prekladané do posunkového jazyka. Boli únavné, ale mala som skvelý pocit, že niečo podstatné spoluvytváram.

Až ti svietia oči, keď o tom hovoríš. Máš stále radosť, keď na niečo prichádzaš?

Áno. Stále ma baví učiť sa. Teraz študujem online kurz o analýze sociálneho dopadu. Súvisí s jednou prácou, ktorú robím, ale aj s koučovaním, keď pomáham rečníkom pri prípravách prezentácií. Je dôležité, ak vedia povedať, čo sa im podarilo. Učiť sa ma baví, ale už by som asi nechcela chodiť na vysokú školu. Mám problém s tým, ak dospelí ľudia nevnímajú iných ľudí rovnocenne, tvária sa ako autority a dávajú im to pocítiť. U nás sa to, žiaľ, deje často. Viem sa s tým vyrovnať, ale nechcem na to márniť svoj čas.

Spomenula si koučovanie. Začalo podujatiami Jump Slovensko a rozbehlo sa…

Áno, konferencie Jump boli moja prvá skúsenosť. Potom si ma odporučil Ashoka Foundation. Vďaka nim som pomáhala aj rečníkom zo zahraničia, čo bolo zaujímavé tým, že to bolo v inom jazyku a o iných témach. Veľa robím s CEEV Živica – s učiteľmi z Komenského inštitútu, zo Zelenej školy, s Ashokou, tiež pre Generáciu 3.0 a tento rok aj s českou organizáciou EDUin podporujúcou inovácie vo vzdelávaní. Je krásne vidieť, čo všetko sa dá v školách robiť aj v podmienkach, v akých sa nachádzajú. Systémové zmeny sú, samozrejme, potrebné, ale tá energia zdola je povzbudzujúca.

Ako prebieha koučovanie?

Ak pripravujeme na jedno podujatie viac rečníkov, zvyčajne im so Žofkou Teplickou a Ferom Paulinym vypracujeme zadanie. V ňom dostanú technické a obsahové informácie o akcii, zameraní, rozsahu a tóne prezentácie. Potom si dohodneme stretnutie. Ľudia, najmä mimo Bratislavy, chápu, že sa nedá stretnúť osobne, Skype nevidia ako nevýhodu. Potom záleží len na tom, koľko času môžu a chcú človek a organizácia investovať. Ideálne sú tri sedenia, môžu mať rôznu dĺžku. Napríklad prvé môže byť hodinu a pol a posledné len 20 minút. Na prvom sa porozprávame, čo rečník robí a o čom chce, aby bola jeho prezentácia. Len sa vyzvedám, ako to celé začalo, čo sa podarilo, čo mu urobilo radosť. V spontánnom rozhovore zväčša ľudia povedia najkrajšie veci. Ja im hovorím, toto je pekné, ešte raz to zopakujte, toto si zapamätajte, táto veta je výborná, úplne ma chytila za srdce, krásne ste to povedali. Všetko podstatné si zapisujem a urobíme kostru prezentácie. V druhom kroku si štruktúru naplnia textom, pohľadajú fotky a obrázky. Občas zistia, že k niečomu nemajú jasnú myšlienku, k niečomu zase nemajú vhodný vizuál. Na druhom sedení všetko spolu prejdeme, povieme si, čo sedí viac a čo menej, čo treba vyhodiť, čo doplniť. Posledná, tretia konzultácia by mala byť finálna. Niektorí mi celý príspevok povedia a potom diskutujeme o tempe a melódii reči, o miestach, kde treba klásť väčší dôraz. Iní sa rozhodnú, že budú improvizovať, s tými skontrolujeme aspoň časovú primeranosť.

Máš pre prezentujúcich nejaké dobré rady?

Jedna rada je, že nikto iný nebude o vašej práci rozprávať lepšie ako vy sami. Poslucháči nečakajú perfektného rečníka, ale zaujímavý obsah. Ľudia sú skromní a často vravia, že nie sú na prezentovanie tí praví. Snažím sa z nich sňať bremeno toho, že musia byť dokonalí, žonglovať, zabávať a vedieť všetko naspamäť. Ďalšia vec je nesústrediť sa na všetko, čo chceme povedať, ale vcítiť sa do poslucháča a hovoriť to, čo by nás zaujímalo, keby sme boli v publiku. Tretia rada je dať preč výrazy, ktoré v bežnej reči nepoužívame. Veľa ľudí si príhovor napíše a používa slová, ktoré sú zrozumiteľné iba v písanom prejave. Rozprávanie má byť prirodzené a uveriteľné, a nie nejaký formálny, strohý a umelý prejav. Pani učiteľka nemusí hovoriť, že deti v materskej škôlke monitorovali dopravné vozidlá. Môže pokojne povedať, že autá pozorovali a rátali.

Ktoré koučovanie bolo pre teba nezvyčajné?

Neviem, každé je niečím výnimočné. Je ťažké niektoré vyzdvihnúť. Väčšinou mám pocit, že tí ľudia sú ako moje deti alebo študenti. Keď niekde prezentujú, bojím sa ísť pozrieť, prežívam to s nimi, držím im palce. Najradšej mám prerod niekoho, kto nebol sebavedomý a nakoniec mal sám pocit, že to dobre zvládol, na začiatku bol nervózny, ale v závere pokojný. Ľuďom veľmi pomáha, ak ich povzbudíš. Popri radách je to tiež významná úloha kouča.

Veľa si cestovala. Neuvažovala si niekedy, že chceš žiť inde ako v Podolí?

Uvažovala som nad tým žiť všade inde, len nie v Podolí. Od šestnástich rokov som rozmýšľala, ako odtiaľ vypadnúť. Potom som aj odišla, ale vrátila som sa. Neplánovane. Bola som v Londýne, kde mi nebolo úplne dobre. Stále som mala akúsi predstavu o práci v neziskovom sektore a nevedela som ju dosiahnuť. Z Londýna som vycestovávala robiť konzultantku na volebné pozorovania. Napríklad v Egypte som mala prekladateľa, šoféra, bývala som v hoteli, radila som ľuďom. Oni si mysleli, že som odborníčka, a ja som aj bola, ale necítila som sa tak. Pretože keď som prišla naspäť do Londýna, obsluhovala som v krčme. Tam to je normálne, robí to veľa mladých ľudí. Len ja som vtedy ešte bola spútaná slovenskou predstavou života – musíš mať jeden džob, musíš mať vlastnú nehnuteľnosť. A preto som tam nebola šťastná. Neuvedomovala som si, že skúsenosti, ktoré získavam, a život, ktorý tam žijem, mi môže aj veľmi pomôcť. To všetko som pochopila oveľa neskôr.

