Stretávame sa, Veronika, krátko po tom, ako si sa vrátila z Anglicka, kde si strávila štyri týždne na letnej škole. Čo si sa učila a aké to bolo?

V mojom odbore počas bakalárskeho štúdia nemám v programe Erasmus veľa príležitostí, a tak som pri hľadaní natrafila na University of Leeds. Je to jedna zo sto najlepších univerzít na svete a ponúka ľuďom z celého sveta kurzy naprieč rôznorodými odbormi. Povedala som si, že to skúsim, a vyšlo to. Absolvovala som za mesiac dva kurzy – Essentials of Music Business a British Popular Music in the North of England. Prvý rámcoval témy, ktoré študujem aj na JAMU, a druhý bol viac zameraný na umeleckú analýzu hudobnej sféry.

Čo v sebe zahŕňa pojem hudobný biznis? Ja si predstavím hudobného manažéra, ktorý pomáha nejakému umelcovi alebo umelkyni, alebo niekoho, kto organizuje hudobné podujatia alebo vedie hudobný priestor…

Všetko toto a ešte viac. Zahŕňa to i orchestre, vydavateľstvá, nahrávacie štúdiá, ochranné zväzy autorské, hudobný export, kompletné zastupovanie umelcov a inštitúcií a omnoho viac. Predstavuje to široké spektrum rôznych aktivít. Je na človeku samotnom, ktorým smerom a v ktorom žánri pôjde, lebo náplň práce sa následne môže dosť líšiť. V poslednom čase radšej hovorím, že je to manažment ako každý iný, len je zameraný na hudobný svet. Funguje v ňom veľa rôznych ekonomických aspektov a mňa teší ich hlbšie vnímať a skúmať. Na letnej škole som však bola jediná, ktorá hudobný biznis špecificky študuje aj na domácej univerzite, nie je to až taký rozšírený študijný odbor.

O čom bol druhý kurz zameraný na britskú populárnu hudbu? O jej tvorení?

To ani nie. Pravdupovediac, sama som nevedela, čo očakávať. Na prvej lekcii som bola zaskočená, či to nebude príliš historické, ale bolo to interaktívne a extrémne ma to bavilo. Za dva týždne sme videli asi tridsať klipov a rozhovorov známych aj menej známych umelcov, kapiel aj interpretov a diskutovali sme o rôznych aspektoch toho, ako ich tvorba ovplyvnila dobu, v ktorej pôsobili, ale aj o tom, ako ňou boli ovplyvnení oni sami. Lektor bol skvelý človek. Jeden deň sme napríklad išli na koncerty a na druhý deň sme ich analyzovali. V skupine nás bolo dvanásť a bolo to naozaj príjemné.

Spolužiaci a spolužiačky boli najmä z Anglicka či z celého sveta?

Z celého sveta – od Severnej Ameriky, Mexika, Austrálie, Indie, Južnej Afriky až po Japonsko. Niektorí prišli len na dva týždne, na jeden kurz, ale asi osemdesiat z nás tam bolo celé štyri týždne, takže sme boli spolu 28 dní od rána do večera. Bola to najväčšia diverzita, akú som kedy zažila, a zo začiatku som mala pred tým rešpekt. Doteraz som na študijných pobytoch stretávala prevažne ľudí z Európy, tu to však bolo čosi iné, no intenzívne a pozitívne. S niektorými sa určite ešte stretnem. Svet sa mi zdá o niečo menší ako predtým.

Vidíš svoju vlastnú budúcnosť inak ako pred letom?

Mala som priestor na rozmýšľanie o tom, čo chcem v živote robiť, kam sa chcem posunúť. Nemám odpoveď, ale uvedomila som si, že teraz je dobrý čas ísť, spoznávať a asi aj spomaliť. Zistila som, že by som chcela vycestovať aj mimo Európy a že by som možno chcela ísť aj na dlhšie.

Máš za sebou dva roky v Brne. Pamätáš sa ešte, ako si si vyberala vysokú školu?

Na strednej škole som dlho ani nevedela, že hudobný manažment sa dá študovať. Moje záujmy prešli všelijakými štádiami vývoja. Najprv som chcela ísť študovať biomatematiku, potom žurnalistiku, právo, neskôr medzinárodné vzťahy. Až v maturitnom ročníku, keď som bola presvedčená, že idem robiť ekonomiku, som si uvedomila, koľko voľného času dobrovoľne a rada venujem aktivitám spojeným s hudbou. Až krátko pred podávaním prihlášok sa ma niekto spýtal, či nechcem ísť študovať hudobný manažment. Myslím, že to bola Laura Bilíková. Hoci som v tom čase organizovala festival Gympelrock a snažila sa o týchto témach učiť čo najviac aj na rôznych iných podujatiach, až vtedy som zistila, že v Brne sa to dá študovať. Tak som si povedala: skúsim to. Čím viac som sa do toho zahlbovala, zisťovala som, že to je naozaj to, čo chcem. Prijímačky boli trojkolové, mali sme testy, rozhovory, psychológovia zisťovali, ako reagujeme na rôzne situácie, museli sme vedieť prepnúť aj do angličtiny. Vedela som, že konkurencia je veľká, ale podarilo sa, som tam, dostala som sa medzi siedmich prijatých.  

Zdá sa, že si šťastná. Bolo to teda správne rozhodnutie?

Určite. Som na kvalitnej škole s dobrým menom a úplne nečakane sa spojilo všetko, čo som chcela študovať. Mala som už účtovníctvo, ekonomické predmety, projektový manažment, teraz máme právo, médiá, budeme mať marketing. Je to časovo dosť náročné, ale baví ma to.

Dobrovoľnícky aj pracovne si sa zapojila do mnohých projektov a festivalov, teraz ťa čaká posledný bakalársky rok. Vieš už, čo ďalej? Magisterské štúdium?

Asi áno. Ešte stále ma baví skúšať nové veci a som rada, že naša škola mi otvára rôzne dvere a zoznamujem sa lepšie napríklad aj s klasickou hudbou a jazzom. Ako vieš, veľmi ma bavia festivaly, prešla som ich za posledné roky dosť. Začalo to Gympelrockom, potom som ako dobrovoľníčka či neskôr pracovne robila na festivaloch Sharpe, Atmosféra, Hviezdne noci, Frequency, posledne som bola v Prahe na United Islands. Niekde som koordinovala dianie na stejdži, inde som mala na starosti skôr veci v pozadí. Možno sa nakoniec budem venovať opere alebo klasickej hudbe, ktovie? Hoci som študovala osem rokov klasickú gitaru a violončelo, neťahalo ma to tým smerom. Až teraz, keď sme počas druhého ročníka mali ako povinnú súčasť štúdia prípravu opery, zistila som, že je to tiež niečím čarovné a zaujímavé. Ako študenti manažmentu sme zastrešovali spoluprácu asi stodvadsiatich študentov rôznych profesií – orchestrálnych hráčov, spevákov, dirigentov, scénografov, režisérov a všelikoho ďalšieho. Úplne iná skúsenosť ako hudobný festival, ale takisto veľmi pekná. Minulý rok som dokonca začala spolupracovať s jedným operným súborom v Olomouci. Trenčín a Brno majú našťastie dobrú polohu, a ak treba, dá sa cestovať do Bratislavy, Prahy aj Olomouca.

Sama si skladateľka, autorka, hudobníčka, si tvorivý človek. Je aj organizovanie kreatívne?

Som rada súčasťou akéhokoľvek tvorivého procesu. Ak vidím, že ľudia pracujú, vymýšľajú nejaké nové veci, mám obrovskú radosť. Z toho získavam energiu aj ja. Úplne najväčšiu hodnotu pre mňa má to, keď vidím, že práca a výsledok majú hodnotu aj pre iných.

Kde sa začal tvoj vzťah k hudbe?

Kde sa začal? Nikto v našej rodine nie je hudobník, čo je vtipné, keďže moje štúdium, celý môj pracovný aj voľný čas sú späté s hudbou. Odmalička si však pamätám, že čokoľvek sa dialo, kamkoľvek moja mama šla, počúvala hudbu. Akoby som si navykla, že hudba je súčasťou všetkého. Keď som mala dvanásť, prišla som s myšlienkou, že sa chcem učiť hrať na gitare, a obidvaja rodičia ma v tom podporovali. Neskôr som hrávala v gitarovom súbore na ZUŠ so Žofkou, Lujzou, Maťkou a Klárou. Takmer všetci moji blízki kamaráti a kamarátky majú nejaké prepojenie s hudbou. Potvrdilo sa nám to s Verčou a Pavlínkou, s ktorými sme aj aktívnejšie spolu fungovali. Vzájomne sa podporujeme a pomáhame si. Vnímam ako veľké šťastie, že mám okolo seba veľa úprimne dobrých ľudí.

Keď počujem o Veronike Jarábkovej a Pavlíne Gunárovej, napadlo mi vaše hudobné zoskupenie VROSE, žánrovo sa vyvíjajúce na vlnách indie folku. Povedz nám, prosím, o vás troch viac.

Odkedy som začala hrať na gitare, tak sme s Verčou a Pavlínkou hrávali spolu. No nie v trojici. Ak som hrala na gitare, Verča spievala a niekedy aj hrala na klavíri. A to isté som mala s Pavlou. Obe sú veľmi dobré speváčky. Pred dvoma rokmi počas pandémie sme si uvedomili, že príležitosť byť spolu v tom istom meste a mať čas sa už nemusí zopakovať, a začali sme sa niekoľkokrát do týždňa stretávať. Páčia sa nám podobné veci, začali sme tvoriť coververzie, ale išli sme na to trochu zložito. Začali sme robiť dlhé, štvorminútové koncepty videí, ktorým sme venovali dosť času a postupne ich začali pridávať. Myslím, že sme mohli ísť aj len cez kratšie veci a postovať ich aktívnejšie. Pripravili sme v tom čase aj takmer hodinový koncert. Ten sme, napriek tomu, že to bolo už trikrát niekde dohodnuté, neodohrali, lebo to vždy pre pandémiu či iné veci padlo. Sme dobré kamarátky a stále nás to baví, len študujeme v iných mestách a máme menej času, ktorý by sme mohli tráviť spolu.

Pred pár mesiacmi si zverejnila svoju druhú skladbu Falling Trees. Priviedlo ťa k spievaniu to, že píšeš vlastné veci?

Áno. Najprv ich spievala Pavla, ale uvedomila som si, že nemôžem chcieť od niekoho, aby spieval niečo, čo mu neviem zaspievať sama. Ak človek vloží do pesničky emóciu, nevie často len tak slovami niekomu druhému vysvetliť, čo chce. Začala som sa učiť a skúšam spievať, hoci som k tomu nikdy predtým neinklinovala. Nahraté mám zatiaľ dve skladby, ale mám ich pripravených už sedem či osem a možno si na jeseň nájdem čas, aby som aspoň nejaké z nich nahrala a zverejnila. Aj keď sa to nezdá, ten proces k vydaniu je dosť zdĺhavý a prácny.

Znamená to, že uvidíme album?

Ťažko povedať, je to otvorené. Nahrať skladby a dať ich von chcem najmä preto, lebo inak ich budem asi donekonečna prerábať. Tvorenie ma baví, je v tom niečo iné. Ak píšem, píšem vtedy, keď ma niečo ťaží a potrebujem to dostať von. Mnoho ľudí mi vraví, že moje skladby sú veľmi melancholické a smutné v porovnaní s tým, ako ma poznajú. Skladanie piesní, ktoré navyše nie sú veselé, je totiž odhaľujúce. V bežnom živote si pustíš ľudí tak blízko, ako uznáš za vhodné a dokým sa cítiš komfortne. Nie s každým sa bavíš o svojich nie najlepších stavoch či myšlienkach. V hudbe, ak chceš byť úprimný, musíš ukázať všetko všetkým a ešte sa ťa ľudia na to pýtajú. Neviem sa s tým zatiaľ zmieriť. Som nateraz spokojná a vďačná, že si postupne tvorím základné sebavedomie na vystupovanie pred ľuďmi pri hraní vlastnej tvorby. Uvidíme, čo prinesie čas.  

Máš za sebou tri roky organizovania študentského festivalu Gympelrock a tri vydania obľúbených podujatí ROZHRANIE acoustic sessions. Sú to významné skúsenosti?

Rozhodne. Gympelrock je možno ešte významnejší, lebo odtiaľ mám všetky základy týkajúce sa organizácie podujatí, zháňania financií a podobne. Naučila som sa fungovať v štýle: nemáme to z čoho robiť, ako to teda spravíme? Ten postoj mi dodnes pomáha v mnohých aktivitách – tak to bolo aj pri tej letnej škole. Rozhranie bolo spontánnym nápadom. Poznáš to, dobrovoľnícka činnosť, ktorej venuješ stovky hodín, a na konci dňa si rád, ak prídeš na nulu. Pre mňa má však extrémnu hodnotu. Keď bolo pred dvoma rokmi prvé Rozhranie v Refektári piaristov, prvýkrát som zažila čosi neskutočné. Zahľadela som sa z pódia do miestnosti a v nej boli všelijakí ľudia, odlišní vekom, skúsenosťami, profesiami, a mnohí rôznymi spôsobmi ovplyvnili môj život. Boli si zrazu na chvíľu blízki. Ja som sa na nich pozerala a uvedomila som si, aké to je hodnotné.

Inak by sa ti veru nepodarilo, aby sa stretli…

Asi nie. Mňa extrémne teší spájať ľudí. Mám medzi kamarátmi veľa silných individualít, ale baví ma ich prepájať. Spájanie je jednou z hlavných hodnôt aj našich podujatí. Rozhranie je komorné a viacerí mi hovoria, aby sme ho urobili s väčšími kontúrami, ako nejaký festival, a ja stále vravím, že nechcem viac ako sto ľudí. Robím na festivaloch, kde sú stovky, tisícky ľudí, ale to má totálne inú atmosféru.

Náš rozhovor pripravujeme v Centre pre rodinu, kde sa v máji uskutočnilo tretie vydanie Rozhrania. Užívaš si, že pri dramaturgii môžeš uplatniť svoj hudobný vkus?

Jasné. S Chrisom sa ľahko zhodneme, čo sa týka hudby a ľudí, ktorí sú nám blízki. V máji tu boli napríklad Robert Pospiš a Martin Sillay, ktorých som chcela počuť naživo, lebo mám rada ich hudbu, a veľmi mi na tom záležalo. Mám radosť, že môžem pozvať kamarátov, o ktorých viem, že v živote nevystupovali, ale poznám ich tvorbu a viem, že je dobrá. Tak napríklad prišiel Filip Diviak a aj pre Veroniku Jarábkovú to bol prvý koncert. Vidím zmysel v tom, že pripravíme divákom zaujímavý zážitok a umožníme im spoznať tvorbu, ktorú považujem za kvalitnú, navyše od ľudí, ktorí sú osobnostne skvelí.

Ktoré skúsenosti mimo tých spojených s hudbou považuješ za formujúce? 

Dobrá otázka. Veľký vplyv na mňa malo to, že som počas gymnázia skúsila veľa rôznych aktivít – písala som do časopisu Veget, organizovala Gympelrock, začala som chodiť na podujatia k vám do Voices, skoro každý týždeň som bola na niečom, už ani neviem, ako som to stíhala. Bolo toho veľa dobrovoľníckeho a bolo to rôzne. Od modelového európskeho parlamentu cez rockový festival až po dobrovoľníctvo na nejakom hippie stretnutí. Osobne a dôverne som spoznávala odlišné subkultúry – ľudí, z ktorých každý sa na svet pozerá úplne inak. Na každého som sa snažila nechať si otvorený pohľad, nemusela som súhlasiť, chcela som len pochopiť a nesúdiť. Doteraz mi vyhovuje, keď sa obklopujem rôznymi projektmi – rock, džez, klasická opera, niečo komorné, ale pokojne aj národné divadlo. Obohacuje ma to. Diverzita ma baví a myslím, že tento fakt ovplyvňuje to, ako sa pozerám na veci, ako sa rozhodujem a ako žijem.

Ďakujem.

S Veronikou Kostkovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Kedy ti napadlo, že by si chcela prevádzkovať a viesť penzión?

Keď som skončila v predchádzajúcom zamestnaní, v cestovnej kancelárii Transtip, mala som niekoľko sedení s koučkou, počas ktorých som si vytipovala oblasti, v ktorých by som chcela v budúcnosti pôsobiť. Nič jednoznačné ani záväzné. Vďaka týmto rozhovorom som prišla na to, na akej škále by som sa rada vo svojom profesijnom živote pohybovala. Penzión bol jedným z nápadov. Krátko nato som otehotnela s dvojičkami Lujzou a Ondrejom. Necelé dva roky po nich sa nám narodil najmladší syn Vilko. Niekde v hlave som stále nosila myšlienku, že raz to môže vyjsť, ale až keď sa mi končila materská, celkom nečakane prišla reálna možnosť. Tušila som, že to bude výzva, ale našťastie som nevedela, čo všetko ma čaká.

Čo si robila? Čo si sa musela naučiť?

Neviem, ako to majú druhí, ale ja som mala pocit, že by som mala vedieť všetko, čo sa týka penziónu. Prvý rok fungovania som si povedala, že prejdem aj každodennými prácami. K nim patria najmä upratovanie, ubytovanie a odubytovanie hostí či chystanie raňajok. Popri tom pracujem s rezervačným systémom, administrujem webovú stránku, spolupracujem s dodávateľmi či poskytovateľmi služieb. Učím sa spravovať sociálne siete, čo mi zatiaľ nejde, ale mám v pláne sa v tom zlepšiť. Je to široká paleta aktivít, ktoré sa snažím zvládať, a postupne sa učím niektoré veci delegovať na druhých.

Odvážnemu šťastie praje, vám však do realizácie smelých plánov nepríjemne zasiahol koronavírus. Pamätám si správne, že ste investíciu pripravili ešte pred prepuknutím pandémie?

Presne tak. Keď sme podpisovali zmluvu, o novom víruse v Číne boli v správach len prvé zmienky. Až o pár mesiacov to naplno prepuklo. Vtedy sme už do rekonštrukcie investovali veľa financií, času a energie a boli sme rozhodnutí pokračovať.

Ako sa to s Penziónom Branecký na samom začiatku zbehlo?

Náš kamarát Lukáš Sládkovič nám povedal, že bývalý Penzión Svorad je zatvorený. Pani prevádzkarka bola vážne chorá, nemohla ho ďalej prevádzkovať a piaristi, ktorí sú majiteľmi budovy, hľadali niekoho, kto by sa o priestory postaral. Lukáš ma poznal a vedel, že vo mne niečo podobné drieme. Bol si vedomý toho, že som sa do Trenčína prisťahovala za Marošom, mojím manželom, až vtedy, keď som bola tehotná s dvojičkami, že tu nemám žiadnu pracovnú skúsenosť a že by som si príležitosť najradšej vytvorila sama. Pripravili sme teda piaristom ponuku a oni ju prijali. Neviem ani slovami opísať, aké sebavedomie a chuť pracovať mi dodalo, že nám dôverujú, že veria tomu, že to dokážeme.

Aký bol rok a pol, ktorý uplynul od podpisu zmluvy do otvorenia minulý rok v júni?

Náročný. Výrazný dobrý pocit sme prvýkrát zažili vtedy, keď sa všetok starý nábytok vypratal a izby ostali prázdne. Videli sme, aké nádherné sú priestory, a vedeli sme si predstaviť, aký potenciál majú jednotlivé izby. Potom to na dlhé mesiace vyzeralo tak, ako sa dá počas rekonštrukcie v starej budove očakávať. Rozmlátené steny, prach, špina, kopec problémov, nepríjemné prekvapenia. Tam, kde mali byť potrubia, zrazu neboli a objavili sa tam, kde nemali byť. Zvládli sme to vďaka Lukášovi. Moja príležitosť prišla vtedy, keď som videla čisté biele steny. Mohla som konečne nakupovať nábytok a izby pekne zariadiť. Bola to veľká odmena a naplno som si ju užila. Do každej izby som dala niečo zo seba. Každú som zariadila tak, akoby som v nej chcela bývať ja. Na záver sme riešili samotnú organizáciu práce, vhodný rezervačný systém, platformu na komunikáciu, partnerstvá a spolupráce. To všetko sú veci, čo ma bavia. Organizovať, dávať procesom systém, to je moje.

Ako si chcela, aby sa hostia u vás cítili? Čím si sa pri zariaďovaní izieb riadila?

Zozačiatku som sa snažila pozrieť si rozličné hotely a penzióny, aby som zistila, čo sa mi páči, čo robia dobre. Lenže čím viac som hľadala, tým viac som sa vo všetkom strácala. Každé ubytovacie zariadenie bolo iné svojou veľkosťou, polohou, históriou, atmosférou. Zrazu som mala v hlave chaos a povedala som si: dosť, spravím to tak, ako to cítim. Nechcem sa na nič hrať, chcem len, aby to bolo úprimné a ľudské. Mali sme minulé leto obrovské šťastie na personál. Hostia ho hodnotili vždy najlepšie práve preto, lebo sa cítili u nás príjemne ako doma. Presne tak som si to priala.

Všetky apartmány a izby, ktoré som videl, sú vkusné, príjemné a pôsobia vzdušným dojmom.

