Si učiteľom telesnej výchovy, kondičným trénerom, organizuješ bežecké a iné športové podujatia, máš rád pohyb. Športoval si a hýbal si sa odmalička?

Áno, odjakživa. Už ako mladí chalani sme sa veľa hýbali. Zaujímalo ma karate a chodil som na atletiku. Nemal som svoju jednu či dve konkrétne disciplíny, skôr som robil tú základnú, všeobecnú prípravu. Hľadali sme, v čom by sme boli dobrí, vtedy som sa venoval najmä stredným bežeckým tratiam.

Takže bolo zrejme prirodzené, že tvoja cesta viedla priamo na Fakultu telesnej výchovy a športu UK v Bratislave.

Vieš, že ani nie? Na základnej škole som nebol extra dobrý žiak, takže som nepokračoval na gymnáziu, ale najprv som šiel na učňovku. Potom som si strednú školu ešte trochu predĺžil tým, že som išiel na nadstavbu, a až potom na vysokú školu. Stal sa zo mňa telocvikár.

Chcel si skôr trénovať alebo ťa od začiatku lákalo ísť učiť?

Myslel som si, že budem väčšinou trénovať, učiť som ani nechcel. Keď som sa prvýkrát uchádzal o zamestnanie, predpokladal som, že to bude niečo dočasné, a pozri, na Základnej škole na Bezručovej ulici som už šestnásť rokov. Ťahalo ma to inam, chcel som pomáhať jednotlivcom v športovej príprave. Vtedy však bola iná situácia ako dnes. Nebolo to tu vôbec bežné. Dokonca si myslím, že tu nebol nikto, kto by sa špeciálne venoval individuálnej príprave športovcov či rekreačných bežcov.

Učíš a zároveň trénuješ. Je možné to časovo stíhať?

Dá sa to zvládnuť, len si to musím zladiť. Na škole mám len čiastočný úväzok. Tento rok by som podľa rozvrhu do práce chodil len v pondelok, stredu a piatok.

Pripravoval si kondične od začiatku profesionálnych športovcov?

Veru nie. Začínal som s rekreačnými športovcami. Niektorí sa chceli pripraviť na svoju sezónu, druhí chceli len byť o čosi zdravší a ďalší si želali trebárs iba dobre vyzerať v lete v plavkách. Kedysi mali profesionálni športovci svojho trénera a s ním robili všetko. Až neskôr tam prenikla špecializácia a kondičnú prípravu s nimi začal robiť iný človek.

Ak vynecháme na chvíľu profesionálov, akí ľudia ťa najčastejšie oslovujú na spoluprácu?

Za roky, čo sa tomu venujem, môžem povedať, že ktokoľvek. Chodia ku mne muži, ženy, mladší aj starší. Často napríklad prichádzajú deti, ktoré potrebujú kondične podporiť pri svojom športe alebo majú menšie zdravotné problémy, chcú zlepšiť svoju fyzickú kondíciu, upraviť hmotnosť alebo nabrať svalovú hmotu. Väčšina mojich klientov, možno až osemdesiat percent, sú teraz cvičenci, ktorí sa chcú predovšetkým dobre cítiť, chcú byť fit a zdraví.

Ako veľmi je pri rekreačnom cvičení dôležitá psychická pohoda?

Venujem sa jej rovnako ako cvičeniu samotnému. Výsledný efekt na celkový pohybový prejav športovca a kvalitu jeho života je väčší, ak sa rovnomerne zaoberáme zvyšovaním jeho funkčných aj psychických možností.

Ako to prebieha?

Záleží na tom, či sú to vrcholoví športovci alebo rekreační športovci. S klientom, ktorý nerobí profesionálny šport, sa najprv o všetkom porozprávam, urobíme si základnú diagnostiku jeho pohybového systému, zdravotného stavu a životného štýlu, prípadne aj jeho stravovacích návykov a predchádzajúcej pohybovej aktivity a urobíme si jednoduchý plán. S vrcholovým športovcom alebo športovkyňou si okrem toho stanovíme ciele, ktoré chceme spoločne dosiahnuť. Samozrejme, je dôležité zosúladiť celú kondičnú prípravu aj s ostatnými jeho či jej tréningami, aby bolo všetko po každej stránke v poriadku.

Športové tímy majú dnes často svojich vlastných kondičných trénerov. Ty máš však najmä skúsenosti s individuálnou kondičnou prípravou mimo hlavnej sezóny.

Áno, presne tak. Venoval som sa najmä profesionálnym hokejistom, ktorí počas leta neboli so svojím tímom, lebo prišli na prázdniny domov. Kondičnú prípravu som robil v minulosti napríklad s Majom Gáboríkom, Mariánom Hossom či Tomášom Kopeckým.

Bolo ich potrebné aj povzbudzovať do práce?

Vrcholoví športovci sú sami motivovaní. Ja som sa venoval ich kondičnej príprave. Cvičenie je na každom z nás jednotlivo. Možno tých svojich rekreačných občas podporím alebo zľahka podpichnem, ale mentálnemu trénerstvu sa špeciálne nevenujem. To by už bolo veľa. Aby som mohol mať živnosť a robiť kondičného trénera, musel som absolvovať po škole pár školení. Neskôr sme potom my sami robievali školenia trénerov na dosiahnutie potrebného stupňa kvalifikácie.

Vyhovuje ti venovať sa dvom činnostiam – učeniu a trénovaniu?

Ozaj som nerátal, že budem učiť toľko, koľko učím. Kedysi som bol v robote v jednom kole od pondelka do soboty, od rána do večera. Zo školy do fitka, z fitka do školy. Teraz to nijako nehrotím. Našiel som rovnováhu, robiť dve odlišné práce mi prináša vítanú zmenu, nemusím byť stále v škole, ale ani bez prestávky vo fitnescentre. Mám aj iné aktivity a na rovinu poviem, že sa už snažím viac venovať rodine a myslieť aj trochu na seba.

Učíš telesnú výchovu, ktorá poskytuje základné vzdelanie z oblasti pohybu a športu, prispieva k vývinu mladých ľudí a k formovaniu ich vzťahu k pohybovej aktivite. Obľubujú žiačky a žiaci hodiny telesnej výchovy? Radi sa hýbu?

Myslím, že pred pätnástimi rokmi sme mali v Trenčíne, možno na celom Slovensku, obdobie, keď bol pohyb trochu v úzadí. Zo športových klubov bol pre deti na výber akurát hokej a futbal. Teraz je to podstatne lepšie. Výber športov je neuveriteľne široký a okolo viacerých klubov sú súdržné, priateľské komunity, v ktorých sa dá s ľuďmi zažiť veľa zábavy.

Áno, hovorí sa, že deti nie sú pohybovo také šikovné, ako sme boli my, keď sme boli mladí, ale myslím, že opäť prichádza obdobie, keď sú deti svižnejšie, rady sa hýbu. Po desaťročnej prestávke prichádza nová generácia. Mnoho rodičov sa snaží, aby sa ich deti venovali pohybu a vybrali si nejaký športový krúžok. Je to poznať aj v školách, na vyučovacích hodinách je to oveľa lepšie. Prváci sú pri nástupe do školy obratnejší, šikovnejší a ľahšie sa s nimi pracuje.

20. apríla 2013 sa v Soblahove uskutočnil benefičný beh Pro Autis. Bol venovaný deťom s poruchou autistického spektra navštevujúcim trenčianske autistické centrum, ktoré vzniklo krátko predtým. Ako k tomu prišlo? Tušil si, že vznikne taká pekná tradícia?

Veril som, že vzniká niečo pravidelné, istý som si tým však vôbec nebol. Sám som bol v tom čase nadšeným bežcom, možno až trochu uleteným. Neprestajne som chodieval na rôzne podujatia, tak som si povedal, urobme niečo aj my. V skutočnosti to však rozbehla moja žena, ktorá otvárala autistické centrum. Začínali sme od nuly a veľmi sme to chceli zvládnuť, tak sme hľadali všetky možnosti, ako získať finančnú podporu. Povedali sme si, spravme benefičný beh, zožeňme pár rovnako nadšených ľudí a bude to. A tak sa aj stalo. Zorganizovali sme to prvýkrát a išli sme ďalej.

Pamätáš si, koľko bežcov a bežkýň ste na prvom ročníku mali?

Fúha, to si nepamätám. Okolo dvesto alebo tristo?

Naopak, máš celkom dobrú pamäť. Samotného behu sa pred ôsmimi rokmi zúčastnilo 71 detí a 135 dospelých bežcov. Bol to veľký úspech. Okrem nich prišlo aj mnoho ďalších ľudí, ktorí chceli podporiť novovzniknuté autistické centrum.

Mne sa páči, že na benefičné behy chodieva veľa detí a celé je to jedno veľké rodinné stretnutie. Keď sme organizovali beh prvýkrát, ponúkali sme bežcom a bežkyniam guláš. Presne si to pamätám, celá naša rodina varila, sami sme deň predtým krájali cibuľu, chystali mäso, bolo to o priateľskej atmosfére a tá tam zostáva aj naďalej. Pravidelne prichádza naša veľká rodina, kamaráti, s ktorými sa síce nestretávame často, ale o to radšej ich vidíme, pricestujú z Bratislavy a skadekoľvek. Len už nevarievame guláš, to by pre toľko ľudí bolo náročné. Niečo vždy sami v Soblahove prichystáme, dačo aj objednáme, je to tak ľahšie.

Nezostalo však iba pri benefičnom behu.

Začala ním celá séria akcií. Po prvom benefičnom behu sme sa s kamarátmi dohodli, že zorganizujeme Trenčiansky polmaratón, a o ďalší rok sme spustili Night Run. Po týchto dvoch úspešných pilotných podujatiach Laďo Matejka s Milanom Makišom naštartovali od roku 2015 Trenčiansku bežeckú ligu. Rok či dva som im, myslím, pomáhal, teraz sa o ligu starajú sami. Majú v nej deväť bežeckých podujatí, ktoré sa konajú od marca do novembra, vždy na inom mieste v okolí Trenčína. Je to pekná propagácia behu pre širokú športujúcu verejnosť, vyberajú príťažlivé lokality a aj dĺžky tratí sú zaujímavé a pestré, každý si príde na svoje.

Trenčiansky polmaratón je v našom meste najdlhším behom, má početnú skupinu pravidelných účastníkov, najviac pretekárov a pretekárok sa schádza na nočnom behu. Čím to je?

Máš pravdu. Keď sa pretekalo štandardne, mali sme na ňom okolo 600 štartujúcich. Naposledy v októbri to bolo len asi 150. Bol to posledný deň v roku, keď ho bolo možné usporiadať, ale verím, že tento rok to bude lepšie. Nočný beh je skôr spoločenskou udalosťou. Je odlišný od iných behov a ľudia dnes presne niečo také vyhľadávajú. Atraktívny je najmä tým, že sa beží v centre mesta a potme. Účastníci vidia miesta, ktoré poznajú, inak, nanovo. Navyše je kratší, sedem kilometrov zabehnú aj nebežci, a dokonca sa dajú aj odkráčať. Nechceme nikoho vynechať či odradiť, preto sme aj na polmaratóne umožnili vytvárať štafety, v ktorých každý odbehne približne päťkilometrový úsek. Zapojíme tak viac rekreačných bežcov a ideálne je to pre skupiny kamarátov z práce.

Niekto predsa len uprednostňuje lesný terén. S občianskym združením Sportkemp robíte aj obľúbený Beh od hradu k hradu, ktorý začína pri hrade Beckov a končí v lesoparku Brezina v blízkosti Trenčianskeho hradu.

Príroda je neoddeliteľnou súčasťou premýšľania o našich pretekoch. Behanie na čerstvom vzduchu, z veľkej časti po mäkkom povrchu, obklopení hlbokými lesmi, lúkami, krásnymi scenériami, to môže našej duševnej pohode len prospieť. Na trati z Beckova do Trenčína nájdeš lesný chodník, ktorý je miestami aj skalnatý, viackrát prechádzaš cez potok. Je to iné dobrodružstvo ako mestský beh. Väčšina ľudí, ktorí si vyberú lesný beh, naň ide kvôli prírode a zážitku. Sú však aj takí, ktorí sa behu na asfalte vyhýbajú z iných dôvodov. Keď tak o tom rozprávame, je až trochu zvláštne, že mestské behy sú dnes populárnejšie ako lesné. Možno je to naozaj najmä ich dostupnosťou, stretnutiami s priateľmi a sprievodnými podujatiami.

Energie máš podľa všetkého dosť. Popri spomínaných pravidelných podujatiach pripravuješ každoročne aj Trenčiansky triatlon spájajúci plávanie, cyklistiku a beh. Ako sa cítiš v role organizátora?

Je pravdou, že prvé organizačné veci, ako sú príprava tratí, všetky papiere či spolupráca s partnermi, riešim zvyčajne sám. So samotnými podujatiami mi však pomáha celá veľká rodina. Mám šťastie, mám šikovnú ženu, mám tri sestry a každá z nich má zase svoju rodinu, takže je nás zase viac. Veľa dokážeme už v našom širšom rodinnom kruhu. Ako dobrovoľníci mi pomáhajú najmä ľudia, ktorým sa venujem. Občas poprosím o pomoc ich alebo sa ozvem chalanom, ktorým chodím sem-tam pomáhať pri futbalových tréningoch, niekedy mi požičajú celý tím. Je to pomoc, no dakedy je to aj ťažšie, dobrovoľník najprv povie, že príde, a potom mi zavolá, že nepríde, a ja nemôžem nič povedať. Je to prirodzené, naučil som sa, že musím vždy mať nejakých v zálohe pre prípad, že dakto vypadne. Vážim si ich pomoc.

Mne sa páči na podujatiach, ktoré organizuješ, aké sú obľúbené medzi ľuďmi všetkých generácií.

Áno, súhlasím. To je super. Starší ľudia, páni aj dámy, sú nesmierne šťastní a neuveriteľne vďační. Vždy po pretekoch prídu za nami, prehodia dve-tri slová a zakaždým sa poďakujú. Sú takí milí a spokojní. Majú pohyb naozaj radi a my sa z toho tešíme. Trenčianski starší páni majú dokonca svoju štafetu a umiestňujú sa neustále na predných priečkach. Štyria z nich majú, myslím, okolo 65 rokov, je to pekné a obdivuhodné.

Keď si trénoval vo fitnescentre, diaľkovo si vyštudoval ďalšiu vysokú školu – máš za sebou trojročné bakalárske štúdium fyzioterapie. Ako k tomu prišlo?

Nejako sa mi to na staré kolená podarilo, sám neviem ako, ale podarilo. Prichádzali za mnou občas ľudia, že sú zranení, že majú toto a tamto, že sa potrebujú dať dokopy. Mali sme tam chalana, ktorý bol fyzioterapeut, ale ani on nevedel vždy odpovedať na moje otázky, tak som si povedal, že si pôjdem trochu poštudovať. Zdalo sa mi rozumné, aby sme vedeli klientom pomôcť so základnými vecami. Ak má väčšie zdravotné problémy, tak ho aj teraz, samozrejme, pošleme k lekárovi.

Na začiatku si vravel, že si nebol extra dobrým žiakom, ale máš dve vysoké školy. To je obdivuhodné, nie?

Dá sa na to aj takto pozerať. Mne sa ani teraz nechcelo veľmi učiť, nejako som to nakoniec dal a som rád, hodí sa mi to. Asi som musel dobehnúť, čo som v mladosti zanedbal.

Veľa vecí si popri práci učiteľa inicioval, rozbehol, vložil si do nich čas a energiu, potešil veľa ľudí. Čo organizovanie podujatí pre ľudí dáva tebe, Martin?

Ak by som ich nezačal robiť ja, tak po roku, po dvoch by ich určite začal robiť niekto druhý. Isto by sa ich niekto chytil, máme tu veľa šikovných ľudí. Zo začiatku to bolo ťažšie, všetko som sa učil postupne a dalo mi to zabrať. Mal som jednu robotu, druhú, tretiu, chodil som do školy, bolo to časovo náročné. Odvždy ma však bavilo niečo pre ľudí organizovať. Keď som nejakú akciu spravil a dopadla dobre, hneď som chcel vymyslieť niečo ďalšie. Najťažšie je asi zháňať finančných partnerov. Nie je to tak, že by stáli v rade a pchali nám peniaze do vačku. Ľudia nevedia, koľko úsilia organizátori vkladajú do príprav akcií, a nepoznajú všetky náklady spojené s ich realizáciou. Aj mne samému to zaberie toľko času, že by som určite lepšie zarobil niekde na brigáde. Je to však v poriadku, vôbec sa nesťažujem. Najviac ma teší, že sa ľudia bavia, majú radosť, robia niečo pre seba, žijú o čosi zdravšie. Dobrý pocit mám aj z toho, že mám okolo seba ľudí, ktorí nám ochotne a nezištne pomáhajú.

Ďakujem.

S Martinom Vlnkom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis a v roku 2021 je podporený aj z programu ACF Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014 – 2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou. Ďakujeme.

Samo, viažu sa začiatky tvojej hudobnej cesty k zuške a klavíru?

Áno. Na klavíri som sa učil hrať od prvej triedy. Jeden rok sme preberali teóriu a ako druháci sme konečne začali hrať. Problém je, že som vydržal ledva do štvrtej triedy, pretože ma rýchlo omrzelo hrať z nôt. Viac ma bavilo skúšať si rôzne variácie pesničiek. Na klavír som však nezanevrel, je to výborný nástroj a neuveriteľný relax. Notáciu si viem prečítať aj dnes, len mi to dlhšie trvá. Okrem skladania vlastných vecí hrám najčastejšie iba podľa sluchu. Nemám očakávania, že niečo musí byť presne takto a nie inak, radšej sa len tak hrám.

Kedy si začal spoznávať softvérový a hardvérový svet?

Keď som začínal pracovať s počítačom, so zvukmi a pazvukmi, mal som asi jedenásť rokov. Kto sa v tom vyzná, určite počul o softvéri Reason Studios. Naučil ma v ňom robiť môj bratranec. Má povesť programu skôr pre nadšencov a mnohí, ktorí s ním začínali, sa neskôr posunuli ďalej. Aj ja, samozrejme, robím aj v iných softvéroch, ale čiastočne som pri ňom ostal dodnes. Ak mám v hlave nápad a potrebujem ho rýchlo niekam dostať, je to môj domovský program.

Si najmladší zo súrodencov, máš tri staršie sestry. Aké bolo vyrastať s nimi?

Medzi mnou a najstaršími sestrami je pár rokov rozdiel, takže ma vychovávali striedavo rodičia a sestry. Niektoré životné udalosti som asi videl skôr ako moji rovesníci, keďže ich prežívali sestry, ale veľmi si to pochvaľujem. Je fajn, že majú viac skúseností a že viem, ku komu môžem ísť po radu.

Pamätáš si vaše prvé spoločné nahrávanie s Jankou?

Áno. Odohralo sa v detskej izbe v Trenčianskych Tepliciach. Jednoduchú klavírnu melódiu som dal na pozadie housového beatu, vtedy som si takéto rytmy celkom išiel. Spýtal som sa Janky, či by niečo do toho naspievala, a ako ju poznáš, nebolo treba ju prehovárať. Zobrali sme mikrofón zo skajpu, obalili sme ho vatou, Janka urobila rytmické a vokálne linky, ktoré nemali žiadny text, nahrali sme to cez strihačský softvér, čiže ani náznak profesionality, ale niečo vzniklo a je to zachytené. Vytiahol som to z archívu na Jankinej svadbe na špeciálnom koncerte pre rodinu a úplne som ju tým prekvapil. Začal som hrať a ona sa pridala. Aj po rokoch si takmer presne spomenula na linku, ktorú kedysi naspievala. Nasmiali sme sa neskutočne a s nami celé publikum.

O vašich spoločných hudobných aktivitách si určite povieme viac. Ako funguje vaša spolupráca v súčasnosti?

Pri tvorbe Parvin EP som dával Janke hudobné podklady, o ktorých som si myslel, že by stálo za to ich rozvinúť, a spolu sme o nich uvažovali. V poslednej dobe sa ale zatiaľ viac zameriavam na inštrumentálne skladby, alebo na hudbu, ktorá sa použije pod obraz.

Zmenil sa váš vzťah, keď sa Janka vydala, stala mamou a začala viac času tráviť v Taliansku, odkiaľ je jej manžel?

To nie. Je rovnaký. Potešilo ma, s akým nadšením Janka pristupovala k nahrávaniu nášho posledného EP Parvin. Vyšlo minulý rok, v júni 2020, a pri nahrávaní titulnej skladby Auri bola v deviatom mesiaci tehotenstva a druhú vokálnu skladbu Oona nahrala len pár mesiacov po pôrode. Sama povedala, že byť maminou jej dodalo energiu aj do ďalších vecí. Som rád, že v rámci možností prirodzene pokračujeme.

Vaše EP Parvin má klubovú atmosféru a je peknou ukážkou rôznych podôb tanečnej hudby. Popri inštrumentálnych kompozíciách obsahuje dve spievané duetá Auri a Again. Text k Auri napísala Janka a k Again ty. Je písanie textov pre teba niečím náročnejšie ako komponovanie hudby?

Je. Vôbec mi to nejde tak samovoľne ako hudba. U mňa je základom hudobná linka. Vyjadruje náladu, ktorú si spájam s nejakým vlastným pocitom alebo zážitkom. Keď to dávam do slov, zdá sa mi, že nie som dostatočne presný, že text nie je taký výstižný, ako by som chcel. Viac cítim hudbu. Na druhú stranu, keď sme písali Auri, Janka zložila svoj doposiaľ najosobnejší text, v ktorom sa prihovára svojej dcére. Bolo neskutočne príjemné pozorovať, s akou ľahkosťou tvorí niečo, čo je dôverné a zároveň také chytľavé.

V rozhovoroch uvádzaš, že nemáš rád prvoplánové veci, pri tvorbe si precízny, venuješ sa detailom. Je to stále tak?

Je. Niekedy je to až problém. Skúsim ti opísať proces tvorby, ale priprav sa, nie je to jednoduché, takže sa určite niekde zamotám. Začína to tým, že mám nápad, mám náladu na niečo rytmické alebo niečo atmosférické. Podľa toho začínam buď bicími, alebo konkrétnymi nástrojmi, väčšinou nájdem nejaký zaujímavý syntetizátorový zvuk. Nástroj u mňa evokuje automaticky určitý charakter a predznačuje, ako chcem pokračovať. Všetko sa postupne pekne rozvíja a nabaľuje podľa toho, čo pri tom práve cítim. Potom si dávam od projektu niekoľko dní odstup a tam to začína byť zaujímavé. Keď sa vrátim, niekedy emóciu hneď chytím a niekedy ani neviem, ako som došiel k tomu, čo mám, ale páči sa mi to a pokračujem dovtedy, kým nie som spokojný a nenadobudnem pocit, že ďalšie pokusy o vylepšovanie by nič nepriniesli.

Zaoberáš sa vo svojej tvorbe pomerom medzi tanečným, rytmickým a tým, nazvime to, atmosférickým?