Po návrate na Slovensko?

Robila som v Nadácii Pontis a plánovala som zostať v Bratislave. A keď prišiel môj manžel Peťo na Slovensko, povedali sme si, že začneme žiť v Podolí. Je záhradník a inak to z finančných dôvodov nešlo. Prešla som si zložitým obdobím, keď som si hovorila, že toto som nechcela, nemám tu toľko kamarátov. Teraz to vidím inak. V Bratislave bolo fajn, ale bola som len jedno koliesko. V Podolí mám pocit, že keď niekto niečo urobí, prinesie pre ľudí ozajstné zmeny. Žijeme tu pokojnejší život, čo je fajn aj pre rodinu. Myslím, že som tu šťastná.

Ako to bolo, prosím, s vašou knižnicou v Podolí?

To je krásny príbeh. Vedľa nás bývala pani Geišbergová, mama Mariána Geišberga a Jany Oľhovej. Pamätám si, keď mi rozprávala, že Podolie je smutná dedina, lebo ľudia sa zatvárajú do svojich domov a nezdieľajú spolu veci. Keď som potom vnímala ľudí, ktorí sa prisťahovali, videla som, aké bolo pre nich ťažké nadväzovať kamarátstva s domácimi. Mne nie, lebo odtiaľ pochádzam. Hovorila mi, že jej otec mal doma knihy a raz do týždňa si k nemu chodili ľudia čítať. Mne to prišlo skvelé. Mala som veľa kníh a bolo mi ľúto, že ich nikto nečíta. Rozmýšľala som, že by som ich niekam dala. A potom som vošla do knižnice, do ktorej som chodievala ako dieťa. Voňalo to tam. Knihy boli všade, v debničkách, na zemi, na poličkách, po stoloch. Bolo tam kopec kníh, ktoré ľudia podonášali, lebo sa ich chceli zbaviť. Matúš mal dva a pol roka a ja som si povedala, to je perfektné miesto, tu môže byť naozaj funkčná knižnica. Tu by sme sa dokonca mohli stretávať s deťmi a chodili by sem aj tie deti, čo nevyrastajú obklopené knihami, lebo doma ani nemajú knižnice.

A od nápadu si išla k realizácii?

Mám výborné kamarátky. Často mám nápad a ony zase majú energiu. Ak poviem, že ideme upratovať, ony už upratujú a ja ešte len hľadám handru a motám sa. Urobili sme si niečo ako materské centrum. Začali sme sa tam stretávať s našimi deťmi a popritom sme ukladali knihy podľa abecedy. Z Martinusu prišli za nami Jana Šlinská s Ivanom Janíkom a vytriedili celú beletriu. Vtedy som si prvýkrát pomyslela, že to naozaj pôjde. Teraz sa postupne pridávajú ďalší. Naše deti už začali chodiť do školy, tak možno zase v zime obnovíme stretnutia. Teraz je to už ozaj čitateľské. Robíme si bazáry a ak nám ostanú peniaze, nakúpime knižky. Veľa máme darovaných, zbierame nové, vydané po roku 2000. Inak – ak by nám niekto chcel niečo darovať, potrebujeme severské kriminálky. Stále čosi triedime. Ale je to krásne! Všetky komunitné veci sú skvelé na to, že aj v malej dedine ako Podolie môže človek spoznať veľa nových ľudí. Ja už napríklad viem, že pani poštárka má rada historickú prózu, pani Ľuba z Kopaníc detektívky a jej vyše osemdesiatročná mama číta skôr romantické knihy. Môj ďalší čitateľ Martin tiež číta kriminálky a keď viem, čo bude preňho dobré, tak mu to odložím, tak ako aj Natálke zase niečo o princeznách. Moja sesternica mi raz povedala, že ona nečíta. Tak jej vravím, že možno ešte nenašla knihu, ktorá by sa jej páčila. A potom sme spolu zistili, že má rada skutočné príbehy mladých ľudí. Nedávno mi písala, že celý víkend nič nerobila, lebo čítala, a poprosila ma, aby som jej doniesla ďalšiu takú knihu. Veľmi ma to baví. Ak som sa v niečom v živote najviac našla, tak asi v tomto.

Pri čom si dobre oddýchneš?

Mám rada turistiku, nie vysokohorskú, ale takú príjemnú. Som rada v prírode, baví ma plávanie v jazere, v mori. Mám rada cestovanie, objavovanie. Mám rada knižky. Odkedy mám Matúša, čítame si spolu detské knihy a encyklopédie. Cez neho som sa veľa dozvedela. On ešte sám nečíta, ale už si povie, čo chce. Keď mu večer dočítam, čítam sebe s čelovkou, aby som ho nerušila. Niekedy nemôže zaspať a povie, že mu mám čítať nahlas zo svojej knihy. Niekedy ho to zaujíma a inokedy povie, že je to nuda. Čítanie mi robí malú veľkú radosť, ktorú si môžem dopriať a užiť každý deň.

Ďakujem.

S Mirkou Gúčikovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Študovala a bývala si vo viacerých mestách. Kde sa cítiš doma?

Doma som všade, kde mám blízkych. Niekde je doma s otcom, niekde je doma s mamou, niekde je doma s manželom a deťmi, niekde trebárs aj so svokrou, máme to rôzne. Dôležité je, že mám nablízku ľudí, ktorých mám rada a s ktorými niekde môžem byť doma.

Mala si maľovanie rada už ako dieťa?

Prvá vec, ktorú si pamätám, je, ako som šesťročná išla od babky okolo bývalého Pionierskeho domu kúpiť rožky a povedala som si, že budem maľovať. Hoci boli odvtedy všelijaké chvíle, keď som nevedela, čo chcem robiť, plynie to celým mojím životom a je to tým, čo ma najviac baví a napĺňa. Počas škôlky som bola v prípravke na zuške v Dubnici nad Váhom. Potom sme sa presťahovali do Novej Dubnice a tam som chodila osem rokov na zušku, pripravovala ma veľmi šikovná pani učiteľka. Odtiaľ som išla na strednú do Trenčína, zo strednej na výšku a potom to už išlo týmto smerom.