Ďakujem, že to hovoríš. Až časom som si uvedomila, čo je môj štýl. Nepotrebujem k šťastiu hromadu predmetov ani podnetov, radšej mám prirodzenosť, poriadok a čistotu. Vtedy dokážem premýšľať a tvoriť, vtedy mi prichádzajú na um najlepšie nápady. Stačí mať okolo seba pár vecí, ktoré k sebe pekne pasujú a vytvárajú pocit prijatia a spokojnosti.

Krátko po otvorení bola situácia s koronou celkom priaznivá. Mali ste veľa hostí?

Prvé leto bolo náročné, išli sme však doň s radostným nadšením a bolo to pekné. Veľa sme sa naučili, urobili sme mnoho chýb, to k začiatkom patrí. Navzájom sme si so zamestnancami pomáhali a dôverovali si. Pre mňa bolo veľkou úľavou zistenie, že nemusím byť v penzióne stále, že som sa naučila na nich spoľahnúť. Maroš bol prosto úžasný. Hoci som sa snažila byť nápomocná aj doma, uvedomujem si, že minulé leto mal deti na starosti predovšetkým on. Oporou nám boli rodičia z jednej aj druhej strany. Ako mama som sa musela naučiť nechať starostlivosť o deti aj na niekoho iného. Zistenie, že sa nemusím o všetko starať ja, neprišlo ľahko, ale bolo príjemné. 

Otvárali ste po prepuknutí pandémie a prešli ste si všeličím. Čo ti ako mame troch detí pomáha zvládnuť tieto okolnosti?

K štátnej pomoci sme mali sťažený prístup, pretože sme nemali s čím porovnávať prepad tržieb pri výpočte dotácií. Materstvo ma však naučilo, že ak nejde o život, nie je to nič neprekonateľné. Dokážem zachovať pokoj. V ťažkých a vyhrotených situáciách, samozrejme, občas pociťujem stres, vždy si však potom poviem: čo najhoršie sa môže stať? Sme zdraví, máme sa dobre, máme okolo seba ľudí, ktorých máme radi a ktorí majú radi nás, to je najdôležitejšie. Ak by penzión skončil, možno by nám ostali dlhy, ale nebude to koniec sveta. Keď som si to uvedomila, bolo mi ľahšie. Nejde to vždy a nejde to hneď, ale ak vládzem, snažím sa pri deťoch aj pri práci pozerať na každý problém s nadhľadom.

Si z Banskej Bystrice, do Trenčína si prišla až vtedy, keď ste čakali deti. Aké boli tvoje vysokoškolské roky?

Najskôr som päť rokov študovala podnikanie v cestovnom ruchu a službách v Bratislave na Ekonomickej univerzite, lenže tam som získala len teoretické vedomosti. Zoznámila som sa s Marošom, bol na rovnakej fakulte, len na inom odbore. Už sme spolu chodili a po jednom magisterskom štúdiu sme sa rozhodli ísť ešte na druhé do Zlína na Univerzitu Tomáša Baťu. Mali sme s tou školou dobré skúsenosti, chodievali sme tam predtým na rôzne konferencie a súťaže a navyše sme tam obaja našli svoj odbor. Potom sme sa vrátili do Bratislavy, kde sme mali zamestnanie. Ja som pracovala v cestovnej kancelárii. Organizovala som skupinové zájazdy a s niektorými skupinami som chodievala ako sprievodkyňa, čo ma veľmi bavilo. Mohla som cestovať a ešte som dostávala za to zaplatené. Zároveň to však bola, možno pre moju pedantnosť a poctivosť, náročná práca. Spočiatku som si to nepripúšťala, lenže postupom času prišli zdravotné problémy a musela som premýšľať o zmene.

Aké zájazdy si organizovala v cestovnej kancelárii?

Najprv som si dlhé roky myslela, že chcem chodievať ako delegátka na letné dovolenky, ale potom som si uvedomila, že ma viac baví niečo iné. V Transtipe som brávala slovenské skupiny, najmä školské alebo firemné, na zájazdy v rámci strednej Európy do krajín ako Česko, Poľsko, Nemecko, Rakúsko a Maďarsko. Bolo to zábavné aj poučné. Stále som objavovala niečo nové. Fascinovalo ma, ako to v menších mestách, napríklad v Rakúsku, funguje, čím všeličím sú zaujímavé, čo všetko tam dokázali ľudia vybudovať.

Práca s ľuďmi je pekná, ale komplikovaná. Ako si zvládala nepríjemné situácie?

Musela som sa to naučiť. Prvé zájazdy boli ťažké, všetko som si príliš pripúšťala. Keď som spravila chybu, dlho som si ju vyčítala. Časom som si však vybudovala rituál. Cestou na stretnutie so skupinou som sa vžívala do toho, že idem do práce. Napríklad som si v električke vytvorila chvíľu pre seba a opakovala som si, že teraz to nebudem ja Janka, ale budem to ja sprievodkyňa Janka, že nechávam osobné starosti a bolesti doma, že idem ako profesionálka za svojou skupinou a budem tá, ktorá tam bude pre ľudí a všetko vyrieši. Naučila som sa stavať aj k zložitým situáciám s chladnou hlavou, triezvo, bez zbytočných emócií. Pomohol mi k tomu jeden silný zážitok. Mali sme raz v Poľsku problém. Chcela som sa telefonicky poradiť so svojou šéfkou, ale omylom som zavolala Marošovi. Úplne ma to rozhodilo a rozplakala som sa. Odvtedy si dávam pozor a viac oddeľujem pracovný a osobný život. Nie je dobre ťahať problémy z práce domov a ani naopak.

V čom ťa najviac ovplyvnili rodičia a základná či stredná škola?

Vo svojich rodičoch som mala veľký vzor. Boli podnikatelia a naučili ma, že veci sa dajú robiť poriadne, poctivo, s nadšením a láskou. Mali radi to, čo robili, boli čestní a slušní. Nikdy sa nepredvádzali ani nevystatovali. Viedli ma k tomu, že rodinné a priateľské vzťahy sú v živote najdôležitejšie. Možno preto mám stále v sebe to, že sa chcem stretávať s blízkymi alebo si s nimi aspoň zatelefonovať. Aj moja základná škola ma veľmi ovplyvnila. Chodila som v Banskej Bystrici do Školy hrou, do jednej z prvých alternatívnych tried na Slovensku. Mávali sme ranné kruhy, kde sme preberali osobné problémy, dostávali sme všelijaké nálepky, ľudia si mysleli, že v škole sa iba hráme. Pre mňa to bol formujúci zážitok, keďže pri vyučovaní sme spájali rôzne predmety a najväčší dôraz nebol kladený na učivo, ale práve na súvislosti, vzťahy a naše prežívanie. Potom som pokračovala na katolíckom gymnáziu. Aj tam sa podporovala komunikácia, hodnoty a charakterové vzdelávanie a aj tam bola výrazne prítomná rodinná atmosféra. Keď nad tým teraz rozmýšľam, tak som všade bola vedená k tomu, aby som sa v živote nekĺzala len po povrchu, ale aby som sa snažila ísť do hĺbky.

Priatelia ťa opisujú ako optimistického človeka, ako niekoho, koho by chcel každý stretnúť. Máš vraj veľa nápadov, s ktorými si vedela v predstavách riadne uletieť.

Vedela a stále viem. Keď mám ťažkú chvíľu, listujem si v poznámkach zo sedení s koučkou a vidím svoje nápady z tých čias. Vždy sa schuti zasmejem. Potom si poviem, že aj keď nie je možné realizovať ich teraz, neznamená to, že v nejakej podobe nebudú aktuálne v budúcnosti. Keď som prišla do Trenčína, chcela som rozbehnúť rodinné teambuildingové stretnutia. V Centre pre rodinu mi dali príležitosť si ich skúsiť. Išlo o hry pre rodiny s deťmi, mladými tínedžermi. Potom som otehotnela a išlo to do útlmu, no stále mám pocit, že s trochou práce by sa dali obnoviť a rozvinúť.

Rozhodli ste sa pre názov Penzión Branecký rýchlo a ľahko?

Ani nie. Na začiatku sme mali niekoľko rôznych možností, ktoré sme zvažovali. Mne sa pozdávalo prepojenie názvu s históriou týchto priestorov, určite som penzión nechcela nazvať niečím módnym a nesúvisiacim. Pri hľadaní sme si preštudovali aj príbeh Jozefa Braneckého, ktorý pôsobil na susednom gymnáziu a v kláštore piaristov. Bol to človek, ktorý sa snažil rozvíjať Trenčín, bol otvorený, ľudský, odvážny a tým si nás získal. Piaristi s nápadom súhlasili, tak sme sa potešili, že môžeme niesť tento názov.

Od leta budete mať spolu sedemnásť apartmánov a izieb rôznych veľkostí a typov.

Áno, izby sú zvyčajne dvojlôžkové, s manželskou posteľou alebo s oddelenými posteľami, ale máme aj izby, kde je viac postelí. Viaceré majú výhľad na Trenčiansky hrad. V apartmánoch je kuchynka so základným vybavením. Páči sa mi, keď každá izba má svoj nezameniteľný charakter. Najviac sa hostia zaujímajú o tematické apartmány – knihomoľský, cestovateľský, a romantický.

A aké vlastnosti sa ti v práci najviac osvedčili?

Snažím sa byť odolná, pokojná a učím sa rozoznávať, čo je relevantné a čo nepodstatné. Empatia je dôležitejšia, ako si zvyčajne myslíme. Netvrdím, že človečinu a ľudskosť prinášajú do riadiacich pozícií iba ženy, ale som rada, že pribúdajú ženy na manažérskych miestach. Slušné správanie voči hosťom a zamestnancom pomáha vytvárať dobrú atmosféru, tú potom vidieť a cítiť, v nej sa všetkým lepšie pracuje a všetky problémy sa zvládajú ľahšie.

Janka, náš rozhovor sme chystali skôr, no zverejňujeme ho v čase vojnového konfliktu na Ukrajine. Každý dnes pomáha, ako vie a vládze. Pridali ste sa aj vy s Penziónom Branecký.

Áno. Otázka u nás nestála tak, či pomôcť, ale ako pomôcť dostatočne a udržateľne, aby sme boli schopní prijať čo najviac ukrajinských hostí a zároveň vykryť aj naše rezervácie. Vyčlenili sme niekoľko izieb na ubytovanie ukrajinských hostí, čerstvo opravené podkrovie sme zariadili provizórnymi posteľami, v jednej z izieb sme zriadili spoločnú kuchynku, kde pravidelne dopĺňame zásoby potravín, poskytujeme hosťom raňajky a zabezpečujeme aj obedy. Je to iný spôsob fungovania, než na aký sme zvyknutí, takže prvé dni boli poznačené miernym chaosom a nervozitou, lebo veľa vecí nefungovalo a nemali sme dostatočné informácie. Hoci to nie je najjednoduchšie obdobie, stále si hovorím, že ja som tá, ktorá môže na konci dňa ísť domov za deťmi a manželom. Dávame z toho, čo máme navyše, tým, ktorí prišli takmer o všetko. V tomto svetle je každá naša starosť len zlomkom toho, čo zažívajú naši ukrajinskí hostia.

Ako zvládate tieto týždne?

Každý deň prináša nové situácie, takže sa stále učíme. Čo sa však snažíme dať všetkým hosťom, je pocit bezpečia a úplného prijatia. Zabezpečíme im dostatok jedla, vhodné oblečenie, pomôžeme s vybavovaním dokladov, ale zároveň im nechávame dostatok súkromia, aby si uvedomili situáciu a v rámci možností sa s ňou vyrovnali. Nepýtame sa, ale počúvame, keď chcú hovoriť. Ja si cielene dávam pozor na výber slov a snažím sa pri hosťoch byť aj v náročnejších situáciách pokojná, dodať im pocit stability a byť dostatočne vnímavá k ich potrebám.

Veľkou podporou pre nás je aj pomoc z okolia, ktorej sa nám dostáva neúrekom. Rada by som spomenula aspoň niektoré organizácie, ako KC Aktivity, OZ NUCUS, Fork Season, Vegánsky Gazda, QEX, Café Sládkovič, Centrum pre rodinu, Potravinová banka, Krajské riaditeľstvo HaZZ v Trenčíne, pridávajú sa ďalší. Ďakujem mojim obetavým zamestnancom, ale aj Janke Pondušovej a Majke Vaskovej a všetkým ľuďom, ktorí nám nakúpili. Bez tejto podpory by sme to zvládali len veľmi ťažko. Je fascinujúce, koľko ľudskosti dokážeme nájsť v náročných časoch.

Ďakujem za rozhovor a za všetko, čo robíte. Prajme si, nech sa situácia pre ľudí z Ukrajiny čo najskôr upokojí, nech je mier a potom nech vám pribúdajú iba hostia, ktorí prichádzajú do Trenčína za prácou alebo odpočinkom.

S Jankou Bebjakovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Ako sa stalo, že si začal hrať na gitare?

U nás doma v Dolnej Súči muzika dunela. Otec bol gitarista, s kapelou hrával v okolí Trenčína na zábavách. Tvorili aj vlastnú hudbu a ako decko som počúval ich nahrávky, rád som sa totiž hral s magnetofónom. Začal som skúšať hrať na gitare, a keď tato videl môj záujem, okamžite ma podporil. Dal mi hudobné podklady, od Metallicy cez Olympic až po Pink Floyd, prvé značky akordov. Veľký posun nastal, keď som začal chodiť do zušky do Trenčína. To už bolo jasné, že to myslím vážne. Mal som výborného učiteľa a kamaráta Jara Oliša. Dával mi cédečká a dévedéčka džezových koncertov a to sa mi zapáčilo. Najviac si pamätám skladby amerického hudobníka Georgea Bensona a gypsyjazzových gitaristov, napríklad skvelého Stochela Rosenberga z Holandska. Gitara mala zrazu v ich podaní celkom novú úlohu. Bola nosným nástrojom a mňa zaujímalo, čo všetko sa s ňou dá robiť. Neskutočne ma to motivovalo ponoriť sa hlbšie do jej štúdia. To boli moje prvé dotyky s džezovým svetom. Vtipné je, že Jaro si kúpil svoju prvú elektrickú gitaru práve od môjho otca. Všetko je nejako prepojené.

Zo základnej školy si šiel študovať klasickú gitaru na Konzervatórium a Vyššiu odbornú školu Jaroslava Ježka v Prahe. Ako to bralo tvoje okolie? A ako ty sám?

Už v ôsmej, deviatej triede som vedel, čo chcem. Škola mi šla dobre. Pani učiteľky videli vo mne lekára a nechceli ma pustiť študovať hudbu. Telefonovali našim domov, aby som si to premyslel, hudbe sa vraj môžem venovať neskôr. Rodičia mi nebránili, povzbudzovali ma. Pre školu v Prahe som sa rozhodol z viacerých dôvodov. Doteraz je v strednej Európe unikátna, dá sa na ňu ísť rovno po základnej škole študovať žánrová aj populárna hudba. Nie je to konzervatórium, kde je iba klasika. Ja som síce šesť rokov študoval klasickú gitaru, ale paralelne s tým ma učili napríklad David Dorůžka, Libor Šmoldas či Milan Svoboda hrať džez. Už v prvom polroku som priľnul práve k nemu, celého ma pohltil. Keď som videl, ako mesto žije, ako moji rovesníci chodia hrávať, všetky tie kluby a koncerty, bolo to silné a ja som sa chcel k tomu dostať. Dokončil som však aj klasickú gitaru.

Chodil si viac hrávať sám alebo s kapelou?

S klasickou gitarou som mal veľa sólových vystúpení – festivaly, vernisáže, výstavy. Ten pocit som poznal zo zušky, len tu boli o čosi väčšie sály a cítil som väčšiu zodpovednosť. Prezentoval som nielen seba, ale aj môjho profesora Milana Tesařa. A džezové kapely? Praha má bohato rozvinutú scénu. Je tam toľko klubov ako možno dohromady na celom Slovensku. Ak človek chce a pracuje na sebe, môže ísť len tak niekam na jam session. Konzervatórium je zaujímavé aj tým, že sú na ňom mladší i starší študenti. Keď som nastúpil, mal som pätnásť a s troma ďalšími sme boli najmladší na škole. Niektorí naši spolužiaci mali vyše tridsať. Nebolo ľahké dostať sa do rozbehnutého kolektívu starších kamošov. Museli sme si svoje miesta vybojovať. Príležitosti však našťastie boli. Povinne sme hrávali školské koncerty, a keďže sme žili ako jeden veľký kolektív, rýchlo sme sa spoznali. Na začiatku ma vycvičili aj záskoky. Za večer som sa niekedy musel naučiť niekoľko desiatok skladieb, lebo bolo treba ísť na druhý deň zahrať za niekoho, kto vypadol.

Tak to určite bola dobrá skúsenosť.

Áno. Niekedy som cítil, že je toho veľa, ale zvládol som to. Pomohlo mi to zorientovať sa, nájsť si systém a robiť veci efektívne. Postupne sa všetko rozbehlo.

Robili ti jam session radosť? Rád si improvizoval?

Určite. Neraz som sa aj na hodine zastavil a uvedomil som si, aká je to vzácna chvíľa – sedím v miestnosti napríklad s Davidom Dorůžkom, jedným z najuznávanejších džezových gitaristov na svete. Potom som zistil, že spolu hráme, improvizujeme a komunikujeme. Také krásne situácie si zapamätáš navždy. Na workshopy do Prahy prichádzali aj ďalší svetovo uznávaní hudobníci ako Billy Cobham, Tommy Emmanuel, Gerald Heyward, Bobby Watson, Peter Bernstein, Marcus Printup a mnohí iní, ktorých rozprávanie o svojej hudobnej ceste dokáže človeka nadchnúť a výrazne motivovať. Veľmi nás to posmeľovalo a pomáhalo nám to nájsť sebadôveru. Kľúč k improvizácii je totiž v tom, ako si veríš. Mnoho ľudí má veľa naštudovaného a natrénovaného, ale predniesť to pred publikom chce odvahu, prax a skúsenosti.

Praha je nádherné, ale veľké mesto. Zorientoval si sa rýchlo?

Zo svojho príchodu do Prahy som si robil žarty a môj otec ešte viac. Vravel, že som ako Otík z filmu Vesničko má středisková. Mal som pätnásť. Bral som to tak, že nejdem z Dolnej Súče do Trenčína, ale trošku ďalej. Pri vybavovaní prvých vecí som sa párkrát stratil, ale nič dramatické. Keď sme sa so spolužiakmi lepšie spoznali, bolo to všetko už prirodzené. Praha je mesto s jedinečnou estetikou a poetikou, tie mi dodali chuť na sebe pracovať. Aj s odstupom času vnímam štúdium v Prahe ako správny krok.

Ako ste sa spoznali s Kristínou?

Konzervatórium na našej škole trvá šesť rokov a vyššia odborná škola, kam ideš po maturite, len tri roky. Kika do Prahy prišla až po gymnáziu v Trebišove a nastúpila práve na vyššiu odbornú školu. Boli sme v jednej budove, mali rovnakých profesorov. Pamätám si, ako sme sa prvýkrát videli na chodbe na internáte. Nedala sa prehliadnuť. Osudom bolo, že na odbornej škole nemali harmonické nástroje, a keďže ma profesori poznali, pozvali ma na záskok. Zhodou okolností som sa na pol roka ocitol v kapele s ňou a jej spolužiakmi. Väčšina z nich však nebrala prípravu na koncert vážne, tak sme si s Kikou povedali, že vo dvojici nachystáme niečo navyše. Bavilo nás to a divákom sa to veľmi páčilo. Postupne nás starší muzikanti začali povzbudzovať, aby sme viac a častejšie spolu hrali, že nám to spolu ladí.

Ste partnermi aj v súkromnom živote. Je to výhoda?

Myslím, že sme od začiatku mali jeden o druhého skutočný záujem. Postupne sa z nás stávali stále lepší kamaráti. Po čase prišiel z Bratislavy Samo Hošek, vznikla menšia slovenská partia, začali sme štyria, piati spolu bývať a ešte viac žiť hlavným mestom. Chodili sme s Kikou do školy, spolu sme sa učili, chodili sme sa prechádzať a stále viac sme spolu hrávali. Práca nás bavila, koncerty tešili, bolo nám spolu jednoducho dobre a obaja sme cítili, že robíme s tým druhým človekom to najlepšie, čo môžeme. Odvtedy sa doteraz nič nezmenilo. Považujem to za veľké šťastie a som tomu veľmi rád.

V čom ste rozdielni?

Toho by sa dalo vymenovať veľa, zažívame s našimi odlišnosťami veľa vtipných situácií. Kika je obdivuhodne vnímavá, emocionálna, rýchlo sa nadchne a rada si ulietava v predstavách. Ja ju nechcem brzdiť, samého ma to baví, snažím sa len uvažovať o čosi reálnejšie. Pre spoločnú tvorbu je naša kombinácia vynikajúca. Kika dokáže nad vecami rozmýšľať, rozoberá ich z každej strany, analyzuje a je dobré, že to robí. Ak to už trvá dlho, usilujem sa byť ten praktický, spravím to najlepšie, ako viem, a je to hotové. Dopĺňame sa, podporujeme a obohacujeme.

Život hudobníkov nie je jednoduchý. Okolie vám však jasne naznačovalo, že spoločná tvorba a vystupovanie by sa mali stať vašou prácou aj obživou.