Mám tendenciu ísť do atmosférických vecí, aj keď trebárs začnem veľmi rytmickým beatom. Vydali sme rôznorodé skladby a po viacerých komplikovanejších zvukoch sa mi niekedy zdá, že by som mohol zložiť niečo čisto rytmické, lenže mňa to k atmosfére vždy nejako pritiahne. Človek asi ide za tým, čo mu je prirodzené, a netreba sa tomu brániť. Uvedomujem si, že občas začnem s vyslovene klubovou skladbou a vo finále tam pridám aspoň nejaký vokálny sample, ktorý to posunie do atmosférického znenia. Lenže tak to je, tak sa mi to vždy páčilo.

Páčilo sa ti aj vystupovanie pred ľuďmi? Bavilo ťa rovnako ako Janku?

Spočiatku bol v tom medzi nami veľký rozdiel, ale Janka mi pomohla nabrať sebavedomie. Prvé vystúpenie som mal v júni 2015 v Paddocku, hral som polhodinový živý set zostavený z vecí, ktoré som mal vyprodukované. Samozrejme som to chcel spraviť čo najlepšie a nebol som zvyknutý, že pri živom vystúpení sa človek musí zmieriť s tým, že prídu chyby. Mal som sklony sa nimi nechať vystresovať. Úprimne som sa po vystúpení porozprával s kamošmi a tí mi potvrdili, že ten nepokoj bolo na mne vidno. Postupne som na tom zapracoval a dnes už viem, že diváci nie sú na koncerte preto, aby videli bezchybné vystúpenie, ale preto, aby boli súčasťou spoločného zážitku, aby im bola odovzdaná energia.

Druhé živé vystúpenie bolo už s Jankou. Akurát vyšiel náš singel Far Light a my sme v Coffee Sheepe krstili v októbri 2015 debutové EP Endian. Janka bola spontánna, sebavedomá a dodala mi tým veľa energie. Celé vystúpenie vzniklo dosť vtipne a stalo sa pamätným. My sme totiž v tom čase mali vonku iba jednu skladbu a v nej spievala Janka. Lenže ja som deň pred krstom strašne zachrípol a hovorím, Janka, poďme spolu pre istotu nacvičiť skladby, kde spievam iba ja, ak by som to nedal. Na krste sme teda okrem skladby Far Light, ktorá bola jej vlastná, zaspievali spolu aj veci, v ktorých originálne spievam iba ja. Videli sme, že nám to dobre ladilo, a bol to základ pre naše ďalšie spoločné fungovanie. Odvtedy sme Bulp rovnako, či sa bavíme o veciach, ktoré sa týkajú nás oboch, alebo aj keď ide o čisto moju autorskú tvorbu.

Ozaj, a viaže sa k názvu Bulp nejaký nezvyklý, pozoruhodný príbeh?

Ani nie. Páčilo sa mi anglické slovo pre žiarovku a obmenil som jedno písmeno na konci, nech je to osobitejšie. Mám pocit, že som bol vtedy v Trenčianskej Teplej na križovatke, to je asi najzaujímavejšie, čo viem k tomu povedať.

Poďme ešte, prosím, na chvíľu naspäť v čase. Čo ovplyvnilo tvoje rozhodnutie ísť študovať na vysokú školu filmový zvuk?

V maturitnom ročníku som bol pri rozhodovaní sa o vysokej škole dosť zmätený. Vôbec nezávidím študentom, ktorí tomu čelia. Zrazu som nevedel: idem podľa toho, čo ma baví, alebo podľa predmetov, ktoré mi idú, alebo podľa toho, v čom si myslím, že sa uplatním? Mne išla biológia, tak som si dal prihlášku na Karlovu univerzitu, ale hlásil som sa aj na STU. Šťastím bolo, že ma nasmeroval môj švagor, filmár Dušan Bustin. Vysvetlil mi, že zvuk je niečo tvorivo-technické. Baví ma to a je to aj praktické, lebo zvukárov treba. Na poslednú chvíľu som sa zmobilizoval a poslal som na VŠMU práce k prijímacím skúškam. Dostal som sa tam a neskôr na vysokej škole som zistil, že som spravil najlepšiu vec, akú som mohol.

Popri projekte Bulp sa teda venuješ zvukovému dizajnu, nahrávaniu a tvorbe soundtrackov k filmom. Podieľal si sa na tvorbe krátkych filmov, z ktorých viaceré uviedli festivaly doma aj v zahraničí, v portfóliu máš aj celovečerné filmy.

Je to tak. Ako zvukár som napríklad robil na celovečernom hudobnom dokumente pre Red Bull, ktorý sa potom premietal v kinách na Slovensku a v Čechách. Čo sa týka mojich hudobných počinov k obrazu, najdlhším bol soundtrack k celovečernému dokumentu LADA svetom. Jedna z vecí, z ktorých mám však najväčšiu radosť, to bol môj magisterský film Výlet, na ktorý ma oslovil režisér Daniel Rihák, pre ktorého to bola aj jeho záverečná školská práca. Ten film sa dostal do Los Angeles, čo je pekný úspech. Druhý magisterský film, na ktorom som robil, film Pre čisté svedomie režiséra Matúša Ryšana, sa zase dostal na Karlove Vary. Tešia ma príbehy, keď môžeme robiť s kamošmi na veciach od srdca a navyše sa im dostane zaslúženej pozornosti. Menej rozsiahle ako LADA svetom boli napríklad dve časti dokumentárneho seriálu o architektúre Ikony. Vizuálne boli v dokonalom súlade s hudbou, akú robím najradšej, a to ma opäť bavilo. Na spolupráce som bol oslovený ľuďmi, s ktorými sme si prirodzene našli k sebe cestu. To si vážim, lebo v súčasnosti je veľký luxus, keď práca, na ktorú môžeš byť hrdý, príde k tebe.

Rozprávali sme sa o roku 2015. Debutový singel Far Light, prvé EP Endian, víťazstvo v Radio_Head Awards v kategórii Objav roka. V roku 2016 vystúpenie na festivale Pohoda, na jar 2017 debutový album Yrsa, neskôr ocenený na Radio_Head Awards ako Elektronická nahrávka roka. Ako spätne vnímaš tieto tri roky? Celkom raketový štart, či nie?

Veľmi si to vážim a myslím, že som si to ani neuvedomoval. Všetko sa dialo prirodzene a rýchlo, nebol priestor ani dôvod rozmýšľať. Až s odstupom času vnímam, že je obrovské šťastie, že sa to zomlelo tak, ako sa to zomlelo, a že sme mali podporu, akú sme mali. Keď všetko trochu utíchlo a neskôr prišla táto pandémia, tak som si uvedomil, ako veľmi mi to chýba. Hoci to bolo vysoké tempo, neustále sa dialo niečo nové a zaujímavé. Určite to beriem ako veľké šťastie a vážim si to.

Minulý rok ste vydali druhé EP s názvom Parvin a koncom roka vyšla energická tanečná Haika. Je súčasťou mimoriadne vydarenej kompilácie k 20. výročiu existencie nezávislého hudobného vydavateľstva Deadred Records. V Trenčíne je aj štúdio Men at Sound, ktoré máš aj ty rád asi najmä vďaka autentickej atmosfére.

Áno. Matúša Homolu z Men at Sound poznám dlho a pomáha mi, že pri nahrávaní som v blízkom kontakte s takým profesionálom. Veľakrát tam prídem pracovať už s nejakým nápadom a vďaka Matesovi dostávajú skladby unikátny výsledný charakter. Je to priestor, kde je radosť ostať do noci a nahlas si niečo púšťať. Má nezameniteľný charakter a som zaň rád. Čo sa týka vydavateľstva Deadred, Martin Turzík je pre mňa samostatná kapitola, je skvelý. Do dnešného dňa ma usmerňuje a pomáha mi, čo je správne urobiť. A táto špeciálna kompilácia je jeho vynikajúca vizitka. Dal dokopy autorov a autorky, ktorí aj keď fungujú naprieč žánrami, majú nepochybne akúsi spoločnú nezameniteľnú identitu, o ktorej sa dá povedať, toto je Deadred. Kompilácia vypálila výborne a jej kvalita je ohromná. Veľmi mu to prajem. Zaslúži si to.

Hral si vo viacerých kluboch na mnohých miestach. Ktoré vystúpenia boli pre teba niečím výnimočné?

Každé je niečím pekné. Nedá mi opäť nespomenúť najväčšie vystúpenia, ktoré sme mali na Pohode a potom na Colours of Ostrava. Boli to príležitosti hrať na väčšom pódiu, a hoci som bol trošku vyklepaný, ostal mi pocit, na ktorý nezabudnem. Bolo to neuveriteľné. Čo sa týka iných vystúpení, pamätám si najmä tie, ktoré boli osobné. Výborný koncert sme mali v Klube Lúč, kde sme hrali pred domácimi, a to je najlepšia vec. Prišli všetci kamaráti a vôbec som nemusel riešiť, že dav treba rozohriať, všetci boli uvoľnení a nadšení od samého začiatku. Musím ešte spomenúť koncert v bývalom bratislavskom Subclube, kde sme s Jankou hrali na afterparty študentského filmového festivalu Áčko. Bolo to podobné, akurát sme hrali pred bratislavskými kamošmi. Na takých koncertoch je radosť hrať.

Robíš veci, ktoré ľudí bavia. V súčasnej epidemickej situácii sa ťažšie plánuje, ako premýšľaš o svojej hudobnej budúcnosti?

Zo všetkého najviac ma baví robiť niečo, čo dáva ľuďom radosť. Môj najväčší dlhodobý plán vždy bol venovať sa hudbe naplno a v najlepšom prípade ju pravidelne brať aj niekam za hranice. Uvedomujem si však stále viac, že to nie je ľahké. Hudobne to ostáva snom číslo jeden. Čo sa týka ostatných vecí, nemám sa na čo sťažovať. Tvorím veci, ktoré sa mi páčia, a bez toho, aby som to osobitne riešil, páčia sa aj iným. Nachádzajú si prirodzené a príjemné reakcie. Je to úžasný pocit a som za to vďačný.

A akú hudbu počúvaš ty?

Najmä elektronickú, klubové veci, dídžejské sety. Ale inak počúvam rôzne žánre, čokoľvek, na čo mám náladu.

Dokážeš počúvať bez rozmýšľania, ako to spravili alebo čo by si ty urobil inak?

Obávam sa, že nie. Nedeje sa to pri každej pesničke, ale často sa pristihnem, že rozmýšľam nad tým, aha, toto spravili takto a takto, alebo keď počúvam tanečné veci, zvažujem, ako by zneli, ak by som ich v rámci setu zahral ja. To tam bude asi navždy. Keď som išiel na filmovú školu, myslel som si, že ani filmy už nebudem vedieť pozerať normálne, stále budem rozmýšľať, ako to urobili. Paradoxne mi to ale umožnilo si dobré filmy ešte viac vychutnať a viac ich oceniť. Myslím, že tak to je aj s hudbou, ktorú počúvam.

Ak to epidemická situácia umožňuje, pendluješ medzi Bratislavou a Trenčínom. Aké máš záľuby, radosti, pri čom si okrem hudby dobre oddýchneš?

Mne je to takto prirodzené. Ak na niečom robím, rád si to počúvam na viacerých miestach a zisťujem chyby na viacerých sústavách. Okrem hudby? Skejtbording, youtubové videá a v poslednom čase si pozerám veľa informácií o počítačoch, ten svoj musím po ôsmich rokoch vylepšiť.

Ďakujem.

So Samom Štefancom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis a v roku 2021 je podporený aj z programu ACF Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014 – 2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou. Ďakujeme.

Janka, do domova sociálnych služieb si nastúpila pred deviatimi rokmi na pozíciu vedúcej sociálno-zdravotníckeho úseku. Keď si sa neskôr stala riaditeľkou, prekvapilo ťa niečo? Líšia sa tvoje povinnosti od toho, čo očakávali tvoji blízki?

To je dobrá otázka. Pamätám si, že moje deti si mysleli, že si môžem kedykoľvek urobiť voľno, zostať s nimi doma a dať si lepšiu výplatu, lebo som riaditeľka. Mňa najviac zaskočilo, koľko času musím venovať iným veciam ako samotnej sociálnej službe. Keďže sídlime v národnej kultúrnej pamiatke, veľa energie mi zaberie prevádzka. Nielen zabezpečenie chodu kuchyne či práčovne, ale napríklad aj starostlivosť o budovu či stromy v parku. Bolo by fajn, keby ma tieto veci zamestnávali aspoň o niečo menej.

Ako si sa, prosím, dostala k svojmu povolaniu?

Ako dieťa vyrastajúce v Nových Zámkoch som nemala jednoznačnú predstavu o svojej budúcnosti. Túžila som byť učiteľkou v materskej škole. Chcela som ísť do Levíc na strednú pedagogickú, odmalička mi však moje okolie hovorilo, že nemám hudobný sluch. Podmienkou talentových skúšok bolo hrať na hudobnom nástroji, tak som to ani neskúsila a išla som rovno na strednú zdravotnícku školu, ktorú sme mali v našom meste. Bavilo ma, keď sme sa na hodinách psychológie a občianskej náuky rozprávali o duši a iných abstraktných témach, a učitelia ma povzbudili rozmýšľať o vysokej škole. Prekvapili ma, lebo sama som podobné ambície nemala. Kvôli štúdiu psychológie som sa dokonca rozhodla maturovať z matematiky, čo bolo dosť odvážne, lebo sme sa ju tri roky vlastne neučili. Nakoniec mi to nepomohlo, nevzali ma. Ako druhú školu som si dávala sociálnu prácu s tým, že o rok skúsim znova psychológiu, lenže štúdium sociálnej práce na Trnavskej univerzite sa mi zapáčilo. Zaujala ma sociológia, právo aj ďalšie predmety. Celé mi to zrazu pripadalo praktické a užitočné, tak som tam zostala.

Vtedy som sa chcela venovať ľuďom so závislosťami. S kamarátkou sme najprv chodili na skupiny anonymných alkoholikov a potom sme samy zriadili svojpomocnú skupinu pre mladých s inými závislosťami. Snažili sme sa im pomáhať, ako sme vedeli. Po škole som sa vrátila do Nových Zámkov, lenže tam bolo ťažké nájsť si zamestnanie. Dobrovoľnícky som preto chodievala pomáhať do penziónu pre dôchodcov a tam sa ma pán riaditeľ po pol roku spýtal, či nechcem robiť časopis. Chytila som sa toho nápadu, vymýšľali sme rubriky, zozbierali články od obyvateľov zariadenia a v spolupráci s tlačiarňou vydali prvé číslo. Tešila som sa, lebo vyzeralo profesionálne. Páčilo sa aj druhým a po mesiacoch dobrovoľníctva ma teda pán riaditeľ zamestnal, hoci najprv len na polovičný úväzok. Z kultúrnej pracovníčky sa neskôr stala sociálna pracovníčka. Popri tom som ešte v Leviciach nejaký čas zbierala skúsenosti pri projektoch s protidrogovou prevenciou na školách. Potom som sa vydala do Trenčína a pracovala som na Juhu ako sociálna pracovníčka. Teraz je to centrum sociálnych služieb, vtedy to bol domov dôchodcov. Odtiaľ som išla na materskú, plynule som pokračovala druhou a po materskej som sa ocitla v Kochanovciach.

U vás sú dospelí ľudia s mentálnym a kombinovaným zdravotným postihnutím, ste zariadením s celoročným pobytom. V čom je to pre teba odlišné od práce s inými skupinami?

Od klientov máme obrovskú spätnú väzbu, to je asi najväčší rozdiel v porovnaní s predošlými zamestnaniami. Sú bezprostrední, úprimní, srdeční, niekedy aj smutní alebo nahnevaní. Zrkadlia nás a umožňujú nám tým veľa sa učiť. Motivuje ma, že im pomáhame rozvíjať sa a že ich progres vidíme. Keďže viacerí nemajú žiadnych príbuzných, sme pre nich jediní ľudia, s ktorými majú bližšie vzťahy. Naša práca je nesmierne tvorivá a zažívame pri nej veľa pekných situácií.

Čo sa ti v prvých rokoch práce zdalo v práci s klientmi podstatné?

Nastupovala som odhodlaná, ale bez skúseností s prácou s ľuďmi s mentálnym postihnutím. Nemali sme špeciálnych pedagógov ani psychológov, všetko sme sa učili postupne. Pamätám si, keď sme od Iuventy získali v KomPraxe podporu pre prvý malý projekt. Nacvičili sme si divadelné predstavenie, od pána starostu sme dostali priestor v kultúrnom dome a tešili sa, že sa na nás prišli pozrieť bývalí zamestnanci, seniori z obce aj deti z kochanovskej škôlky, ktorá má, mimochodom, skvelú pani riaditeľku. Mali sme obrovský úspech a vtedy som si prvýkrát naplno uvedomila, že je škoda, aby naši klienti žili len za múrmi kaštieľa.

Pokračovali sme v aktivitách, ale ešte dôležitejšie je, že sa menil náš vzťah ku klientom. Viac sme si všímali, ako s nimi komunikujeme. Povedali sme si, že im chceme viac prejavovať úctu a rešpekt. Podarilo sa nám rozbehnúť tvorivé dielne – nadviazali sme nimi na prácu pána Gavendu, ktorý počas svojho pôsobenia zabezpečil keramickú pec. Potešilo ma, keď kolegyňa Janka Breznická spoločne s klientkou Majkou chodili do Trenčína na kurz keramiky. Prirodzene tak vznikla u nás pracovno-terapeutická dielňa Púpavka. Jej keramickú časť riadi Janka a textilnú zase vedie kolegyňa Zuzka Malcová. Tam s klientkami šijú dekoračné predmety a tkajú koberce. Skúšame aj ďalšie nápady, bocciu či kanisterapiu. Významný je u nás však aj nácvik bežných denných činností. Získali sme darom kúsok kuchynskej linky. Klienti si začali variť kávu, čaj, začali si po sebe umývať šálky. Neskôr sme kúpili práčku, jedna skupina si začala prať a vešať bielizeň. Sú to drobné radosti, ktoré podporujú ich samostatnosť a dávajú našej práci zmysel. Do všetkého nového idem od počiatku s Gabikou Paškovou, dobre sa dopĺňame, rozumieme si a je pre mňa v práci veľkou oporou. S klientmi maľuje, občas s nimi zájdeme do obchodu, na kávu či vymyslíme divadelné predstavenia. So sociálnymi sieťami a sieťovaním v komunite mi zase pomáha Peťa Hodáková. Mám šťastie na ľudí a teším sa z toho.

Aj pani doktorka Hanka Tisová hrá v tvojom pracovnom živote dôležitú úlohu.

Hanka bola pred časom dobrovoľníčkou Rotary Clubu Trenčín a ten nám daroval keramickú pec, ktorú som už spomínala. Boli sa u nás pozrieť a neskôr začala Hanka aj s pár známymi raz mesačne, v sobotu dopoludnia, chodievať za klientmi. Trávili spolu čas, kreslili si alebo tancovali, klienti sa na nich vždy veľmi tešili. Aby sme sa s Hankou lepšie spoznali, dohodli sme si stretnutie v Trenčíne na Sihoti. Presne si pamätám jej ohromnú energiu a nadšenie. Rozprávala som jej rôzne myšlienky z projektu deinštitucionalizácie (DI), ona ich pozorne počúvala, reagovala na ne a pri každej mi dávala tipy, kto by nám vedel s čím pomôcť. Cítila som, že jej záujem je úprimný. Hovorila som jej o chránených dielňach, zaujalo ju to, a keď v roku 2016 vznikol z ich partie Rotary Club Trenčín Laugaricio, začala som veriť, že sa nám ich podarí zriadiť. Hanka je dynamická, komunikatívna a nevzdáva sa. Je pre mňa veľkým darom.

V chránenej dielni ste otvorili najprv kaviareň a potom koncom roka 2019 aj baliareň. Spolu sedem vašich klientok a klientov tam našlo pracovné uplatnenie. Čo si sa vďaka tomu naučila ty?

Mala som zážitky z podobných zariadení, skúsenosti aj z Čiech či Nemecka, bola som plná predstáv, očakávaní a neskôr aj obáv, či naši klienti zvládnu prácu, cestovanie a situácie s ním spojené. Pomohlo mi, že Hanka je nekompromisná. Z dielní sa veľmi teším. Sú veľkým posunom správnym smerom, pre občanov so zdravotným postihnutím znamenajú veľmi veľa a som rada, že aj v iných častiach Slovenska sa darí prevádzkovať podobné dielne. Ozývajú sa nám aj ľudia zvonku, či nemáme pre nich pracovné miesto, preto verím, že sa táto služba bude u nás ďalej rozvíjať. Naši klienti vedú vďaka tejto príležitosti bežnejší život. Sú samostatnejší, sebavedomejší, veselší. Je pravda, že cestovanie je pre nich zložité. Viacerí verbálne nekomunikujú, niektorí nevedia čítať. Ak im autobus odíde alebo vôbec nepríde, je to pre nich náročná situácia. Riziká si uvedomujú. Ak by žili v Trenčíne v nejakom byte alebo dome s podporou odborného personálu, tak by to bolo ľahšie. Máme nápady, ako by sme mohli veci postupne ďalej zlepšovať.

Vašu klientku Majku som spoznal krátko pred otvorením Kaviarne Na ceste pred niekoľkými rokmi na kurze keramiky. Hoci ju tvorba evidentne bavila a rýchlo sa učila, vôbec nerozprávala, bola nenápadná, plachá, až trochu ustrašená. Keď sme ju po dvoch rokoch stretli na vianočnom koncerte, do kinosály vošla pekne oblečená, upravená, usmiata mladá žena, ktorá si viditeľne celý večer užívala.

Mám rada reflexie o našich klientoch od druhých ľudí. My sme spolu každý deň a vy vidíte také zmeny výraznejšie ako ja. Pre mňa bol silný moment v roku 2014 v prvom národnom projekte DI, keď sa jeden z hodnotiteľov pristavil na chodbe pri našom klientovi s mentálnym postihnutím a pridruženou psychiatrickou diagnózou. Nevedel, s kým sa stretáva, podal mu ruku, oslovil ho priezviskom a vykal mu. A stal sa malý zázrak. Náš klient pocítil, že niekto sa k nemu správa ako k dospelému, seberovnému, a bez mihnutia oka prijal novú rolu. Jeho diagnóza ani postihnutie, samozrejme, neprestali existovať, uvedomila som si len, aký obrovský vplyv na ľudí má prostredie a to, ako sa k nim správame.

Máme dokonca klientov, ktorí sa zúčastnili voľby starostu obce. Postupne sme ich prijateľnou a zrozumiteľnou formou pripravovali, spolu sme preberali programy jednotlivých kandidátov. Teraz sa napríklad tí, ktorí môžu, sčítavajú. Prídu do kancelárie, sú pri počítači a odpovedajú na otázky. Prináša to aj úsmevné situácie. Keď sa Adamko sčítaval, kolegyňa Peťa sa ho pýtala na stav, či je ženatý, rozvedený alebo slobodný. A Adam hovorí: „Peťuška, a to mám uhádnuť?“ Tie príhody sú veselé a dôležité. Veď len prežívaním situácií sa pre nás okolnosti stávajú bežnejšími, pochopiteľnejšími. Iba tak sa všetci stávame sebavedomejšími.

Iná naša klientka Reka mala vlastný spevácky koncert v galérii, spolu s Majkou boli s nami na benefičnom koncerte s parádnymi účesmi, mejkapom a vo večerných šatách. Majka by napríklad dokázala variť, starať sa o domácnosť, pestovať kvety či zeleninu v záhradke. Môže z nej byť spokojná gazdinka. Rozhodne nie je žiadny dôvod na to, aby sedela v izbe a len čakala na raňajky, obed a večeru.