Bola stredná škola tvojím prvým dlhším spojením s Trenčínom?

Ani nie. V Dubnici bolo síce všeličo súvisiace s kultúrnym životom pre deti, napríklad Detská výtvarná Dubnica, ale veľa vecí bolo práve v Trenčíne. Tato nás sem brával na výstavu Trenčín mesto módy, dalo sa sem zájsť do obchodov. Ja ani nedokážem povedať, kde končí Dubnica a začína Trenčín. Sú pre mňa blízko seba a navzájom prepojené.

Ako si sa potom dostala z odevnej školy bližšie k maľbe a kresleniu?

Už počas strednej som zistila, že sa nechcem sústrediť na komerčný odev. Ťahalo ma k iným veciam, ale nevedela som presne, čo chcem robiť. Bola úplne iná doba. Keď som nedávno videla v Galérii M. A. Bazovského výstavu stredoškolských prác, bola som prekvapená ich vysokou úrovňou. Decká sú šikovné, vyformované a vyprofilované. Keď to porovnám, nemyslím si, že by sa to o mne v ich veku dalo povedať. Je to však pochopiteľné, majú technologické možnosti a technické zázemie, ktoré sme my nemali. My sme všetko robili na kolene, rysovali, strihali. No a ako som sa od odevov dostala k maľbe a kresleniu? Chodievala som na vysoké školy na prieskumy a najviac ma lákalo Brno. Páčilo sa mi prostredie aj práce, ktorým sa venovali, cítila som sa tam príjemne. Lenže ma nevzali a skončila som v Banskej Bystrici. Po prvom ročníku sme sa rozdeľovali po ateliéroch a išla som na maľbu. Vybrala som si to, kde som mohla byť čo najslobodnejšia vo výraze.

Študovala si na Fakulte výtvarného umenia na Akadémii umení v Banskej Bystrici a absolvovala si ateliér environment – konceptuálne umenie na Fakulte výtvarného umenia Vysokého učenia technického v Brne. Akou výtvarníčkou si? Vystihuje ťa nejaká technika?

Ťažká otázka. Chodím teraz na pedagogické minimum k profesorovi Ladislavovi Čarnému a práve nedávno sme na prednáške preberali, ako jeden psychológ rozdelil výtvarníkov do šiestich okruhov, ktoré sa, samozrejme, prelínajú. Niektorí sa vedia zaradiť, ale ja nie. Mám v hlave veľmi rozdielne línie. Možno po dlhšom čase, keď sa na seba spätne pozriem, zistím, že je v mojej tvorbe niečo spájajúce. Mám dve nosné témy a hľadám cesty, ako ich sprostredkovať.

Ktoré dve témy to sú?

Prvou je rodina, naviazanie sa na prostredie, v ktorom žiješ. To je tá intímnejšia. A druhú ti vysvetlím na príklade jednej mojej výstavy, ktorá sa volala Strom, dom, strom. Žila som vtedy dlhšie v Stupave a chodievala som do Bratislavy do práce cestou, kde kedysi boli sady, ovocinársky závod a ľudia venujúci sa poľnohospodárskej činnosti. Sady z rôznych dôvodov zanikli, nikto sa už o ne nestaral. Všetko sa vykosilo, staré stromy sa vyrúbali, postavili sa nákupné strediská a iné nové budovy. Zaujímajú ma miesta, ktoré boli a stále jestvujú, ale akoby už nie sú. Snažím sa uchopiť niečo, čo zaniklo. Chcem mať z nich nejaký pocit, možno ich chcem definovať a skúšam ich opísať prostredníctvom vecí, ktoré po nich ostávajú.

Keď vytvoríš kresbu, maľbu alebo grafiku, podľa čoho vieš, že sa podarila?

Je to rôzne. S jedným obrazom som spokojná hneď, odložím ho a nič už s ním nerobím. Potom si ho pozriem o dva roky a nie som spokojná. Prejde totiž nejaký čas a ty nadobudneš skúsenosti, životné aj profesionálne, a zistíš, že už to nie je také dobré. Najlepšie veci na svete, nielen moje, ale aj najznámejších výtvarníkov či iných umelcov vznikajú vtedy, keď ľuďom dokážeš ponúknuť zážitok alebo pocit, ktorý si oni sami nájdu v tvojom diele. Ak však niekto chce mať doma zavesený obraz, ktorý bude len pekný, aj to je v poriadku.

Vystavovala si na výstavách po celom Slovensku, v Čechách, v Poľsku aj Nemecku. Máš popri rodine a práci vôbec čas na vlastnú tvorbu?

Teraz bolo času ozaj málo, mali sme hektický rok s deťmi, so sťahovaním. Ale moja tvorba je neustále v mojej hlave. V nej to ustavične beží. Niekedy by som aj chcela vypnúť, ale nedá sa to zastaviť ani ovplyvniť.

V Slovenskom národnom divadle v Bratislave si bola garderobierkou. Bola práca s kostýmami pre teba zaujímavá?

Kostýmov som sa tam dotýkala, nevytvárala som ich. Starala som sa, aby boli prichystané, čisté. Keď mali herci počas predstavenia prichádzať na scénu v rôznom oblečení, tak sme ich museli rýchlo prezliekať, odniesť pôvodné kostýmy, potom všetky pozbierať, vyčistiť a nachystať na ďalší deň. Vždy sme sa tešili na nové predstavenia, na to, čo nové v nich bude. Inak to však bola rutina a nevedela som si predstaviť zostať tam dlhšie. Štyrikrát do roka boli premiéry a na ne som sa vždy tešila najviac.

Pracuješ na Základnej umeleckej škole Karola Pádivého v Trenčíne a občas pripravuješ tvorivé dielne aj inde. Baví ťa pedagogická činnosť?

Kedysi som vôbec nechcela učiť. Počas vysokej školy som učila rok na základnej umeleckej škole a nebavilo ma to. Bola som viac frustrovaná ako veselá. Teraz mám deti a vidím to inak. Našla som si v učení čosi, čo ma baví a má pre mňa zmysel. Viem, čo chcem druhým povedať, viem ich niečomu učiť a myslím, že im pomáham byť lepšími ľuďmi.