Je to tak. Veľa ľudí išlo po skončení štúdia učiť, ale my sme sa chceli živiť tým, že budeme tvoriť a hrať. Vedeli sme, že to nebude ľahké. Keď sme ešte bývali v Prahe, získali sme na Slovensku v súťaži Nové tváre slovenského jazzu ocenenie Objav roka 2017. Veľa dobrých muzikantov nám vtedy povedalo príjemné, povzbudzujúce veci o tom, že by sme sa mali hudbe naplno venovať. Podobné boli ohlasy ľudí na našich koncertoch, a tak v nás dozrievalo hudobné sebavedomie. Situácia v Českej republike je však pre hudobníkov náročná. Honoráre sa tam za posledných tridsať rokov nezmenili. Po ďalších dvoch rokoch v Prahe sme si teda povedali, že prídeme do Bratislavy, a hneď prvý koncert, čo sme tu hrali, bol na jarných džezových dňoch pred Stanleym Clarkom. Sme vďační za príležitosti, ktoré sme od kamarátov, dobrých organizátorov festivalov po celom Slovensku, dostali. Oni nás presvedčili, že môžeme reálne skúsiť fungovať koncertne a hrať to, čo sme si sami vymysleli. Hoci o tom, ako sa u nás žije hudobníkom, by sme mohli spraviť samostatný rozhovor.

Ste jedineční, vaše skladby sú originálne, vkusné a nevtieravé.

Ponúkame ľuďom hudbu, ktorú nás baví vymýšľať, ktorú vieme zahrať a ktorou sa ich dokážeme na koncerte dotknúť. Ak po vystúpení príde za tebou niekto a usmiaty ti povie, že nič podobné dlho nezažil, ohromne ťa to nabije a dodá ti to chuť neprestávať tvoriť. Umelec sa musí prispôsobiť dobe, či chce alebo nechce. Nie v tom, akú hudbu skladá, ale v tom, ako o nej dáva vedieť. Niekedy je to oveľa náročnejšie než ju vymyslieť a nahrať, zaberá to veľa času a zároveň nás to aj baví. Občas ľudia vravia, že náš prístup je trochu starosvetský, že máme málo elektroniky, my však píšeme tak, ako sa nám to páči, a máme veľkú mieru sebakritiky. Ak niečo nedosahuje nami nastavenú úroveň, neprezentujeme to.

Váš prvý album Sleepin’ With The Lights On mal vynikajúce ohlasy a miesto vo svojom rosteri vám ponúkla významná koncertná agentúra Bella Concerts.

V rakúskom rádiu bola o nás relácia. Tam si vypočuli náš album a zapáčil sa im. Keď nám od nich prišiel mail, najprv sme si mysleli, že je to ďalší spam. Každý týždeň nám niekto ponúka pomoc, ak mu vopred zaplatíme stovky eur, ktoré my, samozrejme, nemáme. Keď sme sa však pozreli, koho zastupujú, preľakli sme sa. Naozaj sa nám črtá možnosť byť v spoločnosti osobností ako Herbie Hancock, Pat Metheny, Meshell Ndegeocello, Chaka Khan či Robert Glasper? Na zozname majú iba štyridsať mien, väčšina z nich sú uznávaní americkí džezoví hudobníci, víťazi Grammy Awards, a oni chcú nás? Vymenili sme si pár telefonátov a už rok vystupujeme pod značkou Bella Concerts. Pre európske crossoverové festivaly klasiky a džezu je situácia aktuálne zložitá, ale sme radi, že niekto prejavil záujem a chce nás poslať do sveta.

V septembri vyšiel váš druhý album Blossoms Of Your World. Osem pôvodných skladieb ste sami produkovali a aranžovali, pri finalizácii ste spolupracovali so špičkovými slovenskými aj zahraničnými umelcami.

Prvý album nás naučil veci vymyslieť a nahrať. Verili sme, že vo dvojici to zvládneme aj doma. Keďže teraz nehráme koncerty, je pre nás ťažké sa uživiť. Nemohli sme si, žiaľ, dovoliť nahrávať v štúdiu. Napokon sa ukázalo ako výhoda, že sme doma. Mali sme čas, nebol stres, mohli sme pracovať, kedy sme chceli. Najviac sme sa posunuli v tom, že sme sa odvážili zavolať ďalších ľudí, dali sme im priestor a požiadali ich o to, čo chceme. Oslovili sme viacerých českých a slovenských muzikantov, nakoniec s nami nahrávali hlavne Dávid Hodek, Honza Jakubec a sláčikové S.V.A. trio. Ďalších sme prizvali z Ameriky. Na albume teda hrajú aj Brandon Combs a Bryan „B Dub“ White, ktorí sú v muzikantských kruhoch známi, pretože spolupracovali s menami ako Stevie Wonder, John Legend či Leon Bridges. Bolo skvelé, že sme album vydali sami. Pomohli nám skúsenosti s prvým albumom a fanúšikovia nás podržali vyzbieraním financií na vydanie vinylov. Vďaka tomu, že si ich predkúpili, nám uľahčili prácu a dodali istotu, že predaj bude úspešný. Dostať sa na európsku alebo londýnsku scénu by si vyžadovalo vzhľadom na reklamu veľkú investíciu. Nateraz sa uberáme vlastnou cestou a zameriavame sa na koncerty. Človeku nikto nevezme to, čo dokáže naživo zahrať.

Isto vás potešilo, že mastering albumu robil Vlado Meller v USA.

Poslali sme mu hudbu a nahrávky a on nám obratom pekne odpísal, že chce s nami pracovať a je hrdý na to, že sme Slováci. Jeho správa prišla v štádiu, keď sme do príprav vložili už veľa energie aj financií, boli sme unavení a nakopnutie sme potrebovali. Je to pán, ktorého rukami prešli skladby od Pink Floydu, Michaela Jacksona, Paula McCartneyho, Red Hot Chili Peppers a viacerých ďalších výborných mien hudobného sveta. Posmelilo nás, že sám povedal, že naša hudba je hudbou, ktorá pretrváva, že to nie je niečo, na čo si budúce leto nikto nespomenie. Skladby vďaka nemu krásne ožili, čo ocenil aj Roland Kánik, ktorý sa nám postaral o mix albumu, odviedol profesionálnu a precíznu prácu a sám hosťuje v skladbe I Am the One.

Radi hráte naživo. Posledné dva roky museli byť pre vás zložité.

Pre nás sú vystúpenia pred ľuďmi ohromne dôležité. Je to úplne iná energia ako z práce doma. Každý koncert je iný, každé publikum vytvára špecifickú atmosféru, vždy nás niečo prekvapí, stále čosi vymýšľame a obmieňame. Radi hráme na miestach s históriou, ku ktorým máme vzťah a ktoré máme v úcte. Nie sme kapela, ktorá žije z hudby v rádiu a urobí raz za rok jeden obrovský koncert. Pre takých hudobníkov je to často infarktový stav. Vedia, že ich ľudia poznajú, majú radi, ale nie sú si istí, či to pred nimi naživo zvládnu. My sa nesmierne tešíme, keď môžeme ísť hrať kamkoľvek. Veríme, že sa to v marci rozbehne.

Vyhrali ste niekoľko súťaží, máte veľa ocenení, účinkovali ste na viacerých hudobných festivaloch, vystupovali na prestížnych kultúrnych a spoločenských podujatiach. Minulý rok ste v Radio_Head Awards vyhrali ocenenie Debut roka, v aktuálnom ročníku ste v top päťke v kategórii Album roka a s pesničkou After War aj v Skladbe roka. Každý prejav uznania má nepochybne pre vás význam.

Vždy sa potešíme, ale oceneniami sa nevystatujeme. V hudbe nie je nikto najrýchlejší ani najkrajší. Uznania skôr vnímame ako malé príležitosti zastaviť sa a povedať si, že to, čo sme spravili, sme asi spravili dobre, ľuďom sa to páči a my sa môžeme posunúť ďalej. Sú to drobné spomienky na to, že sme niečo vytvorili a neostalo to len niekde zapadnuté prachom.

Čo môžeš prezradiť z vašej hudobnej budúcnosti? Pripravujete niečo nové?

Chceme sa posunúť a máme vízie, ktoré plánujeme zhmotniť, a myslím, že by to mohlo byť opäť niečo pekné. Máme to vymyslené, ale uvidíme, ako sa bude situácia vyvíjať. Tešíme sa na koncerty. Najbližšie by sme mali cestovať do Londýna a do Osla. Cez leto nám hádam konečne vyjdú koncerty na talianskych džezových festivaloch, vzhľadom na súčasnú situáciu sa viackrát odkladali. Radi prídeme niekedy znovu do Trenčína. Už sme tam mali pár pekných koncertov, jeden s vami v Coffee Sheepe a predtým dolu v Café Sládkovič. Chystáme aj veci, o ktorých ešte vôbec nemôžem hovoriť. Máme pred nimi rešpekt, no zároveň nás motivujú pracovať, tak sa nám hádam vydaria.

Ďakujem.

S Jakubom Šedivým sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Odmalička sa hýbeš viac, ako je zvyčajné, prvý rozštep si spravila ako trojročná. Viedli ťa k športovaniu rodičia?

Môj otec si zvykol zacvičiť, čosi som od neho isto odpozorovala a myslím, že aj súpravu činiek som mu skonfiškovala, v cvičení som sa však predovšetkým rozvíjala sama. Všetko šlo dajako prirodzene, spontánne, postupne. Zaujímalo ma skúšať rozličné veci súvisiace s pohybom. Pri niektorých som zostala, pri iných nie. Ak je to možné, chcem vždy robiť najmä to, čo ma baví. Vtedy to robím s radosťou, dostanem zo seba viac a cítim, že sa niekam posúvam. Cvičenie dnes nie je mojou prácou na plný úväzok, venujem sa mnohým aktivitám, ale určite je jednou z činností, pri ktorých cítim naplnenie a vnútorné šťastie.

Rada skúšaš nové veci, k viacerým sa isto dostaneme. Pri mnohých tvojich aktivitách v oblasti športu je na teba sústredená pozornosť. Nebolo pre teba ťažké začať cvičiť pred ľuďmi?

Asi by si to nepovedal, ale naozaj som introvertnejší človek. Zozačiatku som vystupovala len v rámci skupiny. Väčšiu odvahu som musela nabrať, keď išlo o predcvičovanie, dosť ma v tom posmelil kamarát. Podujatie som nazvala, myslím, Joga pod slnkom. Na Ostrov prišlo zopár mojich známych a asi len dvaja ľudia, ktorých som predtým nepoznala. Potom bola ďalšia joga a časom som začala predcvičovať v jogových štúdiách.

Po obchodnej akadémii si išla študovať marketing. Jednoznačná voľba?

Ide o to, čo očakávali druhí a čím som chcela byť ja. Šport ma lákal. V štrnástich som prvýkrát videla cvičebné videá českej fitnesovej trénerky menom Zuzka Light, ktorá žije v Kalifornii a venuje sa zdravému životnému štýlu. Upútalo ma, ako vďaka sociálnym sieťam pomáha cvičiť ľuďom na celom svete. Vyjadrenia okolia však boli také, že šport ma neuživí, že z obchodnej akadémie sa predsa ide na ekonomickú školu či na iné príbuzné zameranie. Keďže som neobľubovala matematiku, išla som radšej na marketing. Ak by som študovala biológiu alebo šport, bola by som v tých oblastiach ďalej, ale zase som sa naučila veľa o komunikácii a rozvoji osobnej značky. Všetko je nakoniec asi tak, ako to má byť.

Pracovný svet máš vyskladaný z viacerých činností, netúžiš niekedy mať jednu hlavnú prácu?

Nikdy som si to neuvedomila tak, ako si to opísal. Som človek, čo si život rád vytvára podľa seba, hoci to je niekedy náročnejšie. Rada idem vlastnou cestou a zapájam sa do projektov, pri ktorých sa učím, získavam skúsenosti a dozvedám sa niečo nové.

Zažila si modeling, moderovala si Gympelrock. Si otvorená príležitostiam?

Určite. V škole som dodržiavala, čo bolo predpísané, a to ma trochu spútavalo. Moje vlastné projekty našťastie nemajú pravidlá, som v nich slobodná. Na Gympelrocku som sa spoznala s umelcami, hudobníkmi a cestovateľmi, naučila som sa, ako sa postaviť k mikrofónu. Každá skúsenosť je súčasťou cesty, ktorou kráčam, a obohatila ju niečím neobyčajným.

Bolo to tak aj na vzdelávacích kurzoch či pri práci v digitálnych agentúrach?

Áno, ale zistila som to až časom. Občas som v agentúre mala pocit, že niečo nezvládam, nestíham, a nebolo to v tej chvíli ľahké. S odstupom času som si však uvedomila, čo všetko som sa naučila a koho všelikoho som spoznala. Veľa mi dali aj nápady, ktoré som vymyslela a realizovala sama. Ak som chcela niečo spraviť, musela som sa naučiť postrihať video, niečo nafotiť, vyhľadať si informácie, získať kontakty na dodávateľov. Veľa vecí mi nevyšlo, ale aj z nich sa snažím poučiť a nabrať skúsenosti.

Zdá sa, že neúspech ťa neodradí, ale motivuje.

Ani ja nie som, pravda, vždy motivovaná. Neskáčem každú sekundu svojho života od radosti až po plafón. Chcem len, aby život šiel ďalej, a hľadám pokračovanie. Možno je to moja obrana proti prípadnej naučenej bezmocnosti. Ak sa aj náhodou nepohoda dostaví, nechcem v nej zotrvať. Točiť sa dokola v jednom kruhu a prepadať depresiám nie je riešením. Porozumieť duševnému zdraviu mi pomáha môj kamarát Marek, ktorý vyštudoval psychológiu. Snažím sa vzdelávať aj sama a nielen na kurzoch. Čítam napríklad knihy z oblasti sociológie, manažmentu, marketingu, knihy o podnikaní a sociálnych sieťach, ale rada pozerám trebárs dokumentárne filmy. Snažím sa vyberať si to, čo má „výživovú hodnotu“. Vnímam to totiž ako potravu pre myseľ. Myslím, že záleží na tom, čomu venujeme pozornosť.

Aké príbehy ťa dokážu povzbudiť?

Páči sa mi, ak sa niekto pokúša spraviť niečo, o čom ostatní tvrdia, že je nemožné. A najmä ma motivujú ľudia pochádzajúci z prostredia, ktoré neoplývalo tým, čo potom dosiahli. Začali od nuly a dostali sa niekam, kam by to nikto nepovedal. Takí ľudia majú môj obdiv a rešpekt.

Ako si sa dostala k práci externej redaktorky pre Forbes Slovensko?

Vždy ma bavilo písať príbehy, a keďže sa zaujímam o podnikanie a nezvyčajné príhody, zapadlo to pekne do môjho konceptu. Minulý rok v máji som urobila štátnice a po nich som si súčasne s podaním prihlášky na doktorandské štúdium začala hľadať pracovné uplatnenie. Z magazínu Forbes Slovensko mi odpísali a dali mi príležitosť. Ponúkla som im dajaké námety na články, postúpila som a… začala som písať. Oslovujem ľudí, ktorí robia zaujímavé veci, a pýtam sa na ich príbehy. Mám veľkú slobodu a vnímam to ako objavovanie skrytých talentov. Otvára sa mi veľa dverí, a tak idem, hľadám, skúmam, nachádzam.

Pred pár týždňami si robila pekný rozhovor so Samom Stehlíkom z Flecku, kde teraz pracuješ. Čo je náplňou tvojej práce a čím je ti to tu sympatické?

Fleck Community je akoby materská spoločnosť, ktorá má pod sebou kreatívnu agentúru Flecklab, kde som začlenená aj ja, a Coworking, pracovný priestor v historickom centre. Mojou úlohou je tvorenie obsahu. Sem-tam zastreším písanie, kratšie či dlhšie texty, plánujem publikovanie obsahov na sociálne siete alebo prispievam nápadmi k iným veciam. Samuel mi dal aj kódovať stránku, tak sa v tom snažím nejako hýbať. Klientov máme z rôznych oblastí a fungujeme ako tím. Každý z nás pridá svoj dielik a spolu vytvoríme pre nich výslednú skladačku. Coworking teda nie je len o miestach na prácu, je najmä o ľuďoch, nových spoluprácach a priateľstvách.

Znie to pútavo.

Áno, a chcem sa rozvíjať, zájsť ďalej. Popri svojom instagramovom účte podporujúcom najmä platformu nikafit.sk som si nedávno založila aj účet Biznis & Marketing (@biznis_marketing). V ňom sa zameriavam na tipy a triky pre podnikanie týkajúce sa aktuálnych trendov vo využívaní sociálnych sietí. Svet sa neustále mení, prichádzajú novšie technológie, stále sa nám otvárajú ďalšie možnosti. Chcela by som o nich ľudí informovať a pomáhať im, aby ich správne podchytili. Neviem, kam ešte dokážeme ako spoločnosť zájsť, ale chcem byť pri tom. Inšpiruje ma Karolína z EDMÉ media, ktorú sleduješ aj ty, bývalý youtuber Jirka Král a jeho agentúra Socialpark, ale aj iný český youtuber, vloger, moderátor a edukátor Karel Kovář, známy ako Kovy.

Naďalej sa venuješ joge, pilatesu, posilňuješ s vlastnou váhou aj so závažiami, cvičíš vysokointenzívne intervalové tréningy, rozvíjaš svoju flexibilitu. Čo ťa motivuje pokračovať s cvičeniami pre ľudí?

Zo všetkého najviac chcem, aby ľudia nezabúdali, že máme aj fyzické telo. V dnešnej dobe veľa rozmýšľame a sedíme pri počítačoch. Pohyb by mal byť prirodzenou súčasťou nášho života, pomáha nám produkovať endorfíny, dôležité hormóny šťastia. Veľa ľudí sa ma pýta, čo je joga, kedy som začala s jej cvičením. Neviem presnú odpoveď. Pre mňa je joga životný štýl, hľadanie rovnováhy. Myslím, že každý z nás od narodenia tak trochu cvičí jogu, lebo všetci sa snažíme občas dosiahnuť balans.

To je výborná myšlienka. O našich dvoch telách – materiálnom a živom – pekne píše napríklad Ján Markoš v knihe Bližšie k sebe.

V súvislosti s tým, ako sme hovorili o veciach, ktoré sa nám zdajú nemožné, vynikajúca je Rakúšanka Stefanie Millinger. Robí šialené veci, visí niekde z útesu a pritom robí akrobaciu, posúva možnosti ľudského tela. Inšpiruje ma tým, že odvážne, ale rozumne ide za svojimi snami. Svojimi myšlienkami ma obohatili aj český karatista, lektor a mentor Pavel Moric alebo mladý podnikateľ Libor Hoření, ktorý investuje časť svojho zisku do zlepšenia prostredia okolo seba a motivuje ľudí k láskavosti svojím projektom Dobrokáva.

Viem, že rada pomáhaš aj ty. Dobrovoľné príspevky vyzbierané na tvojich cvičeniach jogy ste venovali na nákup krmiva pre zvieratká, o ktoré sa stará občianske združenie Trenčianske labky. Plánuješ v tejto oblasti niečo nové?

Chcela by som pomáhať ľuďom objavovať, čo ich baví, objasniť im, že oni sami sú skryté poklady. Myslím, že ľudia občas nevedia, čo chcú v živote robiť, trápia sa preto a možno len priveľa riešia, čo povie okolie, alebo pri všetkých povinnostiach trochu pozabudli na seba. Nemám zatiaľ premyslenú konkrétnu formu, akou to robiť, ale záleží mi na tom, aby ľudia neprestali hľadať, čo ich baví, a išli si za tým.

Uvažovala si niekedy o tom, že by si študovala alebo žila niekde v zahraničí?

Cestovala som, bola som na kratších výletoch, zažila som veľa pekného, ale boli aj situácie, keď som si povedala: zlaté Slovensko. Neidealizujem si náš systém, ale krajinu tvoríme my, a ak chceme niečo zmeniť, mali by sme začať od seba. Nemôžeme všetci odísť. Pomohlo mi, keď som pochopila, že zmena potrebuje energiu a čas, neudeje sa lusknutím prsta. Treba len niekde začať a pokračovať.

Je niečo, čo ti v Trenčíne chýba?

To je ťažká otázka. Je veľa vecí, ktoré sa tu dajú zmeniť. Keď som hľadala prácu v odbore, ktorý som vyštudovala, veľa ľudí mi hovorilo: choď do Bratislavy. Viacerí moji spolužiaci sa tam presťahovali a aj ja som mala chvíľu pocit, že budem musieť odísť. Preto sa mi veľmi páči, ako sa Samo snaží vytvárať príležitosti a niečo tu vybudovať, aby ľudia nemuseli opustiť svoje rodiny. Na druhej strane viem, že presťahovanie, vystúpenie z komfortu by ma posunulo a všeličo by som získala. Každá minca má dve strany, dá sa to vnímať tak aj tak. Neviem, čo mi tu chýba, ale bolo by fajn, keby tu bolo viac ľudí, ktorí slobodne idú za tým, čo ich baví, a pomáhajú druhým cítiť sa spokojne. V tomto kontexte sa mi páčia podujatia Na vlastných nohách. Pamätám sa, keď som bola na Nohách prvýkrát, bola som z nich nadšená. Konečne kultúrna udalosť, ktorá dáva ľuďom hodnotu, hovorím si. Podobný pocit som mala na podujatí v Klube Lúč s filmovým kritikom Petrom Konečným. Pomohlo mi to dokonca priamo pri štúdiu, obohatilo ma to, otvorili sa mi oči. Pripadalo mi to prirodzené, zábavné aj poučné. Bolo by dobré, ak by sme tu ešte častejšie dokázali spájať vzdelávanie a pohodu. Myslím, že by sme tak rozvíjali v sebe chuť objavovať svet aj samých seba.

