Stratiť blízkeho človeka je bolestivé. Posledná rozlúčka je príležitosťou naposledy mu prejaviť úctu a lásku. Pohreb môže byť dokonca pre nás liečivou a posilňujúcou skúsenosťou na ceste zármutkom. Antropologické výskumy však ukazujú, že pohreby sa u nás od socializmu takmer nezmenili. Tie civilné sú zvyčajne uponáhľané, neosobné, plné umelých kvetov, klišé a fráz. Cirkevné rozlúčky zasa nie sú zrozumiteľné pre všetkých a väčšinou nedovoľujú zapojenie členov rodiny do ich priebehu. Môže však niekto cudzí spraviť rozlúčku lepšie ako my sami? Aké boli rozlúčkové rituály v minulosti? Sú dôležité v procese smútenia? Prečo sa stále viac ľudí chce vrátiť k intímnejším obradom a ako prebiehajú? Akú budúcnosť má u nás prírodné pohrebníctvo a ako pridáva pohrebom ekologickú hodnotu?

Monika Suchánska sa začala venovať prírodnému pohrebníctva počas štúdia antropológie na Masarykovej univerzite v Brne. V roku 2014 spoluzaložila neziskovú organizáciu Ke kořenům, je správkyňou prvého českého prírodného cintorína Les vzpomínek v pražských Ďáblících. Skúsenosti z Českej republiky sa rozhodla zužitkovať aj doma, na Slovensku. Spolu s neziskovou organizáciou Živica a mestom Zvolen otvorila prvý slovenský prírodný cintorín Záhrada spomienok a založila sesterskú organizáciu Ku koreňom. Pozostalým pomáha organizovať posledné rozlúčenia netradične - u nich doma, v prírode či v kaviarni. Verí, že pohreb nemusí byť frustrácia a konvencia, ktorú si treba pretrpieť alebo sa jej vyhnúť, ale môže byť oslavou života a smrť blízkeho samotná príležitosťou pre životné posilnenie.