Vieme sa všetci naučiť kresliť aspoň tak, že zažijeme pri tom niečo príjemné?

Áno. Ak človek prekoná v sebe bariéru a nebude sa kontrolovať, čo je pri dospelých úplne normálne, ak sa dokáže k svojmu výtvoru postaviť tak, že toto je momentálne to, čo vie. Zážitok predsa nemusí byť len z výkonu, môže byť čisto len z procesu. Vytváranie niečoho nemusí byť len o tom, že ideme nakresliť džbánik, krajinu alebo človeka anatomicky správne. V umení sú dostupné rôzne techniky alebo smery, ktoré ti sprostredkujú zážitok nielen na základe toho, že nakreslíš správne postavu. Ak máš dobrého lektora, ktorý ti to ukáže, výsledok môže byť pre teba uspokojivý.

S projektom HALA prezentujete trenčianskemu publiku súčasné vizuálne umenie. Prvé štyri roky ste vytvárali vždy jeden špecifický priestor a minulý rok ste v rámci piateho ročníka vybrali pre inštalácie, interaktívne objekty, divadlá, výstavy a diskusie viaceré miesta v mestskom verejnom priestore. Prečo? Nie je to náročnejšie?

Asi áno. Bolo to náročné aj predtým, ale predovšetkým sme potrebovali zmenu a určite nás to opäť viac baví. Máme pocit, že takto to má väčší zmysel. Ak ľudia vidia veci vonku a nemusia za nimi niekam ísť, má to na nich väčší dosah. Tento rok sa nám podarila spolupráca s festivalom Pohoda a organizáciou Transart Communication. Na Pohode spolu predstavíme niekoľko performerov z Číny.

V septembri bude 6. ročník. Príprava ti zaberie veľa času. Prečo to robíš?

Zažili sme podobné festivaly, páčili sa nám a v Trenčíne neboli. Chceli sme náš zážitok sprostredkovať ďalej. Chceli sme, aby ľudia videli, čo sa dá robiť, aby nemuseli chodiť do Bratislavy. Rozhodli sme sa s Dušanom vrátiť z Bratislavy sem, je nám tu relatívne dobre. Kvôli tomu, čo všetko si tu ľudia za štyridsať rokov socializmu zažili, nie sú schopní vnímať súčasné umenie a nie je to ich chyba. Považujú ho za menejcenné a nehodnotné. Týka sa to nielen vizuálneho umenia, ale aj hudby, divadla, tanca, všetkého. Tá bariéra je zbytočná a treba ju búrať. Ak príde umenie za ľuďmi a bude v priestore funkčné, je na to väčšia šanca.

Sledujete s tímom, čo je nové v súčasnom umení na Slovensku?

Musíme mať prehľad, bez neho by to nešlo. Prinášame slovenské výtvarníčky a výtvarníkov, chceme mať s nimi nejaké väzby, prezeráme si ich tvorbu a vieme, kto teraz čo robí. Ak hľadáme performance alebo špecifické inštalácie, ktoré nie sú také viditeľné, je to ťažšie ako nájsť trebárs obraz.

Čia práca je ti sympatická a čím?

Ak by si chcel mená, tak určite Štefan Papčo, Katarína Janečková a aj iní, ďalší. Z českých najmä Kateřina Šedá, ktorá je úspešná aj v zahraničí. Na aktuálnom medzinárodnom Bienále architektúry v Benátkach robí česko-slovenský výstavný pavilón. Všetci mi rezonujú preto, lebo sa zaoberajú témami, ktoré sa mi páčia, a sama v sebe podobné témy riešim. Páči sa mi, ako rozmýšľajú. Nemôžem sa však porovnávať s Kateřinou Šedou alebo so Štefanom Papčom. Teším sa, keď si už dokončím u tata svoj ateliér. Niekto môže robiť len na počítači, ale ja, aby som mohla robiť, potrebujem fyzický priestor.

Čomu tvorivému sa budeš po HALE venovať?

Chcela by som robiť viac inštalácií. V decembri budem mať výstavu v priestore pre súčasnú kultúru Nástupište 1-12 v Topoľčanoch. Projekt je viazaný na miesto a na ľudí, ktorí mi budú posielať knižky, takže k nemu nevytváram nič doma. Aj inštaláciu v Nitre v roku 2016 som robila priamo na mieste, čo ma oslobodilo od fyzického priestoru, ktorý potrebujem pri maľovaní.

Aká si mama?

Neviem. Obyčajná. Podľa Dušana možno benevolentná, málo prísna. Deťom treba stanoviť hranice, lebo potom je to náročné. Ale ak ich stanovíš, sú spokojnejšie ony aj ty.

Skúšate s Margarétkou a Jergušom kresliť?

Jerguš chytá ceruzku, rád píše na steny. Dlho som si myslela, že keď dieťaťu povieš, nepíš na steny, na kreslenie je papier, tak to pochopia. Pri Margarétke žiadna stena popísaná nebola. Teraz máme vymaľovaný celý byt, máme na stene ružovú a čiernu pastelku. Ale vďaka tomu, že mám deti, pozerám sa na veľa vecí inak, pokojnejšie. Možno sa mi zmenili hormóny alebo čo. 🙂

Ďakujem.

S Luciou Horňákovou Černayovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Juraj, ako dlho si už na vysokej škole?

Šiesty rok. O Viedni sa hovorí, že je mestom večných študentov. Predtým som tomu nerozumel, ale ozaj to platí. Na univerzitách je obrovská sloboda. Človek môže robiť kurzy, aké len chce, a nie je ľahké si to dobre manažovať. V roku 2015 som bol päť mesiacov na Erazme v anglickom Manchestri, čo považujem za skvelú skúsenosť a zážitok, takže bakalára som robil štyri roky a to, dovolím si povedať, je slušný čas. Teraz v lete by som chcel dokončiť magisterské štúdium.

Prečo si si vlastne vybral Viedeň?