Ďakujem.

S Nikou Kotlárikovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Michal, v pätnástich si začal blogovať a niekoľko mesiacov predtým si písal prvý podnet na Mestský úrad v Trenčíne. Mala na tvoje zanietenie vplyv Súkromná základná škola v Novej Dubnici, ktorú si navštevoval?

Jednoznačne. Je typická demokratickými vzťahmi a cieľavedomým podporovaním aktívneho občianstva. Vyrastal som v Dubnici nad Váhom, a keď som nastupoval na základnú školu v Novej Dubnici, pamätám si, ako sa medzi ľuďmi hovorilo, že sa tam deti váľajú po kobercoch. Mali sme predmety, ktoré nie sú inde bežné, napríklad mediálnu výchovu. Pán učiteľ Marek Janičík ma dokonca povzbudil založiť si blog a to bol dôležitý moment. Pochopil som, že chcem byť v živote aktívny a konštruktívny. Spoznal som pár ďalších výnimočných ľudí a začal som sa zapájať do činnosti Mladých reportérov pre životné prostredie.

Tvoji rodičia sú Trenčania, aj ty si sa tu narodil. Prečo si si následne vybral Střední školu Kostka v šesťdesiat kilometrov vzdialenom Vsetíne?

Všetci predpokladali, že pôjdem na gymnázium. Aj ja som to zvažoval, lebo som mal celkom dobré výsledky. V tom období ma však už zaujímala doprava. Bavilo ma cestovanie, ale chcel som aj reálne zlepšovať veci. Moja dobrá kamarátka Maruška Jánošíková sa mi v deviatej triede medzi rečou zmienila, že chce ísť na nejakú školu do Vsetína. Našiel som si na nich na webe dobré recenzie a objavil som, že na nej môžem študovať program žurnalistika a médiá. To bol hlavný dôvod, prečo som tam v septembri 2017 nastúpil.

Koncom toho istého kalendárneho roka vznikla platforma Doprava na Považí. S akým zámerom ste ju vytvárali a čo sa vám za štyri roky podarilo?

Založili sme ju s kamarátom Jonášom Štepitom, s ktorým sme sa spoznali na základnej škole. Obaja sme už vtedy blogovali o verejnej doprave. Jonáš je o tri roky mladší odo mňa, a keďže sme si nemohli založiť neziskovú organizáciu, vymysleli sme si platformu. Spočiatku sme sa venovali najmä popularizácii ekologickej verejnej dopravy, no v budúcnosti sa chceme viac zamerať na mestskú mobilitu, na konkrétne návrhy na zlepšenia. Uvažujeme aj o zriadení občianskeho združenia. Najväčším doterajším úspechom Dopravy na Považí je, že je z nej skutočný uchopiteľný projekt, vďaka ktorému sme spoznali podobne zmýšľajúcich ľudí. Navzájom sa inšpirujeme a uskutočnenie našich zámerov sa stáva reálnejším.

V týchto týždňoch končíš prvý semester na odbore marketingová komunikácia na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Vyberala sa ti vysoká škola ľahko?

Dlho som sa nevedel rozhodnúť, čo a kde chcem študovať. Marketingová komunikácia ma zaujímala, ale bavili ma aj politológia, urbanizmus alebo doprava. Na uspokojenie všetkých svojich potrieb by som asi musel vyštudovať štyri vysoké školy. Rozmýšľal som dokonca nad štúdiom žurnalistiky v Brne. Pri finálnom výbere zohral opäť dôležitú rolu môj kamarát, tentoraz Martin Žarnovický, ktorý sa takisto zaujíma o dopravu. Chce zlepšovať verejnú dopravu a zároveň jej obraz v očiach verejnosti, preto išiel študovať marketing. Páčil sa mi jeho názor a zdalo sa mi, že marketing je pre mňa perspektívny, môžem v ňom prepojiť všetky oblasti svojho záujmu.

Stihol si spoznať svoje spolužiačky a spolužiakov pred tým, ako sa už znovu nedalo vyučovať prezenčne?

Našťastie áno. Sú to sympatickí a zaujímaví ľudia. Zimný semester sme otvorili v polovici septembra a do polovice novembra sme vydržali v prezenčnej výučbe, no vďaka tomu, že som ich stihol spoznať, som si pri onlinovom vyučovaní mohol za farebnými krúžkami s iniciálami mien na monitore ľahšie predstaviť konkrétnych ľudí, ich temperament a charakter.

Významnou súčasťou tvojho života sú Mladí reportéri pre životné prostredie. Čo si sa vďaka nim naučil?

Keby som mal povedať jednu najzásadnejšiu vec, tak som sa naučil, že chcem byť konštruktívny a objektívny, chcem hľadať riešenia. Zároveň sa však nebudem tváriť, že problémy neexistujú alebo že ich nevidím. Z tejto myšlienky čerpám aj v súkromí, vlastne vo všetkých oblastiach pracovného a osobného života. Naučil som sa spolupracovať v tíme a dobre fungovať aj pod tlakom. Som šťastný, že som súčasťou slovenskej kancelárie, pracujem s Klaudiou a Rišom Medalovcami z Centra environmentálnych aktivít. Mám na starosti komunikáciu programu a najmä moju srdcovú záležitosť – podcast Objektívne21.

Slovenskí Mladí reportéri pre životné prostredie bývajú každý rok úspešní aj v celosvetovom kole tejto súťaže. V roku 2021 ste získali dve prvé, dve druhé a jedno tretie miesto. Jedno z druhých miest dosiahol tím, v ktorom si bol aj ty.

Základom je vždy si vybrať miestny problém. Moja spolupracovníčka zo slovenskej kancelárie Aďka Henčeková výstižne hovorieva, že hľadáme riešenia globálnych problémov na lokálnom tanieri. Páči sa mi to. Hoci rád spoznávam nové miesta a naberám inšpiráciu, dajako cítim, že moje miesto je v regióne. V predošlých ročníkoch sme sa v tíme orientovali najmä na mestskú problematiku, no minulý rok sme sa v článku zamerali na nakladanie s odpadom. Boli sme na skládke Luštek, kde končí odpad z Dubnice nad Váhom a Trenčína. Mojou rolou bola práca so slovom. To ma baví, v tom som doma. Článok najprv kolektívne pripravíme, ja sa potom starám o redakčnú úpravu a jazykovú korektúru. Chceme, aby bol text zrozumiteľný a dobre sa čítal. Vizuálnu stránku, fotografie a videá, to prenechávam kolegyniam a kolegom, ktorí sú v tom lepší.

Slovu sa venuješ aj v Objektívne21. Ako sa váš podcast narodil a ako sa mu darí?

Odohrali sa dve zaujímavé veci. Prvou bolo, že s Maruškou Jánošíkovou a Tamarou Eliašovou sme v roku 2020 založili podcast Z kaviarne. Epizódy sme nahrávali provizórne, občas aj na lavičke v parku. Nezávisle od toho sa v kancelárii Mladých reportérov, kde som vtedy ešte nepracoval, zrodil nápad, že by mohli mať svoj podcast. Klaudia Medalová nás oslovila, či by sme sa pod záštitou Centra environmentálnych aktivít nechceli venovať environmentálnym témam. Boli sme vďační za príležitosť. Podcastom Objektívne21 nadväzujeme na Manuál 21 – moderný vzdelávací materiál pre 21. storočie. Okrem zelených tém sa venujeme aktívnemu občianstvu, príbehmi zaujímavých osobností chceme inšpirovať mladých.

Čie príbehy sú podnetné pre teba?

Predovšetkým Klaudia a Rišo Medalovci sú pre mňa veľkou inšpiráciou. Prial by som si byť o tridsať rokov svojím zmýšľaním a životnou skúsenosťou tam, kde sú oni teraz. Páči sa mi ich nadšenie, vytrvalosť, prístup k životu aj k medziľudským vzťahom. Rád by som v rámci programu Mladí reportéri spomenul ešte dve osobnosti. Prvou je trenčianska novinárka Evka Mišovičová, ktorá je našou lektorkou. Keď som bol siedmak, naučila ma základy písania dobrého článku a dodnes na ňu spomínam, keď niekde zachytím niektoré pojmy zo žurnalistiky. Prvýkrát som ich totiž počul od nej. Ešte by som spomenul svojho učiteľa zo základnej školy Mareka Janičíka, ktorý je takisto lektorom v Mladých reportéroch. Nielenže ma nasmeroval k môjmu blogu, ale pomohol mi pochopiť dôležitosť kvalitného vizuálneho spracovania komunikačného obsahu.

Akú budúcnosť má tvoj vzťah k Trenčínu?

Trenčín je mesto, kde chcem bývať a žiť. Je to mesto, ktoré mám rád a v ktorom vidím potenciál, bohužiaľ, aj ten, ktorý ostáva nevyužitý. K jeho naplneniu chcem pomáhať. Už päť rokov sa ako občan snažím nielen poukazovať na problémy, ale aj prinášať riešenia. Mojimi prioritami sú mestská mobilita a životné prostredie, zeleň v meste ma zaujíma stále viac.

Ako sa vyvíjala tvoja spolupráca s verejnou správou?

Prvýkrát som prišiel do kontaktu s verejnou správou v roku 2016. Písal som na Mestský úrad v Trenčíne na útvar mobility kvôli zmene cestovného poriadku MHD. Odpísali mi slušne a krátko, nevediac, koľko mám rokov. Keď som sa zapojil do Mladých reportérov pre životné prostredie, zistil som, že Rišo Medal je poslancom, a zároveň som čítal blogy druhého poslanca, Riša Ščepka, s ktorým teraz spolupracujem. Svojím občianskym zanietením bol už vtedy pre mňa veľkou inšpiráciou. Keď sme sa spoznali, bol zaskočený, že som žiakom základnej školy. Podľa elektronických správ si myslel, že som starší, v produktívnom veku.

Niekedy v roku 2017 som začal chodievať na stretnutia na úrady. Prvé rokovanie, ktoré som absolvoval, bolo u dopravcu na SAD. V zasadačke sedel jeden inžinier, druhý inžinier, tretia inžinierka a ja pätnásťročný som im rozprával o potrebe zmeny cestovného poriadku. Mal som stiahnutý žalúdok, ale bol som príjemne prekvapený, počúvali ma a brali ma vážne. Moja spolupráca s útvarom mobility na Mestskom úrade v Trenčíne trvá dodnes a je, myslím, kvalitná a podnetná. Vďaka nej som zistil, že o niektorých témach ani nemusím písať blogy. Dostal som sa do priamej komunikácie s kompetentnými úradníkmi a to je dôkaz, že sa netreba báť osloviť ľudí a rozprávať sa s nimi z očí do očí. Snažíme sa mať pravidelné stretnutia a na nich sa nad podnetmi či problémami zamyslíme. Na druhej strane už začínam cítiť, že touto cestou sa dajú riešiť iba menšie veci. Veľmi rád by som preto v komunálnych voľbách kandidoval za poslanca. Pár ľudí ma od toho aj odrádzalo, ale povedal som si, že ak chce človek úprimne prispieť k pozitívnym zmenám, netreba sa báť uchádzať o získanie právomoci.

Čím sa na rokovaniach zaoberáte?

Najčerstvejším podnetom, ktorý sa podarilo z väčšej časti úspešne vyriešiť, bolo zjednotenie názvov zastávok mestskej hromadnej dopravy a prímestskej dopravy. Skutočnosť, že tá istá zastávka sa volala inak pre červené a modré autobusy, zbytočne komplikovala ľuďom život. Nehovoriac o tom, že tieto dva druhy dopravy sú na území Trenčína čiastočne integrované, platia tam rovnaké ceny cestovného. Bolo úplne zbytočné, aby červeným autobusom človek cestoval na zastávku Dolný Šianec a modrým na zastávku Trenčín Soblahovská rázcestie, pričom je to tá istá zastávka. Zdá sa to jednoduché, bol to však komplexný podnet, do jeho riešenia sme museli zapojiť viacero strán. Jednou sme boli my s Rišom Ščepkom ako navrhovatelia zmeny, druhou boli občania, treťou mesto Trenčín, ktoré objednáva mestskú hromadnú dopravu, štvrtou Trenčiansky samosprávny kraj, ktorý objednáva prímestskú dopravu, a piatou bol dopravca, ktorý to musí zapracovať. Bol to maratón stretnutí, telefonátov a emailov. Často sa vraví, že inštitúcie nemajú záujem o názory ľudí. Ja môžem povedať, že sme sa väčšinou stretli s ochotou a korektným prístupom. Povzbudzuje ma, že v tom nie som sám, že poznám ľudí, ktorí zmýšľajú podobne, vnímajú, že verejný priestor patrí nám všetkým, a chcú konať, chcú sa oň starať.

Máme takých ľudí dosť?

Nevenujem sa všetkým oblastiam a nepoznám všetkých ľudí v Trenčíne, ktorí sú občiansky aktívni, ale vzhľadom na veľkosť mesta by ich asi mohlo byť viac. Vnímam dva zásadné faktory. Prvým je to, že mnoho mladých ľudí vyrastá v prostredí, ktoré funguje štýlom nehas, čo ťa nepáli. Ak sa ťa dačo bezprostredne netýka, daj od toho ruky preč. Myslím, že už s deťmi by sme sa mali rozprávať o tom, že verejný priestor je náš, je to obývačka nás všetkých, pozerajme sa okolo seba, ako by sme sa v ňom všetci cítili lepšie, ako by sme prispeli k tomu, aby sa aj tí zraniteľnejší a slabší v ňom cítili bezpečne a boli spokojní. Druhým faktorom je to, že inštitúcie, ktoré spravujú veci verejné, nedávajú ľuďom dostatočne jasne najavo, že ich zaujíma ich názor. Ak to aj robia, niekedy mám pocit, že je to len povrchné, formálne. Už som párkrát videl, že si inštitúcia povedala: je moderné občiansky participovať, dajme na stránku formulár „napíšte nám“. Nebolo však z toho cítiť skutočný záujem. Ľudia potom stratia chuť pomáhať.

Teraz sa, naopak, pozrime na to, čo je podľa teba pri snahe vytvárať lepšiu spoločnosť žiaduce. Ktoré vlastnosti si vážiš u druhých ľudí?

Premýšľam. Nie je to veru ľahká otázka. Najviac oceňujem na ľuďoch asi to, keď im veci nie sú jedno. A teraz nemyslím veci politické či verejné. Myslím ľudskosť a všímavosť. Venovať pozornosť a čas ľuďom považujem za dôležité. Ak je niekto ochotný sa zastaviť a opýtať sa druhého s ozajstným zaujatím, ako sa má, čo ho trápi, čo ho teší. Vážim si, ak ľudia nie sú ľahostajní.

Súhlasím. Popri podcaste získavaš aj iné pracovné skúsenosti. Čomu sa venuješ?

Všeličomu. Som širokospektrálne zameraný. Veľmi sa mi páčila sociologička Elena Gallová Kriglerová v Rozhovoroch Choices. V Ovečke na jeseň hovorila, že je fajn, keď si človek vie svoju prácu sám vymyslieť. Ak si správne spomínam, podujatie sa volalo Ako mladí vidia svet a seba v ňom, epizóda sa dá nájsť v tvojej relácii na podcastových platformách. Snažím sa, aby mi každá práca dávala zmysel, tak si ich aj vyberám, no cítim, že na ideálne zamestnanie budem ešte musieť prísť, potom si ho vytvorím. Teraz spolupracujem s menšími značkami a uplatňujem, čo som sa naučil o marketingu. Mám na starosti komunikáciu a sociálne siete. Asi rok som už zapojený v rozbiehajúcej sa telekomunikačnej firme PEERS Internet a televízia. Je to projekt Jakuba, partnera mojej kamarátky Marušky. Som aj v kancelárii Mladých reportérov pre životné prostredie. Po šiestich rokoch angažovania sa v samotnom programe mám z toho veľkú radosť. Cením si dôveru Medalovcov, ktorí majú aj svoj bioobchod a oslovili ma, aby som im tam pomohol naštartovať novú značku a jej identitu.

Zdá sa, že toho stíhaš ozaj dosť. Ako oddychuješ?

Pred troma rokmi som nechápal, prečo ľudia potrebujú oddychovať. Práca ma baví, hovorím si, načo oddychovať? Teraz tomu už rozumiem. Možno ťa to prekvapí, ale výborne si oddýchnem pri cestovaní. Dajme tomu, emhádéčka. Idem na zastávku, nastúpim na prvý autobus a niekam sa odveziem. Nejdem do žiadneho cieľa, mojím cieľom je cesta, doslova. Ešteže mám predplatný lístok. Linka číslo 13 chodí okružne zo sídliska Juh cez celú mestskú časť Západ naspäť na Juh. Trvá skoro hodinu, kým prídeme naspäť na konečnú zastávku. Pre niekoho by to bol stres, ale ja si tak po celodennej práci pri počítači rád oddýchnem. Mám aj bežnejšie formy relaxu. Rád vyjdem raz za čas do prírody, povedzme na Brezinu. Do minulého roka som chodieval na záhradku, ktorú sme mali u babky. Ľudia si ma asi nevedia predstaviť s rýľom v ruke, ale bol to pre mňa príjemný odpočinok. Zo všetkého najradšej mám cestovanie vlakom. Ako sa hovorí, najkrajší pohľad na svet je z okna vlaku. Ak potrebujem riadny oddych, dohodnem sa s niektorým z mojich priateľov a ideme na stredné Slovensko. Máme tam krásne horské trate s dlhými tunelmi, vysokými viaduktmi a nádhernými výhľadmi na krajinu.

Spoločným cieľom tvojich aktivít je Trenčín pre ľudí. Držím ti v práci pre tú myšlienku palce.

Ďakujem. Bol to môj prvý komplexný rozhovor, ktorý som absolvoval, a pomohol mi utriediť si v hlave mnoho vecí. A áno, myslím, že Trenčín môže byť moderným mestom, v ktorom môže človek plnohodnotne a spokojne žiť aj bez auta. Potrebujeme k tomu chodníky bez zbytočných bariér, modernú ekologickú autobusovú dopravu a dostatok bezpečných cyklotrás. A ohľaduplnosť.

Ďakujem.

S Michalom Mazánikom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Nedávno som videl fotku spred dvadsiatich rokov, na ktorej sedíš na bielom koni. Bola to náhoda alebo hrali kone v tvojom živote významnejšiu úlohu?

Veď sa aj hovorí, že Martin chodí na bielom koni… Je to dlhá história. Kedysi sme s otcom mali v rámci podnikania asi dvadsať koníkov – školu, s ktorou sme robili obľúbené detské tábory nazývané Tábor v sedle. Spočiatku sme sa zameriavali na rekreačné jazdenie, neskôr sa to zmenilo. Chalani zo skupiny historického šermu Wagus mali veľkú chuť robiť turnaje na koňoch a chodievali sa učiť k nám do Kočoviec. Keď nemohol s nimi byť môj otec, pomáhal som ja a takto sme sa dali dokopy. Neskôr sme sa presunuli s koňmi do Záblatia, kde sme robili prvé turnaje s koníkmi. Po čase vznikol dokonca Rytiersky turnaj Normani, ktorý neskôr fungoval so svojimi vlastnými koníkmi vo viacerých krajinách Európy. My sme popri tom ešte robili s fyzioterapeutom Jurkom Miklášom hipoterapiu. Venovali sme sa jej radi. Z ekonomických dôvodov sa neskoršie presunula do Opatoviec, kde funguje ako Jazdecko-rehabilitačné centrum Lesan. Aj koník, ktorý s nami pracoval, tam, myslím, stále je. Sú to takí naši pokračovatelia. Koníky sú veľkou súčasťou jednej etapy môjho života.

Väčšina ľudí v Trenčíne si ťa spája skôr s kultúrou a zvukárskymi záležitosťami.

A vieš, že to s koňmi súvisí? Po príchode do Trenčína sme sa začali zúčastňovať westernových pretekov a rodeí a stalo sa, že som ich začal ozvučovať. Od deväťdesiateho deviateho roku asi desať pretekov v každej sezóne. Skúsenosti s menšími podujatiami som ako zvukár mal, ale koníky ma priviedli k väčším.

Spomínaš príchod do Trenčína. Ako si sa sem dostal?

Prvýkrát som sem prišiel koncom roka 1998 s koníkmi na nejaký sprievod, detaily si však nepamätám. Reálne tu bývam od marca 1999. Po nešťastnej životnej udalosti, keď sa môj otec zastrelil, sa ma rodičia priateľky ujali a dovolili mi u nich bývať, kým si vyriešim veci. Moje bývanie je samostatná téma. Som rodený Trnavčan, no z rôznych rodinných či pracovných dôvodov som žil v rôznych mestách, v Bratislave, Hlohovci, Smoleniciach aj v Novom Meste nad Váhom. Minule som zrátal, že som sa 29-krát sťahoval.