Obaja sme vyrastali v dobe, keď ľudí so zdravotným znevýhodnením nebolo vidieť. Boli fyzicky odčlenení od komunít a rodín, čo obmedzilo ich schopnosť a pripravenosť zapojiť sa do spoločnosti. Našťastie sa inštitucionálna pomoc postupne mení na komunitnú. Čo však môžeme robiť, aby sa zlepšili aj naše postoje voči ľuďom odkázaným na pomoc?

Vieš, pri hľadaní pozemkov a nehnuteľností do projektu DI sme sa stretli s pozitívnym prístupom, ale aj s neprimeranými otázkami, zraňujúcimi reakciami, možno až diskrimináciou jednej realitnej agentúry. Uvedomila som si však, že sa nemôžem čudovať, lebo ľudia na Slovensku skutočne nemali príležitosť ani priestor získať podobnú skúsenosť. Aj ja som pri nástupe do zariadenia v Kochanovciach musela najprv spracovať, že vidím pokope viac ľudí s ťažkým postihnutím. Chcelo to čas. Ten dávame aj novým zamestnancom pri prijímaní do pracovného pomeru. Netreba to brať dramaticky, je to prirodzené, nikoho neodsudzujem.

Čo môžeme robiť? Veľakrát zaznieva argument, že spoločnosť nie je na niečo pripravená. Lenže spoločnosť nepripravíme tak, že budeme dokola rozprávať, že niečo je normálne, jednoducho musíme ľuďom umožniť to zažiť. Skrývaním klientov nič nevyriešime, preto mávame občas spoločné aktivity s materskou školou v Kochanovciach a so základnou školou v Chocholnej. Zavše niekam ideme ako obyčajní účastníci, na deň detí, mestský trh Trenčín na korze alebo váš kvíz Oflajn, alebo si urobíme spoločnú brigádu v obci, natierame lavičky, trháme burinu, zbierame smeti. Podstatné je, aby veci boli prirodzené, voľné, nie silené, že teraz sa akože učíme niečo o predsudkoch. Možno je pre ľudí prvýkrát niečo zvláštne, ale časom o tom ani nerozmýšľajú.

Spomenieš si občas na to, ako si spolupracovala s Materským centrom Srdiečko?

Keď som sa prisťahovala do Trenčína, hľadala som zázemie a kamarátov. Ich aktivity ma lákali. Začali sme chodievať s dcérou Emmkou na fitlopty a neskôr som sama viedla kurzy pre ďalšie mamičky. Stala som sa členkou, našla som si kamarátky, zapojila som sa do Míle pre mamu, Akadémie vzdelávania, do ďalších činností a podujatí. Spoznala som tam Peťu Hodákovú a naše dcéry spolu vyrastali. Rada na to spomínam. Keď sa v akejkoľvek oblasti stretnú ľudia, ktorí niečo robia, veľa im to prinesie. Podobne bývam ako dobrovoľníčka na festivaloch dobrodružných filmov HoryZonty. Najradšej som pri vstupe do sál, kontrolujem lístky a usmievam sa na prichádzajúcich.

Máš rada dobrodružstvo?

Úplne adrenalínový typ nie som, ale dobrodružstvu sa nebránim. Raz sme išli so švagrinou v Nízkych Tatrách na tandemový paraglajding. Lety z Chopku trvali zväčša dvadsať minút. Boli sme však posledná skupina a môj pilot rozhodne bol dobrodružný typ. Vo vzduchu sme boli asi hodinu, zažili sme plachtenie, stúpanie s prúdmi aj rýchle krúženie. Tento úžasný zážitok prišiel v správny čas, práve som sa rozhodovala, či zobrať pozíciu riaditeľky. Dodalo mi to odvahu. Mám rada lyžovačky, turistiku alebo stanovanie, ale výpravné cestovateľské zážitky nemám.

Odkiaľ vôbec berieš energiu na svoju prácu?

Ak som sklamaná alebo bezradná, snažím sa so svojimi pocitmi nebojovať. Mám okolo seba ľudí, ktorým sa zdôverím, a zvyčajne to pomôže. V práci máme mnoho veterných mlynov, polienok pod nohami, ale záleží nám na klientoch a chceme sa posúvať dopredu. Kvôli klientom aj kvôli zamestnancom. Chcem, aby práca mala pre nich zmysel. Myslím, že vzťahy dávajú našim životom skutočnú kvalitu, a preto pri nich netreba šetriť energiou. A myslím tým všelijaké vzťahy – ku kolegom a kolegyniam, k členom rodiny, priateľom, klientom, ale trebárs aj vzťah k prírode. Neviem to možno pekne vyjadriť, ale pre mňa je dôležité venovať sa vzťahu k Bohu a láske ako energii. Nikoho sa však o ničom nesnažím presviedčať, sú to pre každého osobné, dôverné veci. Pre mňa nie je až také podstatné veriť v Boha ako veriť Bohu.

Myslím, že rozumiem. Navyše, vo viere sme akoby stále na ceste. Ozaj, ako vznikol názov chránenej dielne Na ceste?

Keď som krátko pracovala v Rade pre poradenstvo v sociálnej práci, zažila som aj jednu väčšiu pracovnú poradu s pánom Slavojom Krupom. Skvelý človek, výnimočný zážitok. Všetkých, čo sme dokola sedeli, sa nás po jednom spýtal na naše pracovné úlohy, ale aj na to, čím na našich pobočkách prechádzame a čo pri tom prežívame. Nič také som dovtedy nezažila. Potom použil slovné spojenie, že každý z nás je „na ceste“. Spomenula som si na to v Kochanovciach pri riešení individuálneho prístupu ku klientovi a pri individuálnom plánovaní a povedala som si, že si ho ponechám ako názov pre zariadenie, ktoré by niekedy mohlo vzniknúť. Keďže neviem odhadnúť, kedy sa to stane, pri vymýšľaní názvu pre chránenú dielňu som jej ho rada venovala. Matúšova ulica je zároveň cestou na Trenčiansky hrad, tak sa to hodilo. Každý, kto sa v kaviarni v Katovom dome zastaví kvôli oddychu, zážitku alebo nejakej vzdelávacej prednáške, je tiež na nejakej svojej ceste. A na cestách sa tu i tam stretávame a je len na nás, či jeden druhému pomôžeme a dodáme si povzbudenie. Niekedy stačí obyčajný pohár vody.

Ďakujem za rozhovor.

S Jankou Pondušovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis a v roku 2021 je podporený aj z programu ACF Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014 – 2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou. Ďakujeme.

Zuzka, vystupovala si už v detstve často pred publikom?

Áno. Bola som veľmi všestranná, no nedarilo sa mi byť najlepšou. Niektoré moje spolužiačky chodili na spevácke súťaže, iné na recitačné, tanečné a neviem ešte aké súťaže, ale každá chodila zväčša na jednu, ja na všetky. Vždy som bola druhá alebo tretia, čo je síce výborné, ale mňa škrelo, že som nikdy nebola prvá. Chodila som do zušky na klavír, lebo podľa slov mojej babky patrí k dobrej výchove každého človeka ovládať nejaký hudobný nástroj. Ani tam som nebola najlepšia. Po skončení základnej školy som chcela ísť na konzervatórium, napokon som ostala v Trenčíne na Obchodnej akadémii Milana Hodžu. Neskôr bola pre mňa prirodzenou voľbou Vysoká škola múzických umení v Bratislave.

Vyštudovala si filmovú a televíznu vedu a umenie. Aké boli tvoje prvé pracovné skúsenosti?

Chcela som sa venovať filmu. Písať o ňom, rozmýšľať o ňom, tvoriť ho. Asi mesiac po promóciách som získala miesto, nastúpila som do Štúdia Koliba, neskôr som si založila živnosť a začala som pracovať pre americké a talianske filmové produkcie. Mala som česť spolupracovať s Raffaellou de Laurentiis, dcérou Dina de Laurentiis, jedného z najznámejších hollywoodskych producentov. Časom, žiaľ, ceny za nájmy priestorov na nakrúcanie rástli a pre nich bolo výhodnejšie presťahovať sa do Bulharska a Rumunska. Nastalo ťažké obdobie pre slovenský film. Moji kolegovia sa rozhodli pre jednu z dvoch ciest. Niektorí odišli do Prahy, iní ostali v Bratislave a hľadali uplatnenie cez reklamné agentúry. Ja som sa rozhodla vrátiť do rodného mesta. Dostala som ponuku od Televízie Trenčín a zakrátko som rozbiehala aj noviny Info Trenčín. V tom čase boli pomerne rozsiahle a vychádzali každé dva týždne.

Aké miesto v tvojom živote malo a má herectvo?

Keď som robila filmy, tak som nebola herečkou, ale… Ako by som to povedala? Už od strednej som stále niekde hrala. Lákalo ma štúdium filmového herectva, lenže na Slovensku to nešlo. Popri štúdiu som hrala vo viacerých študentských filmoch, boli to však len menšie, komparzové postavy. Myslela som, že tá cesta je zarúbaná, a ani som nad ňou neuvažovala. Keď som sa rozhodla založiť divadlo, prirodzene to prišlo. Nevedela som si zrazu predstaviť, že by som nehrala. Nešlo to iba vtedy, ak som bola zároveň autorkou, režisérkou, scénografkou aj producentkou. Ak sa chcem na hereckú postavu dobre pripraviť, vyžaduje si to čas a už by som to nezvládla. Som poctivec. Aj keď ma oslovila vtedajšia riaditeľka základnej umeleckej školy, aby som učila dramatický odbor, rozhodla som sa doplniť si vedomosti. Vieš, to je tak, divadlo a hranie ma vždy dobehli, hoci som pred nimi utekala. Už na filmovej a televíznej fakulte som v spolupráci s divadelnou fakultou robila diplomovku o filmovom herectve. Veľmi mi vtedy pomohla jedna z najlepších teoretičiek herectva na Slovensku, pani Zuzana Bakošová-Hlavenková. Keď som sa neskôr rozhodla, že sama pôjdem učiť, tak som už po vysokej škole, pred svojou tridsiatkou, nastúpila na konzervatórium.

Kto ti pomohol rozvíjať tvoje plány? Od koho si sa najviac učila?

Mala som šťastie na učiteľov. Rada spomínam najmä na pani Argalášovú zo základnej školy či na svoju stredoškolskú slovenčinárku, pani profesorku Solárovú. Bola osobnou kamarátkou pani Milky Vášáryovej a v dobrom na mňa tlačila, že musím chodiť do divadla, že si musím dať pred prijímačkami urobiť dobré fotky, že určité veci nesmiem podceniť. Na vysokej škole na mňa popri pani Zuzane Bakošovej-Hlavenkovej najviac zapôsobili Martin Šmatlák a Martin Ciel. Boli to famózni pedagógovia z katedry filmovej vedy. Bola som hyperaktívnou študentkou. Vtedy nebolo potrebné mať predmet zapísaný v indexe a mohol si ísť na prednášky. Zažila som tak prednášky pánov Stana Párnického, Igora Ciela, Ľubomíra Fifika na katedre réžie. V mojom ročníku sa filmová réžia neotvárala, tak som chodievala na prednášky starších spolužiakov z vyšších ročníkov. Keď dostali nejaké zadanie, občas sa naň vykašľali, no dajako sa vždy z toho vykrútili. Ja som si však vždy všetko vypracovala. Skrátka, poctivec.

Bol v tom paradox, lebo na strednej škole som bola nevyrovnanou študentkou. Mala som na vysvedčení jednu dvojku, jednu trojku, jednu štvorku a ďalej samé jednotky. V prvom ročníku na vysokej som sa cítila hlúpo. Chýbal mi gymnaziálny základ z filozofie, psychológie, umenia a podobných predmetov. Tri roky som strávila v knižniciach a archívoch. Mali sme nad sebou Damoklov meč. Kto neurobil bakalársku prácu na jednotku a nemal celkový priemer do 1,2, nemohol ísť na magisterské štúdium. Študovala som, nikdy som nezľavila a zastavila som sa až so záverečným diplomom v ruke. Povzbudilo ma, keď sa raz pán Martin Ciel vyjadril, že Moravčíková má najlepší štýl písania zo všetkých spolužiakov. Potrebovala som to počuť, lebo moje sebavedomie bolo nízke. Nakoniec sme postúpili dvaja, génius Brázda a snaživec Moravčíková. Môj spolužiak Marián Brázda vedel hlboko preniknúť do vecí a pomenovať ich tak, že ja som len ticho sedela a hovorila som si, že to v živote nedokážem. Išiel do filmového ústavu, skutočne robil filmovú vedu a ja som išla do praxe.

Si aktívna, robíš mnoho rôznych vecí. Nemala si niekedy pocit, že je ich priveľa a bolo by lepšie zamerať sa na jednu?

Presne viem, kam mieriš. Keby som bola vo veľkom meste, kde sa môžem špecializovať a mám príležitosti, tak by som pokračovala v oblasti filmu alebo televízie. Lenže tu také možnosti nie sú. Neuživím sa len ako divadelníčka či ako pedagogička. Navyše, potrebujem kontakt s praxou, tak beriem, čo život prináša. Áno, mám občas pocit, že mám toho veľa, a som vďačná za pomoc, ale ja pri jednej práci oddychujem od druhej. Ak som osem hodín v škole, tak sa teším na štyri hodiny v divadle. Víkendy, štátne sviatky a väčšia časť prázdnin patria opäť divadlu. Všetko sú to moje záľuby. Niekto trávi väčšinu voľna na záhradke, chodí na rybačku, na jogu, do fitka či na pravidelnú turistiku, ja nič z toho nemám. Som len v divadle, v škole alebo s rodinou. Divadlo, škola a rodina sú môj život.

Mestské divadlo Trenčín vzniklo v roku 2001 ako Trenčianske hradné divadlo. Založila si ho spolu s Milošom Slemenským. Čo bolo vašou ambíciou?

Ambícia je stále rovnaká. Ak niečo z nejakého dôvodu neurobí štát alebo samospráva, tam prichádza občianska spoločnosť. Po návrate som intenzívne vnímala, že tu nie je divadlo, že sme jediné krajské mesto bez neho. So Slemom (Milošom Slemenským) sme sa stretli v Bratislave pri nakrúcaní amerického filmu Uprising o povstaní varšavského geta počas druhej svetovej vojny. Kaskadéri, chalani z trenčianskej skupiny historického šermu Wagus podľa ešpézetky spoznali, že som Trenčianka. Slemo sa dal so mnou do reči a postupne sme sa dohodli. Bol z kvalitného ochotníckeho divadla, ktoré vyhrávalo v 70. rokoch československé prehliadky. Povzbudil ma kamarát Dušan Cinkota a po praktickej stránke nám pomohli Matúš Pošvanc a Michal Baláž, ktorých som stretla ešte v rámci Trenčianskeho neformálneho združenia. S Matúšom sme kamaráti od detstva a Michal dokonca robil prvé roky účtovníctvo pre divadlo.

Chcem však na rovinu povedať, že som nikdy nechcela robiť ochotnícke divadlo. Vždy som chcela robiť profesionálne divadlo. Po prvej premiére Jááánošíííka som v máji 2001 trochu drzo povedala, že chcem, aby to bola do troch rokov poloprofesionálna a do piatich profesionálna scéna. Rátala som s podporou samosprávy, ktorá by umožnila ľuďom s profesionálnymi skúsenosťami naplno vojsť do divadla. To sa neudialo a my sme pracovali v prvých rokoch zadarmo. Našťastie nás podporovala Trenčianska nadácia a od nej sme mali zdroje nevyhnutné na materiál a základnú propagáciu. Neskôr sme mali sporadickú podporu, na ktorú sa nedalo spoliehať, a zlepšilo sa to až dva roky po zmene názvu na Mestské divadlo Trenčín, v roku 2015. Nový názov prvýkrát nahlas vyslovila Lucia Souhradová, naša členka, a ja som bola za to vďačná, lebo sa mi páčil. Nám sa páčil aj pôvodný, chceli sme sa len užšie prepojiť s myšlienkou, že naše divadlo pôsobí v Trenčíne a zameriava sa predovšetkým na potreby a kultúrny život ľudí tu a v blízkom okolí.

S divadlom ste v dvadsiatej sezóne. Na čo z vašich úspechov si najviac pyšná?

Že sa z nás stala nezávislá profesionálna scéna. Trvalo to nakoniec štrnásť rokov, ale podarilo sa to. V divadelnej komunite máme dobré meno. Dôkazom toho sú účinkovania renomovaných hercov a herečiek v našom divadle. Znamená to, že je im s nami dobre a majú pocit, že to, čo spolu robíme, má zmysel. Mám radosť, že rastú počty našich divákov.

Hovorili sme o učiteľoch. Sama si pedagogičkou a určite sleduješ, ako sa darí tým, ktorí s vami začínali. V divadle hral a neskôr režíroval Matúš Bachynec.

Áno. Matúš začal v našom divadle ako herec, no jeho talent mal širší záber. Dostal príležitosť režírovať, lebo prišiel s jasnou koncepciou a naplnil ju. Myslím, že skúsenosti z divadla mu pomohli dostať sa na réžiu, a je pre mňa úžasné sledovať jeho dráhu. Je nekompromisným umelcom, ktorý trvá na hodnotách a nerobí prvoplánové divácky ľúbivé hry. Jeho veci možno nebudú šlágrami, majú hlbší zmysel a to je dobre. Prajem mu príležitosti tvoriť v priestoroch a so zázemím podporných profesií, ako majú Slovenské národné divadlo či Divadlo Jána Palárika v Trnave. My mu niečo také, žiaľ, aktuálne nevieme ponúknuť.

Sú aj ďalší. Napríklad Katka Jánošíková, teraz už Rajčanová, hovorkyňa mesta Bratislava, vyšla z nášho divadla. Hrala hlavnú rolu v muzikáli Jednotkári aj Nastenku v Mrázikovi. Získala tu cenné skúsenosti. A nielen ona. Pre mňa sú divadlo a zuška spojené nádoby. Na všetko, čím budeš, sa pripravuješ už od detstva. U nás na Súkromnej ZUŠ Trenčín na Novomeského ulici dostávajú deti toľko, koľko si chcú a vládzu vziať, a všetko si môžu vyskúšať v divadle. Kombinácia školy a divadla funguje výborne.

Ako stredoškoláčka s nami začínala aj Michaela Gallová. Kedysi bola mojou žiačkou a dnes je mojou kolegyňou na produkcii. Robí aj dramaturgiu, vďaka čomu ja môžem zobrať náročnejšie postavy a ustáť ich. Prevzala v divadle polovicu povinností – ona má všetko organizačné plánovanie a ja ekonomické a právne záležitosti. Mišku mám veľmi rada, máme rovnaké hodnoty, dôverujem jej a beriem ju doslova ako svoju mladšiu sestru. Aj som jej povedala, Miška, ja už bez teba do žiadneho projektu nejdem.

Páči sa mi, ako mladí získavajú u vás dobrý základ pre život.

To je poslaním nášho literárno-dramatického odboru. Medziľudské vzťahy, sociálne väzby, to je najdôležitejšie. Ak sa nezladíš s tímom, ideš z kola von. To je niečo, čo budú potrebovať. Vedieť predstúpiť pred druhých, povedať svoje, snažiť sa to presadiť, navzájom sa rešpektovať a pochopiť rozdelenie práce. Ty si viac scénograf, ty herec, ty si skôr toto a ty tamto, poďme teraz spolu tvoriť spoločné dielo, každý pridá to svoje. Komunikácia a práca v tíme sú vítané a dôležité pre každého, pre budúcich pedagógov, politikov, právnikov.

Mne sa na dramaťáku pozdáva ešte šírka spektra aktivít, ktoré s deckami máme. V čase korony robíme rozhlasové hry, pripravujeme videofilmy, ktoré natočíme neskôr, keď sa situácia uvoľní. Učíme sa dávať príbehom hlavu a pätu, vystavať dramatický oblúk, prekvapiť ľudí obratom, udržať napätie, pripraviť pointu. Aj to sa hodí v každej profesii.

Myslím, že každý, kto nedá mladým príležitosť realizovať sa, v divadle skončí. Oni majú chuť a entuziazmus. Áno, robia aj chyby, všeličo si ešte neuvedomujú a občas sú drzí. Niekedy sa pozastavíme nad tým, ak nám predostrú niečo ako objav, pričom my v strednom veku to dávno vieme. Rešpektujem ich však rovnako ako starších a skúsenejších. Pestrosť je potrebná a generačná spolupráca je obohacujúca.

Využiješ vo svojej práci aj niečo z obchodnej akadémie?

Bez nej by som nemohla viesť divadlo. Ktosi tam hore zariadil, že ma nedali hneď na konzervatórium. Bola by som niekde inde a ktovie, či spokojná. Máme síce pána účtovníka, ktorý to dvakrát za rok dá dohromady a skontroluje, ale priebežne robím sama všetky podklady a finančné analýzy. Ak by som to nevedela, asi by sme dávno skrachovali. Na strednej som sa so štatistikou, účtovníctvom a matematikou poriadne trápila, mala som pocit, že im vôbec nerozumiem. Napriek môjmu vnútornému odporu mi dali moji skvelí profesori dobrý základ. Keď som zmaturovala a bola prijatá na vysokú, zobrala som všetky svoje poznámky z ekonomických predmetov a šľahla som ich do kontajnera. Bola som presvedčená, že to v živote nebudem potrebovať. A aká je pravda? Od vzniku divadla robím štatistiky a účtovníctvo. Ako sa to hovorí? Zapovedaného chleba najväčší krajec?

Vo Verejnej knižnici M. Rešetku v Trenčíne moderuješ vlastnú talkshow „Povedz mi, čo čítaš“. Čo ťa na tom najviac baví?

Sloboda, snaha propagovať knihy, vytrhnúť ľudí od elektronických médií a pomôcť otvorenosti knižnice pre ľudí – to sú hlavné motivácie, prečo som to začala robiť. Pre mňa to je sloboda a možnosť vyjadriť sa. V divadle musím, aj chcem, rešpektovať názory kolegov a kolegýň, spolupracovať s nimi, hľadať konsenzus. Pri talkshow mám voľnosť. Nerobím ju však sama, pomáhajú mi ľudia z knižnice, Sylvia Fabová a Peter Martinák. Sami radi vyhľadávajú hostí, dajú mi návrh a spolu sa dohodneme. Povedia mi, vieš čo, Boris Valábik vydal knihu a máme možnosť skontaktovať sa s ním cez vydavateľstvo a dostať ho k nám do knižnice. Neurobíš to v rámci svojej talkshow? Prečo nie. Je to spolupráca. Nemám pocit, že niečo ťahám sama, ako to je často v divadle. Stojí ma to trochu času, naštudujem si hosťa, pripravím preňho vtipný certifikát, ale je to zábava. No a ja milujem knižky. Na sedmičke, na Základnej škole na Hodžovej ulici, bol svojho času vo vstupnej hale napísaný veľkými písmenami citát od Maxima Gorkého: Za všetko, čo je vo mne dobré, vďačím knihe. Často som pri ňom stála a navždy som si ho zapamätala. Možno je to socialistické heslo, ale pre mňa sú knihy ozaj veľkým zdrojom inšpirácie. Láka ma tiež ukázať ľuďom, že v knižnici sa dá tráviť čas, že to nie je archaická inštitúcia, v ktorej nič nové nenájdu, lebo všetko je na webe.