Chcel som ísť na školu, ktorá má dobré meno a pripravila by ma na život. Mal som tiež v úmysle využiť svoje jazykové znalosti a zároveň nejsť niekam ďaleko. Nikdy som si nevedel predstaviť, že by som bol dlhodobo napríklad v Londýne. Viedeň mi prišla fajn, je to zaujímavé mesto a je blízko Trenčína. Stále sa totiž snažím byť jednou nohou doma.

Pomohlo ti, že si predtým cez leto často chodieval do Nemecka?

Áno. Otec tam pracoval aj pracuje. Jazdili sme za ním a neskôr som si tam našiel aj nejaké letné brigády. Robil som v lezeckom lanovom parku v Sasku, na hraniciach s Českom, v Krušných horách pri mestečku Kraslice blízko Karlových Varov. Mal som tam kamarátov a nejako prirodzene som sa v nemčine vytrénoval. Dobrý základ som mal už z Gymnázia Ľ. Štúra a z jazykovej školy.

Čo ti tam na štýle vyučovania vyhovuje viac a čo menej?

Vyhovuje mi, že na mnohých kurzoch musím používať rozum. Nie je to o tom, že sa naučím niečo naspamäť a na skúške to odrecitujem. Aplikovanie poznatkov sa mi páči. Sú určite aj veci, ktoré mi vyhovovali menej. Naša Wirtschaftsuniversität Wien je masová škola. Do bakalárskeho programu prijíma každý rok asi 3000 ľudí. Všetci máme identifikačné číslo a niekedy sa smejeme, že sme len to ID number. Prídem na nejaký predmet, dám svoje číslo a nikto nerieši, ako sa volám, nevedia o mne ani základné informácie. Poznám veľa šikovných ľudí, ktorým tento štýl nevyhovoval natoľko, že odišli. Ja som však mal zatiaľ vždy šťastie. Ľahko som si našiel kamarátov, dokonca aj Rakúšanov. Sme tam tiež dobrá partia Slovákov, čo bolo hlavne počas bakalárskeho štúdia veľmi pekné.

A čo teraz ďalej a kde? Aké sú najpravdepodobnejšie scenáre?

Najprv dokončím diplomovú prácu a potom si budem hľadať robotu. Chcel by som skĺbiť skúsenosti z Rakúska a zo Slovenska. Viem si napríklad predstaviť, že budem zdravotníckym manažérom, ale je možné, že sa budem venovať medzinárodnému obchodu. Tam by som využil, že hovorím viacerými cudzími jazykmi. Uvidíme, čo prinesie život, aké budú ponuky, na aké pohovory sa dostanem a na akých uspejem. A kde? Dlhodobo určite na Slovensku. Jednoducho cítim, že môj domov je tu a neviem si momentálne predstaviť, že by som mal svoj život prežiť niekde inde. Budem si hľadať robotu vo Viedni a v Bratislave. Ak však natrafím na niečo obzvlášť zaujímavé úplne inde, tak do toho asi pôjdem.

Minulé leto si stážoval v nemocnici v Ilave. Zaujíma ťa zdravotníctvo?

Máme to v rodine. Otec je lekár a brat študuje medicínu. Vždy ma zaujímalo, ako to skutočne v slovenských nemocniciach funguje. Nie po medicínskej stránke, ale skôr komplexne, zaujíma ma celá sféra zdravotníckej starostlivosti. Bakalárku som dokonca robil o tom, ako konflikty na operačných sálach vplývajú na výsledok práce operačného tímu. V zdravotníctve vidím v súčasnosti veľa problémov, ale počas praxe som zažil aj veľa pozitívneho. Stretol som neľahostajných a čestných ľudí a to ma povzbudilo.

Venuješ sa horskej cyklistike a turistike. Máš rád hory a prírodu?

Určite. Veľmi mám rád hory a snažím sa v prírode tráviť čo najviac času. Dokonca v prírode bývam. Kubrická dolina, Soblahov, Ostrý vrch, všade okolo domu máme les a kopce, čo je fantastické. Rád chodím na horský bicykel. V Trenčíne je určite kopa lepších bajkerov, ale neskutočne si užijem, keď sa môžem ísť previezť. Rovnako rád chodím po Tatrách. Máme šťastie, že otec je veľký športovec a motivuje nás k tomu, aby sme športovali. Boli sme spolu s horským vodcom na rôznych túrach, na trasách, ktoré nie sú bežne sprístupnené.

Máš z tých výletov nejakú zaujímavú spomienku?

Zo silných spomienok mám paradoxne skôr tie zlé. Raz nás na Lomnickom štíte delilo málo od nešťastia. Utrhla sa skala, o ktorú sa ocino istil, a bol to malý zázrak, že ho to nezabilo. Samozrejme, mám z Tatier tiež kopu dobrých spomienok. Okrem Lomnického štítu mám živo v pamäti výstup na Gerlach. Možno preto, že je najvyšší, najzaujímavejší. Boli sme tam v roku 2008. Pár rokov dozadu sme sa pokúsili výstup zopakovať, ale pre zlé počasie sme sa museli otočiť. Možno sa nám to podarí tento rok. Uvidíme.

Mali ste s kamarátmi dokonca aj krúžok horských športov. Čo to je?

Ešte na gymnáziu založil náš pán profesor Jozef Baco krúžok horských športov. Zobral nás napríklad na lezeckú stenu, na horskú turistiku, na bicykle a všelikde inde. Páčilo sa nám to. Keď sme boli ako absolventi preč z gymnázia, sporadicky sme v aktivitách pokračovali a zo žartu sme si založili na Facebooku stránku Krúžok horských športov Jozefa Baca. Hoci sme už neboli jeho študentmi, bol párkrát s nami na turistike aj potom. Takže pán profesor je čestný predseda nášho krúžku.

Je folklór dôležitou súčasťou tvojho života?

Snažím sa, aby bol. Aktívne nepôsobím v žiadnom zoskupení, ale mám v súboroch veľa kamarátov a aj moja teta bola veľká folkloristka. Už na základnej som v dobrom závidel kamošom, ktorí chodili na zájazdy a mali rôzne veselé zážitky. Hoci sám som tanečné nemehlo, prihlásil som sa do Trenčanu. Bol som v ňom od roku 2007 do roku 2012 a som rád, že s vypätím všetkých síl som sa dostal aj do veľkých tancov. V súčasnosti chodievame napríklad koledovať na Vianoce, to je pekná tradícia, alebo na Veľkú noc oblievať dievčatá, sem-tam nejaké čepčenie a podobne. Spríjemňujem tým život sám sebe a hádam aj niekomu inému.