Pamätáš si, čo si chcel ako tínedžer študovať?

Hotelovú školu. Vyrastal som v krčmárskej rodine, otec mal na starosti niekoľko reštaurácií a bufetov, najmä v Smoleniciach, Bukovej, Trstíne, hovorilo sa tomu vtedy základné výrobné jednotky. Otec ma veľmi veľa naučil a som mu za to dodnes nesmierne vďačný. Prial som si pokračovať v jeho práci, on to však nechcel, povedal, že mi ruky doláme. Ako deti sme mali radi kone, a keď sme bývali v Smoleniciach, mali sme prvého koníka, vlastne dvoch, o ktorých sme sa starali. Takže som išiel na zootechniku, na poľnohospodársku školu v Trnave. Po skončení školy z tridsiatich žiakov robili tú prácu nakoniec len dvaja. Ja som získané poznatky využil čiastočne pri práci s koňmi.

Ťahalo ťa ísť študovať aj na vysokú školu?

Maturoval som v revolučných rokoch, v ročníku ’89/90. Zvažoval som ekonomickú a pedagogickú, ale na nich sa, žiaľ, v roku po revolúcii neotvárali nové ročníky. Nakoniec som išiel na poľnohospodársku školu do Nitry. Bol som tam šesť semestrov, pár týždňov som mal bakalára, ale škola stratila akreditáciu a ja som prišiel o titul. Medzičasom sme s otcom rozbehli podnikanie, a keď začali jeho zdravotné problémy, prerušil som štúdium. Firma sa rozbehla a na školu som zabudol. Nedávala mi nič. Bohužiaľ, v tom období nebolo podľa čoho sa učiť, prejsť zo socialistickej ekonomiky na kapitalistickú bol problém, neboli skriptá, učilo sa z novín a, ako sa hovorí, to som si vedel prečítať aj sám. Otca mrzelo, že som školu nedokončil, lebo by som bol jedným z prvých v rodine, kto by mal vysokoškolský titul, ale podnikanie nás bavilo a pohltilo väčšinu nášho času.

Súviselo vaše podnikanie s koňmi?

Zozačiatku nie. Vstúpili sme do Hifi klubu elektronikov, skupiny nadšencov, ktorí sa zaujímali o hudbu a zvuk. Mali nahrávacie štúdio, uvažovali o nahrávaní obrazu, o televízii, o rôznych službách, pridali sme sa a začali sme podnikať. Po niekoľkých rokoch sme sa vrátili ku koníkom a investovali sme do rekreačného strediska Planinka pri Dechticiach. V mojom živote je však všetko so všetkým prepojené. Keď som bol malý, v Smoleniciach sme mali kobylku Hviezdu, ktorá pochádzala z Planinky, kam sme my po rokoch prišli a zase pracovali s koníkmi. K tomu si predstav, že teraz fungujem v Trenčíne vo Hviezde. A to nie je všetko. Môj nebohý brat, vyučený sedlár, ktorý sa neskôr venoval hipoterapii v Bratislave, tam mal koníka, ktorý nikoho nechcel prijať, len jeho. Zistilo sa, že to bolo žriebätko našej Hviezdy zo Smoleníc. Také spojenia si ani nevymyslíš. Neskôr sme boli v Záblatí. Keď sa odtiaľ išlo niekam na preteky, išlo šestnásť jazdcov s koňmi. Taký veľký klub inde nebol, postupne to však už bolo neudržateľné. Kone sú krásny koníček, ale náročný na čas, priestor aj financie. Dnes je iná doba, kone mám však stále rád.

Kedy a kde si sa začal učiť veci, ktoré teraz najviac využívaš v práci?

Prvýkrát som čosi ozvučoval na konci šiestej triedy. Na diskotéke som na jednom kazetovom magnetofóne púšťal hudbu, na druhom som pretáčal. Skúšal som byť dídžejom, chytal som vysielanie Rádia Ö3, nahrával na kazety. Neskôr sa čakalo, že budem hrávať na svadbách, ale to ma nebavilo, chýbala mi v tom tvorivosť. Veľa som sa naučil v Hifi klube a neskôr praxou na táboroch pre deti. Ozvučovanie kultúrnych akcií som začal robiť až v Trenčíne. K scénickej hudbe pre Wagus na hradných či historických slávnostiach sa neskôr pridali nočné prehliadky hradu a rozličné podujatia pre Trenčiansku nadáciu a jej Klub darcov.

Vtedy prišli aj prvé divadelné predstavenia a spolupráca s mestom Trenčín?

Áno. Mestské divadlo Trenčín, ktoré sa volalo Trenčianske hradné divadlo, bolo vďaka Milošovi Slemenskému prepojené s Wagusom. A Mirko Ďuriš z Divadla Normálka zase robil hudbu pre Wagus na prehliadky a vystúpenia. Asi po roku fungovania Divadla Normálka ma hodili do vody. Človek, ktorý im mal púšťať hudbu, nemohol prísť na predstavenie, či to teda skúsim. Pristal som a zostal som. Odvtedy je Divadlo Normálka mojím domovským divadlom. Krátko nato prišlo k spolupráci s terajším Mestským divadlom Trenčín. Začalo to drobnou pomocou a nakoniec som tam zakotvil. V roku 2008 ma poprosili z mesta Trenčín ozvučiť nejaké podujatia a neskôr to pribúdalo. Nastúpil som na útvar kultúry, ktorý vtedy sídlil v Kine Hviezda, pozícia zvukára neexistovala, bol som najprv zamestnaný ako údržbár.

Viem, že rád robíš s Trenčianskym osvetovým strediskom a viacerými ďalšími subjektmi. Získal si, Maťo, blízky vzťah ku kultúre už v rodine?

To vôbec. Nikto v rodine nemal umelecké sklony. Bývali sme v rodinnom dome, mali sme veľa zvierat, kone, ovce, všetko možné, rodičia boli vyťažení v práci a my sme už ako deti farmárčili. Zažili sme akurát klasické dedinské zábavy, ale prvé kontakty s divadlom sme mali až na strednej, keď sa chodievalo na školské predstavenia. To, čo sme však v rodine mali, bola tvorivosť. Brat bol remenár a sedlár, vyučil sa ešte pod podnikom Kožatex. Majster zo Šamorína ho naučil všetky finty, ako pracovať s kožou. Neskôr vyrábal všelijaké sedlá – westernové, jazdecké, historické, podieľal sa na mnohých filmových produkciách. Všetci obdivovali, čo dokázal, a aj ja som bol naňho nesmierne hrdý. Mňa zase bavilo hľadať vhodnú hudbu a upravovať ju, pripravovať rôzne predstavenia, ktorých počet aj náročnosť narastali.

Ktoré povahové vlastnosti potrebuješ pri práci zvukára alebo osvetľovača?

Najdôležitejšia je trpezlivosť. Človek sa jej postupne naučí, ale niekedy to dá zabrať. Musíš pozorne vnímať autorov, snažiť sa vcítiť do ich predstáv, komunikovať s nimi otvorene o ich očakávaniach a zároveň o možnostiach, ktoré priestor ponúka. Potrebuješ predstavivosť a tvorivosť, tie sú dôležité najmä pri divadle, ale aj pri historických či hradných slávnostiach. Musíš byť ochotný venovať práci veľa času, pripravený investovať do novej techniky, učiť sa nové technologické veci, celkovo profesionálne rásť a dôsledne pri tom rešpektovať pravidlá, ako napríklad dodržiavanie autorských práv.

Spomenuli sme Mestské divadlo Trenčín a Divadlo Normálka. Si však aj súčasťou Túlavého divadla?

Áno. Som pri vzniku predstavení v týchto troch divadlách. Popri zvuku a hudbe robím aj svetelný dizajn. Najmä v generálkovom týždni trávim s ich členmi niekoľko hodín denne. Obdivujem ľudí, ktorí čokoľvek nové vytvárajú, a je jedno, či je to v hudobnej, divadelnej alebo inej umeleckej oblasti. Ak tvoria a baví ich to, je to fakt vynikajúce. Teším sa s nimi, rád prispejem, rád ich podporujem. A ak niekto iba začína, urobím to nezištne, najlepšie, ako viem, len aby mohol pokračovať.

Ktoré z predstavení by si odporučil čitateľom Zápiskov?

Mestské divadlo má výborné aktuálne predstavenia, vidno v nich súhru početného tímu ľudí. Svetový Slovák Štefánik a Sex noci svätojánskej sú pre mňa asi jeho najlepšími predstaveniami. V Divadle Normálka a Túlavom divadle mám rád všetko, sú to autorské hry, tvoria sa doslova od začiatku. Ak by som mal niečo zdôrazniť, tak určite zatiaľ posledný režisérsky počin Jakuba Nvotu, úžasnú hru Zuzanka, neplač. Výborne v nej hrá a vynikajúco spieva veľa hercov a herečiek, známych aj neznámych, a je to po každej stránke výnimočné predstavenie.

Kedy si bol naposledy na niečom ako divák?

Ako divák? Fíha! Bol som nedávno na niečom, ale neviem si rýchlo spomenúť. Čo mám skvelý zážitok ako divák, kde som skutočne vypol a nepracoval, tak to bol pred niekoľkými rokmi koncert Mezzoforte ešte s Martinom Valihorom v Novom Meste nad Váhom v Blue Note. Mezzoforte je znamenitá kapela, na ktorej som vyrastal, a už vtedy som si pri jej hudbe dobre vyčistil hlavu. Keď som mal po dlhých rokoch možnosť vidieť naživo ľudí, ktorí kedysi boli pre mňa idolmi, poriadne som si to užil a trochu ma to dojalo. Mrzí ma, že pri mojej práci sa veľakrát nemôžem zúčastniť iných podujatí, tak to však teraz je a akceptujem to.

Ako si najlepšie oddýchneš?

V prírode. Keďže som stále medzi ľuďmi, niekedy potrebujem byť tam, kde nie sú. V tom je príroda úžasná. Ak môžeme, chodíme s priateľkou na výlety. Počas pandémie som v okolí Trenčína objavil neskutočné miesta, o ktorých som ani netušil.

Pri svojom dvadsiatom výročí ťa za pomoc a filantropiu ocenila Trenčianska nadácia, vybrala ťa medzi päť osobností občianskeho života.

Bol som príjemne prekvapený, nečakal som to. Vôbec nie som zvyknutý stáť na pódiu, keď sú v hľadisku diváci. Vždy som skôr vzadu, za kulisami, tam sa cítim dobre, ale, samozrejme, potešilo ma to. Je to uznanie a ocenenie práce, to každý z nás občas potrebuje.

Čia spokojnosť je pre teba podstatná? Umelcov, organizátorov, divákov?

Pre mňa sú najdôležitejší diváci. Áno, keď je spokojný organizátor, je to fajn, teším sa, lebo spolupráca môže pokračovať. S účinkujúcimi sme jedna partia. Sme spokojní vtedy, keď sú spokojní diváci, to nás nabíja. Niekedy sme na skúškach a generálkach zúfalí, nie je to jednoduché povolanie, ale diváci všetkým dodajú neskutočnú energiu. Počas pandémie to umelci majú ešte ťažšie, chodia kvôli zárobku z predstavenia na predstavenie, na seriál, na dabing, na reklamu, všeličo sa zruší alebo preloží, sú unavení. Práve ľudia však dokážu hercom a hudobníkom na javisku dodať energiu a oni potom dobre hrajú.

Je aj pre teba ťažšie, ak príde na predstavenie menej divákov?

Pre hercov je možno náročnejšie, ak hrajú presilovku a je ich na javisku viac než v hľadisku, ale aj oni, aj ja sa svoju prácu snažíme robiť poriadne, či je v hľadisku 10 alebo 1 000 ľudí. Mám rád, ak si predstavenie nájde svojho diváka. Áno, občas mi je ľúto, že ich nedošlo viac. Mrzí ma to nie kvôli mne, ale skôr kvôli nim. Je mi ľúto, že nechcú skúsiť niečo nové, lebo si myslím, že by ich to zaujalo, potešilo a povzbudilo.

Zmenili sa v niečom diváci za posledných desať rokov?

Napriek tomu, že Trenčín nemá podmienky na plnohodnotné fungovanie divadelného súboru, Mestské divadlo robí úžasné hry, sú každým rokom lepšie a lepšie a ľudia začali omnoho viac chodiť na predstavenia. Divadelná obec v meste sa rozrástla a to je pozitívne. Jasným dôkazom boli letné sobotné divadelné noci v Átriu pod Mestskou vežou. Bolo skvelé vidieť, koľko ľudí prišlo, občas aj napriek nepriaznivému počasiu. Teším sa, že ľudia hľadajú nové veci a neboja sa objavovať.

Si rád, ak nie si len dodávateľom, ale podieľaš sa od začiatku na dramaturgii a príprave?

Určite áno. Pri mestských podujatiach nie som len zvukárom, ale od začiatku pomáham vyhodnocovať, či dokážeme splniť technické požiadavky umelcov. Každý priestor má svoje možnosti aj svoje obmedzenia. Už pri podujatiach na hrade či na námestí, keď som začínal, som bol do dramaturgie zapojený naplno. Neskôr som stál za vznikom či organizáciou niektorých podujatí, spoluorganizoval som Hudobné večery na hrade, Náhradný festival alebo Folk Fest. Teším sa, že niekedy to nie je len o tom, že si ma objednajú na zabezpečenie akcií, ale zaujímajú sa o môj názor a partnerskú pomoc pri samotnej príprave.

Je niečo, čo by si želal kultúre v našom meste?

V Trenčíne sa robí veľa vecí a som rád, že prichádzajú nové a nové. Veľmi sa teším, že vďaka spolupráci ľudí máme komunitné podujatia Priestor a Trenčín na korze. Je skvelé vidieť, že sa ľudia stretnú a strávia spolu pekný čas. Mám radosť z nového Átria pod Mestskou vežou, som zvedavý, ako sa podarí dokončiť rekonštrukciu Kina Hviezda, a čoskoro zistíme, či získame titul Európske hlavné mesto kultúry 2026. Všetko sú to príležitosti a záleží na tom, ako ich kompetentní uchopia. Ja som sa vždy snažil pomáhať ľuďom, ktorí chceli v kultúre robiť niečo podnetné pre druhých, a budem sa o to v rámci svojich možností usilovať naďalej.

Maťo, cítiš sa už ako Trenčan?

Áno. Keď prídem do Trnavy, ešte stále mi búcha srdce, ale určite som Trenčan. Nikde inde som tak dlho nežil a cítim sa tu veľmi dobre. Vzhľadom na lokalitu, rieku, hory a lesy je to výborné miesto. A sú tu výborní ľudia.

Prešiel si si v živote mnohými zložitými situáciami. Je niečo z pracovnej oblasti, čo ťa nasmerovalo aj v osobnom živote?

Priatelia hovoria, že pre mňa je jednoduchšie povedať, čo som nerobil, než vymenovať, čo všetko som robil. Zaujímavým obdobím boli pre mňa tri roky, ktoré som strávil pri príchode do Trenčína ako sanitár v nemocnici na geriatrii. Zozačiatku to bola civilná vojenská služba, neskôr ma presvedčili ostať dlhšie. Keďže som bol vyšší a silnejší, chodil som pomáhať na všetky oddelenia. Veľa som sa tu naučil a kompletne som prehodnotil svoje priority. Stretol som sa tu so všetkým možným, so strachom, so smrťou, s neuveriteľným hyenizmom, ale aj s neskutočnou obetavosťou a túžbou žiť. Osudy ľudí sa ma dotkli a zdá sa mi, že odvtedy vidím všetko inak.

Ďakujem.

S Martinom Potočným sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis a v roku 2021 je podporený aj z programu ACF Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014 – 2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou. Ďakujeme.

Kedy si si začala uvedomovať, že sa k prírode nesprávame ohľaduplne?

Na prvom stupni základnej školy. Sused našej starkej v Lučenci mal v rodinnom dome nevycvičeného vlčiaka Eda. Raz im ušiel a uhryzol ma. Zľakla som sa, prvýkrát som mala nejaké väčšie zranenie. Pamätám si, ako prišla záchranka, policajti mierili na Eda puškou a ja som sa strašne bála, že ho idú zastreliť. Kričala som, že on za to nemôže. Neskôr ma rodičia ubezpečili, že Edo žije a niekde stráži obchodné objekty. Neviem naisto, či to bola pravda. Potom mi prišlo z poisťovne 700 korún. Pamätám si, ako mi rodičia dali do rúk zelený lístok so slovami, že sú to moje peniaze. Hneď som vedela, čo spravím. Išla som na poštu a poslala ich do Slobody zvierat.

Následne mi začal chodiť do schránky ich časopis Precit s článkami o možnostiach pomoci týraným zvieratám a o ich právach. Všetky som ich čítala, a keď do Dolnej Súče dorazil internet, začala som si pozerať ďalšie informácie o sliepkach, kravách, zvieratách vo veľkochovoch, na chodbách v škole som robila nástenky a myslím, že toto ma neskôr priviedlo aj k vegetariánstvu. Nebrala som to tak, že som ochrankyňou prírody, začala som len pociťovať väčšiu spätosť s ňou a existenciu ľudskej nespravodlivosti voči nej.

Pokračovalo to na strednej škole? Brala si to do úvahy pri výbere štúdia? Ako si si svoju profesijnú kariéru predstavovala?

Na gymnáziu som si naplno užívala stredoškolský život. Tie témy ma zaujímali, ale nikdy som sa v nich neangažovala, len som si o nich čítala. Trochu sa aj hanbím, keď sa porovnávam s terajšími študentmi z našej školy a vidím, čo všeličo šikovné decká na Gymnáziu Ľ. Štúra dokážu. Dosť sa hnevám na reči, že dnešní mladí nič nerobia, nič sa im nechce. Vždy sa ich vehementne zastávam, mám opačný názor. Ja som v mojom stredoškolskom období bola pasívna, neinklinovala som k žiadnej konkrétnej oblasti. Známky som mala relatívne dobré, ale nijako zvlášť som sa nerozvíjala, v žiadnom predmete som nebola výrazne nadaná.

Ak vôbec niečo, bavila ma psychológia. Odmalička si píšem denníky a baví ma vŕtať sa trochu aj v hlavách iných. Ani si nepamätám, prečo som si nedala prihlášku na psychológiu, ale som rada, lebo ľudské príbehy si pripúšťam až príliš blízko a bola by to pre mňa samotnú asi priveľká záťaž. Na poslednú chvíľu som si zvolila manažment na Univerzite Komenského. Zdalo sa mi to dostatočne všeobecné, nechcela som sa ešte špecializovať. Neskôr som sa pohrávala s myšlienkou, že by som si dorobila environmentálne štúdium. Keď som skončila vysokú školu, držala som v ruke prihlášku, ale nakoniec ma premohla klasická bratislavská lenivosť a užívanie si obyčajnej roboty.

Počas vysokej školy si stihla jeden semester na Islande, jeden v Nemecku. Rada cestuješ aj vo voľnom čase. Čo ti to dáva?

Nepochodila som veľa krajín, v ktorých by som strávila dlhší čas a o ktorých by som mohla povedať, že ich poznám, ale všetky, do ktorých som mala možnosť sa pozrieť, niečo vo mne zanechali. Stereotypy o našej pohostinnosti sa mi zrútili, keď som v Gruzínsku zistila, že pohostinnosť vyzerá inak. V severských krajinách som zase pochopila, že nie sme spätí s prírodou až tak, ako o tom radi hovoríme, a že skutočná ochrana prírody je o inom. Pobyty v Nemecku a na Islande boli úžasné, boli podstatne dlhšie, dali mi príležitosť zažiť realitu a, čo je najkrajšie a najdôležitejšie, pestrý mix národností v študentských kolektívoch mi umožnil dostávať sa cez kamarátov bližšie ku krajinám, z ktorých pochádzali. To mi dalo najviac. Kým sa človek hlbšie neporozpráva aspoň s jedným človekom z inej krajiny, nemôže si dovoliť povedať, že ju pozná a vie, o čo v nej ide. Ak neviem, čo ľudí trápi, na čo sú hrdí, čo majú radi, na čo sa sťažujú, čo by chceli zmeniť, je povrchné čokoľvek o danej krajine povedať. Uvedomila som si, že na Slovensku máme predsudky a nie je ich málo. Zároveň som však pochopila, že ako my súdime ostatné národy, aj oni súdia nás, nie sme horší. Každý z nás je na dovolenke či na študijnom pobyte reprezentantom našej krajiny. Pre niekoho v cudzine môže byť jediným človekom, ktorého od nás spozná. Keď sme s Maťom istý čas robili couchsurfing (vzájomné poskytovanie ubytovania v súkromí návštevníkom z iných krajín), snažili sme sa pohostinnosť ľuďom vracať najlepšie, ako sme vedeli. Často mi hlavou bežala myšlienka, že na základe stretnutia s nami si naši hostia predstavujú, akí sú ľudia na Slovensku.

S Maťom ste štyri roky robili na oddelení marketingu v nadnárodnej firme v Bratislave. Čo pozitívne ti dala táto pracovná skúsenosť?