V hrách Pinocchio a jeho divadelný sen a Svetový Slovák Štefánik si nielen dramaturgičkou a kreatívnou producentkou, ale aj autorkou.

Je to zhoda okolností, hoci je pravda, že som mala ambíciu písať. Svoju prvú hru pre divadlo som napísala v druhom roku jeho existencie, mala však všetky chyby debutu. Ako keď Miro Šindelka nakrútil svoj prvý film Vášnivý bozk, aj ja som v nej chcela mať všetko a vznikol z toho guláš. Teraz ju prepisujem, aby bola čistejšia. Potrebný čas na písanie som získala v momente, keď som v divadle mala vyštudovaných režisérov a mohla som sa režírovania vzdať. Chvíľu mi to bolo ľúto, ale som lepšia dramaturgička a producentka ako režisérka. Ak chcem navyše aj hrať, nemôžem sa na to pozerať zvonku. Režiséri majú toho na starosti veľa a réžia je, navyše, stále viac o zvládaní techniky, všetky tie mikroporty a mixovanie hudby, to ma už trochu prerástlo. Sedem rokov som nič nerežírovala a neplánujem sa k tomu vrátiť. Stačí, že režírujem deti v zuške, kde je to založené na klasickom divadle. V našom divadle to robiť nechcem, tam sú na to lepší.

Svetový Slovák Štefánik vznikol preto, lebo náš kraj si chcel pripomenúť 100. výročie jeho úmrtia. Chcela som ponúknuť divákom niečo iné ako naivno-zábavné alebo čisto faktografické spracovanie a uvedomila som si, že taký scenár si musím napísať sama. Po premiére ma potešilo, keď divadelný kritik Karol Mišovic povedal, že hra má poetiku založenú na filmovom strihu, a uznal to ako divadelný prínos. Až na slávnostnej recepcii sa dozvedel, že mám filmárske vzdelanie, a ja som si uvedomila, že má pravdu a že podvedome s tým pracujem už dlho. Pinocchio a jeho divadelný sen je zase našou snahou vyjadriť poctu nezávislému profesionálnemu divadlu, ktoré nevzniklo nariadením zhora, ale je tu preto, lebo ho ľudia chceli, tvorcovia aj diváci. Sloboda tvorivosti, tá nespútaná túžba robiť divadlo tak, ako chceme, je tu od čias talianskej commedie dell’arte. Darmo by som ako riaditeľka povedala, ideme robiť toto a toto. Ak by sa ľudia pre to nenadchli, nedopadlo by to dobre.

V repertoári nám chýbalo ďalšie dobré rodinné predstavenie podobné Perinbabe. Nejaký čas sme hľadali správny tip a raz, keď sme hrali v Humennom 5. decembra 2019, vybalila som na kolegov, počúvajte, veď my máme Simona Kopunca, on je úplný Pinocchio, veľmi štíhly, výborne spieva, parádne tancuje, poďme robiť Pinocchia. Pár sekúnd bolo ticho a potom Pišta Richtárech hovorí, to je výborný nápad, poďme. Zrazu bola pred nami téma, o ktorej neboli najmenšie pochybnosti. Ale ty to napíšeš, dodal Štefan. A ja hovorím, dobre, skúsim. Spoločné tvorenie a prepojenia s literatúrou ma bavia a napĺňajú. Kedysi som mala sen písať knihy a dnes píšem literatúru pre divadlo. Tak to malo byť. Možno by mi aj chýbalo, že nevidím ľudí, ako čítajú tú moju knihu, čo si pri tom myslia a ako na ňu reagujú.

Zuzka, vaše divadlo neodmysliteľne patrí k nášmu mestu. Ľudia si vás obľúbili, sú vám verní. Uvedomujem si však, že to nemáte ľahké. Neľutuješ, že si tu a robíš to, čo robíš?

Raz som tak nahlas premýšľala, kde som urobila chybu: či v tom, že som išla umeleckou cestou, alebo v tom, že som sa vrátila do Trenčína, a jedna kamarátka mi hovorí: „Zuza, ty si sa úplne zbláznila. Keby si nerobila divadlo ty, tak to tu fakt nie je, prosto to tu nie je a vďaka tebe má Trenčín divadlo. Ako môžeš takto uvažovať?“ Hovorím, no dobre, Janka, možno máš pravdu, ale ja trpím a celý život bojujem za divadlo ako za svoje dieťa a už som z toho unavená. A ona mi hovorí, prosím ťa, ešte vydrž, bude dobre. A naozaj potom prišlo lepšie obdobie. Keby som však vo veku dvadsiatich piatich rokov vedela, do čoho idem, tak by som do toho asi nešla. Ktovie, ako by to bolo? Našťastie, keď sme mladí, máme veľa energie, nadšenie a nádej a to je dobre. Z Trenčína by som nedokázala odísť. Má rieku, ktorú milujem a ku ktorej chodím na hrádzu behávať. Má Brezinu, ktorú až tak nemilujem, lebo je to do kopca, ale je to les. Som z rodiny, kde všetci chlapci hrali hokej. Zobrala som si bývalého hokejistu, nie umelca. Som tu od narodenia a neviem, či je to tým, že som sa narodila v znamení rýb, ale potrebujem rodinné zázemie a priateľov. Mala som možnosť zostať v Grécku, kde som vyše pol roka pracovala, ale nevedela som si predstaviť, že tu nechám svoju mamu, že tu nechám priateľov. Niektorí si myslia, že hrdinstvo je niekam odísť a presadiť sa tam. Áno, je to fajn a tým ľuďom držím palce. Pre mňa je veľká pravda napísaná vo venovaní na konci filmu Pelíšky: Všetkým, ktorým vtedy z roka na rok zmizli kamaráti a kamarátky, milenky a milenci, rodičia alebo deti, blízki priatelia a oni tu na všetko zostali sami. Vieš, ja som si povedala, že to divadlo tu urobím, mesto a ľudia si ho zaslúžia. Nechcem ho robiť inde a pre iných. Radi cestujeme a spoznávame krajinu, ale primárne všetko chystám pre trenčianske publikum. Tak to je.

Ďakujem pekne.

So Zuzanou Mišákovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis a v roku 2021 je podporený aj z programu ACF Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014 – 2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou. Ďakujeme.

Marka, kde sa začal tvoj pekný vzťah k pohybu a horám? Boli ste športová rodina?

To vôbec. Ani moji rodičia, ani dve staršie sestry neinklinujú k športu. Avšak moja teta bola lekárkou vo Vyšných Hágoch a my sme k nej chodievali na dovolenky. Často som u nej trávila celé leto a možno tak sa u mňa odmalička formoval vzťah k horám, túram a Tatrám. Keď som mala pätnásť, turistika mi nestačila, chcela som skúsiť niečo adrenalínovejšie a prihlásila som sa doma v Trenčíne do horolezeckého klubu. Bola som v ňom, samozrejme, prvá žena a mali ma trochu za čudáčku. Stretla som nových ľudí, začala som liezť a už to išlo samo.

Keď som sa mala vo štvrtom ročníku na gymnáziu rozhodnúť, kam ísť ďalej, rátalo sa s tým, že budem pokračovať v rodinnej tradícii. Obe moje sestry boli ekonómky, no a ja som prišla s tým, že chcem ísť na telesnú výchovu. To bol doma aj menší výbuch, že to čo je za školu?! Chcela som študovať aj angličtinu, lenže v tom ročníku neotvorili takú kombináciu, tak som si zobrala ruštinu. Otec povedal, neboj, to bude dobré, s ruštinou sa všade uplatníš, tak som vyštudovala kombináciu telocvik – ruština. Školu som skončila v roku 1988. Ruštinu som učila jeden rok, lebo som skoro odišla na materskú, a keď som sa po troch rokoch vrátila, po ruštine nebolo ani chýru, ani slychu. Považujem sa teda za telocvikárku.

Ako dlho si učila?

Moja učiteľská kariéra trvala dvadsaťdva rokov. Začínala som na sedmičke, potom som prešla na odevné a textilné učilište, ktoré už neexistuje, a skončila som na stavebnej priemyslovke. Neviem, či sa pamätáš, v 90. rokoch prebehla transformácia ruštinárov na nemčinárov a angličtinárov. Postretlo to aj mňa. Spravila som skúšky, dali mi papier a učila som angličtinu. Našťastie som mala z gymnázia dobré základy. Bola som v triede s rozšíreným vyučovaním cudzieho jazyka a z angličtiny som maturovala. Za angličtinárku sa však nepasujem. No a teraz už neučím vôbec.

Dôvodom sú HoryZonty?

Presne. Prvé tri ročníky festivalu som učila a zároveň robila festival. Lenže som perfekcionistka a neviem sedieť na dvoch stoličkách. Cítila som, že školu už nerobím dobre. Sústredila som sa na festival, to bolo niečo nové, čo ma nadchlo, bavilo a pohltilo.

Ostaňme, prosím, ešte v súkromí. Tvojím manželom je jeden z najlepších slovenských horolezcov Jaroslav Dutka. Priniesol ti do života veľkú zmenu?

Áno, prelomovú, ako to už pri manželoch a manželkách býva. Bol tu na vojne a v tom čase bol už slovenským reprezentantom v horolezectve. Stretli sme sa, samozrejme, na skalách. Nebola to láska na prvý pohľad, ale vzájomné chémie a energie tam boli od začiatku. Priniesol do Trenčína čosi nové, čo ma inšpirovalo. Tréningy s ním neboli len o tom, že sa stretneme ako dobrá partia a je nám spolu fajn, čo je, pravdaže, tiež dôležité. Lezenie s ním bolo aj o tom, že máme výzvy, dávame si ciele, chceme dosahovať výsledky. Keďže som bola študentkou telocviku, jeho systém sa mi zapáčil a hovorila som si, áno, poďme spolu trénovať, poďme liezť. Časom sme sa dali dokopy a trénovali aj s pridanou hodnotou.

Absolvovala si lezecké cesty v Tatrách a Dolomitoch, zúčastnila si sa viacerých cestovateľských expedícií, zlanila si najvyšší vodopád sveta, venezuelský Salto Angel. Ktorý z týchto úspechov je pre teba najvzácnejší?

Nepovažujem sa za výkonnostnú športovkyňu. Pre mňa bolo vždy podstatné niečo zažiť a zdieľať to s priateľmi, s príjemnými, dobrými, láskavými, nezištnými ľuďmi okolo seba. Nikdy som nešla na nejakú výkonnosť. Možno zamlada, keď som nemala rodinu… Vtedy sme s Jarom trénovali a výsledkom toho boli niektoré ťažké výstupy v Tatrách. V tom čase nebolo bežné, že ich ženy zdolávajú. Je to však minulosť, ktorú nechávam tak. Keď som sa vydala a mali sme deti, všetko sa vo mne otočilo. Máme v rodine športovca, reprezentanta, a ja mu rada robím zázemie. Hovorím mu, áno, ty choď, príď domov, všetko mi porozprávaj a ja si to, s tým, že viem, o čom hovoríš, rada s tebou prezriem. Síce v obývačke alebo niekde inde, ale budem pri tom a tak mi to stačí. Nemala som vysoké ambície, videla som sa najmä v rodine, v deťoch. Samozrejme, športovať som športovala, ale nebolo to o výkonnosti.

Vodopád Salto Angel bol pre mňa skúsenosťou, pri ktorej som si posunula svoje fyzické, no predovšetkým psychické limity. Výkonnostný šport na vyššej úrovni nie je len o fyzickej kondícii, je hlavne o mentálnom nastavení. Vidíme to všetci napríklad na Petre Vlhovej. Okolo nej je viac vynikajúcich dievčat. Raz má v hlave lepší deň jedna, inokedy druhá, tak to je. Aj ja som ako športovkyňa niekedy liezla na kopec s ľahkosťou a na druhý deň som si na tom istom mieste pripadala, akoby som sa ani nevedela chytiť skaly. Nie každý deň je nedeľa. Netreba na veci tlačiť, treba ich nechať dozrieť. Keď príde správny čas, tak nás to zasa pustí. Pri Salte sme sa zišli skutočne dobrá partia. Mali sme tam však aj ťažký úraz spojený so záchranou a inými náročnými okolnosťami. Nebolo pre mňa jednoduché celé to zvládnuť.

Spomínaš úraz. Je horolezectvo nebezpečnejšie ako iné športy?

Určite. Jednak to veľakrát nezáleží na tebe, môžu prísť nebezpečenstvá ako padanie skál, lavín, zmeny počasia, únava materiálu, nevydrží ti skoba alebo lano, to sú objektívne veci. Potom sú aj tie subjektívne. Nenaviažeš si dobre lano, na moment sa zarozprávaš alebo sa niekam zapozeráš a je po tebe. Môže sa stať, že tvoj spolulezec nedá pozor, pustí ťa a ty padneš. Mnoho objektívnych a subjektívnych faktorov radí horolezectvo medzi veľmi nebezpečné športy. Dobrý horolezec je ten, ktorému sa v začiatkoch podarí padnúť a nič sa mu nestane, alebo aspoň nič fatálne. Poučí sa a pozerá sa na lezenie inak. Občas si aj s manželom hovoríme, no ten ešte nepadol, ten ide.

Stále veľa športuješ. Často beháš, bicykluješ, lyžuješ, plávaš…

Mám to pod kožou. Musím dostať do seba nejaké endorfíny alebo pri lezení možno aj adrenalín, keďže je to späté so strachom. Najviac je to u mňa spojené s túžbou byť vonku. Keď napadne sneh, každý deň sa chodím bežkovať. Keby som vládala a mala čas, robila by som to aj dvojfázovo. Teším sa však aj na bicykel, na beh a na plaváreň. Kiež by už bolo dobre a bola by znovu otvorená.

Poďme, prosím, k roku 2006. Ako si sa rozhodla zorganizovať prvý ročník festivalu HoryZonty?

Väčšina mojich kamarátov boli dobrí horolezci, cestovatelia, objavitelia. Zúčastňovali sa rôznych expedícií do zahraničia. Naše možnosti komunikácie boli však pred dvadsiatimi rokmi celkom iné. Veľa sme sa stretávali osobne. Ten, kto sa vrátil z ciest, ukazoval ďalším diapozitívy a rozprával svoje zážitky. My sme sedeli, počúvali, trochu závideli, no najmä sme si v kútiku duše predstavovali, aké to bolo. Doslova sme celé roky takto nasávali energiu, spoznávali iné kultúry, zažívali krásne chvíle a obdivovali skvelé výkony.

V roku 2006 ma oslovil môj kamarát Alan Formánek, organizátor festivalu Hory a mesto a sám výborný horolezec, s tým, či by som nechcela niečo podobné spraviť v Trenčíne. Videla som v tom príležitosť posunúť sa z obývačky do kina. Zdalo sa mi perfektné umožniť ďalším vidieť to, čo som ja zažívala dlhé roky. Ponúkol mi filmy, dal základné know-how a dali sme to dokopy. Ako učiteľka som nevedela, čo je marketing, všetko bolo pre mňa nové. Moja povaha mi však vravela, poď, naučíš sa, zvládneš to, a tak sme to v novembri u Slnka v Artkine Metro spustili. Neskutočný výbuch záujmu. Mnohí docestovali z okolitých miest, nemohli sme ich nepustiť dnu. Prišlo dvakrát toľko ľudí, ako bola kapacita priestoru. Nedýchateľná atmosféra, ale úžasná. Bezpečnostný technik by nám isto naparil pokuty. Jarko mi pomáhal, k dvom dňom sme pridali hneď tretí, ľudia boli nadšení a nás to nesmierne povzbudilo. Prvý ročník bol ešte pod názvom Hory a mesto Trenčín, ale potom sme to chceli robiť po svojom, premenovali sa, poďakovali sme Alanovi za uvedenie do festivalového organizačného sveta a od druhého ročníka ideme svojou cestou. Presťahovali sme sa a dokázali sme zaplniť aj Dom armády. Festival sa nadýchol a začal žiť svoj život.

Ste známou a rešpektovanou značkou, urobili ste 15 krásnych festivalov. Aký máš na to recept?

Moje nadšenie a láska sú základom. Dôležitý je však tím ľudí, ktorých mám okolo seba. Každý v ňom vie, čo má robiť, a robí to zodpovedne. Keď sa stretneme, každý príde s nápadom, rozprávame sa, všetko analyzujeme a mojou úlohou je len dať to dohromady a doladiť, aby sa to realizovalo a prinieslo výsledok. Pre mňa je to hlavná práca, pre nich vedľajšia a je skvelé, že popri svojej práci a rodine majú zaujatie pre festival a vkladajú doň tak veľa. Vážim si to. Mala som šťastie, že v začiatkoch festivalu nebola oblasť outdooru taká podchytená ako teraz. Takže: správne miesto a čas, veľké nadšenie a ľudia okolo mňa.

Získavanie licencií, financie, verejné obstarávania, zmluvy, oslovovanie hostí. Veľa z toho, čo robíte, diváci ani nevedia…

Je to tak. Pri premietaní filmu sa mi vždy páčilo len tak si na chvíľu sadnúť na schody a pozerať sa na ľudí. Oni so zatajeným dychom vnímali film a ja som videla celú jeho cestu k nám. Niekde na začiatku som ho musela nájsť, vyhral trebárs na nejakom festivale, potom som musela získať kontakt na producenta alebo režiséra, absolvovať dlhú mailovú komunikáciu, zabezpečiť preklad, konzultovať pritom mnohé výrazy s prekladateľkou, lebo sú špecifické alebo slangové, postarať sa o dabing či otitulkovanie, správne ho naformátovať. Je to dlhý proces. Mojím zadosťučinením je pozorovať, akí sú z neho hotoví. Vidím otvorené pusy a niekedy aj od strachu zatvorené oči. Podobné to je, ak príde hosť a rozpráva o svojich zážitkoch. Veľmi ma to uspokojuje. Okolo našej práce je veľa vecí, ktoré diváci alebo účastníci workshopov nevedia. Je to v poriadku. Na to sme tu my. Robíme to radi a s láskou.

Minulý ročník a november 2020 boli ovplyvnené epidemickou situáciou. Vám sa však podarilo prejsť do online priestoru a zvládli ste to.

Áno, dopadol výborne. Keby sme vedeli v auguste, že budeme mať iba túto možnosť, tak sa na ňu pripravíme. Lenže v lete všetko vyzeralo inak. Potom sa to zmenilo a za tri týždne sme museli festival nanovo vymyslieť. Nie som dobrá v technických veciach, takže som mala množstvo telefonátov, kde mi každý rozprával, čo je streamovanie, ako by to mohlo byť, ako nemohlo, čo je potrebné pre to spraviť. A, samozrejme, nové položky v rozpočte, keď nevieš, či to stojí sto, tisíc alebo desaťtisíc eur. Akoby to nebolo málo, nemohlo sa ani cestovať. Pomohli nám však ľudia, ktorých poznáme v Trenčíne a okolí. Ďalší natočili niečo doma, Paľko Barabáš aj Rasťo Hatiar. Dali sme to dokopy, ale ľahké to nebolo. Aj reklamu sme museli cieliť inak. Máme celoslovenskú pôsobnosť, najviac ľudí však zvyčajne chodieva z Považia, a teraz sme chceli osloviť ľudí po celom Slovensku, na Morave aj v Čechách. Netušili sme, koľko ľudí si kúpi lístok. Ja som dúfala, že päťsto, niektorí ma varovali, že to bude možno stovka. Nakoniec si ho kúpilo vyše tisíc ľudí, čo je perfektné. Nesedeli pri počítači sami, takže nás sledovalo dvetisíc, možno tritisíc ľudí.

Všetko bolo fajn, ale atmosféru nenahradíš. Keď festival skončil, sedela som sama v izbe a rozplakala som sa, pretože som nemala svoje pocity s kým zdieľať. Keď končí bežný festival, máš okolo seba divákov, ľudí z tímu, hostí, porotcov, všetci ste nabití emóciami a tie potrebujú na doznenie spoločne strávený čas. To nám všetkým teraz chýbalo. Ešte o jedenástej večer sme si telefonovali, že čo, ako, plačeš? Áno, plačem. Bolo to skvelé. Nie je to len vykonanie dobrej práce a jej odovzdanie, dôležité sú pocity, ktoré pri nej máme. O ne sa potrebuješ s niekým podeliť a až vtedy cítiš naplnenie. Diváci aj hostia nám veľakrát povedali, že na lepšom festivale, ako je trenčiansky, ešte neboli. Páči sa im najmä atmosféra, ktorá tam je. Teším sa už na osobné kontakty, na objatia, to sa nedá nahradiť.

Keby bolo všetko v poriadku, teraz sedíme v Kaviarni Na ceste na Matúšovej ulici a máme malé verejné podujatie aj s divákmi. Mimochodom, viem, že ty ju rada občas navštíviš.

Jasné. Aj v decembri sme tam s Jankou Pondušovou, riaditeľkou Domova sociálnych služieb – Adamovské Kochanovce, nahrávali jeden rozhovor. Spolupracujeme v rámci našej sekcie Umenie a šport v živote zdravotne postihnutých. Je to krásny priestor, má svojho ducha a sú tam príjemní ľudia. Mávame tam workshopy, a keďže sa našou sekciou už dlhšie dotýkame komunít ľudí s hendikepom, na mnohé veci sa sama pozerám inak. Je dôležité, aby ľudia so znevýhodnením mohli pracovať, a obdivujem, čo všetko Janka s kolegyňami z Kochanoviec a spolu s Rotary Clubom Trenčín Laugaricio dokázali pre svojich klientov a klientky urobiť. Katov dom je úžasné miesto. Verím, že keď to bude možné, bude tam chodiť ešte viac ľudí.

Odbočme k tvojmu menu. Všetci ťa volajú Marka. To však nie je typické pre náš región. Kde sa to vzalo?

Som Mária, ale Mária ma nikto nikdy nevolal. Vždy som bola Marika. Až keď prišiel môj manžel, Horehronec, povedal, že Marika je meno, ktoré sa podľa neho nedá povedať pekne. Naše dcéry to majú jednoduché Zuzana je Zuzka, Michaela je Miška, tak Marika bude Marka. A začal ma tak volať. Trochu mi to prišlo divné, ale čo nespravíš pre milovaného manžela. Zostalo mi to.

Ujalo sa to aj v rodine z tvojej strany?

Tam ma každý volá Marika. Aj v práci, keď som ešte pracovala, bola som vždy Marika. Ale v lezeckej komunite už som bola Marka a prijala som to. Nič s tým nenarobím.

Asi nie. Mám, prosím, poslednú otázku. Máš Trenčín rada a s festivalom ste preň spravili niečo jedinečné a prínosné. Čo ťa tu v poslednom období obzvlášť teší a čo ti, naopak, chýba?