Úspešne ste zorganizovali dva ročníky Plesu v Operle. Ako vznikol nápad kombinovať módu, dizajn, tanec a životný štýl druhej polovice minulého storočia so súčasnosťou?

Začalo to tak, že sme s kamarátom Slávom Filínom chceli oslavovať narodeniny. Obidvaja sme decembroví a hľadali sme miesto na spoločnú oslavu. Obaja milujeme recesiu a iróniu, tak sme si povedali, že ju spravíme netradične, niekde, kam by bežne nikto z našej generácie nešiel, a síce v Reštaurácii Perla. Je to fantastické, neskutočne zaujímavé miesto, len trochu zabudnuté. Nálada na oslave bola výborná a napadlo nám pripraviť niečo väčšie. Pohrali sme sa trochu s názvom, spravili sme prvý ročník plesu a potom druhý. Oba boli vypredané a dopadli, myslím, výborne.

Prišlo veľmi veľa mladých. Ako tú myšlienku prijali?

V spoločnosti je vlna istej nostalgie. Ľudia majú radi retro a podobné podujatia sú obľúbené aj v iných mestách. Keď sme robili prvý ročník, nevedeli sme, koľko ľudí príde a ako zareagujú. Totálne nás prekvapili. Väčšina mala absolútne kreatívne, skvele vyšpičkované outfity a hneď pri prvej pesničke vybehli tancovať. Bola to recesia. Ľudia sa vôbec nebrali vážne, dokázali si sami zo seba v dobrom robiť srandu. Určite chceme s plesmi pokračovať a verím, že nám nič nebude brániť.

Kto vám so Slávom pomáhal?

Boli sme celý tím ľudí. Rád by som spomenul predovšetkým šikovného fotografa Dominika Tuchyňu, robil všetky videá, ktoré sú na sociálnych sieťach. Jedlo a nápoje zabezpečila Perla, ďalších kamarátov sme mali v šatni a všelikde inde a rôznymi formami nás podporili aj viacerí sponzori.

Pred dvoma rokmi si sformuloval list, ktorým slovenskí študenti vo Viedni podporili štrajk slovenských učiteľov. Majú tvoji rovesníci chuť zapájať sa do verejného života, alebo sú skôr skeptickí a ľahostajní?

Nedá sa to zovšeobecniť. Vo svojom okolí vnímam obe skupiny. Vidím viacerých, ktorí už rezignovali a povedali si, že nechcú žiť na Slovensku a vrátia sa až vtedy, keď sa niečo zlepší. Do určitej miery ich chápem. Nemá každý chuť bojovať s veternými mlynmi. Dosť často im však vyčítam to, že samo sa nič nezlepší, treba sa o to nejako pričiniť. A potom je tu druhá skupina, veľmi aktívna, ktorá má šancu aj schopnosti pohnúť veci dopredu. Sám neviem dať ruku do ohňa za to, že budem mať chuť pokúšať sa niečo meniť, keď prídu naozaj vážne problémy. Neviem, ale verím, že áno.

Vieš si predstaviť aj to, že by si sa angažoval v politike?

Áno. Zúčastnil som sa viacerých študentských politických podujatí, ale nemám reálnu skúsenosť z politiky. Nemôžem sa asi len tak rozhodnúť kandidovať za poslanca Národnej rady a myslieť si, že ma bude niekto vítať s otvorenou náručou. Nateraz v tom žiadne kroky nepodnikám a v blízkej dobe ani neplánujem. Viem si však predstaviť, že jedného dňa sa budem angažovať v politickej strane alebo platforme, a istou postupnosťou krokov sa môže stať, že budem kandidovať do nejakej verejnej funkcie. Nie je to môj životný plán, ale predstaviť si to viem.

Na čo z toho, čo si doteraz urobil, si najviac hrdý?

Neuveríš, mám na to odpoveď. Pre moju budúcu pracovnú kariéru to síce nie je podstatné, ale som dosť hrdý, že som tancoval v Trenčane, že som sa v ňom uchytil. Som skutočne veľké tanečné nemehlo, ale naozaj som to veľmi chcel a dokázal som to. Aj pre niektoré úplne iné situácie je to pre mňa doteraz silná motivácia.

Na letnej škole Voices si minulý rok robil rozhovor s folkloristom Jožkom Ďuráčim. Čím ti je sympatický?

Obdivujem, keď majú ľudia pre niečo takú vášeň, že dokážu nadchnúť aj iných a spríjemnia im život. Potom z nich srší energia a to je pekné. Jožko je nositeľom tradícií v najčistejšom zmysle slova. Vie veľa vecí, ktoré ani nie sú nikde napísané, a prirodzeným spôsobom ich odovzdáva ďalej. Považujem to za veľmi záslužné a som rád, že v Trenčíne je takých ľudí viac, a nielen v oblasti folklóru.

Ďakujem.

S Jurajom Hunákom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Si spokojný s tým, čo ti dalo vysokoškolské štúdium?

Áno. Hľadal som školu, ktorá by mi dala čo najväčší rozhľad a neobmedzovala ma v mojich aktivitách v oblasti audiovizuálnej tvorby. Učiť som sa musel všeličo – od fyzickej cez regionálnu až po politickú geografiu, ekonómiu, otázky Európskej únie aj súvislosti, ktoré teraz hýbu našou ekonomikou. Hustota a množstvo vecí, ktorými som bol nútený sa zaoberať, boli veľké a doteraz z toho čerpám.

Akými prácami si sa rozbiehal?

Intenzívne som spolupracoval s terajším kolegom Michalom Bystrickým. On programoval a ja som nastúpil, keď bolo potrebné vizuálne vyjadrenie. Prvé zadania boli webové stránky, nejaké aplikácie alebo animácie. Postupne sme brali náročnejších klientov, ktorí potrebovali celý softvér na mieru. Trochu som sa vzdialil od kreativity a venoval som sa viac tvorbe užívateľského rozhrania, manažmentu nášho tímu a komunikácii s klientmi. Postupne sme rástli a mali sme dvoch zamestnancov. Keď sa Michal rozhodol pokračovať na akademickej pôde a nebrať zadania od klientov, ustúpil som od náročných softvérových projektov a začal som sa viac venovať reklame a s ňou súvisiacim projektom.