Zaujímavá otázka. Popravde, pýtajú sa nás len na to, prečo sme odišli, čo nám prekážalo. Predovšetkým mi to prinieslo do života Maťa, tam sme sa zoznámili, skamarátili aj sfrajerili, to je pre mňa jednoznačne na prvom mieste. Na druhom sú kolegovia. Pochopila som, že prostredie a kolektív sú niekedy dôležitejšie ako pracovná náplň. Vždy sa nájdu činnosti, ktoré ťa nebavia, alebo máš ťažké obdobie, nechce sa ti robiť, ale keď máš okolo seba super kolegov, tak to zvládneš a do práce sa tešíš vďaka nim. S viacerými sme doteraz v kontakte, som za to vďačná a vážim si to. Potom sú to obyčajné zručnosti – pozerať sa na veci z nadhľadu, strategickejšie uvažovať, pripravovať marketingové plány, robiť rozpočty a otvorene komunikovať. Naučila som sa zorganizovať si čas a pomáha mi to v podnikaní. Často sme ponorení v operatíve, ale korporácia nás naučila vidieť vždy aj širší obraz.

Naučila som sa však aj to, že každý je tam nahraditeľný. Myslím, že ľudia občas podliehajú pocitu vlastnej dôležitosti a domnievajú sa, že všetko stojí iba na nich a veľká firma po ich odchode skrachuje. Sú sklamaní, keď zistia, že boli súčasťou štruktúry, malým kolieskom v systéme. Občas si na to v našej malej firme s dvomi ľuďmi spomeniem. Tu je potrebnosť každého z nás reálna, jeden bez druhého by sme to nezvládli.

Ako ste sa dostali k nápadu prísť do Trenčína a otvoriť si obchod?

Náš prvý zámer bol dať výpoveď a pol roka cestovať po svete. Naplánovali sme si to, na všetko sme sa tešili, no môj ekzém sa natoľko zhoršil, že sme vysnívanú cestu museli zrušiť. Keď bolo zjavné, že sa na ňu nedostaneme, rozmýšľali sme, čo ďalej. Rýchlo sa nám vyjasnilo, že si nevieme predstaviť nepracovať spolu a nemať toľko spoločných povinností, známych a zážitkov, ako sme zvyknutí. Zároveň bolo zrejmé, že je malá šanca, že nás niekam zoberú oboch spolu, tak sme si povedali, že si pracovné prostredie vymyslíme a skúsime podnikať. Lákalo nás spojiť cestovný ruch a udržateľnosť. Mali sme sen ukazovať ľuďom, ako cestovať tak, aby boli čo najmenšou záťažou pre životné prostredie a zároveň získali hodnotné zážitky nad rámec toho, čo je možné pri pobyte v bežných rezortoch. Na realizáciu takého plánu sme však nemali dosť peňazí.

Ekologických tém sme sa nechceli vzdať, chceli sme sa v nich hýbať. V Bratislave sme nakupovali v bezobalovom obchode a z rôznych podujatí sme poznali, ako to je v zahraničí. Pamätám si, ako som sedela v izbe a len tak som povedala: „Tak si otvorme bezobalový obchod, to nie je také ťažké, na to nám hádam ušetrené financie stačia.“ Maťo povedal: „V Bratislave však už jeden je a nateraz postačuje.“ Tak sa nám to vtedy javilo. Bolo to však už len kúsok od nápadu, dobre, poďme do Trenčína, nie je ďaleko od Bratislavy, viac-menej ho poznáme, máme tam určité zázemie a možno tam niečo dobré prinesieme.

Akými riešeniami sa vo vašom obchode snažíte ľuďom uľahčiť každodenný život a dosiahnuť o čosi väčšiu harmóniu s planétou?

Naším mottom je: Spotrebuj len potrebné. Vymyslel ho Maťo, stalo sa našou víziou, niečím, na čo by sme chceli, aby ľudia pri nákupoch mysleli. Páči sa mi myšlienka jedného filozofa, ktorý povedal, že sloboda konzumu nie je ľudským právom, a to sa snažíme ľuďom vysvetľovať. Netreba si však predstavovať, že ľuďom zakazujeme kupovať si produkty alebo si robiť radosť materiálnymi vecami. Skôr im vysvetľujeme, že malé zmeny vyvolajú efekt, ktorý je viditeľný len v bežnom individuálnom živote a nespasí svet, ale má zmysel. V prvom rade im hovoríme, že najlepšie je spotrebovať to, čo už doma majú, netreba všetko vyhodiť a nahrádzať peknými, elegantnými ekologickými alternatívami. Učíme ich, že stačí prísť, keď to bude potrebné. Až potom nahradia starú vec novou, ktorá je menšou záťažou pre životné prostredie, lebo trebárs je z iného materiálu. Niektorým napríklad dám najprv na vyskúšanie prírodnú špongiu – lufu. Zistia, že ňou umyjú riad rovnako dobre, len nevytvoria žiadny odpad, nakoniec ju len vyhodia do kompostu. Vzhľadom na opatrnosť ľudí sa nám osvedčili jednoduché prvé kroky. Ďalší progres už robia postupne svojím tempom sami, začnú nosiť vlastné nádobky a sú na seba právom hrdí. Veľa sa venujeme osvetovým aktivitám, ale všetky robíme nenátlakovo a bez moralizovania, tak, aby sme ľudí svojimi názormi neodradili.

Okolo snahy ľudí o ekologickejší spôsob života je veľa mýtov. S ktorými sa stretávaš najčastejšie?

Tradičným mýtom je, že ekologické veci sú drahé. Áno, napríklad elektrické auto či solárne panely nie sú lacnou záležitosťou, no zvyčajné produkty nemusia byť finančne náročné. Ak hovoríme o spotrebných veciach, najmenej nás stoja tie, ktoré si nekúpime. Mnoho hračiek, elektroniky či iných vecí si ľudia doprajú skôr z roztopaše a po pár minútach na ne sadá prach, neprinášajú im žiadnu radosť. Ak však nejakú vyrobenú vec potrebujem, je to o tom, v akom množstve, prípadne ako často. A niekedy potom je fajn premýšľať, či je to ekologický, recyklovateľný produkt alebo nie. Pretože to je druhý častý mýtus, že nakupovaním zelených produktov neškodíme prírode. Lenže každý produkt, ktorý sa vyrobí, zanecháva nejakú záťaž. Bezhlavým nakupovaním ekologických produktov prírode nepomáhame.

Porozprávaj mi, prosím, o ľuďoch, s ktorými robíte. Ktoré zo spoluprác ťa obzvlášť tešia?

Veľmi ma teší každá dohoda s malými slovenskými farmármi či pestovateľmi. Mám radosť z dlhodobých aj z jednorazových spoluprác. Na ľuďoch vidím úprimnú radosť, ak ich sami objavíme a oslovíme alebo ak prídu a my im povieme, áno, chceme vaše produkty. Vnímajú to ako uznanie svojej práce. Počas korony je to ťažšie, ale vždy sa teším, ak nájdeme napríklad pestovateľa sliviek, ktorý nám vie dodať sušené slivky odtiaľto, a nemusíme sa boriť s množstvom sušených sliviek z Peru a Chile, alebo ak nájdeme človeka, ktorý vie vyrobiť drevené mydelničky a nemusíme pozerať tie z Číny. Nemôžeme, žiaľ, brať veci od ľudí, ktorí to robia len ako hobby, preto je vždy úspech, ak ich byrokracia neodradila a my sa môžeme s nimi dohodnúť.

Som rada, že od začiatku prevádzky obchodu spolupracujeme s Natur-Packom, čo je spoločnosť, organizácia zodpovednosti výrobcov, ktorá zabezpečuje, aby si výrobcovia obalov a neobalových výrobkov plnili povinnosti vyplývajúce zo zákona. Sú dôležitým článkom v rámci odpadového hospodárstva a rozumejú úlohe bezobalových obchodov. Páčia sa mi ich menšie osvetové aktivity podporujúce prevenciu a spôsob, akým verejnosti ukazujú zákulisie, ako to funguje za kontajnermi, aká je pravda na skládkach, čo sa tam deje. Vďaka nim sme sa boli aj my pozrieť na niekoľkých skládkach, čo nie je úplne ľahké vybaviť. Potom je to konferencia Slovakia Going Zero Waste, ktorá začala vtedy, keď sme vznikli aj my, a sme v nej od samého začiatku, vďaka čomu sme spoznali veľa zaujímavých ľudí a odborníkov, ktorí sa venujú téme odpadu a klimatickej kríze.

Najnovšie nám urobilo veľkú radosť, keď mal Maťo prednášku pre pani učiteľky v jednej trenčianskej škôlke o tom, aby vedeli niektoré témy a posolstvá odovzdať deťom v ich jazyku. Po stretnutí sa nám ozvali, že by chceli zásobovať svoju jedáleň bezobalovými potravinami, aby nemuseli kupovať cestoviny, tarhone a podobné suroviny v „sáčkoch“. Rozbehli sme milú spoluprácu, pekne im vo vratných vedierkach nosíme veci a vidíme, že to myslia vážne. Stretli sme sa totiž aj s tým, že vo firmách občas chcú prednášku len preto, aby si odškrtli povinnosť, ale reálne im na tom až tak nezáleží. O to väčšia je radosť, ak to niekto myslí úprimne.

Píšem aj pre portál Fitshaker, kde mi nechali rubriku Žijeme ekologicky. V nej otváram tieto témy ženám so vzťahom k zdravému životnému štýlu, cvičeniu, zdravej strave – dáva mi to zmysel, vidím príležitosť, že by to mohlo postupne prehlbovať ich vzťah k ekológii. Čerstvou informáciou je, že sme súčasťou Zelenej akadémie Inštitútu cirkulárnej ekonomiky a ideme sa sami vzdelávať aj formálnejším štýlom, nebudeme už len samoukovia.

Váš obchod funguje tri a pol roka a z toho dva roky tu máme pandémiu. Čo ste sa s Maťom za to obdobie naučili o sebe?

Keď sme si robili plány a všetky možné scenáre, pandémiu sme si do nich nezahrnuli. To nás nenaučila ani nadnárodná firma. Nevieme ani to, či spôsob, akým fungujeme teraz, je nový normál, na ktorý sa môžeme spoľahnúť a na základe ktorého plánovať, alebo či je to niečo, čo sa ešte bude meniť, keď bude odznievať pandémia. Korona nám situáciu sťažila, ale snažili sme sa flexibilne reagovať, investovali sme do webu, spustili sme e-shop, ktorému venujeme veľa pozornosti.

V rámci podnikania počas aj mimo pandémie sa nám potvrdilo, že sme dobrý tím. Vieme sa zastúpiť, ak jeden z nás vypadne. Predovšetkým sa však výborne dopĺňame v pracovných zručnostiach aj osobnostných kvalitách. Sme spolu 24 hodín denne a je nám dobre. Veľmi som v to dúfala a považujem za úspech, že sa nám to podarilo – sme kolegovia, sme partneri, o všetkom otvorene komunikujeme. Ak si všimneme, že sme pozabudli na niektorý aspekt vzťahu, tak si to povieme a napravíme to.

Na začiatku sme si chceli nájsť živobytie, ktoré nám bude vyhovovať, ktorým budeme tvoriť čo najmenšiu záťaž pre životné prostredie, a budeme robiť všetko pre to, aby sme ho zlepšili, eventuálne čo najmenej kazili. Nesnívali sme o tom, že zachránime planétu. Chceli sme si večer líhať do postele spokojní, že robíme všetko najlepšie podľa svojho svedomia. Až časom sme zistili, že chceme o kúsok viac, začalo nás hlbšie zaujímať, ako je to s odpadom, ako je to s klimatickou krízou, kam tento svet speje. Pôvodne sme netušili, že to budeme takto cítiť.

Snaha každého jedinca prispieť svojím správaním k zlepšeniu klímy má význam. Ľudia si však uvedomujú, že to nestačí. Zameriavajú sa na zvýšenie tlaku na systémové zmeny. Cítiš, že potrebujeme iniciatívy ako Klíma ťa potrebuje, Mladí za klímu, Fridays for Future či Z lavíc do ulíc?

Áno, potrebujeme ich a aj ich prístupy. Je to reflexia toho, čo spoločnosť chce. Ľudia sa k nim pridávajú, tak je zrejmé, že to chcú. Klíma ťa potrebuje prizvala k sebe do tímu expertov, ktorí sa venujú témam desiatky rokov, a posúva sa na ešte vyššiu odbornú úroveň, čo je fajn. No a študenti? Keď si spomeniem na študentské časy, ja som o žiadnom aktivizme ani nesnívala, hoci určité možnosti boli alebo som si ich mohla vytvoriť. Skladám klobúk pred nimi, že sa pozerajú okolo seba, identifikujú, čo je podstatné, a vedia povedať, na čo sa chcú zamerať. Uvedomujem si aj to, že veľa iných mladých ľudí je ľahostajných. Považujem za dôležité, že tieto organizácie sú, a teším sa z ich činnosti, no bez toho, aby sa niečo zakotvilo do hodnôt štátu, zmeníme len málo. Ak hovoríme o riešeniach klimatickej zmeny, ktoré majú mať reálny relevantný efekt, bez politiky a vlády to nepôjde. Politici počúvajú voličov a to, akých máme politikov, vyjadruje to, čo si ľudia na Slovensku myslia, čo chcú a čo potrebujú. Preto má každá rozumná osvetová práca pre ľudí význam. Ideálne by ešte bolo, keby sa tieto iniciatívy medzi sebou nepretekali, ale skôr vzájomne akceptovali, rešpektovali a povzbudzovali.

Čo sa týka vzťahu spoločnosti ku klimatickým zmenám, si skôr skeptická alebo optimistická?

Ako kedy. Už teraz totiž vieme, že sa nám nepodarí zabrániť zvýšeniu oteplenia v porovnaní s rokom 1990 o kritického 1,5 stupňa Celzia a svet naozaj bude vyzerať inak. V tom som realistka. Verím však tomu, že ľudstvo prežije, v tom som optimistická. Zvládli sme vojny aj pandémie, sme flexibilní, životaschopní, dokážeme sa vzchopiť. Otázka je, ako bude naša spoločnosť vyzerať, akú veľkú daň zaplatíme za to, že reagujeme tak neskoro. Obávam sa, že prídeme do bodu, keď pôjde o život, a nerozumiem, prečo s tým už teraz nerobíme omnoho viac. Ak by sme našu pozornosť nasmerovali tam, kde by mala byť, nemuselo by to byť neskôr také boľavé.

Nájdeš si čas pre seba? Ako oddychuješ?

Ak mám byť úprimná, je pre mňa ťažké nájsť si voľný čas v pravom zmysle slova a celkom pustiť z hlavy náš obchod. S Maťom sme si stanovili pravidlo, že v nedeľu nepracujeme. Občas ho síce nedodržíme a bavíme sa o práci, ale aspoň už nevytiahneme počítač. Ak môžeme, ideme na túru, žijeme prítomným okamihom, hýbeme sa. Možno to niekomu znie smutne, ale voľný čas si cielene plánujeme. Vyhovuje mi, že ho mám v kalendári, a viem, že si tam nedám žiadne prednášky, stretnutia, nič, tam jednoducho máme voľno. Obaja radi čítame knižky a potom sa o nich rozprávame. Vrátili sme sa k tomu tento rok a páči sa nám to. Ja som sa ešte navrátila k písaniu denníka, robí mi to radosť.

Si rada, že ste v Trenčíne? Zvykol si tu aj Maťo?

Som veľmi rada v Trenčíne. Mám rada aj Bratislavu, našla som si tam blízkych kamarátov. Trenčín som začala po rokoch znovu objavovať a veľmi ma to baví, cítim sa tu dobre. Pre mňa je ideálnym miestom. Je dosť veľký na to, aby si si tu užil kultúru a všetky mestské veci, na druhej strane sa tu necítiš osamelo, nestratíš sa v anonymite. Som spokojná, chýbajú mi len niektorí ľudia z Bratislavy. Maťo nemal veľa času premýšľať, do Trenčína prišiel narýchlo a hneď bol zaneprázdnený podnikateľskými vecami. Aj on má Trenčín veľmi rád, dobre sa tu cíti, ale Bratislava mu chýba. Keď tam prídeme, ožije, zmení sa mu mimika aj reč. Obaja sa však tešíme z toho, že si tu budujeme pevnejšie vzťahy, hlbšie priateľstvá, a myslím, že si vieme predstaviť, že by sme tu zakotvili navždy.

Ďakujem.

S Martinou Novotovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis a v roku 2021 je podporený aj z programu ACF Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014 – 2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou. Ďakujeme.

Takmer desať rokov ťa ľudia poznali najmä preto, že si v roku 2011 spolu s rodičmi založil internetový antikvariát Čierne na bielom a dodnes ho vedieš. Čí to bol nápad a ako to vtedy celé vzniklo?

Mám obavu, že za tie roky som povedal viacero verzií vzniku antikvariátu. Myslím, že sme sa dosť dopĺňali s rodičmi. Jeden vymyslel niečo, druhý čosi ďalšie a tretí k tomu niečo pridal. Ale dávno predtým sa tu jedného upršaného dňa zastavil neznámy starší pán a požiadal nás o pomoc. On sa totiž stratil a chcel si zavolať. Pri odchode, keď poňho prišiel syn, sa dušoval, že tu raz bude obchod. Takže až tam kdesi siahajú začiatky antikvariátu Čierne na bielom.

Stále máte všetky knihy doma v podkroví? Dá sa to priestorovo zvládnuť a orientovať sa v tom?

Áno, máme sklad v podkroví. Pravda je taká, že sú tam obyčajné plechové regály a nie je to žiadny rozprávkový priestor. Na orientáciu je výborný. Všetko je uložené vo svojich kategóriách, a tak sa knižky ľahko hľadajú. Ak sa nestane, že je niektorá zle založená. To je asi najčastejšia ukážka ľudského zlyhania v tomto dome. Tieto nesprávne založenia majú našťastie svoju logiku. Napríklad ak nevieme nájsť knihu o M. R. Štefánikovi v dejinách, kam je podľa databázy zaradená, ešte vždy môže byť v životopisoch. Takéto pátranie síce človeka zdržuje, no zároveň je celkom zábavné.

Marketing antikvariátu Čierne na bielom na sociálnych sieťach, o ktorý sa staráš, je nestrojený a príjemný, vaši fanúšikovia sú, zdá sa, lojálni. O akú komunikáciu, o aký vzťah s priateľmi antikvariátu sa usiluješ? Čo ťa na práci teší? Nastali pri nej aj situácie, ktoré si nepredpokladal?

Učil som sa za chodu a na začiatku som robil veľa chýb. Zbytočne som eskaloval drobné konflikty, ktoré sa dali uhrať úplne hladko. Ale koho neovplyvnil Bernard Black z kultového britského sitkomu? Našťastie som jeho odkaz zo seba postupne striasol. Komunikácia by mala byť priateľská, ale nevtieravá. Na sociálnych sieťach propagujeme knižky, ktoré patria do literárneho kánonu, a snažíme sa našich zákazníkov a fanúšikov zapájať. Zároveň však platí, že si držíme a vážime naše súkromie. Vyhovuje nám onlinový priestor, no Trenčania si vždy môžu objednané knižky vyzdvihnúť priamo u nás, cez výdajné okienko. Samozrejme nielen Trenčania, ale aj ľudia z iných miest, ktorí majú cestu naším smerom.

Určite ti pomáha, že máš výnimočný prehľad a hlboké vedomosti o literatúre. Ako si ich získal? Namieste je asi aj otázka, či antikvariát je práca, ktorú si chcel robiť. O čom si premýšľal na strednej škole? Ako to dopadlo?

Na strednej škole som bol niekto úplne iný, zaujímala ma agroturistika a kone. Prehľad som si začal budovať až potom. Zo začiatku som čítal možno zvláštnu kombináciu autorov: Kerouac, Dostojevskij, Nabokov, Solženicyn, Kafka, Jack London a tak ďalej… Nepovedal by som, že mám hlboké vedomosti o literatúre, som dosť jednosmerne zameraný. Zaujíma ma takmer výhradne beletria. Na tejto skutočnosti je niečo infantilné. Ak aj čítam reportáž alebo skrátka literatúru faktu, vyskytnú sa abstinenčné príznaky, začne mi chýbať naratívna próza. Ale aby som sa vrátil k otázke, moja súčasná práca je skôr dielom náhody, a nie nejakým vysneným cieľom. Vystriedal som bežné zamestnania, pomocné práce na stavbách, v stolárskej dielni, rýchla brigáda v zahraničí a potom prišiel antikvariát. Našťastie!

Kedy si začal vážnejšie premýšľať o tom, že začneš sám písať?

To už s istotou neviem. Spomínam si, ako som v tej stolárskej dielni v rámci bdelého snenia nad niečím takým uvažoval. Zdalo sa to nesmierne vzdialené. Niekedy sme nestíhali s prácou a zostávali sme tam do noci. V rozhlase bežalo čítanie na pokračovanie. Trebárs Na plechárni od Steinbecka alebo mám v živej pamäti akúsi poviedku od Horacia Quirogu o človeku, ktorého sa zmocňuje besnota, bola úžasne dramaticky načítaná. Zvlášť v horúcej letnej noci pôsobila veľmi sugestívne. Aj to mohli byť momenty, keď som si vravel, aké by bolo skvelé, keby som aj ja písal. Ale zároveň dodám, že keď dnes takto odpovedám na otázky, mám akýsi smiešny pocit, akoby som sa hral na nejakého Hemingwaya, ktorý hovorí o svojom úspešnom spisovateľskom živote, pritom mám za sebou len debut. No nemám ani dojem, že by som sa nejako štylizoval do roly spisovateľa. Síce obrovské množstvo času nad písaním uvažujem a naozaj tým žijem, ale keď už si sadnem ku klávesnici, tak tu nemám trápne položený pohár whisky alebo čo. Naopak, nemusím to ničím prikrášľovať.