Čo mi chýba? Idem na odpoveď cez svoje festivaly. Posledných päť rokov máme reálny problém s priestorom. Na náš festival vie prísť veľa ľudí, ale nemá kam. Veľmi mi chýba dôstojný priestor, kam by ľudia mohli prísť. Hoci sme outdoorový festival, naša cieľová skupina je od 5 do 70 rokov a možno aj vyššie, takže potrebujeme pohodlné sedenie. Ľudia u nás strávia často celé popoludnie, chcú sa cez prestávky vystrieť, porozprávať, občerstviť. Neviem, ako to je s vylepšovaním Domu armády, no veľmi sa teším na zrekonštruovanú Hviezdu, tam bude istotne veľký potenciál. Ktovie, trebárs by sme mohli robiť festival aj na dvoch miestach. A čo ma teší? Teší ma množstvo mladých ľudí, ktorí v Trenčíne sú a majú v sebe neskutočné množstvo inšpiratívnych myšlienok. Vedia ich pretaviť do malých vecí a veľké veci predsa vznikajú z malých vecí. Navyše, nie každá dobrá vec musí byť veľká. Rada sa obklopujem mladými. Cestujú, prinášajú nápady, pretavia ich do výsledku. Možno oslovia len zopár ľudí, ale to nevadí. Ide o to, že prídu a majú potrebu niečo zo seba dať a ukázať nám, aha, aj takto sa to dá robiť. Som veľmi rada, že sa ľudia vracajú do Trenčína a chcú tu ostať, lebo zistia, že dobre bolo v Londýne aj v Bratislave, ale ja som odtiaľto, vrátim sa a skúsim tu niečo spraviť. Vidím, že to k tomu smeruje, a páči sa mi to. Verím v spoluprácu ľudí z rôznych oblastí a generácií.

Ďakujem pekne.

S Markou Dutkovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis a v roku 2021 je podporený aj z programu ACF Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014 – 2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou. Ďakujeme.

Narodil si sa v Plzni, mama bola Ruska a otec Čech, ktorý, žiaľ, zomrel, keď si mal asi len tri roky. Keď na to teraz spätne spomínaš, čo z toho ťa najviac ovplyvnilo?

Detstvo mi vtedy pripadalo obyčajné. Chodil som na rôzne krúžky, na pingpong, na husle, mama mala v krvi všetky umelecké formy. Širšie súvislosti som si uvedomil až neskôr. Pre mamu muselo byť ťažké byť cudzinkou, navyše Ruskou v období, keď prišiel 68. rok a Rusi boli v nemilosti. Neskôr mi povedala, že po otcovej smrti uvažovala, že pôjdeme naspäť do Ruska, ale kvôli mne nešla. Som jej za to vďačný.

Ona bola v Rusku amatérska baletka, v Čechách však bola dokonca lepšia ako profesionálky.

Chcela ísť tancovať do divadla, ale otec jej vraj povedal, že nie, on si komediantku nezobral. Keby tak videl mňa… Spomínam si ešte na starý dom, tmavé pivnice a naberanie uhlia. Lepšie si pamätám nové obdobie, keď si mama zobrala môjho druhého tatina.

Súvisí s ním skutočnosť, že si išiel na vojenské gymnázium?

Môj nový tatino bol vojak. Raz som doma iba ako raritu povedal, že nám prišli do školy ponúkať štúdium na vojenskej škole. Vôbec som o tom nepremýšľal. Mamina však položila osudovú otázku: Ty by si nechcel? Išiel som sa do tej školy pozrieť a nakoniec som na to prikývol. Štyri roky na gymnáziu boli super, osamostatnil som sa, začal som športovať, dovtedy som ani kotrmelec neurobil. To, že to nie je práca pre mňa, som zistil po piatich mesiacoch na vysokej škole, lenže to bolo neskoro. Mal som už vtedy podpísaný zákon, podľa ktorého som nemal šancu odísť do civilu.

Bol si na škole tým, čo fórikmi neustále zabával druhých?

Vôbec nie. Skôr som bol utiahnutý. Bol som najmenší v triede, ale mal som takú svoju ochranku – jeden kamarát bol grécko-rímsky zápasník a druhý bol džudista.

Kedy si teda začal robiť niečo, čo ľudí rozptýli, poteší?

Na základnej škole som recitoval, hral som na husliach a začal som aj tancovať. Mal som tri podstatné veci – vzťah k poézii, hudobný sluch a pohybové nadanie. Na vojenskom gymnáziu potom prišla Armádna súťaž umeleckej tvorivosti, môj najlepší úlet. Ja som v armáde žil pre to, aby som na týždeň niekam vypadol a bol v umeleckom prostredí. Bavilo ma to, išlo mi to, aj všelijaké ceny sme povyhrávali.

Dalo ti popri obratnosti, fyzickej kondícii a zdravom sebavedomí vojenské prostredie ešte niečo prínosné?

Musím prezradiť, že keď som išiel do civilu, veľmi som sa k minulosti nepriznával. Prišlo mi čudné, že vojak je zrazu umelcom. Dalo mi to však sebadisciplínu a manažérske zručnosti. Navyše sa tam stretávaš s neuveriteľnými situáciami, ktoré normálne nezažiješ. Vojenské historky rozpráva azda každý chlap, ale ja som ich vnímal z iného uhla. Neraz som si hovoril, ak som toto prežil, musím zvládnuť už naozaj všetko.

Hoci si mal len dva roky do výsluhového dôchodku, po roku ‘89 si pomerne rýchlo z armády odišiel. Ako to bolo?

Na konci svojej vojenskej kariéry som ako novinár robil pre vojenské noviny a to ma bavilo. Bol som svojím pánom. Po revolúcii mi povedali, že nemám vyštudovanú žurnalistiku a z organizačných dôvodov ma preto premiestňujú. Skutočný dôvod bol, že potrebovali umiestniť svojich ľudí, no ja som využil príležitosť a hneď som si podal žiadosť do civilu. Vedel som, že mi chýbajú len dva roky a bolo by ľahšie žiť s rentou, ale povedal som si, že keď chcem začať, musím teraz. Ešte som ani nevedel, že budem robiť pantomímu.

V tom čase si mal aj manželku, dve deti. Nebolo to riziko?

Áno, bolo, plat vojaka nie je malý. A teraz choď do civilu, do neznáma. Mojim a manželkiným rodičom sme sa priznali až neskôr, keď sa svokra spýtala, počúvaj, nemáš ty nejaké dlhé vlasy? To sme mali za sebou už rok a našťastie videla, že to zvládame. Ekonomicky by som na tom bol určite lepšie ako vojak, ale už som duchovnejšie rozmýšľal a osobná sloboda je pre mňa na nezaplatenie. Proste to mám tak.

Ako si sa stretol s manželkou a dostal do Trenčína?

Na strednej som bol v Moravskej Třebovej a vojenské stredné školy patrili pod východný okruh, takže pod Slovensko. V rámci Armádnej súťaže umeleckej tvorivosti som bol tri roky za sebou v Prešove, keď ju zrazu presunuli do Považskej Bystrice. Neboli sme s kamarátom z toho nadšení. Lenže prišiel záverečný večierok a on zbadal dve kočky, dotiahol ich k nám a rýchlo si jednu vybral. Na mňa ostala manželka. Dopisovali sme si neuveriteľných šesť rokov. Sú to tisíce listov! Niekde ich máme aj odložené. Po vysokej škole vo Vyškove som sa dostal do Bratislavy k útvaru ako vojenský veliteľ. Táňa tam práve študovala. Postupne som si zistil, ktorý vojak čo robí, či má vzťah ku kultúre, a z toho som skladal programy a postupne začal hrať pantomímu. Asi po štyroch či piatich rokoch si to všimli a ponúkli mi prísť na oddelenie kultúry sem do Trenčína. No a ja si hovorím super, konečne práca, ktorá ma bude baviť. Až na to, že som robil všetko možné, len nie kultúru.

Neskôr prišli novinárske skúsenosti?

Postupne som hrával stále viac, urobil som si profesionálne prehrávky, takže som mohol oficiálne zarábať, za predstavenie som mohol mať 400 korún. Lenže na miesto šéfa, ktorý ma prijímal, prišiel nový a jemu sa nepáčilo, že stále niekam chodím. Tak som prešiel do novín a dostal som sa k práci, ktorá ma bavila.

Ako dozrelo rozhodnutie robiť pantomímu naplno?

Vzniklo to samovoľne. Keď som išiel do civilu, už som ju sem-tam hrával. Mal som však predstavu, že budem mať umeleckú agentúru a organizovať iné programy. Lenže ponúk na vystúpenia s pantomímou bolo postupne toľko, že to začal byť môj hlavný príjem. Agentúru stále mám, robím aj tie iné veci, len proste sa hlavný príjem preklopil na túto stranu.

Čítal som, že si vychádzal z rovnakej knižky ako Bolek Polívka a že máte rovnakú pani profesorku, aj keď teba učila len týždeň. Vieš na to trochu pospomínať?

Prvý impulz k pantomíme mi dala kniha Františka Kožíka Největší z Pierotů. Nesmierne inšpiratívna knižka! Vďaka nej som zistil, že viem chodiť na mieste, ťahať lano a iné veci, ktoré míma robia mímom. Zahral som prvú etudu a chalani, spolužiaci, sa smiali, a tak som s pantomímou začal. Prihlásil som sa na letnú školu v Brne. Učí tam profesorka Jiřina Ryšánková, čo ja viem, kto to je? Potom som zistil, že učí Bolka Polívku, a odvtedy sa chválim, že sme mali rovnakú pani profesorku. Pre mňa bolo stretnutie s ňou čímsi úplne novým, úžasným, akoby som sa nadýchol. Učila klasickú pantomímu a ja som si časom našiel vlastnú cestu, iný druh pantomímy. Prvé etudy prichádzali mimovoľne a neskôr začali vznikať celé predstavenia. Sloboda, tvorba a cestovanie sú pre mňa životne dôležité.

Spomínaš cestovanie. Ty sám si medzinárodný kontext zažil ako dieťa, neskôr veľakrát ako umelec a aj ako otec.

Áno. Kedysi sme mohli navštíviť len Sovietsky zväz, NDR a Poľsko. A ja som ozaj precestoval celý svet s pantomímou, ale aj vďaka svojim deťom, lebo si vzali medzinárodných ľudí. Ísť sa pozrieť napríklad na Nový Zéland či do Kórey bolo aj pre mňa niečo vzácne. Uvedomujem si, že nie každý Slovák rád vidí dnešný kozmopolitizmus, ale ja som úprimne nadšený, že moje deti si zobrali cudzincov. Majú tak nový rozmer života, vnímajú to inak, je to obohatenie.

Významný priestor si si vytvoril aktivitami aj doma v Trenčíne. Bol to zámer?

Nie, prichádzalo to samo. Spolupracoval som s mestským kultúrnym strediskom a Hanka Gallová prišla s myšlienkou urobiť divadelný festival. Nič iné ako divadlo jedného herca nám nenapadlo. Hovorili sme si, to je jednoduché, len jeden herec. Neskôr sme zistili, že až také ľahké to nie je. Vznikol festival Sám na javisku a zažili sme spolu veľa pekného aj tu, na Štúrovom námestí. Dokonca sme prišli aj s nápadom využiť priestor átria pod vežou, kde sa teraz hrávajú letné piatkové koncerty a nedeľné divadielka. Tam bolo vôbec prvé exteriérové predstavenie Sám na javisku. Nechcem si tu stavať nejaký pamätník ani robiť zásluhy. Pre mňa samotného je úžasné, že mesto žije. Po desiatich rokoch som festival opustil a som nadšený, že existuje ďalej. Kamil Bystrický sa ma vtedy pýtal, aké mám podmienky. Hovorím, nič, len zachovaj názov. Nemusíš nikde nič hovoriť.

Mohli by sme spomenúť aj džez či vážnu hudbu, je za tebou v tejto oblasti veľa práce. Nedávno sme mali šiesty ročník Príbehov z Trenčína.

Áno. Chodím po svete, všelikde hrávam, vidím rôzne projekty, niektoré sa mi páčia a zatúžim dotiahnuť ich do Trenčína. Hral som na čomsi podobnom v Košiciach, prispôsobil som to a ponúkol mestu. Po dvoch rokoch sa atmosféra tomu naklonila a bolo treba vymyslieť detaily. Najdôležitejší je príbeh a mne ako prvý napadol vodník. Od začiatku som veril, že môže byť najväčšou atrakciou v Trenčíne, len mu, prosím, dajme príbeh. Tak som ho vymyslel, upravil do divadelnej podoby a ono to klaplo. Prvý ročník sme začínali v altánku v parku. Vodníka som si vymyslel aj zahral. Čakali sme 500 ľudí, ale päť minút pred začiatkom bolo plno a z mesta prichádzali ďalší. Na 5 000 ľudí sme neboli nachystaní. Úžasný úspech, veľká radosť, ale aj poučenie, že musíme hľadať iné priestory a že nemôžem hrať, len organizovať.

Mne sa na tvojich projektoch páči, že majú emóciu a sú pre všetky generácie.

Ďakujem. Súvisí to s tým, že nerozprávame, nepoužívame slová. Deti a dospelí reagujú na pantomímu v podstate rovnako. Na Slovensku len dospelí možno o čosi neskôr. V Príbehoch z Trenčína máme len spájajúce sprievodné slovo, inak sú vystúpenia bez slov.

Tridsať rokov si bol vo dvojici s Radkom Michalkom. Teraz je v Divadle Fortissimo tvojím pracovným partnerom Vlado Martinek. Ako ste sa našli?

Keď sme sa s Radkom rozchádzali, uvedomili sme si, že viac času prežil so mnou ako so svojou manželkou. Dohodli sme sa, nechali si jeden rok na dobehnutie a nájdenie nového človeka. A toho som našiel dve poschodia nado mnou. To nevymyslíš! Hľadal som dobrého muzikanta, zároveň aj technicky zdatného a pohotového, lebo musí pripraviť aparatúru a reagovať okamžite na všetko, čo sa na javisku deje. Už sme sa zladili a zvládame to.

Máš za sebou tisícky vystúpení a aktuálne hráte šesť celovečerných predstavení. Je medzi nimi tvoje obzvlášť obľúbené?

Tým, že využívam divákov, predstavenia sa neustále menia. Oni často niečo vymyslia, mne sa to zapáči a zapojím to. Najradšej mám predstavenie Smetiak, ktoré vzniklo ako druhé v poradí. Sú to etudy a príbeh bezdomovca. Celé je to veselé, ale aj veľmi smutné.

Ozaj, mímovia sú vraj navonok veselí, ale vnútri smutní. Je to tak?

V úvode knihy Největší z Pierotů je to pekne opísané. Príde pán za lekárom a hovorí mu, že pán doktor, ja som strašne depresívny, smutný, poraďte mi, čo s tým. A on mu hovorí, viete čo, choďte do divadla Funambules, tam hrá Jean Gaspard Debureau, určite sa zabavíte. A on hovorí, ja som Jean Gaspard. Je to veľmi silné. U mňa to neplatí, som optimistický človek. Mám to po mame, ona bola celoživotná optimistka. K všetkému, čo ku mne prichádza, sa snažím pristupovať pozitívne. Aj na veciach, ktoré zdanlivo nie sú príjemné, sa snažím nájsť pozitívnu stránku, lebo si myslím, že k nám nechodia zlé veci. Chodí k nám len to, čo máme z nejakého dôvodu zažiť. Ono to aj k sebe priťahuješ. Ak je človek veselý a usmievavý, priťahuje k sebe podobných. Zistil som, že od určitého času sa vôbec nestretávam s ľuďmi, ktorí sú mi nepríjemní. Proste z môjho života vymizli. Súvisí to aj s mojím hnacím motorom, už pár desiatok rokov sa pokúšam o meditáciu. Možno preto mám pohľad na svet trochu iný.

Ako si sa k meditovaniu dostal? Máš naň v rámci dňa vyhradený presný čas?

Keď som odchádzal z armády, bolo to pre mňa zlomové obdobie a začal som sa zaujímať o veci, ktoré nie sú úplne z tohto sveta. Dopočul som sa o meditácii, niečo som si prečítal a potom som objavil kurz meditácie. Všetko, čo na ňom hovorili, som mal načítané. A tak som sa spýtal, kedy mi povieš niečo nové, veď toto všetko viem. Dostal som odpoveď, že nové je len to, že keď to teraz všetko vieš, začni to robiť. V ten istý večer som si prvýkrát sadol a skúsil meditovať. Odvtedy, takmer 20 rokov, sa o to pokúšam každý deň skoro ráno a ak sa dá, aj večer pred spaním. Nech som kdekoľvek, v akomkoľvek časovom pásme, pred akýmikoľvek povinnosťami, vstanem pol hodinku pred tým, ako mám, a venujem čas sám sebe. A potom idem behať. Pre mňa behanie nie je šport, je to pokračovanie meditácie.

Koľko priemerne zabehneš? Viem, že máš za sebou už aj maratóny.

Denne zabehnem niečo medzi desiatimi a pätnástimi kilometrami. Mám svoje roky a pantomíma je hodinový fyzický výkon. Veľmi mi to pomáha, ale keby mi niekto pred pätnástimi rokmi povedal, že budem behať maratóny, tak si poviem, že sa zbláznil. Mám ich odbehnutých presne dvadsať. Sú v tom aj ultramaratóny, dlhšie vzdialenosti, napríklad bežíš šesť hodín a koľko odbehneš, toľko odbehneš.

Veľa chodíš do škôl. Sú deti tvorivé?

Asi deväťdesiat percent mojich predstavení je pre decká. Nie som pedagóg, ale myslím, že by sme mali častejšie deťom ukazovať rôzne veci, ktoré sa dajú v živote robiť, a mali by sme s nimi tráviť viac času. Vidím, čo ich baví, a nechávam ich hrať so mnou. Vymýšľame a naozaj spolu improvizujeme. To je pre život veľmi dôležité. Keď niekto vyrušuje, hneď ho zavolám k sebe na javisko. Mám tie situácie veľmi rád. Huncút je fajn, ten aj na javisku zaberie. Ale darebák ostane na javisku stratený, nevie, čo má robiť, a sám sa zhodí pred spolužiakmi. Deti to citlivo a pozorne vnímajú.

Od roku 2002 organizuješ s Dr. Klaunom návštevy umelcov v zariadeniach, kde žijú deti s rôznymi ochoreniami a postihnutiami. V máji si chystal už XXVI. ročník benefičného koncertu Počuť srdcom, ktorý zbližuje počujúcich a nepočujúcich. Ako to stíhaš? Prečo to robíš?

Neviem. Život mi to tak prináša a považujem to za zmysluplné. Robím veci, ako ich cítim. Skoro vôbec nerozmýšľam o peniazoch. Veľa vecí robím zadarmo, všeličo robím za peniaze a ono sa to niekde zráta. Sú veci, ktoré sa rozbehli a ja ich nemôžem nechať tak. Môžeš prestať chystať niečo, čo 25 rokov robíš s nepočujúcimi? Oni sa na festival tešia. Pýtajú sa ma, kedy bude. Môžeš nechať doktora Klauna? Nikto iný to nebude robiť. Môžeš nechať koncerty vážnej hudby? Ľudia na ne chodia radi. Viem, samozrejme, že som nahraditeľný, ak však vidím v niečom zmysel a vládzem, tak to robím.

Plánuješ nejako budúcnosť? Máš nejaké sny?

Ani nie. V meditácii je jedna veľká zásada, ktorú mám od svojho duchovného učiteľa, ži tu a teraz. Snažím sa neobzerať za tým, čo sa stalo. Niektoré veci sa možno mohli urobiť lepšie, ale z nejakého dôvodu sa stali tak, ako sa stali. Rovnako uvažujem o budúcnosti. Termíny si dopredu plánujem, ale nerozmýšľam nad tým, či by som ešte chcel niečo v živote dosiahnuť. Čo život prinesie, to bude.

Ďakujem a prajem všetko dobré.

S Vladom Kulíškom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Vyrastala si a donedávna si bývala na Mierovom námestí. Aké detstvo si mala?

Centrum bolo vtedy iné. Nebol doň prístup autami, námestie bolo pre nás veľkým ihriskom. Chodievali sme často na trávnatú plochu, bicyklovali sme sa alebo sme išli na Brezinu. Kamkoľvek bolo blízko. Náš dvor ešte nebol parkoviskom a bol skvelým miestom na hranie. Pamätám si aj na klasický pracháč, po ktorom sme lozili.

Trávila si veľa času so starými rodičmi?

Áno. Moja mama bola na mňa sama, musela pracovať a oni mali byt hneď oproti nám. Ópapa (dedko) Štefan Szabo bol na námestí známy, mal dielňu na obťahovanie gombíkov a narážanie cvokov. Ľudia ho poznali, lebo dokonale šil. Bol precízny, pre mňa až taký mužský vzor. Mali s babkou sedem detí a dvaja poslední – dvojičky – sú iba o tri roky starší odo mňa. Spolu sme vyrastali, všetko dobré aj zlé sme prežívali spoločne. Starí rodičia mi boli ako rodiča a ómi (babka) stále je, ujovia sú mi doteraz ako bratia.

Akou žiačkou si bola?

Bola som odmalička veľmi introvertná, taká tá niekde v kúte. Bola som najvyššia, takže som musela byť vzadu, a mám krivé ruky, takže som sa ani nemohla hlásiť, lebo decká hovorili, že to strašne vyzerá. Školu som však mala rada. Vedela som, že niektoré veci mi v živote nepôjdu, napríklad matematika či chémia, ťahalo ma k jazykom a najmä k hudbe. Začala som sa jej venovať v piatich rokoch, keď som začala chodiť na husle. Niektorí učitelia nevedeli pochopiť, že matematika mi nepôjde. Keď som sa na základnej rozhodla ísť na konzervatórium, učiteľka matematiky ma chcela nechať prepadnúť, len aby som si vybrala inú školu. Bila som sa vtedy za svoju krásnu trojku, bola som na ňu hrdá a stačila mi. Nemala som pocit, že musím byť dokonalá vo všetkom.

Konzervatórium si si vybrala kvôli husliam?

Asi v trinástich rokoch som sa rozhodla, že hudba ma láka natoľko, že sa jej chcem venovať. Poradili sme sa s dirigentkou a pedagogičkou Ivetou Viskupovou a ona mi prvýkrát vnukla myšlienku skúsiť violu. Aj na základe mojej výšky. Mne to predtým nenapadlo, lebo na zuške sa s violou deti bežne nestretnú. Nevedela som, aké ladenie, nevedela som si to predstaviť zvukovo, ale povedala som si, dobre, skúsim to. Po základnej škole som išla na konzervatórium do Banskej Bystrice. Prijímačky som robila na husliach, ale nakoniec to bola viola.

Splnilo štúdium všetko, čo si očakávala?

Zozačiatku to bolo presne to, čo som chcela. Neskôr prišiel zdravotný problém a všetko som stratila. Prvé momenty boli o prijímaní zmien, prijímaní toho, na čo človek nie je pripravený. V Banskej Bystrici som bola jediná žiačka svojho učiteľa. Venoval mi veľa času a vytiahol ma na vysokú latku, ktorú by som inde nedosiahla. Moja mama sa presťahovala do Viedne, a aby som jej bola bližšie, prestúpila som od druhého ročníka do Bratislavy. Veľký svet mi priniesol veľa možností na hranie v rôznych hudobných zoskupeniach. Hrávala som neprestajne, dokázala som si celkom dobre zarobiť. Keď som bola na najväčšom osobnom výslní, stala sa mi v treťom ročníku svojím spôsobom komická udalosť – v sušiaku na bielizeň sa mi zaseklo zápästie. Keďže ho mám tenké, zaseklo sa mi tam tak, že úpon svalu sa zapálil a pri tom množstve cvičenia som zrazu mala obrovský problém. Ešte dva a pol roka som to ťahala, maturitu vo štvrtom ročníku som zvládla, ale potom sa chronický zápal vrátil a šesť-sedem hodín cvičenia denne moja ruka nezvládala. Šiesty ročník som nedokončila. Idylické plnenie sna sa zmenilo na liečenie ruky. Bola to pre mňa veľká psychická zmena. Mala som pocit, že neviem nič iné robiť, a nevedela som, čo ďalej. Hudba bola pre mňa všetkým. Keď ostatní chodili von, ja som zostávala v škole cvičiť. Bola som tá, na ktorú ukazovali prstom, prečo tam stále sedí. Mňa to bavilo. Teraz spätne som vďačná za to, že sa to stalo tak, ako sa to stalo. Malo to svoje dôvody, len som ich mohla pochopiť až o pár rokov neskôr.