A tvoje podnikateľské začiatky?

Ešte v čase, keď podobné služby vôbec neexistovali, technicky sme vyriešili administráciu hudobného streamingu cez webové rozhranie. Platformu sme nazvali Soundslash a chceli sme zistiť, či by sa dokázala uplatniť na trhu. Museli sme preto sami skúsiť niečo streamovať, a keďže môj otec dlhé roky hrával ako profesionálny vojak v dychovej hudbe, založili sme Rádio Oddychovka. Venovalo sa dychovej hudbe, klasickým polkám, valčíkom, šlágrom až po džez, bigbandy či symfonické orchestre. Snažili sme sa ísť najmä po kvalite. Pomáhal nám známy hudobný skladateľ Adam Hudec a vytvorili sme spolu takmer 300 autorských relácií. Na platforme Soundslash sme spustili prvý komerčný projekt, ktorý úspešne fungoval päť rokov. Dalo mi to veľa praktických skúseností a množstvo kontaktov. Po čase sa však v našom tíme vytrácala motivácia venovať sa naplno iba jednému žánru. Rádio pozastavilo svoju činnosť, no prebiehajú rokovania s ľuďmi zapálenými pre dychovú hudbu, tak sa možno čoskoro rádia ujme nový riaditeľ a majiteľ. To sú moje začiatky: rozličné práce pre klientov, startup Soundslash a rozbehnutie komerčného rádia.

Takmer tri roky máte Paddock Café. Ako si spokojný s jeho fungovaním?

Som rád, že sme získali možnosť mať v centre mesta priestor, kde sa ľudia môžu stretávať. Kúsok odtiaľto máme ateliér a najúžasnejšie je, že sme si tu vytvorili komunitu, malý ekosystém. Za to, ako fungujeme, vďačím všetkým ľuďom, ktorí tu s nami pracujú. Najviac určite spoločníkovi Richardovi Janáčovi, ktorý sa na začiatku staral o celý chod kaviarne. Vedel som, že nebudem mať časové kapacity, ale už vtedy sme si spolu povedali, že chceme miesto, ktoré nebude v prvom rade o biznise, ale bude prinášať radosť a nejakú hodnotu, či už námestiu alebo komunite. Pevne verím, že sa nám to darí napĺňať.

Myslím si, že darí. Aj vďaka podujatiam.

Už keď sme Paddock kupovali, vedeli sme o pavlači. Predošlá majiteľka na nej mávala sem-tam grilovačku a myslím, že tam mala aj nejaké premietania či koncerty. Celý brand voláme Na Pavlači. Niektoré veci sme tam alebo vnútri organizovali sami, ale častejšie sa stáva, že niekto za nami príde, porozprávame sa a pokúsime sa vytvoriť podmienky, aby mohol svoj nápad realizovať. Tak vznikli dnes už známe podujatia: trhy The Paddock Market, letné Premietania na Pavlači či hudobný ZaPaddockom Festival.

Máš z nich radosť?

Veľmi. Ľudia sa zabavia, príjemne strávia čas a navyše sa lepšie spoznajú. Každý networking začína tým, že sa niekde o sebe navzájom dozvieme, stretneme sa a začneme sa rozprávať. Na to môže slúžiť akákoľvek platforma, koncert, festival či literárny krúžok. Dôležité je, aby ľudia neboli pasívni, aby sa niečomu venovali. Prihliadame aj na to, že akcie nám prinášajú nových zákazníkov. Nie všetky musia zarábať, ale ani nechceme, aby boli nerentabilné a dotované. Všetky plány preto vopred vyhodnocujeme z rôznych hľadísk.

Si spolumajiteľ, ale nie prevádzkar. Riadiš to?

V Paddocku určite nie. Nie som tu žiadny šéf. Nezasahujem do práce ľuďom, ktorým sme dali kompetencie. Nikdy nerobím to, že by som išiel napríklad pozrieť, či je nakúpených dosť citrónov. Ak náhodou vznikne problém, treba ho riešiť a vyvodiť personálnu zodpovednosť, a to je aj moja úloha. Našťastie sa to nedeje často. Pravidelne sa rozprávame o smerovaní podniku. Nedávno sme prerobili celý interiér. S Richardom a prevádzkarom Martinom sme strávili takmer dva týždne nepretržite zamazaní od malty a farby. Aj štetec a montérky sem-tam patria k majiteľom Paddocku. 🙂

Aká bola tvoja cesta od Paddocku ku STarts?

Od strednej som sa nezastavil. Stále prichádzali nové výzvy, nové projekty. Raz išli viac do umenia, inokedy skôr k filmu alebo k startupovému prostrediu. Mali sme dokonca plán vytvoriť audiovizuálne štúdio, uvažovali sme nad Londýnom alebo Prahou. Lenže do toho prišiel Richard s tým, že Paddock je na predaj a či by som do toho išiel s ním. Nemal som také ambície, ale povedal som si, prečo nie. Hoci som sa tomu venoval menej ako Richard, trávil som tu veľa času. Naučil som sa robiť srdiečko v kapučíne, prešiel som školeniami o káve a obsiahol všetky základné súvislosti. Medzitým som dostával stále nejaké ponuky, ale povedal som si, že nejaký čas asi ostanem v Trenčíne. Tam niekde sa rodil nápad vytvoriť si s kreatívcami z okolia spoločný priestor, kde by sme mohli spolu tvoriť a robiť aj zložitejšie a rozsiahlejšie reklamné kampane. Už vtedy som spolupracoval s niektorými ľuďmi, ktorí mali viac-menej iba projekty, ktoré som do tímu prinášal ja. Takto vznikla myšlienka STarts. Zatiaľ nás stále klienti oslovujú skôr sami, niektoré práce musíme aj odmietať. Uvedomujem si však, že stabilné miesto na trhu nám pomôže v slabších časoch, a preto sa rozvoju budeme venovať. Chceme vytvoriť značku, ktorú ľudia registrujú. A bude aj lepší web. 🙂

Na ktorú z vašich prác si najviac hrdý?