Aké boli prvé pokusy? Kto bol kritikom, ktorého názorom si dôveroval?

Prvé pokusy boli, samozrejme, úplne hrozné. Keby ich videl niekto znalý, tak by ma prosil na kolenách, aby som to už nikdy neskúšal. A zlepšenie začalo byť badateľné, až keď som si texty nechal redigovať. Najprv kamoška, ktorá je učiteľka slovenčiny a literatúry, neskôr som poprosil o krátke zhodnotenie poviedky aj Ballu. Bol vlastne dosť zhovievavý a kritiku tak diplomaticky obaľoval, až mi to mylne znelo ako chvála. Ale myslím si, že najdôležitejšia v tomto bola a dodnes je ochota Michaely Rosovej mi texty nielen redigovať, ale viesť so mnou i nekonečnú konverzáciu na tému písania. Ona je veľmi pedantná, otvorená a zároveň má citlivý prístup. Veľmi si vážim jej schopnosť pomôcť, ale nepretvárať na svoj obraz. To je nesmierne dôležité – zvlášť pre začínajúceho autora.

Tvoj skvelý debut – novela Satori v Trenčíne – je o láske, vzťahoch, knihách, hudbe aj komplexoch, otvorene sa v nej hlásiš k magickému realizmu. Prečo práve tento prúd modernej prózy?

Magický realizmus nemá viditeľné mantinely. Povedzme, že realizmus má hranice s colnicou. Môžete ísť von, ale nie je to ľahké. Zatiaľ čo magický realizmus je taký schengenský priestor. Človek má voľný pohyb. Samozrejme, keď som sledoval reakcie čitateľov, ktosi-kdesi sa dušoval, že Satori v Trenčíne nemá nič s magickým realizmom. Je mi vlastne jedno, či kniha zapadne do nejakej škatuľky, ale keď si čítam definíciu tohto literárneho smeru, tak mi na moju prózu dokonale sedí. Ale to môžeme nechať na literárnych vedcov. Ja sa nevyhýbam ani pojmom ako špekulatívna próza, new weird, je to vlastne úplne jedno.

Hlavná postava Vincent býva v byte na 32. poschodí. Úžasný moderný Trenčín je tu vykreslený s mrakodrapmi, metrom a čínskou štvrťou. Čo má s tebou Vincent spoločné a v čom ste odlišní?

Povedal by som, že spoločného máme veľa, zároveň nechcem zachádzať do detailov. Nie je to jedna k jednej, to, samozrejme, nie. Dal som mu niečo zo seba a v konečnom dôsledku som si, dúfam, vzal ja niečo z neho.

Lukáš, brilantne prepájaš viaceré línie príbehu. Hráš sa s nimi, rozvíjaš ich, navzájom sa pretínajú, niekam odbiehajú a následne sa k sebe navracajú. Bolo tvojím zámerom ponúknuť náročnejšie dielo a čitateľa možno aj trochu zaskočiť?

Nie, to nie. V podstate som nemal žiadny zámer. Keď som Satori písal, ani som nerátal s tým, že by to raz niekto mohol vydať. Také čosi mi pripadalo prakticky nemožné. Napriek tomu som si vravel, že chcem, aby ten text bol na sto percent dokončený, a to aj s redakciou. Chcel som príbeh dotiahnuť bez ohľadu na to, či to vôbec nejaký vydavateľ niekedy uvidí. Nijako som nekalkuloval s dejom a s prípadnými čitateľmi. Text vznikal postupne, možno to na konci pôsobí ako premyslený konštrukt, ale ja sám som bol v podstate v pozícii čitateľa. Nevedel som, čo sa stane, čo bude v ďalšej kapitole, kam sa to zvrtne – a presne taký spôsob písania ma baví.

Knihu zaujímavo doplnila svojimi ilustráciami česká japonologička, prekladateľka a spisovateľka Anna Cima, žijúca v Tokiu. Pre čitateľa sa stáva až akousi spolutvorkyňou príbehu. Ako vznikla a prebiehala vaša spolupráca?

Vlastne prvý taký zlom bol, keď si text v rámci jedného grantového projektu vybral redaktor Janko Púček. To bol akýsi záblesk šance, že by Satori mohlo zaujať. A keď som text neskôr posielal Anne Cime, či by sa naň nepozrela a nezvážila možnosť doplniť rukopis obrázkami, tak prišiel druhý určujúci moment. Vravel som si, že ak sa to páči autorke knihy Probudím se na Šibuji, tak hádam som konečne napísal niečo, čo by nemuselo zostať nepovšimnuté. Vnímam ju aj ako spolutvorkyňu, bez jej ilustrácií by tej knižke chýbalo čosi dôležité. V čase, keď Anna Cima súhlasila, som ešte nemal vydavateľa. Z dnešného pohľadu neviem, kde sa vo mne vzala tá drzosť. Nedávno sme sa o tom bavili s Vladimírom Michalom – mojím neskorším vydavateľom z Artfora. Takisto vravel, že mu to pripadalo zvláštne, ale smial sa, keď to spomínal. Anna mi potom každé dva týždne poslala jeden obrázok. Všetky robila podľa seba, okrem toho v metre, ten som si vyžiadal.

Aké podstatné je vo všeobecnosti pre autora dobre si vybrať vydavateľa? A aký si spokojný s tým svojím?

Je to veľmi dôležité. Ale ja nie som nejaká hviezda, ktorá si môže vyberať. A napriek tejto skutočnosti som skončil tam, kde som aj skončiť mal. Myslím, že je už len málo vydavateľstiev, ktoré by mi vydali ilustrovanú knihu. A hlavne máme prienik aj z čitateľského pohľadu. To, čo Artforum vydáva, sa veľmi dobre triafa do môjho vkusu. Plus musím povedať, že Artforum so zaujatím sledujem 10-15 rokov a byť jeho súčasťou je pre mňa naozaj česť.

Kniha je nominovaná v desiatke Anasoft litera 2021. Jeden z porotcov Rafał Majerek o nej krásne povedal aj to, že najkratšie a zjednodušene by ju charakterizoval ako istú poctu literatúre. Zdôraznenie možností, ktoré nám čítanie a písanie vedia poskytnúť, najmä keď nie sme spokojní s okolitým svetom, keď sa nevieme vyrovnať s istými problematickými situáciami alebo keď cítime osamelosť, neistotu. Ako prijímaš tieto slová a úspech svojej prvej knihy?

Rafał Majerek je veľmi sympatický a dobroprajný človek. Ešte som ho nepočul povedať niečo negatívne na adresu slovenskej literatúry. Naopak, bráni ju pred slovenskými kritikmi, čo je vlastne zvláštne, ale pekné. Úspech Satori v Trenčíne si celkom užívam. Po rokoch písania mi konečne vyšla knižka a mnohí čitatelia ju prijali s radosťou. To je úplne úžasné a naozaj sa z toho teším. Zachytil som aj negatívne reakcie, takže nie som bezuzdne zapichnutý v oblakoch.

Náš rozhovor robíme koncom leta a onedlho vyjde tvoja druhá kniha Jar v Jekaterinburgu. Čo mi okrem toho, že sa asi neodohráva v Trenčíne, môžeš a chceš, prosím, o nej povedať?

Bolo zaujímavé posielať tento nový rukopis do vydavateľstva. Síce som si veril, ale cítil som aj nejaké obavy. Michaela, ktorá je redaktorkou spomínanej druhej knižky, ma však ubezpečovala, že nie je dôvod, aby knihu nevydali. Našťastie mala pravdu a prvá otázka Vladimíra Michala z Artfora bola, koho som si vybral na ilustrácie. Tentoraz je to Jindřich Janíček. Vo výsledku nielenže nesklamal, ale opäť je príbeh dotvorený veľmi uhrančivými a sugestívnymi obrázkami. Odohráva sa v sibírskom mestečku a v podstate mapuje jeden môj vzťah, na ktorý s veľkou nostalgiou spomínam. Veľká časť príbehu sa odohráva v prostredí vedeckej stanice, ktorá sa zaoberá roztápajúcim sa permafrostom. Všetko je, samozrejme, zasadené do zasneženého magického realizmu.

Ďakujem.

S Lukášom Cabalom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis a v roku 2021 je podporený aj z programu ACF Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014 – 2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou. Ďakujeme.

Terka, budeme sa rozprávať o školách, no našimi prvými učiteľmi sú rodičia. Čo si pochytila od tých svojich?

Naučili ma, aké dôležité je prežiť pekné detstvo, vnímať prírodu ako súčasť života, pomáhať susedom, byť si navzájom blízki, nebáť sa prejavovať svoje emócie, myšlienky a názory. Naučili ma aj byť empatickou, počúvať druhých, snažiť sa porozumieť ich vnímaniu vecí a pochopiť ich v každej situácii. Vďaka rodičom viem robiť práce, ktoré už vymizli z moderného sveta. Mama bola vždy nekonečne láskavá a otec zase ten prísny, čo spätne hodnotím ako niečo pozitívne. Naučil ma byť zodpovednou, stáť si za slovom, robiť ťažké rozhodnutia. Dodnes mi veľa dávajú a som za nich naozaj veľmi rada. Môj otec spočiatku nechápal, že žena môže byť v kariére rovnako úspešná ako muž, že žena a muž sú si rovní, stále ho to učím, no našťastie je jeho pohľad dnes úplne iný a aj za to som vďačná.

Tvojou prvou veľkou skúsenosťou bolo Dánsko. Podporovali ťa v nápade ísť do zahraničia už počas strednej školy? Ako to prebiehalo?

Chuť mojich rodičov podporiť ma v mojom pláne nebola spočiatku veľká. Chceli mi dopriať lepšie vzdelanie, ale báli sa. Sú staršia generácia, mám skoro 40-ročných súrodencov a môj otec bude mať onedlho 70. Navyše pobyt v zahraničí je finančne náročný a možností nájsť naň zdroje nebolo veľa. Po mesačnom intenzívnom vyhľadávaní som získala šancu uchádzať sa o štipendium v Nitre. Bola zima, na kolenách som prehovorila otca, aby ma tam zaviezol. Cestou sme zapadli v snehu, na prvý test som meškala asi polhodinu. Čas navyše mi nedali, dovolili mi však, aby som test napísala. Úspešne som prešla ďalšími kolami a o týždeň mi povedali, že som medzi troma, čo štipendium vyhrali, a môžem si vybrať, či chcem ísť na rok do Brazílie alebo na pol roka do Dánska. Vo svojom pubertálnom období som, samozrejme, chcela ísť do Brazílie, ale Európa je predsa len pre moju mamu príjemnejšia možnosť, tak som sa rozhodla pre Dánsko. Neľutujem, lebo veci, ktoré som si odtiaľ odniesla, by mi Brazília asi nedala. Som vďačná za to, že ma pustili a umožnili mi získať nové skúsenosti.

Ktoré vnímaš ako najvýraznejšie?

Napadajú mi dve. Prvou je fungovanie školstva a možné inovácie vo vzdelávaní a druhou je vnímanie rodiny. Ak môžem, rozviniem najskôr tú druhú. Dostala som sa do rodiny, kde som mala zrazu tri hosťovské sestry. Dodnes máme blízky vzťah. Ukázali mi, čo som predtým nezažila. Bola som dievča z dediny, každý deň po škole som mala nejaký krúžok, využívala som všetky príležitosti a chodila som večer domov posledným autobusom. A oni v Dánsku nemali žiaden krúžok, len moja najmladšia sestra hrávala hádzanú, čo je dánsky národný šport. Sprvoti mi to pripadalo zvláštne. Majú toľko príležitostí, prečo teda každý deň chodia domov a trávia čas s rodičmi? Asi po mesiaci som tomu porozumela. Chodili domov preto, aby tri hodiny spolu varili večeru, spolu jedli, rozprávali si, aký mali deň, smiali sa, hrali sa. Pochopila som, aké sú rodina a vzťahy pre nich dôležité. Neviem, či pre všetkých Dánov, ale pre rodinu, v ktorej som bola, to bol úplný základ. Nevnímali to tak, že obetovali svoj rozvoj. Dnes sú všetky úspešné a nemusia sa báť o svoju kariéru, strednú školu však chceli primárne stráviť s rodičmi a priateľmi v komunite ľudí, ktorých poznali. Možno raz by som chcela podobne viesť svoju rodinu.

A vzdelávanie? Chodila som na najväčšie a druhé najlepšie dánske gymnázium v Silkeborgu. Malo vyše 2 000 študentov, bolo dobre vybavené a rozlohou bolo veľké asi ako naše Horovce. Spolužiaci ma prijali, hovorili kvôli mne anglicky, všetci ostatní v medzinárodnej triede boli totiž Dáni. Učitelia sa správali k študentom rovnocenne. Vyučovanie bolo postavené na našej zodpovednosti. Všeličo sme si vopred sami naštudovali, profesor niečo krátko vysvetlil, potom sme diskutovali a robili ďalšie práce, eseje a podobne. Rozvíjali sme si zručnosti, ktoré sa neviazali len k danému predmetu, ale využijeme ich neskôr kdekoľvek. O interaktívnosť, neformálnosť a priestor na vlastný názor sa snažíme aj v programe I AMbitious. Páčili sa mi všelijaké komunitné aktivity a aj to, že sa študenti v piatok s profesormi vždy mimo vyučovania rozprávali pri pive o bežnom živote. Môže sa to zdať zvláštne, ale prehlbovalo to ich vzájomný vzťah a rešpekt, omnoho lepšie sa navzájom poznali a chápali.

Čo ti, naopak, dalo štúdium na gymnáziu v Dubnici nad Váhom?

Určite veľa príležitostí na realizáciu. Keď som sa vrátila, viedla som napríklad aj florbalový krúžok. Dánske školstvo bolo popredu v mäkkých zručnostiach, ale v exaktných vedách a rozvoji logického myslenia sme lepší tu. Čím ďalej, tým viac moja stredná škola rozvíja neformálne vzdelávacie aktivity a to je skvelé. Ako I AMbitious tu máme stále otvorené dvere, škola nám od začiatku pomáha, sú tu však aj Junior Achievement, Show Your Talent, DofE, Slovenská debatná asociácia. Zároveň škola pozýva absolventov a rôznych zaujímavých ľudí z kraja na besedy so študentmi. V dánskych kruhoch nie sú programy neformálneho vzdelávania až také rozvinuté. Možno je to tým, že ich školstvo to až tak veľmi nepotrebuje. Na našej škole vnímam pozitívne aj to, že po poslednej vyučovacej hodine neutekajú všetci hneď domov. Je tam vytvorená príjemná klubovňa a pri škole je aj jeden študentský podnik.

Keď sa rozprávame, mám pocit, že ti vždy všetko išlo ľahko. Je to tak?

Skôr to je tak, že mi šlo všetko, ale nič mi nešlo geniálne. Robila som šport, hudbu, hrala som v divadle, mala som rôzne aktivity, ale v ničom som nebola excelentná. V škole som mala dobré známky, nebola som však žiadna olympionička. Najviac sa mi teda nedarilo práve objaviť svoje silné stránky. Nikto ma k tomu neviedol a chýbalo mi to. Taká pomoc by raz na školách mala byť dostupná. Ak si úspešný, posielajú ťa na súťaž, ale niekto možno potrebuje povzbudenie a radu, preňho je trebárs vhodná iná forma rozvoja jeho nadania. Mne na základnej a strednej škole išlo najmä organizovanie vecí. Bavilo ma to. V tom, samozrejme, neexistujú žiadne preteky, takže som sa musela občas sama do toho popohnať.

Si súťaživý typ?

Čím ďalej, tým menej. Skôr mi záleží na tom, aby boli všetci okolo mňa šťastní a cítili sa dobre.

Nebola pri výbere vysokej školy tvoja všestrannosť pre teba aj výzvou?

Bola. Dokonca som menila vysokú školu. Obaja moji bratia sú medicínsky ladení, ale mne je na omdletie, keď vidím krv, takže som vedela, že týmto smerom nepôjdem. Mala som však dobré výsledky v škole a všetci ma tlačili do niečoho perspektívneho a taká sa im javila informatika. Chcela som byť v očiach rodiny čo najlepšia a akosi som sa zmierila s tým, že na to mám a mohlo by ma to baviť. Na gymnáziu sme mali blokové vyučovanie a každý bol v prírodovednom, informatickom, ekonomickom alebo humanitnom bloku. Humanitný blok bol podceňovaný, vnímaný bol ako neperspektívny, preto som si vybrala ten ekonomický. Dnes vidím, že humanitné odbory sú rovnako dôležité, že paleta možností na pracovnom trhu je široká a je len na mne, aké mám ambície, na čom mi záleží. Po maturite som išla na informatiku do Brna. Po pol roku som sa však rozhodla odísť. Školu by som zvládla, ale chcela som radšej stráviť päť rokov niečím, čomu sa budem v budúcnosti venovať. Počas štúdia v Nexterii a rozbiehaní I AMbitious som totiž zistila, že ma najviac zaujíma prinášať inovácie do vzdelávania a rozvíjať mladých ľudí. Nevnímam to tak, že som pol roka stratila. Naopak, využila som ho na osamostatnenie sa v Bratislave. Dostala som sa na Bratislavskú medzinárodnú školu liberálnych štúdií a začala som popri neformálnom lepšie spoznávať aj formálne, akademické vzdelávanie. O rok ukončím bakalárske štúdium, po ňom by som chcela v zahraničí študovať Education Policy a po návrate robiť ďalšie zmeny u nás.

Neformálne vzdelávanie mimo školy ťa výrazne ovplyvnilo. Ako sa začalo a ako neskôr pokračovalo?

Po návrate z Dánska som bola súčasťou Junior Achievementu, programu študentských firiem na stredných školách. Jeho veľkou výhodou okrem iného je, že študenti robia priamo vo svojom prostredí. Následne som sa, trochu náhodou, dostala do mentoringového programu TalentGuide, ktorý robil LEAF. Našla som malý leták a vyšlo to. Mojím výstupným projektom bol práve I AMbitious. Boli to úplné začiatky, pár aktivít pre stredoškolákov na mojej strednej škole. Potom to už išlo samo. Cez LEAF som sa dozvedela o Nexterii a prihlásila som sa do ročného programu Nexteria Leadership Academy. Aj dnes sa s Tomášom Hasalom, riaditeľom organizácie, smejeme na tom, že na prijímacích pohovoroch som mala v hlave plán prešívať staré rifle na nové, to bol môj podnikateľský nápad. Tomáš spolu s Martinom Mojzešom, ktorý vedie akadémiu, mi však toľko radil pri rozvíjaní projektu I AMbitious, že aj z neho vyšiel nakoniec pekný komplexný ročný program pre stredoškolákov. V našom tíme sme boli a dodnes spolu program vedieme s mojimi blízkymi kamarátkami Sofi a Veronikou. Na začiatku sme mali obavy, či program vôbec otvoríme. Boli sme stredoškoláčky bez skúseností. Nevedela som, či na to máme, či je to niečo, čo chcem robiť dlhodobejšie.

Skutočnosť, že som sa nevzdala, hodnotím spätne ako dobré rozhodnutie. Vidíš, rastieme, končíme už tretí rok programu. Našim študentom teraz hovorievam, že človek nikdy nevie, čo ho posunie. Veľa vecí, ktoré som robila, dnes nevyužívam, nehrávam florbal ani nehrám v divadle, ale dali mi strašne veľa. Florbal ma naučil fungovať v tíme, byť súčasťou komunity, divadlo ma naučilo vystupovať pred ľuďmi a kreatívne robiť organizačné veci. Treba začať, cesta sa postupne vykryštalizuje.

Stretávaš sa medzi študentmi alebo svojimi blízkymi pri práci pre I AMbitious aj s nepochopením, predsudkami či prekvapeniami?

Viacerí študenti hovoria, že sa obávajú, že nezapadnú. Keď však prejdú ročným programom a odpovedajú na to, čo zo získaného si najviac vážia, nespomínajú na prvom mieste vedomosti, mentora ani aktivity, ale to, ako dobre si sadli s ľuďmi okolo seba. Rôznorodosť je pre nás podstatným prvkom. Nepresadzujeme žiadne politické zmýšľanie, nevyberáme si podľa akademických výsledkov a nepreferujeme liberalizmus či konzervativizmus. Za každého u nás hovoria výsledky práce. Sama sa stále veľa učím. Už viem, aké je to byť štatutárkou občianskeho združenia, mať zodpovednosť, riešiť granty, dohovárať spolupráce a komunikovať s ľuďmi v manažérskych pozíciách. Veľká časť mojej práce je o búraní predsudkov každého druhu. Do pracovných vzťahov vchádzam už o čosi sebavedomejšie s tým, že sa obaja môžeme navzájom niečo naučiť.

Darí sa vám v našom kraji nadväzovať zaujímavé spolupráce?