Ako to je teraz?

V pohode. Učím na zuške husle a predstav si, inšpekcia ma zadelila naspäť do školy, takže sa vraciam na konzervatórium. Mám za sebou prijímačky a od septembra idem dokončiť šiesty ročník.

Aký happyend!

Je to asi po desiatich rokoch a je to pre mňa celkom zložité. Rodina, práca, dochádzanie do iného mesta. Ale je to aj vtipné, vôbec som nečakala, že budem opäť študentkou. Teším sa, že konzervatórium dokončím.

Skočili sme do súčasnosti a nehovorili sme o tom, že si vyštudovala vysokú školu. Vráťme sa do obdobia, keď si musela konzervatórium nechať. Ako si to zvládla?

Prišlo obdobie, keď som trochu zatrpkla. Mama bola v zahraničí, ja v Trenčíne a teraz čo? Robila som to, čo si človek najrýchlejšie nájde, čašníčku. Vždy však vo mne bola túžba učiť sa a posúvať sa ďalej. Po niekoľkých rokoch, keď som sa vnútorne upokojila, podala som si prihlášku na vysokú školu do Nitry na estetiku. Chcela som lepšie pochopiť súvislosti výtvarného a hudobného umenia a estetika mi vyšla pre mňa ako ideálna. Bakalárske štúdium som dokončila, ale keďže mám posledné ročníky vždy komplikované, mala som magistra zároveň s termínom pôrodu a vyhral pôrod. Magisterské štúdium som nedokončila. Každý máme v živote niečo absurdné, čo sa opakuje. Mne nevychádzajú posledné ročníky.

Dieťa je väčšia radosť ako dokončená škola.

Pre mňa je dieťa zázrakom, lebo podľa doktorov som nikdy nemala mať deti. Lilli bude mať štyri a pol roka a som šťastná za to, že je to tak, ako to je.

Veľa si cestovala, ale z Trenčína si neodišla.

Pre mňa bol Trenčín domovom. Mama najprv odišla do Viedne, teraz žije v Londýne, časť mojej rodiny žije v iných štátoch Európy. Veľa ich bolo preč, viacerí sa medzičasom vrátili, ale stále bol dôvod niekam ísť. Malý byt na námestí bol však pre mňa miestom, kam som sa zakaždým rada vracala. Aj keď som bola na škole, na víkend som vždy prišla domov.

Ozaj si nikdy neuvažovala, že by si rada žila inde?

Jediné iné mesto, kde som si vedela predstaviť žiť, bol Londýn. Bolo to v období, keď som ešte nemala rodinu, a bolo to tým, že je tam veľa galérií, a najmä Tate Modern mi prirástla k srdcu. Jeden čas som uvažovala, že by som skúsila školu v Anglicku, ale celková situácia nám to nedovolila, tak som to akceptovala a rada išla do Trenčína. Do Londýna som chodievala na pár týždňov cez prázdniny, a kým sme nemali Lilli, chodievala som ešte s orchestrom najmä po Rakúsku. Hrať pod dirigentskou paličkou bolo pre mňa po celom roku akýmsi oslobodením, odhodením starostí, návratom k tomu, čo som vždy chcela robiť.

Kedy si počas materskej začala rozmýšľať nad tým, čo bude napĺňať tvoju inú ambíciu, nielen tú rodinnú?

Veľmi skoro. Lilli prišla, zostala som doma a nie som človek, ktorý dokáže sedieť. Hlava mi vždy niekde lieta. Keď mala Lilli asi sedem mesiacov, prišli sme s nápadom priniesť do Trenčína Artforum. Nasledujúci rok a pol bol o tom, že chceme vytvoriť miesto, kde by ľudia prišli, našli dobrú knihu a cítili sa dobre. Dali sme do toho všetko, ale malo to byť inak a nateraz sa to neuskutočnilo. Druhá vec bola, že som na materskej riešila aj náš dom. Veci okolo úradov riešil Miro, všetko ostatné ja.

Rada čítaš?

Ja som si knihy zamilovala na vysokej škole. Pri estetike musí človek veľa čítať. Stretla som sa s filozofiou a úplne ma to uchvátilo. Kniha je pre mňa až akýmsi miestom. Dokážem sa do nej natoľko vhĺbiť, že sa strácam odtiaľ, kde som. Možno je to aj trochu nebezpečné, ale užívam si to. Príbeh viem osobne prežiť a ten pocit prajem zažiť každému. Na chvíľku odísť preč, a pritom neodchádzať nikam. Nápad s Artforom prišiel spontánne. Raz sa ma Miro spýtal, čo chcem robiť po materskej. A ja naňho pozerám a hovorím, bolo by super mať niečo ako Artforum. A on bez toho, aby mi o tom povedal, na druhý deň napísal do Artfora, že by sme chceli otvoriť Artforum, či sa nemôžeme stretnúť. Vlado Michal krásne zareagoval a vznikla pekná spolupráca. Celý proces, všetky stretnutia boli milé, priateľské a otvorené. Bolo pre nás sklamaním, že to nevyšlo. Na úplnom konci sa nám nepodarilo doladiť veci ohľadne priestoru.

Rozumiem sklamaniu. Čo ti pomohlo prekonať ho?

Sklamaná som bola dlho. Ľudia sa pýtali, kedy otvárame, či na tom pracujeme. Chápali sme ich očakávania. Finančne by nás to nakoniec pohltilo natoľko, že by to nebolo dobré. A potom ma kamarátka Anna Ferdicsová nadchla pre to, aby sme spolu vytvorili vydavateľstvo Atomic. Presvedčila ma, že nemám zahodiť svoj sen, že som len unavená. Ak všetko dobre pôjde, 29. septembra budeme krstiť prvú knihu Etela letela, ktorá vzniká v spolupráci s Dominikou Šikulincovou. Je to picture book – detská kniha písaná veľkými písmenami tak, aby si ju aj šesťročné deti vedeli prečítať samy. Je to príbeh o odvahe, ktorá sa nikdy nestráca, je v každom z nás, len ju treba hľadať. Pre mňa je tá kniha pohladením na duši, lebo Dominikina kresba a ilustrácia je príjemná. Autorkou pôvodného textu je Anička a ja som ho upravila, takže sme tam my dve ako spoluautorky.

Etela letela je výborný názov. Kto ho vymyslel?

Miro, môj manžel, a podaril sa mu, uznávam.

Približne v rovnakom čase vydá Atomic ešte jednu knihu. Ktorú?

Autorkou je Francesca Sanna, skvelá ilustrátorka a dizajnérka žijúca v Zürichu, a my vydáme jej prvú knihu The Journey. Pôvodne sme zvažovali vydať až druhú, Me and My Fear, ale rozhodli sme sa ísť postupne. Kniha je napísaná z pohľadu dieťaťa a je o zložitej tematike života utečencov. Hoci je príbeh ťažký a smutný, končí sa pozitívne. Posledná strana knihy je ilustráciou plnou nádeje. Vôbec nechcem zájsť do politiky, len si myslím, že by sme sa nemali tváriť, že sa nás netýka, čo sa niekde vo svete deje. Musíme s deťmi hovoriť o tom, že dakde inde sa možno nemajú tak dobre ako my, riešia rôzne problémy a môže sa im stať, že ich dom niekde zostane, a oni sa musia posunúť ďalej. Hlavným nositeľom príbehu v knihe sú nádherné ilustrácie. Kniha má málo textu, je však výstižný a dôležitý, veľa som o ňom premýšľala. Pôjde o môj prvý prekladateľský počin, snáď sa vydarí.

Držím palce. S Aničkou píšeš, postupne tvoríš vizuálnu identitu vznikajúceho vydavateľstva, prekladáš. Čo budú tvoje úlohy vo vydavateľstve?

Moja rola vo vydavateľstve bude hľadať a vyberať knihy, komunikovať na webe a cez sociálne siete, rozvíjať značku a ešte prekladať, ak teda pôjde o angličtinu. Tlačou a predajom sa viac zaoberá Anička. Tretím členom nášho tímu je Marek Ščamba.

Aké kroky treba podniknúť, aby vydavateľstvo vydalo prvú knihu?

Hlavne sa nenechať odradiť. Musí sa vybrať správna kniha, treba sa na nej zhodnúť a mať financie na odkúpenie práv. Knihu sme vyberali veľmi dlho. Najťažšie je získať peniaze, lebo ak ide o takúto knihu, nie je to malá suma. My však naozaj chceme tú knihu priniesť a rozbehnúť sa. Pokúsime sa získať financie spätne cez fundraisingovú kampaň a ďakujeme všetkým, ktorí nám v tom pomôžu.

Vnímate sa ako trenčianske vydavateľstvo?

Určite. Anička sa bude síce sťahovať na východ, no Marek a ja tu zostávame. Dominikina kniha bude prvou, ktorá bude pod taktovkou trenčianskej ilustrátorky. A mám v hlave ďalšiu, ktorá bude pre dospelých a bude s iným trenčianskym ilustrátorom. Dokonca aj text tej knihy, ktorý bude vychádzať z jedného interview, má na svedomí moja kamarátka, ktorá je z Trenčína, ale žije v Anglicku. Čiže v Atomicu chceme mať dva základné smery: jeden bude podpora trenčianskych umelcov, ilustrátorov a šikovných ľudí z nášho kraja a druhý bude tvoriť preklad kníh, ktoré chceme priniesť.

Nie si aj ty rodiaca sa spisovateľka?

To nie, pre mňa je text niečo hlboké. Áno, vždy, keď som mala v živote nejaké zlomové obdobia, tak som to dávala na papier. Vždy ma to očistilo, keď to bolo napísané nie na počítači, ale perom na papieri. Niekedy som len tak dokázala reálne otočiť list a začať nanovo. Pre mňa je to niečo také výnimočné, že si netrúfam stať sa spisovateľkou. Veľmi rada to dám nejako dokopy a pomôžem tomu, ale na viac si asi netrúfam.

Máš ako čitateľka nejaký obľúbený žáner, obdobie alebo autora?

Posledné roky mám sama voči sebe výčitky, lebo som bola na materskej, stavali sme dom, potom sme riešili Artforum, takže som vôbec nemala čas čítať. A práve vtedy som sa stretla s detskou ilustrovanou knihou a začala som sa jej venovať. Takže momentálne sú to najmä detské knihy, ktoré mávam v ruke. Kto ma však v poslednej dobe veľmi oslovil, bol Julian Barnes a jeho knihy. Do nich som sa dokázala absolútne vnoriť. Materstvo mi akoby zmenilo hlavu a nevedela som sa dobre sústrediť. Keď som však chytila jeho knihu, tak ma vtiahol do príbehu, že som nevedela prestať čítať.

Spomínaš materstvo. Zmenilo ťa ešte v niečom?

Naučilo ma komunikovať. Som veľká introvertka, ale Lilli je nesmierne komunikatívna, celou dušou je extrovertka. Keď som s ňou počas materskej chodila kade-tade, každému sa prihovorila a donútila ma komunikovať. Lebo to už ja som musela potom hovoriť: prepáčte, nehnevajte sa, dobre, Lilli, poďme ďalej. Vďaka nej spoznávam aj svoje temné stránky. Vidím, koľko trpezlivosti mám alebo nemám. Myslím si, že motivovať dieťa byť lepším znamená zmeniť najprv seba. Pre mňa je to v živote najväčšia výzva. Pochopila som, že nejaká práca sa stále nájde. Vždy som mala túžbu, aby moja práca zanechala stopu, aby som urobila niečo, čo bude mať význam a čo si ľudia zapamätajú. Zanechať však za sebou dieťa, človeka, ktorý má hodnoty, je asi to najviac, čo môžem mať v živote šancu spraviť. To je teraz pre mňa tá najväčšia výzva.

Ďakujem a prajem všetko dobré.

S Luisou Kočiš sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Chodievajú tvoje deti s tebou k vám do zariadenia?

Jasné, bežne. Väčšina kolegýň má deti, a keď chodíme s klientmi na výlety, exkurzie a dovolenky alebo napríklad do kina, berieme aj naše deti. Prirodzene s nami vyrastajú. Amálka chodila vedľa do škôlky a má našich klientov rada, teší sa na nich. A oni majú zase radi malé deti, takže dievčence sa hocikedy zoberú a niečo spolu vyrábajú. Keď prídem s Filipom, ktorý má len čosi vyše roka, dievčatá ho rady kočíkujú a vlastne aj chlapci.

Odkedy si vedela, že chceš robiť s ľuďmi?

Odvždy. Človek cíti, či chce robiť s ľuďmi alebo preferuje niečo iné. Nedostala som sa na prvýkrát na psychológiu a myslela som si, že rok počkám, ale náhodou som sa dostala na sociálnu pedagogiku, a keďže sa mi to páčilo, už som nešpekulovala. Vymenila som neskôr viacero rôznych špecializácií. Rozhodla som sa však vrátiť do školy, lebo mi dobre vychádzala práca, ktorú som robila. Páčilo sa mi, že sa dala overiť experimentálne. Tak som prišla naspäť na katedru sociálnej pedagogiky, prediskutovali sme to, navrhli mi tému dizertačnej práce a pokračovala som ako doktorandka.

Čím si sa v dizertačnej práci zaoberala?

Vytvorila som polročný program pre deti pozostávajúci z hier a rozvojových cvičení. Formou hry v skupine sa najprv jednotlivci naučia spoznávať samých seba a jeden druhého, potom postupne posilňujeme ich sebavedomie, motiváciu, empatiu, spoluprácu a rôzne zručnosti. Sociálna inteligencia je výborná a je škoda, že sa s ňou v školách takmer nepracuje a nerozvíjame ju u detí tak, ako by sme mohli.

Aká pracovná skúsenosť bola pre teba v začiatkoch dôležitá?

Úplne prvá pracovná skúsenosť bola na Trenčianskom hrade, kde som pracovala počas letných prázdnin. Vytvorila sa tam taká kreatívna partia a odtiaľ sme postupne pokračovali v mestskej veži, ktorú sme otvorili turistom, a v roku 2004 založili občianske združenie Mestská veža. S pomocou pamiatkarov sme nainštalovali závesný systém, čo nám umožnilo robiť tu výstavy, vernisáže a koncerty.

A potom?

Najprv som robila personalistku a potom som tri roky pracovala na základnej škole v Trenčíne ako sociálna pedagogička. Bolo to na päťke, vrátila som sa tak k svojim učiteľom na základnú školu, kam som sama chodila. Počas tejto práce som sa rozhodla pokračovať v doktorandskom štúdiu a skrátila som si pracovný úväzok. V tomto období som otehotnela a naskytla sa mi možnosť rozbehnúť Aliis.

Nikdy si nepochybovala, že sa do Trenčína vrátiš?

Ja som nikdy z Trenčína neodišla. Ani školu som nebrala tak, že by som odchádzala. Možno ani jeden víkend som nezostala v Bratislave. Bola som tam rada cez týždeň, ale to stačilo.

Poďme, prosím, k roku 2012. Čo boli impulzy pre vznik Aliisu?

Bolo to pragmatické rozhodnutie. Mama robila v podobnom zariadení v Trenčíne, avšak nefungovalo to tam tak, ako by malo a mohlo. Rodičia klientov, ktorí tam už nechceli dávať svoje deti, požiadali ju a jej kolegyňu, či by sa nepustili do niečoho samostatného. Sľúbila som mame, že im pomôžem so založením a rozbehnutím združenia. Lenže behom roka sa ukázalo, že založenie nestačí, práca si pýtala stále viac času. Pridala sa k nám sestra jedného klienta a veci sa prirodzene vyvinuli tak, že som ich už nechcela vrátiť. Aliis je po latinsky iný. Tento názov sa k nám dostal od vzdialenej príbuznej nášho klienta a nám sa veľmi zapáčil. Je to príjemné slovo definujúce inakosť, ktorá tvorí našu prácu.

Tak si Aliis predstavme. Čo konkrétne robíte?

Potreba vzniku organizácie vyšla priamo od rodičov klientov. Našimi klientmi boli vtedy mladí ľudia – čerství absolventi špeciálnej školy. V našom regióne nemali veľa možností, kde by mohli na dennej báze pokračovať ďalej. Rodičia ich nechceli dať do ústavnej starostlivosti, kam by chodili na týždňovky, chceli byť s nimi v kontakte. Otvorili sme teda zariadenie v Trenčianskej Teplej.

Prečo práve tam?

Je tam špeciálna základná škola a pre klientov bolo fajn, že zostali v prostredí, ktoré poznali. So školou sme už v tom čase spolupracovali, chodievali sme k nim napríklad na keramický krúžok. Sme však úplne nezávislé zariadenie. Neboli sme fixovaní na to miesto, lenže prvý človek, za ktorým sme išli, bol vtedajší starosta Trenčianskej Teplej. Bol naším nápadom nadšený. Bol ústretový a asi o dva mesiace nám volal, že našiel priestory v Teplej, aby sme sa prišli na ne pozrieť, a tak sme do toho išli.

Je to vlastne byt, však?

Áno, je to byt po školníkovi priamo v areáli základnej školy. Je to vskutku praktické, lebo sme mohli klientom v spolupráci so školskou jedálňou zabezpečiť obedy, mali sme k dispozícii telocvičňu a ihriská, je to pre nás naozaj ideálne miesto. Teraz priestor renovujeme a tešíme sa, ako budeme v ňom pokračovať ďalej.

Ste zariadením rodinného typu. Je teda dôležité, že ste v byte?

Zozačiatku sme si mysleli, že to je určujúce. Po piatich rokoch sme otvorili zariadenie v Púchove. Nie je v byte, no funguje rovnako. Uvedomili sme si, že podobné aktivity sa dajú robiť kdekoľvek, nemusí to byť nevyhnutne byt. Rozhodujúce je trpezlivo vysvetľovať rodičom, že sa snažíme pomôcť ich deťom k najväčšej možnej samostatnosti tak, aby sa vedeli postarať o seba a o domácnosť, a až potom pridávame ďalšie veci. Niekedy mám pocit, že rodičia chcú mať z nich umelcov, robia im výstavy, ale ich dospelé deti si nevedia zaviazať šnúrky, nevedia si umyť po sebe tanier. Podľa nás je tento základ prínosný pre klientov, ale aj pre ich rodičov, lebo aj oni budú raz starší a budú potrebovať pomoc. Dennodennou prácou sa ho preto snažíme postupne budovať.

Ako denný stacionár funguje?

Klienti ráno prichádzajú k nám sami alebo s rodičmi či rodinnými príslušníkmi spravidla medzi siedmou a ôsmou a odchádzajú poobede medzi druhou a treťou. Niektorí chodia každý deň, niektorí sú viazaní na opatrovateľské príspevky a chodia trebárs na tri dni v týždni alebo prídu vždy len na pol dňa. V Teplej je to tak, že zvyčajne sú tam každý deň. Pôvodne sme mali 14 miest, teraz ich na základe predpisov máme 10. Spolu však máme 12 klientov, lebo dve miesta sa striedajú.

Skúsme trochu porozprávať o niektorých aktivitách. Netrávite čas len vnútri, ale chodíte aj medzi ľudí.

Venujeme sa sociálnej rehabilitácii, sociálnemu poradenstvu a pracovnej terapii. Snažíme sa veľa času s klientmi tráviť vonku. Učíme ich spoznávať úrady, odovzdávať dokumenty, kúpiť si lístok na vlak, berieme ich do obchodu, do reštaurácie, aby spoznávali život taký, aký je. Občas zájdeme spolu na koncert, festival, do kina či len tak, na turistiku. Nechceme robiť nič predstierané či strojené. Mnohí sú šťastní, keď ideme spolu na nákup, keď sa učia pracovať s peniazmi. Sociálna rehabilitácia zahŕňa široké spektrum na prvý pohľad jednoduchých vecí, je však pre klientov dôležitá a je hlavnou náplňou práce v dennom stacionári.

Čo všetko u vás patrí do pracovnej terapie?

Nadstavba je rovnako pestrá. Pôvodne sme mali predstavu, že budeme robiť najmä umeleckú činnosť, keramiku a rôzne krúžky. Ukázalo sa nám, že často sme začali pri veľkom stole desiati a po desiatich minútach odišli prví dvaja a po hodine sme už len my dorábali ich veci. Odpozorovali sme, že majú veľmi radi klasickú prácu. Robíme teda s nimi naďalej všeličo možné, od hliny cez maľbu, strihanie, kreslenie, vyrábame výrobky z papiera, z dreva, vianočné ozdoby a rôzne sezónne veci, skúšame rôzne výtvarné techniky, ale vytvárame im bežne veľa iných príležitostí. Už vedia, že si musia umyť, upratať po sebe, chodievajú von hrabať lístie okolo školy. Asi úplne najlepší nápad, čo sme mali, bol stroj na magnetky, to doslova milujú.

Súvisí to so statusom chránenej dielne, ktorý ste získali?

Presne. Keď sme raz videli, ako sa vyrábajú odznaky, napadlo nám, že taký postup by naši klienti zvládli, že je to presne niečo pre nich. Vyskúšali sme to a čoskoro sme sa pustili do chránenej dielne a zamestnali prvých dvoch z nich. Netušili sme, čo všetko nás čaká. Hoci zamestnaní sú dvaja, pracujú skoro všetci. Už aj sami hovoria, že nejdú k nám do školy, ale idú do práce. Keď prídu do zariadenia, pýtajú sa, či máme dnes nejaké zákazky, už tým tak trochu žijú a získavajú pracovný návyk. Keď niekde sme, spontánne komunikujú a vybavujú. Nosia sami od seba moje vizitky, ani neviem, kde ich našli.

Povinnosť zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím vo výške povinného podielu môže zamestnávateľ plniť aj zadaním zákazky chránenej dielni. Ponúkate firmám toto náhradné plnenie?

Naň som sa sprvoti spoliehala, ale reálne ho máme minimum. Našimi zákazníkmi sú spravidla malé obchodíky, iné neziskové organizácie či jednotlivci. Radšej sme ostali v malom. Máme skúsenosť, že sme pre veľkého klienta raz tri mesiace robili vianočné balíčky, ale nie je to pre nás cesta. Skôr ideme medzi ľudí, vyrábame odznaky priamo na mieste. Myslím, že je dobre, ak priamo ukážeme, akí šikovní a samostatní vedia byť ľudia so stredne ťažkým až ťažkým mentálnym postihnutím. Jedna klientka sa dokonca naučila pracovať s peniazmi a komunikovať. Je to pritom autistka a dokázala to. Presne vie, ako má oslovovať ľudí, koľko má vydať, zvláda to všetko.

Veľmi sympatické. Pre príbuzných vašich klientov je to tiež isto veľká pomoc?