Práce sú rozmanité, je ich veľa a je náročné ich porovnávať. Tešia ma skôr výzvy. Napríklad teraz ideme robiť globálnu kampaň na podporu výrobkov z organickej bavlny. Baví ma práca okolo fashion a filmu. Pomerne často spolupracujeme so známymi osobnosťami či nadnárodnými značkami, no veľmi ma bavia aj lokálne projekty. Stále mám však pocit, že sa len rozbiehame. Najviac hrdý som na spôsob nášho fungovania. Nie sme agentúra s klasickými parametrami. Nemáme šéfa, ktorý direktívne rozdelí prácu a vy ju musíte realizovať do istého dátumu, lebo inak nebude výplata. Na také fungovanie dopláca tvorivosť a vo finále aj výsledok. Chcem, aby najcharakteristickejšou črtou nášho tímu bolo to, že projekty si vyberáme a vytvárame podmienky na to, aby kreatívci mohli tvoriť. Myslím, že len sloboda prinesie do agentúry stabilitu kvalitných výstupov. Ak niekto u nás potrebuje oddych, má tú možnosť, zároveň však vie, že keď sa vráti, bude tu preňho práca.

Musíš sa stále veľa učiť?

Dennodenne. Už len terminológia, ktorá prichádza s každým projektom. Keď sme začali robiť s fashion, tričko bolo pre mňa tričko. Netušil som polovicu vecí, a teraz sa orientujem v terminológii aj vo výrobných postupoch. Rovnako, keď som začal režírovať väčšie módne prehliadky alebo iné projekty, potreboval som si naštudovať, ako funguje media server, ako funguje strihová skladba živého prenosu, ako fungujú na veľkých podujatiach osvetľovači, zvukári a podobne, pretože režisér musí najmä v krízových momentoch vedieť povedať, čo treba urobiť. S každou novou výzvou prichádzajú nové vedomosti. Keď prišiel Paddock, netušil som nič o pražení alebo mletí kávy, nevedel som, aké náročné je vytvoriť kvalitné espresso. Teraz tie vedomosti aspoň sčasti mám.

Čo okrem odbornosti máš rád na ľuďoch, s ktorými robíš?

Zápal pre vec. Keď niekto povie s nadšením, poďme to urobiť, to je najviac. Keď vidím, že chce, že má v sebe vnútornú energiu vytvoriť nejakú hodnotu, to mám veľmi rád.

Dávnejšie som čítal článok o vianočných obedoch, ktoré robí Komunita sv. Egídia pre ľudí bez domova. Pokračuješ v tom?

Áno. V minulosti to bolo na týždennej báze. Stretávali sme sa a chodili na ulicu za ľuďmi bez domova. Začali sme robiť aj vianočné obedy. Na jeden obed prišla redaktorka z celoštátneho denníka. Bolo to príjemné, milé aj pekne spracované, ale uvedomil som si, ako sa človek prispôsobuje, ak ho pri tej činnosti niekto pozoruje. Stratila sa z toho autenticita. Preto k aktivitám, ktoré robím v tejto oblasti, nikoho neprizývam a veľa o tom nehovorím. Nerobíme to preto, aby nás niekto videl. Najviac som si to uvedomil, keď mi raz zavolal jeden pán, nakoľko sa dopočul, že sa stretávam s ľuďmi na ulici. Mali peniaze z nejakého charitatívneho grantu, tak spravili guláš pre chudobných ľudí. Stretli sme sa v parku, organizátori postavili bannery a prichystali občerstvenie. Zavolal som asi 30 ľudí, jedlo im chutilo, no z organizátorov s nimi nikto nekomunikoval, iba si ich fotili s bannermi v pozadí. Keď darcom na znak poďakovania podávali ruku, zháčili sa a stiahli. Akoby im išlo len o sympatické mediálne výstupy. A vtedy som si povedal, že toto nie. Pre mňa je Komunita svätého Egídia stálou inšpiráciou. Hoci chodíme na ulicu už menej, máme tam priateľov, s ktorými sme prakticky denne v kontakte. Jeden kamarát, ktorý bol mnoho rokov bez domova a bol alkoholikom, si teraz našiel prácu. Začína od nuly, tak sa mu snažíme byť oporou. Cítim, že to má význam a dokážeme reálne pomôcť.

Veľa cestuješ. Dopraješ si čas spoznať nové miesta, alebo je to len o práci?

Zatiaľ skôr to druhé. Keď sme pred dvoma rokmi boli s kolegom Šimonom Fortunom na štyri dni v New Yorku, vraveli sme si, že nabudúce pôjdeme na dlhšie, lebo sme si to len odrobili a išli domov. Tento rok sme opäť išli pracovne na New York Fashion Week, no povedali sme si, že pôjdeme aspoň na 10 dní. Ale už tu na Slovensku som tušil, že sa k tomu niečo pridá. Aj tak bolo. Natočili sme krátky hraný film. Šimona si na fotenie objednala jedna speváčka žijúca v New Yorku a do toho nám zavolal kamarát huslista Filip Jančík, či by sme mu nespravili videoklip, keď už tam ideme. Priletel za nami a skončilo to tak, že sa išlo v tempe, spali sme pár hodín denne, zase sme len pracovali. Ale tak to máme radi.

Samo, a nelákalo ťa ostať žiť a pracovať v Londýne, New Yorku alebo Číne? Prečo si v Trenčíne?

Mám Trenčín rád. Mám rád, ako to tu vyzerá, mám rád ľudí, mám tu rodinu. Veď to, že sme si vybrali Trenčín, neznamená, že sme lokálni. My naozaj často cestujeme, máme ponuky zo zahraničia, dostávame sa ku kampaniam väčších nadnárodných značiek. Nepociťujem žiadny hendikep. Klienti si nás nájdu, nech sme kdekoľvek. Máme šťastie, že žijeme vo svete, v akom žijeme. Sadnúť na lietadlo a niekam sa presunúť nie je problém. Máme v STarts ľudí z Brna aj z Bratislavy, niektorí sú na Orave, ale ešte nie sme takí silní, aby sme mohli expandovať a mať kanceláriu aj niekde inde. Moja priorita je Trenčín. Ale budem sa stále aj presúvať. Kvôli jednému startupu pôjdem do New Yorku možno aj na pár mesiacov. Tak to teraz so mnou je.

Ďakujem.

So Samom Stehlíkom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.