Spolupracujeme napríklad s Fleck Coworkingom, Paddock Café, mestom Trenčín či vašou skvelou organizáciou Voices. Postupne sa snažíme do mentoringu zapájať ďalších, v menších firmách to ide o čosi ľahšie ako vo veľkých. Tam sa občas ešte stretávame s tradičným zmýšľaním. Nezaujíma ich, čo robia v programe naši študenti, o čo lepšia bude vďaka tomu naša spoločnosť, ale skôr to, akú budú mať reklamnú plochu a kde bude umiestnená.

Bude I AMbitious raz celoslovenským programom?

Na tento rok máme dva najväčšie ciele: udržateľnosť a škálovateľnosť. V oboch sa nám darí. Naša organizácia vznikla úplnou náhodou preto, že sme chceli prispieť k odstráneniu toho, čo nám prekážalo počas strednej školy, a priniesť mladým ľuďom ďalšie príležitosti a možnosti. Teraz sa z nej snažíme urobiť udržateľnú neziskovú organizáciu s malým základným tímom. Chápeme a akceptujeme, že popri jednom-dvoch čiastočných úväzkoch to vždy bude o množstve dobrovoľníkov, ale skúšame to. Vytvorili sme správnu radu, ktorá nám pomáha nastavovať procesy, a vidíme, že sa posúvame. Čo sa týka škálovateľnosti, chceme sa rozrastať a mať v každom kraji svoju základňu, ktorá by tvorila aktivity pre daný kraj prispôsobené jeho podmienkam a potrebám. V spolupráci s Karpatskou nadáciou rozšírime od nového roka program aj na východ Slovenska. Ešte sa rozhodneme, či to bude najprv v Prešovskom alebo Košickom kraji.

A môžeme sa tešiť na to, že vaše ústredie bude v Trenčíne? Ostaneš v ňom aj po vysokej škole?

Dúfam, že áno, bolo by to symbolické. Štartom bude centrálne coworkingové miesto, ktoré by sme tu chceli mať a kde budú prebiehať aj rôzne iné aktivity, nielen naše. Rada by som ostala aktívnou súčasťou programu aj po ukončení vysokej školy, ale závisí to od mnohých okolností – chcem sa o rok vydávať a verím, že sa nám s partnerom podarí ísť ešte na dva roky na školu do zahraničia. I AMbitious však vnímam ako svoje dieťa, a hoci potrebuje vzlietnuť a posunúť sa ďalej, ostaneme v spojení. Navyše mám veľmi rada Trenčín.

Slovo ambiciózny v preklade názvu môže niekoho trochu vystrašiť.

Áno. Náš názov sa inak píše, inak vyslovuje a zároveň môže v ľuďoch vzbudzovať dojem akejsi elitárskosti, čo, samozrejme, nechceme, lebo elitársky nie je. Sme tu aj pre introvertov, pre ľudí, ktorí vôbec nechcú byť v popredí. Uvažujeme o zmene názvu, všetko sa uvidí. Som rada, že máme GROWNi, čo je online platforma pre všetkých, ktorí sa chcú rozvíjať alebo chcú pomôcť v rozvoji druhým.

Ako vznikalo GROWNi?

GROWNi vzniklo v prvej vlne pandémie, keď sme si povedali, že pokiaľ niekto už nie je zapojený do nejakej organizácie a nie je ani v žiadnom programe, stráca omnoho viac príležitostí. Nemôže chodiť na diskusie a nemôže ani dobrovoľnícky pomáhať, lebo si tú možnosť nevie sám nájsť. Napadlo nám vytvoriť centrálne miesto prepájajúce možnosti v neziskovom, verejnom aj súkromnom sektore, ktoré ľudia na Slovensku majú bez ohľadu na to, či sú stredoškoláci, vysokoškoláci alebo profesionáli. Človek si tu môže nájsť stáž, zákazku alebo zamestnanie, uvidí rozličné vzdelávacie príležitosti – workshopy, semináre, rozvojové programy. Naopak, ak organizácia hľadá pomoc, môže sem pridať svoju ponuku. Snažíme sa stáť na určitých hodnotách, aby naše príležitosti boli etické a rozvíjali charakter, platforma je nestranícka a neuprednostňuje žiadne vierovyznanie.

Rozprávame sa počas letných prázdnin. Čo praješ študentom a študentkám do nového školského roka?

Predovšetkým im želám, aby sa nebáli robiť niečo navyše. Na stredných školách je niekedy študent, ktorý robí niečo navyše, vnímaný ako premotivovaný snaživec. Netreba to brať vážne a príliš osobne. Ak vás niečo zaujme a máte z toho radosť, venujte sa tomu. Nie je dôležité, či to budete robiť v budúcnosti alebo nie. Nebojte sa, že vás niekam nevezmú, možností je veľa a nikto nebude riešiť, či ste sa na školu dostali na prvý raz alebo na druhý. Hľadajte rovnováhu, nerobte veci na úkor mentálneho zdravia alebo psychickej pohody. Choďte za svojím snom a hľadajte svoju víziu. Doprajte si na to čas. Odmenou vám bude, že nájdete prácu, ktorá vás bude napĺňať a baviť. Možno to bude vo veľkom meste a možno to bude doma, v komunite, kde žijete, s ľuďmi, ktorých máte okolo seba už teraz. Na tom nezáleží.

Ďakujem.

S Terkou Dominikou Lukáčovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis a v roku 2021 je podporený aj z programu ACF Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014 – 2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou. Ďakujeme.

Janka, mnohým ľuďom si skvelými životopismi a motivačnými listami pomohla nájsť si nové zamestnanie. Ako si sa k tomu dostala?

Nebola som spokojná s tým, ako sa ľudia prezentovali vo svojich životopisoch. Suchopárne vymenovanie vecí vypovedalo o nich tak málo. My sme predsa oveľa viac než len to, čo sme študovali a kde sme pracovali. Niekoľko rokov som pomáhala známym nájsť spôsob, ako krátko a jasne zdôrazniť, v čom sú dobrí, prečo sa hodia na pozíciu, ktorú chcú získať. Postupne som vyvinula nástroj, nazývam ho Elevator CV, ktorý pomôže uchádzačom o zamestnanie ukázať svetu svoje kompetencie a jedinečný mix skúseností, ktorý ich charakterizuje. Chcela by som ešte dotiahnuť pár administratívnych vecí a dať mu kvalitnú onlinovú podobu.

Počas pandémie ochorenia covid-19 som získala certifikát kariérnej poradkyne. Mám vďaka kurzu lepší prehľad v odbornej terminológii a nástrojoch dostupných na spoznanie prirodzených silných stránok uchádzača. Stretla som nové kamarátky, lebo okolo koučky a lektorky Eriky Hudecovej sme boli ozaj vynikajúca partia. Naďalej však platí, že s každým človekom sa najprv rozprávam, aby sme spolu identifikovali, čo je vhodné a správne uviesť do životopisu, aby dostal pozvanie do ďalšieho kola. Mnohí ľudia dnes potrebujú počuť od druhého zreteľné a presvedčivé uistenie o tom, v čom sú dobrí.

Čo popri posilnení sebavedomia a praktickej pomoci ľudia najviac oceňujú, keď s tebou spolupracujú v tejto oblasti?

Asi to, že získavajú realistickejší a komplexnejší pohľad na seba a svoje kariérne možnosti. Niektorí si nevedia predstaviť, čo by robili, iní zase snívajú o nejakej práci, no obávajú sa, či by ich v budúcnosti uživila. Vtedy je dobré rozmýšľať o plánoch s niekým druhým. Jedna vysokoškoláčka, ktorá by pokojne žila niekde na lazoch a venovala sa pedagogike montessori, si nedávno po rozhovore so mnou uvedomila nové možnosti na doplnenie základného príjmu a splácanie hypotéky. Ukázalo sa, že dokáže dobre navrhovať a vylepšovať webstránky tak, aby boli priateľskejšie voči používateľom a aby ich skúsenosť tak bola omnoho lepšia. Dokonca by v tom vedela napríklad pomáhať niekomu pri tvorbe materiálov na výučbu detí so znevýhodnením. Uvidela seba a svoje kompetencie v inom svetle, zistila, že by mohla niečím aj normálne zarábať, a to je v neustále sa meniacom svete dôležité.

Lanový park a teambuildingové aktivity sú sezónnou záležitosťou, nie sú pre teba prácou na plný úväzok. Venuješ sa preto naďalej aj učeniu angličtiny. Stíhaš to?

Chcem predovšetkým povedať, že by som nesľúbila a ani by som nezobrala viac práce, než viem urobiť. Naučila som sa sústrediť vždy len na jednu vec. S tromi deťmi potrebujem dobre skĺbiť čas, ale aj pomôcť zabezpečiť rodinný príjem. Učenie angličtiny ma baví už od čias, keď som sa po dvoch rokoch vrátila z Londýna. Spravila som si štátnu jazykovú skúšku, začínala som vo firmách, ktoré poskytujú jazykové kurzy, neskôr som učila aj vo Vzdelávacej akadémii Jána Amosa Komenského. Získala som veľa lektorských skúseností a teraz som na voľnej nohe, vyučujem jednotlivcov aj skupiny. Využívam veľa z toho, ako som sa sama učila, a ku každému pristupujem individuálne, snažím sa získať si dôveru človeka, prispôsobujem sa jeho tempu, jeho témam. Ľudia sú často prekvapení, ako rýchlo sa zdokonaľujú. Ak musia, vedia rozprávať, až sa tomu sami čudujú.

Vyhovuje ti, že si svoju prácu sama vytváraš?

Áno, hoci ona, samozrejme, zahŕňa zapojenie sa ďalších spolupracovníkov, čomu som rada. Je za tým veľa práce, času a vzdelávania sa. Úskalím toho, že niečo stojí na mne, je asi len to, že nemôžem len tak prestať. Musím nájsť niekoho, kto bude pokračovať, alebo veci dajako zautomatizovať, aby fungovali samy. Ak na podujatí pre 800 ľudí zapĺňame väčší priestor pestrými aktivitami, musím zvažovať veľa detailov, aby bolo všetko v poriadku. Kde budú stanovištia? Akí inštruktori budú pri nich, aby bolo všetko bezpečné? Aké vybavenie potrebujú? Kadiaľ sa budú návštevníci pohybovať? Kde sa napijú, najedia? Kam pôjdu na toaletu, kam budú odhadzovať smeti? Mnohé z toho viem na základe skúseností a nedá sa to len tak niekomu vysvetliť. Najlepšie to dokážem preniesť na niekoho iného tým, že bude so mnou dlhšie pracovať. Snažím sa o to a nechávam pri tom ľuďom priestor na vlastné nápady.

Ako lektorka si pomáhala druhým definovať svoju podnikateľskú víziu, hľadať zdroje, oslovovať partnerov na spolupráce. Čo je pri rozvíjaní viacerých značiek tvojím spoločným prianím?

Ťažká otázka. Chcela by som, aby ľudia vedeli, čo si môžu predstaviť, keď sa povie Activity Park, Tarzania Trenčín, Elevator CV alebo Zaži Trenčín, a aby mali pri tom dobrý pocit. Veľmi by sa mi páčilo, keby to tak raz bolo.

Lanová dráha Tarzania Trenčín je príjemné miesto na športovanie a trávenie času s rodinou v prírode. Ako by sme čitateľom predstavili, čo je Activity Park?

Tvorí ho aktuálne viac ako 25 stanovíšť na rozvíjanie šikovnosti a obratnosti. Určené sú pre tímy aj jednotlivcov. Niektoré sú v Tarzanii dostupné stále, iné na požiadanie a niektoré sú len na samostatné podujatia, ktoré sa tu dejú, ako napríklad na deň detí. Vieme ich však hocikam priniesť a vybaviť nimi dané prostredie. Usporadúvame s Peťom firemné akcie na Gazdovstve Uhliská alebo hocikde na futbalovom ihrisku či na lúke.

S Petrom ste tím, vychovávate tri deti, ste partnermi 22 rokov, čo je mimochodom aj počet plošín v korunách stromov v Tarzanii. Ako ste sa našli?

Zaklopala som mu na dvere. Ešte ako skautky sme hľadali ľudí na nočnú bojovú hru. Moja skautská sestra Miška ho poznala a vedela, že by sa možno zúčastnil, lebo boli s kamarátmi zálesáci. Zoznámili sme sa a začali sme neskôr spolu chodiť. On bol už na základnej škole chalanom, čo si o ňom dievčatá aj v iných triedach rozprávali, že je super.

V čom sa zhodujete a v čom ste rozdielni?

On vždy vraví, že aj keď sme dlho spolu, nikdy sa so mnou nenudí. Keď som mala zdravotné problémy, rok a pol sa o všetko staral, o deti, domácnosť, administratívu, Tarzaniu, o všetko. Neviem, ako to zvládol. Nedávno som sa ho na to spýtala a on len povedal, že to bolo treba urobiť, tak to urobil. Je priateľský, má rád ľudí a vie veci realizovať. Je u nás ten racionálny a praktický. Ja viem vymyslieť Family Day, zážitkové vzdelávanie alebo iný koncept. Spolu si všetko podrobne prejdeme, čo máme, čo je v akom stave, čo ešte potrebujeme, a zhodneme sa na tom, ako všetko zabezpečiť.

Preskákala si si zdravotné komplikácie s hlasivkami, určite to ovplyvnilo, čo a ako robíš. Chceš o tom hovoriť?

Je to odvtedy už šesť rokov. Cítim, že potrebujem o tom hovoriť. Vieš, ako si niekto vraví, čo by sa muselo stať, aby som všetko zmenil a robil veci tak, ako chcem ja? Vieš, také to odísť z práce, lebo už viem, čo ma baví, a keby som tomu venoval osem hodín denne, tak by to určite vyšlo? Tak mne sa to stalo. Všetko sa zastavilo, všetko muselo ísť bokom. Hlasivky boli poškodené a mám ich štyrikrát operované. Predstava, že by som mohla prísť o hlas následkom onkologického nálezu, bola paralyzujúca. Môj prípad bol ojedinelý a často som hneď nerozumela, čo mi lekári hovoria. Naučila som sa zaujímať o svoj zdravotný stav. Pamätám si, že som si pred konzultáciou išla vypýtať výsledky, aby som sa doma naučila, čo všetko sa chcem opýtať. Súhrnne však môžem povedať, že skúsenosti mám s lekármi dobré. Ochotne mi venovali čas vo viacerých nemocniciach. Špecialisti riešili väčšinou to svoje, doteraz si pamätám lekára, ktorý sa ma prvý opýtal na celý môj život.

Chcela si tomu porozumieť.

O zdravie sa musíme zaujímať hlavne sami, musíme vynaložiť viac úsilia. Naučila som sa, že pri rozprávaní sa s lekármi žiadna otázka nie je hlúpa. Ak nerozumiem, tak nerozumiem, nevadí, lepšie je sa opýtať ako sa neskôr trápiť. Nikdy som sa presne nedozvedela, prečo sa to stalo, ale zistili sme to našťastie skoro. Myslím, že som vyhorela v práci. Celé moje okolie mi to niekoľko mesiacov hovorilo, ale bolo treba dorobiť toto, tamto, potom ešte mzdy a všeličo okolo nich. Bola som taká unavená, že som dala zo dňa na deň výpoveď, čo som v živote neurobila. Celé to bolo vlastne príjemné, podpísala som dohodu, mala som euforický obed, dokázala som to, konečne som odtiaľ odišla, a poobede som sa dozvedela diagnózu. Asi sa niekedy musí čosi stať, aby človek niečo zmenil. Dnes viem lepšie sledovať, koľko na seba naložím a či to zvládam. Napríklad šport je pre moje mentálne zdravie veľmi dôležitý. Veľakrát sme sa so psychologičkou rozprávali o tom, že spracovanie všetkého chce čas, lebo prídu depresie a všeličo možné. Lenže čas vnímame rôzne, niekto ho potrebuje viac, niekto menej. Pomohlo mi o tom viac čítať, napríklad knihu Nevyhorení. Pochopila som, že aj čas potrebuje čas, a uvedomila som si, že požiadať o pomoc je v poriadku. Zistenia, ktoré znejú jednoducho, sú však zásadné. Bez skvelých priateľov a rodiny by bolo asi viac vecí inak.

Robíš veľa s ľuďmi, čo je vždy radosť aj starosť. Vyhovuje ti to?

Áno, rada robím s ľuďmi aj pre ľudí, hoci je pravda, že práca s ľuďmi je najťažšia. Čo jeden povie, môže druhý pochopiť inak. Veľakrát sa v rozhovoroch vraciam k vypovedanému, aby sme sa navzájom uistili, že si dobre rozumieme. Ak ti chcem čo najlepšie splniť tvoje prianie, musím ho najprv správne pochopiť. Naučila som sa rátať so všetkými možnosťami, ktoré sa dajú predvídať, ale aj s tým, že nastane niečo absolútne nečakané a zvládneme to. Pri organizácii podujatí je flexibilnosť dôležitá. Nerobí mi problém prispôsobiť sa okolnostiam, rôznemu veku či schopnostiam ľudí, prípadne ich zdravotným znevýhodneniam. Chcem, aby sa všetci cítili dobre, aby bol zážitok od začiatku do konca príjemný. Ak dieťa nechce sladkosti, nevezme si ovocie, nechutí mu ani melón, vytiahnem z tašky oriešky. Ak sa dá, rada urobím vždy niečo malé navyše.

Predstavovala si si ako skautka, že každé leto budeš pobehovať po lese?

Že takto dopadnem? Nie, vôbec. Keď to prišlo, nebránila som sa, to je celé. Ľudia sa u nás cítia dobre a to sa mi páči.

Janka, o všeličom by sme sa mohli rozprávať. Máš z USA špeciálny kurz barmanky, v Materskom centre Srdiečko si pripravila kurz rodičovských zručností rozvíjajúci metódy filiálnej terapie, s Peťom dodávate do firiem pre zamestnancov ovocie pre zdravie, pre radosť a aj kvôli podpore lokálnych pestovateľov. Najaktuálnejšie však je vaše občianske združenie Zaži Trenčín. S akým zámerom ste ho založili?

Lesopark je nádherné miesto a my sme chceli, aby zážitky z Breziny a z Trenčína boli dostupnejšie deťom a mladým ľuďom, občianskym iniciatívam, ľuďom so zdravotným postihnutím. Zdá sa nám dôležité, aby sme boli pri našom podnikaní všímaví, ohľaduplní a spoločensky zodpovední. Ak môžeme pomôcť, tak prečo to neurobiť. Neziskový subjekt nám umožňuje získať zdroje na pokrytie priamych nákladov a môžeme tak ponúknuť veľa vecí zadarmo. Máme za sebou trinásť krásnych ročníkov detskej športovej olympiády a podobné akcie robíme už niekoľko rokov aj pre ľudí so zdravotným postihnutím. Vždy, keď hovorím s firmami o tom, čo pre nich urobíme v Tarzanii, predstavím im našu filozofiu a aktivity, ktoré by mohli podporiť.

V roku 2020 sa nám podarilo vybudovať jedinečnú, plne vybavenú lesnú učebňu. Týždeň zážitkového vzdelávania tu s nami strávilo koncom júna päť tried základných škôl. Skúsili jogu, parkour, dozvedeli sa o odpadoch, spoznali históriu Trenčína, liezli v lanovom parku, hľadali poklad, vyskúšali bludisko, ktoré tu je taktiež pre všetkých stále zadarmo. Pani učiteľka z Teach for Slovakia sa ma spýtala, kto zážitkové vzdelávanie pripravil, a vtedy som asi prvýkrát povedala, že celý koncept sme dali dohromady ja s Peťom. Samej mi to bolo čudné a zvláštne príjemné zároveň. Dokonca trenčianske základné školy môžu lesnú učebňu v prípade teplého počasia neskôr využívať aj na výučbu, čo najmä počas pandémie môže byť pre žiakov bezpečnejšia forma.

Viac ako rok máte z útulku Trenčianske labky psa Ziggyho, kríženca labradora s jazvečíkom. Máš rada, ak sú veci všelijako popreplietané?

Ani neviem. Možno je to všetko životom, aký vediem a ktorý ma dostal až sem. Mať veci pod kontrolou je zdanlivo príjemné, ale kde sa ti potom otvárajú ďalšie dvere? Všetko je tak, ako má byť. Aj naše deti vediem k tomu, aby videli vlastné možnosti a chceli sa realizovať, ale zároveň aby nikdy nezabúdali na druhých. Sme ľudia, každý sme iný, nie sme dokonalí a to je dobre. Mám rada prepájanie ľudí a inšpiratívne spolupráce.

Si odvážna a statočná, Janka, a je očividné, ako veľa energie dávaš do spoluprác. Pred dvoma rokmi si zareagovala na výzvu Mestského divadla, keď hľadali kostymérky. Bez slova si sa pridala, vyrobila si pár vecí. Ušila si Štefánikovi čiapku aj krásne vyznamenania. Okrem všetkého, čo sme spomínali, robíte aj obľúbený deň detí. Veľa vašich priateľov pomáha z vlastných prostriedkov rozvíjať verejný priestor.

Zveľaďovať verejný priestor nie je zakázané v žiadnych nariadeniach, tak to robíme a robíme to radi. Vzdelanie, kultúra a životné prostredie sú pre život človeka nenahraditeľné. Spríjemniť ľuďom chvíle v prírode a správať sa k nej pritom ohľaduplne je pre nás prirodzené.

Ďakujem.

S Jankou Ovesnou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis a v roku 2021 je podporený aj z programu ACF Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014 – 2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou. Ďakujeme.