Určite. Vo veľkých mestách je to možno samozrejmosť a nevyhnutnosť, rodičia pracujú a musia dospelé deti niekde umiestniť. V regióne vnímajú túto potrebu menej, riešia to opatrovateľským príspevkom. Vlastne až vďaka nám uvideli a pochopili, čo všetko ich deťom denný pobyt s nami dáva, a áno, vnímajú to aj ako veľkú pomoc pre seba. Majú nejaký čas pre seba, môžu sa pracovne rozvíjať a trochu si oddýchnuť.

Aký je základný finančný model?

My sme financovaní podľa zákona o sociálnych službách z ministerstva práce a sociálnych vecí. V ňom sú teraz už v podstate rovnocenní verejní a neverejní poskytovatelia. Kedysi nám prispievali na celú prevádzku, ale posledné dva roky nám po splnení podmienok preplatia len mzdy a odvody. Prevádzkové náklady by mali financovať obce a mestá, kde majú klienti trvalé bydlisko, lenže to vôbec nie je jednoduché. Je tam diera v zákone. Ministerstvo tvrdí, že musia, a oni, že nie. Riešime to, ako sa dá.

Čo je tvoja rola v Aliise?

Organizáciu sme zakladali spolu so sestrou jedného klienta, takže som spoluzakladateľka. Ale je to ťažká otázka. Stále niečo robím. Zháňam peniaze, riešim manažérske aj personálne veci a robím aj v dielni. Sme malé zariadenie, nemôžeme si dovoliť mať na každú aktivitu odborníka. Veľa vecí som sa musela naučiť, no navzájom si pomáhame. Musíme mať povinne podľa počtu klientov aj presný počet zamestnancov. V Trenčianskej Teplej sú to traja zamestnanci a v Púchove už skoro siedmi, tam máme 20 klientov.

Čo sú najväčšie mýty o ľuďoch s mentálnym znevýhodnením?

V mnohých rodinách aj školách chýba praktická príprava na život. Myslím, že v hlavách ľudí niekedy príliš pracuje ľútosť a snaha ochrániť, majú nedostatok informácií, čo všetko sú ich deti schopné robiť a ako všelijako by sa s nimi dalo pracovať. Stretli sme sa aj s tým, že rodičia boli nahnevaní, že klienti upratujú. Trpezlivo sme im vysvetľovali, že si tým neuľahčujeme svoju prácu, veď my musíme tie okná po ich dcére tak či tak umyť, že ide o pracovnú terapiu a ich dcéra je pri práci šťastná. Každá mama vie, že niekedy je jednoduchšie, rýchlejšie a menej vyčerpávajúce urobiť niečo za deti, ale zároveň chce, aby jej deti boli neskôr šikovné a samostatné, a rozumie, že niekde sa to musia naučiť.

Ako na vás ľudia reagujú, keď ste vonku?

Poznajú nás, zdravia nás. Čo o nás rozprávajú, neviem. Začula som zriedkavo aj reakcie, že zase idú tí blbci, ale snažím sa to nepočuť, lebo celkovo nás prijímajú veľmi dobre. V Teplej na jarmoku boli ľudia doslova nadšení, keď videli, čo decká robia. Skôr by vedeli povedať oni sami, ako nás vnímajú, žiadny veľký problém v tom určite nie je.

Čo ťa na práci teší, z čoho máš radosť?

Nadovšetko ma teší, že robíme veci podľa seba. Neviem si predstaviť prácu v zariadení, kde by som používala metódy, s ktorými nie som stotožnená. V oboch zariadeniach sme sa našli, rovnako chápeme, čo je dôležité, a spoločne to rozvíjame a ideme za tým. Veľmi mi pomáha kolegyňa z Púchova, ktorá začínala v Teplej. Je to moja pravá ruka. Má sestru s postihnutím a vďaka nej prišla k nám, páčilo sa jej, ako s ňou pracujeme. Videla, čo v iných zariadeniach nefungovalo, a nepáčilo sa jej to. Pre mňa bolo veľkým ocenením, že u nás zostala, a teraz vo všetkom úzko spolupracujeme. Ovplyvňuje nás viac vecí, s ktorými nič nenarobíme. Ak by sme boli domovom sociálnych služieb, mali by sme pravidlá jasne dané od začiatku. Povesť denných stacionárov bola, žiaľ, naštrbená viacerými podvodmi, keď bolo do nich niekde zapísanej aj pol dediny a skutočnosť bola iná. Postupné zmeny v legislatíve musíme teraz každý rok klientom a ich rodičom vysvetľovať, ale to je prekážka, ktorú stojí za to zvládnuť.

Pýta sa ťa občas niekto na to, že máš priezvisko ako bývalá ministerka práce?

Stále. Nie sme v žiadnom príbuzenskom vzťahu, ale áno, často sa ma na to pýtajú.

Aké máš ďalšie plány? Máte teraz dve zariadenia, chcela by si tretie?

My sme ani to druhé neplánovali, namotivovali nás rodičia z Púchova. Behom pol roka sa nám z tej lokality ozvali dvaja alebo traja. A nás to nakoplo tak, že sme si povedali, prečo nie, je správny čas. Stretli sme sa s riaditeľkou špeciálnej školy v Púchove a tá nám povedala, že to musíme spraviť, že bude veľmi rada, keď decká budú mať kam chodiť. To nás povzbudilo. Teraz by sme radi zriadili chránenú dielňu aj v Púchove a premýšľame, čo by bolo najlepšie vyrábať. Rodičia sú tomu otvorení, ale musíme si najprv otestovať, kto z nich je schopný takej pracovnej disciplíny, aby to malo význam.

Ak sa obzrieš späť, vieš povedať, čo ti práca dala?

Naučila som sa riešiť problémy. Kedysi, keď prišiel problém, mala som obavy, ako to všetko bude. Teraz mám pocit, že sme takí flexibilní, že sa dokážeme v relatívne krátkej chvíli prispôsobiť akejkoľvek situácii. S kolegyňou si vždy sadneme a riešime to. Myslím, že do určitej miery je to tak aj doma. Problémy ma nezaskočia. Viem, že sa všetko nejako upokojí, že existuje riešenie a že ho spolu nájdeme, len musíme o ňom premýšľať a mať chuť ho hľadať.

Ďakujem pekne.

S Barborou Tomanovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Natália, ako si sa rozhodovala, čo budeš študovať?

Ako veľa dievčat som sa aj ja odmalička rada hrávala na školu. Na rodinných dovolenkách, kde sme bývali pokope vždy minimálne štyri rodiny, sme s kamarátkou Maťou Beďatšovou robievali pre deti a rodičov program – rôzne súťaže, kvízy, najmä všelijaké športové aktivity. Napríklad sme tak naučili Terezku Kohoutovú plávať. Určite ma ovplyvnilo aj to, že som mala výborné učiteľky počas základnej a strednej školy.

Ideš do druhého magisterského ročníka. Chceš ísť o rok učiť?

Pravdaže, a viem aj kde. Chcela by som učiť na Gymnáziu Ľudovíta Štúra v Trenčíne. Mám v tom jasno. Samozrejme neviem, či sa to podarí, zatiaľ som si ani nedávala prihlášku. Nebránim sa ani nejakej pauze, ale chcela by som tam určite niekedy učiť. Som v životnej fáze, že sa všeličo deje a neviem presne, čo príde.

Je pravda, že si nešla hneď na učiteľstvo?

Chcela som, ale veľa ľudí ma odrádzalo, že učitelia majú malé platy a v školách je to úplná katastrofa. Takmer všetci boli voči tomu nápadu skeptickí, tak som si povedala, že skúsim niečo iné. Na odporúčanie bratranca som išla na Filozofickú fakultu Masarykovej univerzity do Brna na odbor teória interaktívnych médií. Doteraz neviem, čo to je. Bola som tam jeden semester a pochopila som, že to nie je nič pre mňa, a odišla som na Pedagogickú fakultu UK do Bratislavy na učiteľstvo. Zaujímavé je, že tatino ma od začiatku podporoval. Hoci som z lekárskej rodiny, nikdy na mňa netlačil, aby som išla na medicínu. Rýchlo pochopil, že nie som taká čistá jednotkárka.

Tvoj otec je známy gynekológ a pôrodník, strýko organizuje Pohodu. Ako ľudia počas tvojho dospievania reagovali na to, že máš s nimi rovnaké priezvisko?

Dostávala som dve najčastejšie otázky. Chodíš na preventívne prehliadky k svojmu otcovi? A druhá: Dáš mi lístok na Pohodu? Tieto ma sprevádzajú celým životom, ale je ich čím ďalej, tým menej. Ja sama sa necítim nijako špeciálne, že mám také priezvisko. Ak sa vydám, vezmem si priezvisko môjho manžela.

Veľa študentov učiteľských odborov vraj len chce mať vysokú školu, ale učiť potom nejdú. Vnímaš to tak aj ty?

Je to, žiaľ, pravda. Niekoľkokrát sa nás v škole pýtali, či chceme ísť učiť, a prihlásilo sa so mnou len pár ľudí. Neviem, nerozumiem ostatným, načo tam potom sú, ale rešpektujem ich rozhodnutie.

Tráviš väčšinu času v Bratislave alebo si viac doma?

Úplne pendlujem. Veľa ľudí sa mi smeje, ostala som v Bratislave na víkend za celé štúdium asi dvakrát, a to sa tam muselo niečo diať. Z Trenčína som nikdy neodišla. Občas sem ráno prídem z Bratislavy niečo vybaviť, niekoho pozrieť alebo len tak prekvapiť sestru, keď má narodeniny, a večer odídem naspäť. Je to blízko a vlak mám zadarmo.

Koľko rokov chodíš na Pohodu?

Ako návštevníčka som bola prvýkrát ako päťročná v roku 2000. Neskôr som začala pomáhať. Najskôr som dva roky robila baličku namotávačku – dávali sme tie programy, ktoré dostane každý návštevník pri vstupe, do obalov a na šnúrky. Bolo ich 40 000, robili sme to tri dni pred Pohodou od rána do večera. Potom počas štúdia v Brne otec spomenul bratovi, že tam nie som spokojná. Mišo práve vo Svätom Jure, kde má festival sídlo, potreboval pomôcť, lebo nestíhali vybavovať a posielať objednávky. Začiatky boli ťažké, v prvý deň môjho nástupu tam nebol Mišo ani kolegyňa, ktorej som mala pomáhať, len ostatní, ktorých som nepoznala. Keď som vošla a predstavila sa, zazvonil firemný telefón a kázali mi ho zdvihnúť. Bola som hodená do vody, robila som zrazu iné veci ako tie, ktoré mi Mišo v telefóne opisoval. Hoci som nikdy predtým nešoférovala cudzie auto a mimo Trenčína, zrazu som mala ísť na firemnom aute zo Svätého Jura do Pezinka. Boli to pre mňa stresujúce situácie, pri ktorých som sa zavrela na záchod, rozplakala sa a volala frajerovi. Nakoniec som však išla. Neskôr som to stále viac milovala a teraz sa na tom už smejem. Robila som, čo bolo treba, od umývania kuchyne cez objednávanie obedov po balíčkovanie vecí partnerom, najmä však obchod a zásielky. Je to tak doteraz, som vlastne pravá ruka kolegyne, ktorá má na starosti celý Pohoda shop. Moja jediná podmienka vtedy bola, že nechcem robiť počas festivalu, že si ho chcem užiť. Prvý rok to šlo, aj druhý a tretí, štvrtý rok už boli tlaky a teraz, piaty rok, som sa neubránila a robila som aj počas festivalu. Dospela som do toho a pozerám sa na Pohodu už z tej organizátorskej strany. Je to iný, ale výborný pohľad. Návštevníci majú Pohodu dva alebo tri dni, my sme mali Pohodu tri týždne. S celou kanceláriou sme pred festivalom presťahovaní na letisko a trávime tam celé dni, sme doslova ako taký tábor. Kolektív ľudí je to, prečo tam som.

Čo ti práca v tíme Pohody popri odvahe a skúsenostiach dáva?

Je to predovšetkým príjemné, naučilo ma to flexibilite a otvorenosti. Ak idem do Svätého Jura, tak najmä posledné týždne pred festivalom si neplánujem nič iné, lebo neviem, či skončím o druhej poobede alebo o desiatej večer. Chodím tam však veľmi rada a počas školského roka tak, ako sa mi dá, najmä podľa počtu objednávok, čo je výborné, lebo si to viem sama strážiť. Naučilo ma to aj poriadku. Každý lístok, čo odosielam, musím presne zapísať. Je to už veľká firma, kde každý človek má svoju oblasť, ktorú rieši, a mnohým doteraz vôbec nerozumiem. A to je presne o tímovej práci. Mišo nám dal krásny darček. Každý z nás dostal prefotenú jednu stranu so svojím menom a notami skladby orchestra Kronos Quartet, ktorý hral aj na Pohode, s venovaním, ktoré znie: ,,Najdôležitejšej časti celku.” Pekne to vystihuje skutočnosť, že každý je v tíme najdôležitejší a bez neho by to nefungovalo.

Chcela by si pokračovať ďalej, aj keď budeš pracovať?

Nie. Dúfam, že sa vrátim ako návštevníčka a znovu si vychutnám tú druhú polohu.

Viacerí poznajú tvoju značku Natalala, originálne obrazy maľované akrylovými farbami na plátno a zalakované lesklým lakom. Bavilo ťa kreslenie odvždy?

Pán učiteľ Švikruha zo zušky sa chodil pozerať do škôlok na výkresy a podľa toho pozývali deti na talentové skúšky. To sa stalo aj v mojom prípade. Pozvali ma, uspela som a začala som ako jediná z našej veľkej rodiny chodiť na výtvarnú. Všetci odjakživa chodili na hudobnú, iba ja na výtvarnú. Som za to pánovi učiteľovi Švikruhovi vďačná. Pôvodne som dokonca chcela študovať slovenský jazyk a výtvarnú výchovu, ale na talentovkách som neuspela. Boli náročnejšie, ako som čakala. Som však rada, že som dokončila prvý aj druhý cyklus na zuške. Priala si to moja babka a nakoniec vlastne aj ja. Momentálne mám menej času, maľujem málo, viac organizujem a dávam priestor umelcom. Keď mi však ľudia napíšu s prosbou o konkrétny obrázok, nikdy to neodmietnem.

Čia tvorba ťa v maľovaní motivovala a odkiaľ sa vzali slony?

Odjakživa ma inšpirovala Mária Slováková, s ktorou som ako malilinká raz maľovala farbami na bránu. Utkvelo mi to v pamäti. Nerozumiem, ako je to možné, ale pamätám si to. Odvždy bola a stále je pre mňa veľkou výtvarnou osobnosťou, zbožňujem ju. Jej život je prepojený s Pohodou, maľovala tam múry a je dobrou kamarátkou Miša a jeho manželky. Jej obrazy sa mi veľmi páčili a myslím, že preto som začala sama od seba kresliť. Celková farebnosť a aj tá hrubá čierna linka, to mám od nej. Najskôr som začala maľovať šašov. To sa na mne zase podpísal Július Činčár, máme od neho veľa obrazov. Potom som raz namaľovala slona a stretlo sa to v rodine s úspechom, asi je to taký vďačný tvor. Až neskôr som zistila, že vraj sa slon kreslí s chobotom hore, údajne pre šťastie, ale ja tomu neverím a mám radšej slonov s chobotom dole.

Poďme sa rozprávať o Priestore. Minulý rok v septembri ste prvýkrát usporiadali podujatie, ktoré hudbou, divadlom, poéziou, diskusiami, jedlom a stretnutiami oživilo Park M. R. Štefánika. Ako vznikla tá myšlienka?

Bol to nápad Teriny Barčákovej a ja som bola prvá, za kým s ním prišla. Mala organizačné skúsenosti z Gympelrocku a navrhla, aby sme urobili niečo v parku, lebo je tu krásne a obe ho máme rady. Na prvom stretnutí padlo veľa ďalších dobrých nápadov, ale povedali sme si, že začneme postupne a pomaly. Pre nás samy je neuveriteľné, čo sa podarilo spraviť.

Čakala si, že to tak dobre vypáli a príde toľko ľudí?

Pravidelne chodíme posledný augustový týždeň na výborné rodinné dovolenky a neexistuje, aby som nešla. Celý týždeň som tam riešila Priestor. Bola to len polovičná dovolenka, ale vôbec mi to nevadilo. My sme sa ozaj neskutočne báli, či všetko vyjde. Báli sme sa, či bude fungovať elektrina, či budú v poriadku byrokratické veci, či sme splnili všetko, čo treba. Podľa predpovede sa, navyše, ešte deň predtým ukazovalo, že bude hustý dážď. S Terinou sme si hovorili, keby sa odohrali aspoň dva či tri koncerty, nech to môžeme vyúčtovať, potom nech sa to aj zruší a všetci odídu domov. Až keď som videla veľa spokojných ľudí, pochopila som, prečo to robíme. Bolo to príjemné a silné. Prišli aj kolegovia z Pohody a boli nadšení. Hovorili, že si prišli oddýchnuť z námestia, kde bola akcia Pri trenčianskej bráne. Naozaj to tu ožilo. Mala som obavu aj z toho, že po zotmení ľudia poodchádzajú, a stal sa presný opak. Všetko tu žilo, stolíky boli plné, tulivaky obsadené, dekami a poduškami sme zachraňovali všetky možné miesta na sedenie. Veľmi ma podržala Terina, nič ju neodradilo. Hoci má pred vecami rešpekt, šla si za svojím a stále mi hovorila, že všetko bude v poriadku. Mala pravdu. Nepodarilo by sa to však bez celého tímu. Veľký kus práce urobili Nata, Betka, Filip, Martin, Matej, môj brat Matúš a viacerí ďalší, ktorí nám pomáhali.

Onedlho je v parku Priestor 3, medzitým v máji bol Priestor 2, ktorý sa uskutočnil vo vypustenom bazéne v areáli Detského mestečka v Zlatovciach.

S nápadom prišla opäť Terina. Je zo Zámostia a poznala situáciu v Zlatovciach. Nadšené sme boli už po prvých obhliadkach. Medzi prvými sme oslovili pani riaditeľku základnej školy, lebo bazén síce patrí mestu, ale je v areáli základnej školy. Bola nám nápomocná a rovnako aj pán telocvikár a pán školník boli ústretoví a ochotní. Pani riaditeľka sa prišla pozrieť aj na akciu, veľmi sa jej páčilo. Snažili sme sa urobiť kultúrne podujatie niekde, kde to je atypické a zaujímavé, a zároveň upriamiť pozornosť na niečo krásne, čo pred našimi očami chátra. Ľudia nám písali, že boli spokojní a radi by sem ešte niekedy prišli. My si uvedomujeme, že nie je v našich silách bazén obnoviť, ale keď sme ho odovzdali, pán telocvikár nám povedal, že taký čistý už dlho nebol. Rovnako to bolo v parku, kde sme pozbierali všetky smeti, okolie vyčistili od buriny a vymaľovali altánok.

Je tvojou úlohou v tíme aj naďalej program a komunikácia s umelcami? Bude septembrový Priestor niečím iný ako ten minuloročný?

Program a komunikácia sú to hlavné, čo ma baví riešiť, no vybavujem aj nejaké partnerstvá, komunikujem s mestom, píšem žiadosti o dotácie a podobne. V tíme nás nie je veľa a sme malý festival, takže všetci robíme, čo vieme, nemáme jasne pridelené oblasti, ako je to napríklad v Pohode. Čo sa programu týka, bude podobný ako minulý rok. Pridávame nejaké aktivity, všetko bude na plagáte a dostupné online. Iný bude v tom, že hudobná časť bude premiešaná s hovorenou celý čas. Otvorí to komorný orchester s hosťami zo základnej umeleckej školy, potom pôjde čítanie, po ňom zase koncert a tak až do večera. Bude to veselšie už počas dňa. Na prvom Priestore účinkovali umelci výlučne z Trenčína, teraz prídu napríklad Džumelec z Košíc či obľúbená bratislavská kapela Tolstoys, ktorá do parku úplne zapadne. Je to snové, využívajú sláčikové nástroje a hlas speváčky Ely Tolstovej skutočne pohladí. Okrem toho, všetci v kapele sú veľmi milí ľudia, takže sa naozaj teším, že prijali pozvanie hrať. Zvažovali sme aj dva stejdže, ale to sa nám zatiaľ nepodarilo dotiahnuť. Snažíme sa byť aj ekologický festival, takže aspoň časť jednorazových pohárov nahradia vratné poháre, na ktoré sme získali grant od mesta v oblasti životného prostredia.

Má vaše občianske združenie COOLTURNE aj ďalšie plány?

V tom máme celkom jasno. Park určite chceme robiť ako každoročnú tradíciu. Reakcie ľudí aj mesta nás v tom povzbudzujú. Ďalšie miesta by sme chceli striedať, prípadne sa na niektoré občas vrátiť. Myslím, že postupne zvládneme tri akcie ročne, uvidíme. Chcela by som v tom pokračovať aj vtedy, keď bude zo mňa pani učiteľka. Myslím, že sa to dá zvládnuť a že to chcem.

Aká pani učiteľka by si chcela byť?

V prvom rade by som chcela byť priateľská. Na základnej aj strednej škole som mala rada, že sa nás vyučujúci pýtali, ako sa máme. Keď učiteľov nezaujíma, ako sa študenti majú, tak mi to chýba. Na podujatí Na vlastných nohách mi bolo veľmi sympatické, ako o sebe, svojej práci a svojich študentoch na gymnáziu v Púchove rozprávala Zuzka Vasková. Myslím, že najdôležitejšie je vytvoriť si so žiakmi normálny vzťah. Podstatné sú, samozrejme, aj dobré vedomosti z predmetu, ktorý učíš. Najradšej by som učila popri slovenskom jazyku a literatúre práve umenie a kultúru. Na gymnáziu to je samostatný predmet v posledných dvoch ročníkoch. Ak to nevyjde, rada sa popasujem aj s občianskou náukou alebo to nejako poprepájam.

Čo si myslíš o povinnom čítaní?

Podľa mňa by povinné čítanie určite malo byť. Možno to znie ako paradox, ale ja som za svoj život prečítala málo kníh. Išla mi skôr gramatika, sama od seba som čítala ozaj málo a vzťah k čítaniu som získala až na vysokej škole. Na seminároch sme sa o prečítaných knihách vždy rozprávali. Bolo nás okolo dvadsať a diskutovali sme. Mne práve počas diskusií dochádzalo veľa vecí, ktoré som si predtým neuvedomovala. Chcela by som niečo z toho preniesť do praxe na strednú školu. Páči sa mi prepájanie vecí zážitkovou formou, viem si predstaviť do literatúry pekne zapojiť film a divadlo, teraz sú všelijaké možnosti.

O čom budeš písať záverečnú prácu?

Diplomovku? Témou bude metodika pre prácu s umením v občianskej náuke. Mám úžasného školiteľa, profesora Ericha Mistríka. Písala som uňho už aj bakalárku o tom, či je umenie potešením. Túto tému mi vymyslel na mieru, pretože sa priznal, že si pozeral môj Instagram, a pýtal sa, prečo maľujem. Úplne ma tým zaskočil, ale aj potešil. Veľmi sa teším, že v spolupráci pokračujeme.

Ďakujem a prajem všetko dobré.

S Natáliou Kaščákovou sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.

Viacerí moji kamaráti ťa majú v mobile uloženého ako Slnko.

Tú prezývku mám už 27 rokov, dostal som ju ešte na gymnáziu. Mal som na tvári široký úsmev a na hlave účes na spôsob Ľudovíta XIV., ktorého volali kráľ Slnko, a tak mi chalani, s ktorými sme mali študentskú kapelu, dali túto prezývku. Najprv som sa trochu hneval, ale časom som si tak zvykol, až mi dnes príde zvláštne, keď mi niekto povie Braňo.

Hovoril si o kapele. Aká dôležitá je hudba v tvojom živote?

Hudba bola v ňom vždy prítomná. Odmalička som spieval, neskôr hral na klavíri a gitare, chodil som do zušky. Vždy som si hrával svoje veci, spieval a keď prišla puberta, mali sme so spolužiakmi z gymnázia rockovú kapelu SCRAWL. Keď som potreboval klávesy, hudobnú aparatúru alebo niečo iné, išiel som si zarobiť na brigádu. Na prvej brigáde som bol, keď som mal štrnásť rokov, keď som maturoval na gymnáziu, mal som už profesionálne muzikantské vybavenie, na ktoré som si sám zarobil. Vedel som, že sa chcem venovať hudbe. Hrozbu povinnej vojenskej služby som odvrátil prihláškou na Materiálovotechnologickú fakultu STU. Častejšie a radostnejšie ako do školy, ktorá mi nič nedávala, som chodil po večeroch hrávať s rôznymi kapelami. Zo školy ma po roku a pol vyhodili s odporúčaním, aby som sa radšej venoval hudbe. Barová kapela, v ktorej som vtedy hrával, dostala lukratívny ročný angažmán na Kanárskych ostrovoch. Všetko bolo pripravené, zmluva podpísaná, pripravovali sme sa do príjemnej exotiky. Pár dní pred odchodom mi však praskol dvanástorníkový vred, rovno do brušnej dutiny. Mal som ozaj namále, silný zápal, silná otrava, operácia na poslednú chvíľu. Tento existenciálny zážitok od základov zmenil môj život. Vďaka nemu som po návrate z nemocnice necestoval na Kanárske ostrovy, ale začal som študovať vážnu hudbu.

Tú si išiel študovať na Akadémiu umení do Banskej Bystrice?

Áno, bolo to celkom komické. Keď som mal ísť na prijímačky, už som vedel, že odchádzame na Kanárske ostrovy. O jednej v noci som sa v jednom podniku vo veselej nálade postavil a kamaráti sa ma pýtali, kam idem. Odpovedal som, že na prijímačky. Všetci sa na tom dobre zabávali, neverili mi. Mne však o pol druhej išiel vlak, čo bol vtedy jediný spôsob, ako sa dostať do Banskej Bystrice na ôsmu hodinu ráno. A v tom rozpoložení som sa postavil pred komisiu, v ktorej sedeli najlepší českí a slovenskí profesori kompozície: profesor Ladislav Burlas, profesor Zdeněk Zouhar a podobné kapacity. Dodnes si pamätám prvú vetu profesora Burlasa, keď som otvoril dvere a vstúpil do miestnosti: „Panebože, vy ste celú noc žúrovali!“

Dobre to dopadlo?

Páni profesori mali, našťastie, veľký zmysel pre humor. Pri vyhlasovaní výsledkov povedali, berieme týchto troch, potom urobili dramatickú pauzu, a ešte „toho jedného“, a povedali moje meno. Ja som sa im poďakoval za to, že ma prijali, a aj za ich pochopenie ťažkého života umelca s tým, že sa pravdepodobne na jeseň, bohužiaľ, neuvidíme, pretože odchádzam do zahraničia. Osud to zariadil inak. Po operácii som mesiac nevládal ani chodiť. Cesta do zahraničia neprichádzala do úvahy. Rodičia ma teda na starej škodovke na moju žiadosť dva týždne po začiatku semestra prvýkrát zaviezli na internát do Banskej Bystrice. Tak začali najkrajšie študentské roky, najkrajšie obdobie môjho života. Našiel som si veľa priateľov a tie kamarátstva pretrvávajú dodnes.

Vybral si si od začiatku kompozíciu vážnej hudby?

Odbor sa volal kompozícia a dirigovanie a bol zameraný na klasickú hudbu. Mal som šťastie, že som sa dostal pod patronát profesora Zdeňka Zouhara z Brna, ktorý bol dlhoročným šéfom Katedry kompozície na JAMU v Brne. Dochádzal z Brna do Bystrice iba kvôli mne ako jedinému žiakovi. Mal okolo sedemdesiat rokov a sedávali sme pri klavíri osem hodín denne. Bral ma ako člena svojej rodiny, ktorú som pri výletoch do Brna často navštevoval. Vážnej hudbe sa venovali aj jeho pani manželka, dcéra a jeho syn Vít, skladateľ, ktorý prednášal na univerzite v rakúskom Grazi. Viedli sme dlhé inšpiratívne debaty nielen o hudbe, ale aj o živote. A skvelých ľudí na fakulte bolo viac. Ak spomínam profesora Zouhara, musím spomenúť aj výborného pedagóga inštrumentácie Igora Dibáka, Ladislava Burlasa alebo Vlada Godára, ktorý sa zjavil na Akadémii v treťom ročníku s dlhými vlasmi v mladíckych kapsáčoch. Bol neuveriteľným zjavom. Ľudským, skromným, rozhľadeným a veľmi múdrym človekom a už vtedy bol ikonou filmovej hudby.

V jednom rozhovore z roku 2007 si spomínal, že si skomponoval asi dvadsať skladieb vážnej hudby. Ako je to teraz? Skladáš niečo?

Momentálne nie. Keď som sa neskôr pýtal pána profesora, prečo ma prijali, hovoril, že videli vo mne talent a verili, že napriek môjmu ležérnemu prístupu sa ďalej rozvinie. Dopadlo to nad očakávanie. Ako jedinému absolventovi mi premiérovali v Štátnej opere v Banskej Bystrici absolventský symfonický triptych V zajatí noci. Potom nastal reálny život, keď chcete niekde bývať, niekde žiť. Ponúkli mi miesto asistenta na fakulte s platom, ktorý by ma neuživil. Tak som nakrátko odišiel do Prahy. Opäť však zasiahla vyššia moc. Bol som si v Trenčíne po kľúče od nového bývania. S kľúčmi vo vrecku som sa v noci na bicykli vracal známou cestou dolu kopcom zo sídliska Juh. Do stredu úzkej panelovej cesty niekto osadil veľké balvany, aby zabránil prejazdu áut. Zbadal som ich v tme na poslednú chvíľu, medzi prvé dva som ešte trafil, ale za nimi boli ďalšie, ktoré sa mi už nepodarilo obísť, a skončil som polámaný v nemocnici. Vtedy mi zavolali z konzervatória v Banskej Bystrici, či by som nemohol prísť učiť, lebo Igor Dibák leží v nemocnici. Vravím, že zhodou okolností aj ja. Lenže pánovi profesorovi sa zdravotný stav skomplikoval, tak mi podržali miesto a začal som učiť na konzervatóriu. Učiť som vydržal asi tri roky. Spolu s učením skončilo aj obdobie komponovania. To vyžaduje mnoho trpezlivosti a dlhé týždne času. Keď začneš komponovať orchestrálnu skladbu a ku partitúre sa vrátiš napríklad po týždni, tak hodinu-dve trvá, kým sa zorientuješ, kde si v jednotlivých nástrojoch prestal a ako si to chcel ďalej rozvinúť. Takže, žiaľ, neskôr pri množstve povinností na komponovanie nebol čas ani priestor.

Nechýbala ti spätná väzba od poslucháčov?

Áno. Sedieť pol roka za klavírom a nemať spätnú väzbu je náročné. Napriek tomu, ak budem mať raz viac času, určite sa ku skladaniu hudby vrátim. Je to láska, akási vášeň, pocit, ktorý ti neskutočne veľa dáva. Keď som v Štátnej opere na skúške videl dirigenta Igora Bullu a počul orchester hrať moju skladbu, mal som zimomriavky a dobrý pocit, že to malo zmysel. Aj recenzie od členov orchestra boli pozitívne. Bol to pre mňa naozaj silný zážitok, ktorý mi niektorí z mojich vtedajších pedagógov dodnes pre inšpiráciu radi pripomínajú.

S občianskym združením LampART máš za sebou pätnásť rokov. Ako vôbec vzniklo?

Už ako gymnazisti sme brigádnicky spolupracovali s mestským kultúrnym strediskom, robievali sme vtedy bedňákov na koncertoch. Od pätnástich rokov som sa často pohyboval v umeleckej, hudobnej a divadelnej sfére. Časom sme začali koncerty organizovať aj sami. Dobre si pamätám naše prvé počiny. Začali sme sa angažovať v jednom občianskom združení, no jeho štatutár, ktorý jediný mal podpisový vzor k účtu, si jedného dňa zmyslel, že odíde do Ameriky. Ostali sme nečakane sami a navyše s grantom na kultúru, ktorý bolo treba na konci roka vyúčtovať. Narýchlo sme teda koncom roka zorganizovali prvé Alternatívne Vianoce. Keď sa štatutár po čase vrátil, bránil sa našim výčitkám argumentmi, že podobné aktivity nemajú šancu dlhodobo fungovať. A už vôbec nie s neatraktívnym názvom združenia. Vtedy som mu povedal, že veciam sa treba poriadne venovať a na názve nezáleží. Zhodou okolností išla akurát okolo nás jedna známa trenčianska postavička, tak som mu povedal, že združenie sa môže volať aj Lampart a nič to na veci nemení. Keď sme si uvedomili, že koniec spomínaného mena má v sebe art, bolo o názve rozhodnuté. A vidíš, máme za sebou celkom úspešných pätnásť rokov.

V začiatkoch ste teda neboli prepojení s kinom?

Nie. Až neskôr na základe referencií, ktoré sme mali z koncertov, divadiel, výstav a spolupráce s rôznymi festivalmi, nás na podnet Mariána Kvasničku oslovil vtedajší riaditeľ mestského kultúrneho strediska Peter Kocnár. Vtedy prichádzal do Trenčína Cinemax a oni s mestským kinom, ktoré robilo ročne stratu pol milióna korún, nechceli ísť do konkurenčného boja. Mali skôr predstavu, že by vzniklo artové kino, a ponúkli nám, či by sme sa doň nechceli pustiť. Tak sme povedali áno. Bola v tom aj istá nostalgia, lebo do Metra som chodil od detstva, najskôr na rozprávky, indiánky a komédie, neskôr na filmové pondelky do filmového klubu. Nechcel som, aby tu bolo len komerčné kino. Prvé dva-tri roky sme sa o priestory delili s ambicióznym projektom Hudobné divadlo Trenčín.

Bol film tvojou záľubou odmalička?

Áno, vášňou bol určite už dlhšie predtým. Jednak v Trenčíne bol filmový klub a takisto v Banskej Bystrici boli rôzne možnosti. Na škole sme mali aj vlastný filmový klub, ale predovšetkým sme žili pokope na internáte, možno päťdesiat ľudí, herci, režiséri, scenáristi, výtvarníci, hudobníci, skladatelia, tu som sa veľa o filmoch dozvedel. Na internáte prebiehal nekonečný žúr, ako sme to všetci volali, ale nevenovali sme sa len plytkým zábavkám a popíjaniu. Väčšinou sme sa rozprávali o filme, umení, hudbe. Bolo to príjemné a inšpirujúce.

Čo považuješ za vaše úspechy?

Najväčším úspechom je, že sme prežili. Odvodový systém požičovného nie je pre kiná nášho typu šťastne nastavený. Z tržby nám ostane zhruba 20 percent a keďže v rámci výpožičky priestorov nemáme možnosť iného podnikania, z podielu musíme utiahnuť náklady na zamestnancov, drahú projekčnú a zvukovú techniku, opravy, investície aj marketing. To všetko treba nejako vykryť, prefinancovať, pregrantovať. Niekedy sám nerozumiem, ako to dlhodobo zvládame. Pomáha nám, že sme členmi Europa Cinemas, kde je dotácia za európske filmy. Je to istý dramaturgický kompromis, ale najmä záväzok ročne vykázať 520 predstavení a návštevnosť okolo 20-tisíc divákov. Tým, že Trenčín je športové mesto, nemá univerzitu humanitného typu a ani iné prirodzené podhubie pre umeleckejšie filmy, je to výzva, ktorej čelíme. Ale snažíme sa. Dlhoročne v kine organizujeme celoslovenské festivaly ako Febiofest, Be2Can, Scandi, Crème de la Crème či Projekt 100, ale aj viaceré miestne aktivity ako Festival francúzskych filmov, Trenčianske filmové leto, Filmové alternatívne Vianoce, študentské filmy či špeciálne projekcie pre mamičky na materskej dovolenke a darí sa nám. Asociácia slovenských filmových klubov to ocenila, keď nám v roku 2015 udelila cenu Najlepší filmový klub. Vážim si to.

Ak by si mal úplnú slobodu, aké filmy by si v Artkine Metro premietal?

Dramaturgia by bola artovejšia. Musíme však vychádzať z miestnych reálií, diváckeho potenciálu a aj z tabuliek Europa Cinemas.

Pozrieš si občas aj nejaké z klasickejších vecí?

Keď je čas, rád si pozriem staršie veci, sú mojimi srdcovkami. Prioritne však sledujem filmy, ktoré idú do distribúcie, aby sme videli, či a v akom objeme ich nasadiť. Filmov, ktoré za rok vidím, je veľmi veľa.

Kde získavaš aktuálny prehľad?

Filmové kluby zastrešuje Asociácia slovenských filmových klubov. Dvakrát ročne pripravuje programovacie semináre. Zvyčajne sa na tri dni všetci dramaturgovia stretneme a od rána do večera v kine pozeráme filmy, ktoré idú do distribúcie v priebehu najbližšieho polroka. Asociácia na seminár pozýva aj tvorcov jednotlivých filmov, čo je ozaj obohacujúce, lebo sa môžeš priamo režiséra alebo scenáristu spýtať, prečo niečo robil tak, ako to robil. Častým zdrojom informácií sú aj filmárske databázy či webové stránky filmových distribútorov.

Ktoré svoje iné spolupráce ako tie čisto filmové si vážiš a máš rád?

Tou najhlavnejšou je festival Pohoda. Ona síce neprebieha u nás v kine, ale pri jej príbehu som od začiatku dodnes. Dobre si pamätám prvý ročník Kráľovskej pohody, ktorý bol na futbalovom štadióne pod lízatkami. Mám pocit, že som dokonca bol už pri prvých úvahách, keď celý nápad ešte len vznikal. Mestské kultúrne stredisko vtedy organizovalo rozlúčku s letom na starej mestskej plavárni. Keď sme rozkladali aparatúru, prišla búrka, a keďže pódium nemalo zastrešenie, všetko kompletne zmoklo. Nakoniec však kapely Bez ladu a skladu, Hex a Polemic zahrali svoje improvizované minikoncerty pod prístreškom plavárňového bufetu, aby nesklamali svojich fanúšikov. Po ňom sme všetci svorne šomrali na organizátora koncertu a niekto z muzikantov vyslovil názor, že by bolo najlepšie, aby sme si podobný koncert spriatelených kapiel zorganizovali sami. Asi sa následne stretlo viacero faktorov, dôležité však je to, že už o rok nato Mišo Kaščák spolu s Mariom Michnom zorganizovali Kráľovskú pohodu, z ktorej festival rokmi vyrástol až do jeho dnešnej podoby. Smutnou organizátorskou skúsenosťou pre nich bola „spolupráca“ s SBS, ktorá zároveň vyberala vstupné pri vstupe na tribúnu. Hoci tribúna bola takmer plná, oficiálne sa predalo iba okolo 200 lístkov a chalani vďaka tomu skončili vo vysokej strate. Mišo to však napriek tomu nevzdal a o rok pokračoval na štadióne Pod sokolicami, kde festival ďalej rástol.

Čo je na ňom tvojou úlohou?

Spočiatku sme robili helperov na hlavnom pódiu. Keď sa festival presťahoval na letisko, stal som sa stejdžmanažérom Tatra banka arény a neskôr rozličných iných pódií. Na stejdži, za ktorý s tímom zodpovedám, trávime počas festivalu dni aj noci a organizujeme jeho komplexné fungovanie. Vďaka Mišovi a jeho výbornému festivalu som spoznal množstvo skvelých ľudí. Vždy, keď prídem na letisko, spomeniem si na Jura Kušnierika. Niekoľko rokov sme sa spolu starali o náš stejdž, ktorý aj vďaka jeho neskutočnej láskavosti a ľudskému dobru patril medzi najobľúbenejšie. Pri stretnutí s Jurom mali aj najväčšie festivalové hviezdy pocit, ako by sa s ním poznali už roky. Pamätám si, ako náš backstage po koncerte navštívili The Prodigy. Po pár okamihoch som mal pocit, ako keby sa stretli starí kamoši. Okamžite si ich dokázal získať. Rokmi sa náš backstage stal obľúbenou základňou pre umelcov, ktorí sa na Pohodu s radosťou vracali. Aj keď hrali na inom pódiu, vždy najskôr zavítali k nám na kávu a priateľskú debatu. Stálu festivalovú základňu mával u nás aj Marián Varga s manželkou Jankou, ale aj mnohí ďalší umelci, hudobní publicisti či promotéri. S Jurom sme sa stretávali aj počas roka, organizovali sme spoločné filmové debaty Pod lampou u nás v kine, ale aj výstavu dvorného fotografa spomínaných The Prodigy a skupiny Nirvana Steva Gulicka v Katovom dome. Pred festivalom sme prišli o deň skôr, otvorili si fľašu červeného vína, rozprávali sa, čo pekné sme uplynulé mesiace videli a počuli. A následne sa pripravili na to, čo nás čaká, prešli sme si všetky kapely, o ktorých Juro vedel ďaleko viac ako ja, a pripravili sa na všetky ich požiadavky. Každý rok na to s nostalgiou a smútkom spomínam. Hoci máme na stejdži výborný a rokmi zohratý tím, viem, že takého skvelého parťáka, ako bol Juro, už asi nenájdem.

A iné spolupráce?

Rád spomínam, ako sme spolu s Luciou Povrazníkovou a Petrom Mattesom produkčne rozbiehali Artfilm v Trenčíne. Festival vtedy prevzal produkčný dom Forza a rozrástol sa z Teplíc do Trenčína. Riešili sme všetky produkčné záležitosti a sprievodné akcie. Keďže som bol jediný priamo z regiónu, veľká časť príprav bola na mne, vďaka čomu som sa veľa naučil. Nasledujúci rok sa domovskou scénou festivalu stalo aj Artkino Metro. Až kým sa festival neodsťahoval do Košíc. Napriek tomu som na tento festival nezanevrel. Kontinuálne som naďalej spolupracoval s jeho teplickými nasledovníkmi MFF Teplice a aktuálne s festivalom umenia v parku Art in Park. V súčasnosti mám pod palcom celú jeho filmovú časť. Keďže sa festival odohráva v parku, do programu sa snažíme zapojiť environmentálne aktivity. Táto téma je aktuálna a mne osobne veľmi blízka. Dlhé roky u nás v Artkine býval aj festival Ekotopfilm, chceme sa však teraz uberať odlišnou cestou.

Akí ľudia chodia k vám v Trenčíne do kina?

Chodia k nám všetky generácie. Napriek tomu, že sme prioritne zadefinovaní ako filmový klub pre náročnejšieho diváka, snažíme sa osloviť pomerne široké divácke spektrum. Väčšinou k nám pravidelne chodia vysokoškolsky vzdelaní ľudia, lekári, učitelia, študenti, citliví a vnímaví ľudia so záujmom o filmy a umenie, so širším spoločenským rozhľadom. Možno by som to zhrnul a zovšeobecnil, že väčšinou sú to dobrí ľudia. Som tomu rád.

Čo všetko pracovné pre teba znamená prevádzkovanie kina?

Keď som sem v roku 2004 prišiel, naivne som si myslel, že budem pozerať filmy a bude to oddychová práca. Avšak to, čo diváci vidia, keď večer prídu do kina, je iba špičkou ľadovca. Prevádzkovanie znamená veľa administratívy, vypĺňania štatistík a vybavovania po úradoch, dohadovanie logistiky filmových kópií, zabezpečenie pravidelného servisu projekčných a zvukových zariadení a jeho modernizáciu. Žiada si to veľa premýšľania, ako prefinancovať každoročné straty, kam písať projekty a žiadosti o grant, ako ich následne správne vyúčtovať, ako zabezpečiť ich udržateľnosť, ako jednať so sponzormi, s mestom, proste so všetkými. Čas, ktorý mám zo všetkého najmenej rád, je starostlivosť o našu starú budovu, do ktorej sa roky neinvestovalo. Nie je týždeň, aby niekde nezatekala voda, nešla elektrika alebo sa niečo nepokazilo, netiekli záchody alebo niečo iné. Bohužiaľ, nemáme prostriedky na to, aby sme to dali do správy správcovskej spoločnosti. Nedávne diskusie o budúcnosti budovy boli aj pre nás náročné, pribudlo mi veľa šedín v tom období. Máme k budove citový vzťah a veríme, že nový majiteľ má skutočný záujem investovať do jej celkovej rekonštrukcie a zachovať tu aj vynovené kino s bohatou tradíciou.

To by bolo dobre. Pomáha ti v práci Hanka?

Pani manželka mi s kinom pomáha najviac. Spoznali sme sa práve v našom kine a možno aj vďaka tomu má pre moju časovo náročnú prácu pochopenie. Pracuje vo Viedni na univerzite, cez víkendy je tu a podporuje ma, ako sa dá. Aj pomoc jej otca a celej rodiny je úplne úžasná.

Stihneš sa ísť niekedy pozrieť na nejakú akciu? Oddychuješ niekedy?

Áno, ale možno málo. Utorky máme na rozdiel od víkendu voľno a vtedy som väčšinou odcestovaný. Často je to opäť pracovne na nejakom predstavení alebo v kinoservise, prípadne na nejakom pracovnom stretnutí alebo rokovaní. Ak hovoríme o relaxovaní, v zime som často v utorky chodil lyžovať. Prvým ranným vlakom väčšinou na otočku chodíme do Nízkych Tatier. Mám okolo seba veselú lyžiarsku komunitu priateľov, ktorí žijú na horách a sú inštruktori, tak chodíme spolu jazdiť všetko, čo sa dá. Donedávna bola najlepším oddychom moja sučka Dora. Mala takmer pätnásť rokov a pred pár mesiacmi nás k môjmu obrovskému žiaľu opustila. Bol to neuveriteľný pes. Dodnes za ňou smútim. Trávili sme spolu väčšinu času, sprevádzala ma v práci aj na cestách. Každý deň sme spolu chodili niekam do prírody a to bol úplne najkrajší a najpríjemnejší relax.

Vyhovuje ti, že väčšinu času v práci tráviš sám?

Áno. Už som si zvykol spoliehať sa sám na seba. Aj keď sa teraz trochu bojím, či nebudem mať problém začleniť sa do kolektívu a podieľať sa na parciálnych úlohách, ak by také obdobie nastalo. Dobrým tréningom sú pre mňa festivaly, kde sa treba do tímu začleniť. Myslím, že to mám nakombinované tak akurát.

Ďakujem a prajem všetko dobré.

So Slnkom sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.